Ustanovenie Eucharistie

10. Takto prichádzame k uvažovaniu o ustanovení Eucharistie pri Poslednej večeri. Odohráva sa to v kontexte rituálnej večere, ktorá predstavovala pamiatku na základnú udalosť izraelského ľudu: oslobodenie z egyptského otroctva. Táto rituálna večera, viazaná na obetovanie baránkov (porov. Ex 12, 1 – 28. 43 – 51,) bola spomienkou na minulosť, no súčasne aj prorockou víziou, teda ohlásením budúceho oslobodenia. Ľud sa skutočne presviedčal, že to oslobodenie nebolo definitívne, lebo jeho dejiny boli ešte príliš poznačené otroctvom a hriechom. Pamiatka na dávne oslobodenie sa tak otvárala k požiadavke a očakávaniu hlbšej spásy, radikálnej, univerzálnej a definitívnej. A práve do tohto kontextu Ježiš umiestňuje novosť svojho daru. V modlitbe chvály, Berakah, ďakuje Otcovi nielen za veľké udalosti minulých dejín, ale aj za vlastné „povýšenie“. Keď Ježiš ustanovuje sviatosť Eucharistie, anticipuje a zahŕňa obetu kríža i víťazstvo vzkriesenia. Súčasne sa zjavuje ako pravý obetovaný Baránok, prisľúbený v Otcových plánoch už od stvorenia sveta, ako čítame v Prvom Petrovom liste (porov. 1, 18 – 20). Ježiš umiestnil svoj dar do tohto kontextu a tým zjavuje spásonosný význam svojej smrti a vzkriesenia, tajomstvo, ktoré sa stáva obnovujúcou skutočnosťou dejín a celého vesmíru. Ustanovenie Eucharistie totiž ukazuje, ako sa táto smrť, sama osebe násilná a absurdná, stala v Ježišovi najvyšším aktom lásky a definitívnym oslobodením ľudstva od zla.

Figura transit in veritatem

11. Takto Ježiš včleňuje svoje radikálne novum do starobylej židovskej obetnej večere. Pre nás kresťanov nie je nevyhnutné opakovať túto večeru. Ako správne hovoria otcovia, figura transit in veritatem: to, čo ohlasovalo budúce skutočnosti, teraz prenecháva miesto pravde samotnej. Starobylý obrad sa naplnil a bol definitívne prekonaný prostredníctvom daru lásky vteleného Božieho Syna. Pokrm pravdy, Kristus obetovaný za nás, dat... figuris terminum.20 Príkazom „toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22, 19; 1 Kor 11, 25) nás Kristus vyzýva, aby sme boli v súlade s jeho darom a sviatostne ho predstavovali. Týmito slovami Pán takpovediac vyjadruje očakávanie, že Cirkev, zrodená z jeho obety, prijme tento dar a pod vedením Ducha Svätého rozvinie liturgickú formu sviatosti. Pamiatka na jeho dokonalý dar totiž nespočíva v jednoduchom opakovaní Poslednej večere, ale v Eucharistii, teda v radikálnej novosti kresťanského kultu. Ježiš nám tak zanechal úlohu vstúpiť do jeho „hodiny“: „Eucharistia nás vťahuje do aktu Ježišovej obety. Vtelené Logos neprijímame len statickým spôsobom, ale sme včlenení do dynamiky jeho dávania sa“.21 On nás „priťahuje do svojho vnútra“.22 Podstatné premenenie chleba a vína na jeho telo a krv vkladá do stvorenstva princíp radikálnej zmeny, akoby určitý druh „štiepenia atómov“, aby sme použili dnes dobre známy obraz, vnesený do najhlbšej intimity bytia, zmenu určenú vyvolať proces premeny skutočnosti, ktorého posledným cieľom bude premena celého sveta, až do toho stavu, keď Boh bude všetko vo všetkom (porov. 1 Kor 15, 28).

Ježiš a Duch Svätý

12. Svojím slovom, chlebom a vínom nám sám Pán ponúkol základné prvky nového kultu. Cirkev, jeho nevesta, je povolaná každodenne sláviť eucharistickú hostinu na jeho pamiatku. Tak vpisuje vykupiteľskú obetu svojho ženícha do dejín ľudí a sviatostne ho sprítomňuje vo všetkých kultúrach. Toto veľké tajomstvo sa slávi liturgickými formami, ktoré Cirkev, vedená Duchom Svätým, rozvíja v priestore a čase.23 Z tohto dôvodu je potrebné, aby sme v nás prebúdzali vedomie o rozhodujúcej úlohe, ktorú zohráva Duch Svätý v rozvoji liturgickej formy a v prehĺbení Božích tajomstiev. Povzbuditeľ, prvý dar veriacim,24 pôsobiaci už pri stvorení (porov. Gn 1, 2), je plne prítomný v existencii vteleného Slova: Ježiš Kristus bol počatý z Panny Márie dielom Ducha Svätého (porov. Mt 1, 18; Lk 1, 35); na začiatku svojho verejného pôsobenia ho na brehu Jordánu vidí zostupovať na seba v podobe holubice (porov. Mt 3, 16), v tomto istom Duchu koná, hovorí, plesá (porov. Lk 10, 21); a je to on, v kom môže obetovať seba samého (porov. Hebr 9, 14). V takzvaných rozlúčkových rečiach, ktoré zachytáva Ján, Ježiš dáva do jasného vzťahu dar seba samého vo veľkonočnom tajomstve s darom Ducha svojim učeníkom (porov. Jn 16, 7). Len čo vstal, nesúc na svojom tele znaky utrpenia, môže zoslať Ducha (porov. Jn 20, 22) a svojim dáva účasť na vlastnom poslaní (porov. Jn 20, 21). Bude to Duch, ktorý potom naučí učeníkov všetky veci a pripomenie im všetko, čo Kristus povedal (porov. Jn 14, 26), veď to je úloha Ducha pravdy (porov. Jn 15, 26), aby voviedol učeníkov do plnej pravdy (porov. Jn 16, 13). V rozprávaní Skutkov apoštolov Duch zostupuje na apoštolov, zhromaždených na modlitbách spolu s Máriou v deň Turíc (porov. 2, 1 – 4), a dáva im poslanie ohlasovať všetkým národom radostnú zvesť. Pôsobením Ducha Svätého teda sám Kristus zostáva prítomný a pôsobiaci vo svojej Cirkvi, počínajúc jej vitálnym stredobodom, ktorým je Eucharistia.

Duch Svätý a eucharistické slávenie

13. V tomto horizonte lepšie chápeme rozhodujúcu úlohu Ducha Svätého pri eucharistickom slávení a osobitne vo vzťahu k prepodstatneniu. Uvedomenie si tejto skutočnosti možno dobre zdokumentovať u cirkevných otcov. Svätý Cyril Jeruzalemský vo svojich Katechézach pripomína, že my „vzývame milosrdného Boha, aby zoslal svojho Svätého Ducha na obetné dary, ktoré máme pred sebou, aby on premenil chlieb na Kristovo telo a víno na Kristovu krv. To, čoho sa Duch Svätý dotkne, je úplne posvätené a premenené.“25 Aj svätý Ján Zlatoústy zdôrazňuje, že kňaz pri slávení obety vzýva Ducha Svätého:26 ako Eliáš, aj služobník – hovorí –, priťahuje Ducha Svätého, aby sa prostredníctvom milosti zostupujúcej na obetu „rozhoreli duše všetkých“.27 Pre duchovný život veriacich je nevyhnutne dôležité jasnejšie vedomie o bohatstve anafory: spolu so slovami, ktoré Kristus vyslovil pri Poslednej večeri, obsahuje aj epiklézu, vzývanie Otca, aby dal zostúpiť daru Ducha, aby sa chlieb a víno stali telom a krvou Ježiša Krista a aby sa „celé spoločenstvo stávalo čoraz viac Kristovým telom“.28 Duch Svätý, ktorého celebrant zvoláva na dary chleba a vína, položené na oltári, je ten istý Duch, ktorý spája veriacich do „jedného tela“, aby sa stali duchovnou obetou, príjemnou Otcovi.29

Eucharistia, kauzálny princíp Cirkvi

14. Prostredníctvom eucharistickej sviatosti Ježiš zapája veriacich do svojej vlastnej „hodiny“; tak nám ukazuje puto, ktoré chcel vytvoriť medzi sebou a nami, medzi svojou osobou a Cirkvou. Veď sám Kristus v obete kríža zrodil Cirkev ako svoju nevestu a svoje telo. Cirkevní otcovia obšírne meditovali nad vzťahom medzi pôvodom Evy z boku spiaceho Adama (porov. Jn 2, 21 – 23) a novej Evy, Cirkvi, z otvoreného boku Krista, ponoreného do spánku smrti: z prebodnutého boku, hovorí Ján, vyšla krv a voda (porov. Jn 19, 34), symbol sviatostí.30 Kontemplatívny pohľad na „toho, ktorého prebodli“ (Jn 19, 37) nám umožňuje uvedomiť si príčinný vzťah medzi Kristovou obetou, Eucharistiou a Cirkvou. Cirkev totiž „žije z Eucharistie“.31 Keďže v nej sa sprítomňuje Kristova vykupiteľská obeta, treba predovšetkým uznať, že „pri samotných počiatkoch Cirkvi je kauzálny vplyv Eucharistie“.32

Eucharistia, to je Kristus, ktorý sa nám daruje, a tak nás neustále buduje ako svoje telo. Preto v sugestívnom kolobehu medzi Eucharistiou, ktorá buduje Cirkev, a samotnou Cirkvou, ktorá koná Eucharistiu,33 primárna kauzalita je tá, ktorá je vyjadrená v prvej formule: Cirkev môže sláviť a adorovať tajomstvo Krista prítomného v Eucharistii práve preto, že sám Kristus sa ako prvý daroval Cirkvi v obete kríža. To, že Cirkev môže „konať“ Eucharistiu, je plne zakorenené v dare, ktorým sa jej daroval sám Kristus. Aj tu objavujeme presvedčivé vyjadrenie svätého Jána: „On nás miloval prvý“ (1 Jn 4, 19). Tak aj my pri každom slávení vyznávame primát Kristovho daru. Kauzálny vplyv pri počiatkoch Cirkvi poukazuje na to, že on nás miloval „ako prvý“ nielen v chronologickom, lež aj v ontologickom zmysle.

Eucharistia a cirkevné spoločenstvo

15. Eucharistia je teda konštitutívna pre samo bytie a činnosť Cirkvi. Preto sa v starokresťanskom vyjadrovaní tými istými slovami corpus Christi označovalo telo, narodené z Panny Márie, eucharistické telo a ekleziálne Kristovo telo.34 Táto skutočnosť, jasne prítomná v Tradícii, nám pomáha viac si uvedomiť nerozlučnosť Krista a Cirkvi. Pán Ježiš, obetujúc sám seba za nás, vo svojom dare účinne predpovedal tajomstvo Cirkvi. Pozoruhodné je, že Druhá eucharistická modlitba pri zvolávaní Ducha Svätého takto formuluje modlitbu za jednotu Cirkvi: „nech nás všetkých, ktorí máme účasť na Kristovom tele a krvi, združí v jedno Duch Svätý“. Tieto slová nám jasne vysvetľujú, že res eucharistickej sviatosti je jednota veriacich v cirkevnom spoločenstve. Eucharistia sa tak javí v základoch Cirkvi ako tajomstvo spoločenstva.35

Na vzťah medzi Eucharistiou a communiom už upriamil pozornosť aj Boží sluha Ján Pavol II. vo svojej encyklike Ecclesia de Eucharistia. O Kristovej pamiatke hovoril ako o „najvyššom sviatostnom prejave spoločenstva Cirkvi“.36 Jednota cirkevného spoločenstva sa konkrétne prejavuje v cirkevných komunitách a obnovuje sa v eucharistickom akte, ktorý ich spája a diferencuje do partikulárnych cirkví, „in quibus et ex quibus una et unica Ecclesia catholica existit“.37 Práve skutočnosť jedinej Eucharistie, ktorá sa v každej diecéze slávi okolo vlastného biskupa, nám ukazuje, ako samotné partikulárne cirkvi jestvujú in a ex Ecclesia. Preto „jednota a nerozlučnosť Pánovho eucharistického tela zahŕňa jednotu jeho mystického tela, ktorým je jedna a nerozlučná Cirkev. Z eucharistického centra pramení nevyhnutná otvorenosť každého sláviaceho spoločenstva, každej partikulárnej cirkvi: pritiahnutá do Pánovho otvoreného náručia je včlenená do jeho tela, jediného a nerozdeleného“.38 Z tohto dôvodu sa každý veriaci pri eucharistickom slávení nachádza vo svojej Cirkvi, teda v Kristovej Cirkvi. V tejto eucharistickej perspektíve, primerane chápanej, sa cirkevné spoločenstvo javí ako skutočnosť svojou povahou katolícka.39 Podčiarknutie tohto eucharistického koreňa cirkevného spoločenstva môže účinne prispieť aj k ekumenickému dialógu s cirkvami a cirkevnými spoločenstvami, ktoré nie sú v plnej jednote s Petrovým stolcom. Veď Eucharistia objektívne vytvára silné puto jednoty medzi Katolíckou cirkvou a ortodoxnými cirkvami, ktoré si zachovali pravú a úplnú podstatu eucharistického tajomstva. Zároveň sa dôraz na ekleziálny charakter Eucharistie môže stať privilegovaným prvkom aj v dialógu s cirkevnými spoločenstvami, zrodenými z reformácie.40

Sviatostná povaha Cirkvi

16. Druhý vatikánsky koncil pripomenul, že „ostatné sviatosti, ako aj všetky cirkevné služby a apoštolské diela úzko súvisia so svätou Eucharistiou a sú na ňu zamerané. Veď najsvätejšia Eucharistia obsahuje celé duchovné dobro Cirkvi, totiž samého Krista, nášho veľkonočného Baránka a živý chlieb, ktorý skrze svoje telo, oživené a oživujúce Duchom Svätým, dáva život ľuďom a tak ich pozýva a podnecuje, aby spolu s ním obetovali samých seba, svoje práce a všetky stvorené veci.“41 Tento intímny vzťah medzi Eucharistiou a všetkými ostatnými sviatosťami a kresťanským životom pochopíme v jeho koreňoch, keď kontemplujeme tajomstvo samotnej Cirkvi ako sviatosti.42 V tomto súvise Druhý vatikánsky koncil tvrdí, že „Cirkev je v Kristovi akoby sviatosťou, čiže znakom a nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudstva.“43 Ako hovorí svätý Cyprián, Cirkev ako „ľud, zjednotený jednotou Otca i Syna i Ducha Svätého“,44 je sviatosťou trojičného spoločenstva.

Skutočnosť, že Cirkev je „všeobecnou sviatosťou spásy“,45 ukazuje, ako sviatostná „ekonómia“ napokon determinuje aj spôsob, akým Kristus, jediný Spasiteľ, prostredníctvom Ducha Svätého dosahuje našu existenciu v špecifickosti jej okolností. Cirkev sa prijíma a zároveň vyjadruje v siedmich sviatostiach, skrze ktoré Božia milosť konkrétne ovplyvňuje existenciu veriacich, aby sa celý ich život, vykúpený Kristom, stal obetou príjemnou Bohu. V tejto perspektíve by som tu chcel podčiarknuť niektoré prvky, na ktoré poukázali synodálni otcovia a ktoré nám môžu pomôcť pochopiť vzťahy všetkých sviatostí s eucharistickým tajomstvom.

I. EUCHARISTIA A KRESŤANSKÁ INICIÁCIA