Ich vnútorné spojivo

20. Synodálni otcovia právom zdôrazňovali, že láska k Eucharistii vedie aj k čoraz hlbšiemu oceneniu sviatosti zmierenia.54 Z dôvodu vzájomného spojenia medzi týmito sviatosťami autentickú katechézu o zmysle Eucharistie nemožno oddeliť od pozvania vykročiť na cestu pokánia (porov. 1 Kor 11, 27 – 29). Iste konštatujeme, ako sa v našich časoch veriaci nachádzajú ponorení do kultúry, ktorá sa snaží vymazať zmysel hriechu55 a podporuje povrchný postoj, ktorý vedie k zabúdaniu na potrebu byť v Božej milosti, aby sme mohli pristúpiť k svätému prijímaniu.56 V skutočnosti stratiť vedomie hriechu prináša so sebou aj istú povrchnosť v chápaní samotnej Božej lásky. Pre veriacich je veľmi prospešné poukázať na tie prvky, ktoré v obrade svätej omše zahŕňajú vedomie vlastného hriechu a súčasne Božie milosrdenstvo.57 Okrem toho nám vzťah medzi Eucharistiou a zmierením pripomína, že hriech nikdy nie je výlučne individuálna skutočnosť; vždy prináša aj zranenie v rámci cirkevného spoločenstva, do ktorého sme včlenení vďaka krstu. Preto je zmierenie, ako hovorievali cirkevní otcovia, laboriosus quidam baptismus,58 podčiarkujúc tak, že výsledok cesty obrátenia je aj obnovenie plného cirkevného spoločenstva, ktoré sa vyjadruje v opätovnom prijímaní Eucharistie.59

Niektoré pastoračné pripomienky

21. Synoda pripomenula, že pastoračnou úlohou biskupa je napomáhať vo vlastnej diecéze rozhodné znovuoživenie pedagógie obrátenia, ktoré sa rodí z Eucharistie, a podporovať medzi veriacimi častú spoveď. Nech sa všetci kňazi veľkodušne venujú s veľkorysosťou, zanietením a kompetenciou vysluhovaniu sviatosti zmierenia.60 V tomto ohľade treba venovať pozornosť tomu, aby spovednice v našich chrámoch boli dobre viditeľné a vyjadrovali význam tejto sviatosti. Vyzývam pastierov, aby pozorne bdeli nad vysluhovaním sviatosti zmierenia, aby obmedzili prax všeobecného rozhrešenia výlučne na vymedzené prípady61 a považovali za normálnu formu len osobnú spoveď.62 Pre potrebu znovuobjavenia nevyhnutnosti sviatostného odpustenia nech je vo všetkých diecézach penitenciár.63 A napokon na nové uvedomenie si vzťahu medzi Eucharistiou a zmierením môže byť užitočnou pomocou vyrovnaná a prehĺbená prax odpustkov, získaných pre seba alebo pre zosnulých. Nimi sa dosahuje „pred Bohom odpustenie časných trestov za hriechy, ktorých vina už bola odpustená.“64 Prax odpustkov nám pomáha pochopiť, že len našimi vlastnými silami nebudeme schopní napraviť vykonané zlo a že hriechy každého z nás pôsobia škodu celému spoločenstvu. Navyše prax odpustkov, zahŕňajúca okrem náuky o nekonečných zásluhách Ježiša Krista aj náuku o spoločenstve svätých, nám hovorí o tom, „ako intímne sme v Kristovi navzájom spojení a ako môže byť nadprirodzený život každého osožný pre iných“.65 Pretože samotná ich forma si okrem iných požiadaviek vyžaduje pristúpiť k spovedi a svätému prijímaniu, ich prax môže účinne podporiť veriacich na ceste obrátenia a objavenia ústredného miesta Eucharistie v kresťanskom živote.

In persona Christi Capitis

23. Vnútorné spojenie medzi Eucharistiou a sviatosťou posvätného stavu vyplýva zo samotných Ježišových slov vo večeradle: „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22, 19). Ježiš totiž v predvečer svojej smrti ustanovil Eucharistiu a zároveň ustanovil kňazstvo novej zmluvy. On je kňaz, obeta i oltár: prostredník medzi Bohom Otcom a ľudom (porov. Hebr 5, 5 – 10), zmierna obeta (porov. 1 Jn 2, 2; 4, 10), ktorý obetuje seba samého na oltári kríža. Nikto nemôže povedať „toto je moje telo“ a „toto je kalich mojej krvi“, ak nie v mene a v osobe Krista, jediného veľkňaza novej a večnej zmluvy (porov. Hebr 8 – 9). Biskupská synoda sa už pri iných zhromaždeniach venovala téme služobného kňazstva, či už čo sa týka identity tejto služby,69 alebo formácie kandidátov.70 Pri tejto príležitosti, vo svetle dialógu, ktorý prebiehal v rámci posledného synodálneho zhromaždenia, mi záleží na tom, aby som poukázal na niektoré hodnoty, týkajúce sa vzťahu medzi eucharistickou sviatosťou a kňazstvom. Predovšetkým je potrebné poukázať, že vzťah medzi posvätným stavom a Eucharistiou je viditeľný práve pri omši, ktorej predsedá biskup alebo presbyter v osobe Krista Hlavy.

Cirkevná náuka považuje kňazskú vysviacku za nevyhnutnú podmienku na platné slávenie Eucharistie.71 Veď „v ekleziálnej službe vysväteného služobníka je prítomný vo svojej Cirkvi sám Kristus ako hlava svojho tela, pastier svojho stáda, veľkňaz vykupiteľskej obety“.72 Vysvätený služobník iste „koná aj v mene celej Cirkvi, keď prednáša Bohu modlitbu Cirkvi a predovšetkým keď prináša eucharistickú obetu“.73 Je teda potrebné, aby si kňazi uvedomovali, že v celej ich službe nemôžu dávať na prvé miesto seba samých alebo svoje názory, ale Ježiša Krista. Kňazskej identite protirečí každá snaha klásť seba samých ako protagonistov liturgickej činnosti. Kňaz je predovšetkým služobník a neustále sa musí snažiť ako ochotný nástroj v Kristových rukách všetko zameriavať k nemu. To sa prejavuje najmä v pokore, ktorou kňaz vedie liturgickú činnosť, v poslušnosti obradu, zodpovedajúc mu svojím srdcom a mysľou. Zároveň sa musí vyvarovať všetkého, čo by mohlo pôsobiť dojmom vlastného nevhodného presadzovania sa. Preto kléru odporúčam neustále si prehlbovať vedomie svojej vlastnej eucharistickej služby ako pokornej služby Kristovi a jeho Cirkvi. Kňazstvo je, ako hovorieval svätý Augustín, amoris officium,74 služba dobrého pastiera, ktorý dáva život za ovce (porov. Jn 10, 14 – 15).

Eucharistia a kňazský celibát

24. Synodálni otcovia chceli podčiarknuť, že služobné kňazstvo si prostredníctvom vysviacky vyžaduje plné pripodobnenie sa Kristovi. Rešpektujúc odlišnú východnú prax a tradíciu, je nevyhnutné poukázať na hlboký zmysel kňazského celibátu, právom považovaného za úctyhodné bohatstvo. Potvrdzuje to aj východná prax vyberať biskupov len spomedzi tých, ktorí žijú v celibáte a ktorá vysoko oceňuje rozhodnutie mnohých kňazov pre celibát. V takomto rozhodnutí kňaza nachádzajú osobitný výraz darovania sa, ktoré ho pripodobňuje Kristovi, a výhradnej obety seba samého pre Božie kráľovstvo.75 Skutočnosť, že sám Kristus, kňaz naveky, žil svoje poslanie až po obetu kríža v stave panenstva, je pevným oporným bodom na pochopenie zmyslu tradície Rímskokatolíckej cirkvi v tomto ohľade. Kňazský celibát však nemožno dostatočne pochopiť len v čisto praktickom chápaní. V skutočnosti znamená osobitné stotožnenie sa so životným štýlom samého Krista. Takéto rozhodnutie je predovšetkým zásnubné; je stotožnenie sa so srdcom Krista Ženícha, ktorý dáva život za svoju nevestu. V jednote s veľkou cirkevnou tradíciou, s Druhým vatikánskym koncilom76 a s pápežmi,77 mojimi predchodcami, opätovne potvrdzujem krásu a dôležitosť kňazského života žitého v celibáte ako výrečnom znaku totálneho a výlučného darovania sa Kristovi, Cirkvi a Božiemu kráľovstvu a potvrdzujem jeho záväznosť pre latinskú tradíciu. Kňazský celibát, žitý v zrelosti, radosti a darovaní sa, je veľmi veľkým požehnaním pre Cirkev i pre samotnú spoločnosť.

Nedostatok kňazov a pastorácia povolaní

25. Čo sa týka vzťahu medzi sviatosťou posvätného stavu a Eucharistiou, synoda sa venovala ťaživej situácii, ktorá vzniká v rôznych diecézach, keď sa naráža na potrebu počítať s nedostatkom kňazov. To sa nestáva len v niektorých oblastiach prvej evanjelizácie, ale aj v mnohých krajinách s dlhou kresťanskou tradíciou. K riešeniu problému zaiste môže prispieť vyrovnanejšie rozdelenie kléru. Na problém je potrebné poukazovať pri najrozmanitejších situáciách. Biskupi nech do pastoračných potrieb zapoja inštitúty zasväteného života a nové cirkevné skutočnosti, rešpektujúc ich vlastnú charizmu, a nech povzbudzujú všetkých členov kléru do väčšej ochoty slúžiť Cirkvi tam, kde treba, a to aj za cenu obety.78 Okrem toho sa v rámci synody diskutovalo aj o pastoračných podujatiach, ktoré treba uskutočňovať, aby sa napomohla, najmä u mladých, vnútorná otvorenosť pre kňazské povolanie. Riešenie takejto situácie nemožno nájsť v jednoduchých pragmatických kompromisoch. Treba vylúčiť, aby biskupi – aj keď pohnutí pochopiteľnými praktickými starosťami pre nedostatok kňazov –, nevykonávali primerané rozlišovanie povolania a pripustili k osobitnej formácii a k vysviacke kandidátov, ktorí nemajú vlastnosti potrebné na kňazskú službu.79 Nedostatočne formovaný klérus, pripustený k vysviacke bez potrebného rozlišovania, ťažko môže ponúknuť primerané svedectvo, ktoré by v druhých vyvolalo túžbu veľkodušne odpovedať na Kristovo volanie. Pastorácia povolaní musí zapojiť celé kresťanské spoločenstvo v každom jeho prostredí.80 Do tejto mnohostrannej pastoračnej práce treba, pochopiteľne, zapojiť aj senzibilizáciu rodín, často indiferentných alebo dokonca neprajných predstave kňazského povolania. Nech sa veľkodušne otvoria daru života a vychovávajú deti, aby boli otvorené pre Božiu vôľu. Súhrnne povedané, treba mať predovšetkým odvahu predložiť mladým radikálnosť nasledovania Krista a ukázať im jeho príťažlivosť.

Vďaka a nádej

26. Napokon je dôležité mať väčšiu vieru a nádej v Božiu iniciatívu. Aj keď v niektorých oblastiach možno pozorovať nedostatok kňazov, nikdy nám nesmie chýbať dôvera, že Kristus naďalej podnecuje mužov, aby opustili každé iné zamestnanie a plne sa venovali sláveniu svätých tajomstiev, ohlasovaniu evanjelia a pastoračnej službe. Pri tejto príležitosti by som rád vyjadril vďaku celej Cirkvi za všetkých biskupov a presbyterov, ktorí s vernou odovzdanosťou a úsilím vykonávajú svoje poslanie. Vďaka Cirkvi patrí, pravdaže, aj diakonom, na ktorých sú položené ruky „nie pre kňazstvo, ale pre službu“.81 Ako odporúčalo synodálne zhromaždenie, s osobitnou vďakou sa obraciam na kňazov fidei donum, ktorí svojou kompetenciou a s veľkodušným nasadením budujú spoločenstvá, ohlasujúc im Božie slovo, a lámu chlieb života, nešetriac sily v službe misijného poslania Cirkvi.82 Treba sa poďakovať Bohu za toľkých kňazov, ktorí trpeli až po obetu svojho života v službe Kristovi. Na nich sa výrečne prejavuje, čo znamená byť kňazom až do konca. Ide o dojemné svedectvá, ktoré môžu inšpirovať toľkých mladých, aby teraz oni nasledovali Krista a venovali svoj život druhým a tak nachádzali pravý život.

Manželský ráz Eucharistie

27. Eucharistia, sviatosť lásky, vyjadruje osobitný vzťah s láskou medzi mužom a ženou, spojených v manželstve. Prehĺbiť toto spojenie je potreba vlastná našim časom.83 Pápež Ján Pavol II. mal viackrát príležitosť venovať sa manželskému charakteru Eucharistie a jej osobitnému vzťahu so sviatosťou manželstva: „Eucharistia je sviatosť našej spásy. Je sviatosťou ženícha a nevesty.“84 Napokon, „celý kresťanský život nesie znak lásky Krista a Cirkvi ako lásky ženícha a nevesty. Už krst, ktorý začleňuje do Božieho ľudu, je svadobným tajomstvom; je takpovediac svadobným kúpeľom, ktorý predchádza svadobnú hostinu – Eucharistiu“.85 Eucharistia nevyčerpateľným spôsobom posilňuje nerozlučnú jednotu a lásku každého kresťanského manželstva. V ňom je silou sviatosti manželský zväzok vnútorne spojený s eucharistickou jednotou medzi Kristom – ženíchom a Cirkvou – nevestou (porov. Ef 5, 31 – 32). Vzájomný súhlas, ktorý si manžel a manželka navzájom vymieňajú v Kristovi a ktorý z nich vytvára spoločenstvo života a lásky, má tiež eucharistický rozmer. V pavlovskej teológii je manželská láska sviatostným znakom lásky Krista k jeho Cirkvi, lásky, ktorá má svoj vrcholný bod na kríži, kde vyjadril svoje „zásnuby“ s ľudstvom a kde je zároveň pôvod a stredobod Eucharistie. Preto Cirkev prejavuje osobitnú duchovnú blízkosť voči všetkým tým, čo založili svoje rodiny na sviatosti manželstva.86 Rodina – domáca cirkev87 – je primárnym prostredím života Cirkvi, zvlášť pre rozhodujúcu úlohu pri kresťanskej výchove detí.88 V tomto kontexte synoda odporúčala vyzdvihnúť osobitné poslanie ženy v rodine a v spoločnosti, poslanie, ktoré treba brániť, uchovať a napomáhať.89 Skutočnosť, že je manželkou a matkou, ju činí nenahraditeľnou a nikdy nesmie byť znevážená.

Eucharistia a jednota manželstva

28. Práve vo svetle tohto hlbokého vnútorného vzťahu medzi manželstvom, rodinou a Eucharistiou možno uvažovať o niektorých pastoračných problémoch. Verné, nerozlučné a výlučné puto, ktoré spája Krista a Cirkev a ktoré nachádza sviatostné vyjadrenie v Eucharistii, sa stretá s pôvodnou antropologickou skutočnosťou, pre ktorú sa muž môže definitívnym spôsobom zjednotiť len s jednou ženou a naopak (porov. Gn 2, 24; Mt 19, 5). V tejto rovine myslenia sa Synoda biskupov zaoberala témou pastoračnej praxe v prípadoch, keď sa ohlasovanie evanjelia stretá s tými, čo pochádzajú z kultúr, v ktorých sa praktizuje polygamia. Tým, čo sa nachádzajú v takejto situácii a otvárajú sa kresťanskej viere, treba pomáhať integrovať ich ľudské videnie do novosti zakorenenej v Kristovi. V procese katechumenátu ich Kristus zachytáva v ich špecifických podmienkach a volá ich k plnosti pravdy o láske, čo sa spája s nevyhnutnými odriekaniami s cieľom dosiahnuť dokonalé cirkevné spoločenstvo. Cirkev ich sprevádza pastoráciou plnou nežnosti, ale aj pevnosti90 a ukazuje im svetlo, ktoré sa z kresťanských tajomstiev odráža na ľudskej prirodzenosti a náklonnosti.

Eucharistia a nerozlučnosť manželstva

29. Ak Eucharistia vyjadruje nezvratnosť Božej lásky v Kristovi voči jeho Cirkvi, možno pochopiť, prečo zahŕňa vo vzťahu k sviatosti manželstva tú nerozlučnosť, po ktorej nemôže netúžiť žiadna pravá láska.91 Synoda sa, pochopiteľne, starostlivo venovala aj bolestným situáciám, v ktorých sa nachádza nemálo veriacich. Mnohí totiž slávili sviatostné manželstvo, potom sa rozviedli a uzavreli nový zväzok. Ide o boľavý a komplexný pastoračný problém, o skutočnú pliagu dnešného spoločenského kontextu, ktorý rastúcim spôsobom poznačuje samotné katolícke prostredia. Pastieri sú z lásky k pravde povinní dobre rozlišovať rozličné situácie, aby primeraným spôsobom duchovne pomohli veriacim, ktorých sa to týka.92 Biskupská synoda potvrdila prax Cirkvi, založenú na Svätom písme (porov. Mk 10, 2 – 12), nepripúšťať k sviatostiam rozvedených, ktorí uzavreli nový zväzok, nakoľko ich stav a životné podmienky objektívne protirečia tej jednote lásky medzi Kristom a Cirkvou, ktorá sa vyjadruje a uskutočňuje práve v Eucharistii. Znovuzosobášení rozvedení však napriek ich situácii naďalej prináležia k Cirkvi, ktorá ich sprevádza s osobitnou pozornosťou, v túžbe, aby praktizovali, nakoľko je to možné, kresťanský štýl života prostredníctvom účasti na svätej omši, i keď nemôžu pristupovať k svätému prijímaniu, počúvaním Božieho slova, eucharistickou adoráciou, modlitbou, účasťou na živote spoločenstva, dôverným rozhovorom s kňazom alebo učiteľom duchovného života, venovaním sa charitatívnym službám, skutkom pokánia, úsilím vychovávať svoje deti.

Tam, kde sa vynárajú opodstatnené pochybnosti, čo sa týka platnosti sviatostne uzavretého manželstva, malo by sa podniknúť všetko potrebné, aby sa overila ich oprávnenosť. Pri plnom rešpektovaní kánonického práva93 ďalej treba zriadiť na danom území cirkevné tribunály, aby mali pastoračný charakter a pohotovú a korektnú činnosť.94 V každej diecéze by mal byť dostatočný počet primerane pripravených osôb na dobré fungovanie cirkevných tribunálov. Pripomínam, že „je vážnou povinnosťou čoraz viac priblížiť veriacim inštitucionálnu činnosť Cirkvi v tribunáloch“.95 Nevyhnutné však je vyhnúť sa tomu, aby sa pastoračná starostlivosť chápala ako niečo, čo je v protiklade s právom. Skôr treba vychádzať z predpokladu, že základný bod, kde sa stretá právo a pastorácia, je láska k pravde: tá totiž nikdy nie je abstraktná, ale „integruje sa v ľudskom kresťanskom živote každého jedného veriaceho“.96 Tam, kde nie je uznaná nulita manželského zväzku a sú objektívne podmienky, pre ktoré je súčasné spolužitie fakticky neodvratné, Cirkev povzbudzuje týchto veriacich, aby sa snažili žiť ich vzťah podľa požiadaviek Božieho zákona ako priatelia alebo ako brat a sestra; tak môžu opäť pristupovať k eucharistickému stolu, samozrejme, s obozretnosťou vyplývajúcou z osvedčenej cirkevnej praxe. Aby taká cesta bola možná a prinášala ovocie, je potrebné, aby ju podporovali pastieri a primerané cirkevné iniciatívy. V každom prípade však treba vylúčiť požehnanie týchto vzťahov, aby medzi veriacimi nevznikol zmätok o hodnote manželstva.97

Vzhľadom na komplexnosť kultúrneho kontextu, v ktorom žije Cirkev v mnohých krajinách, synoda ďalej odporúčala, aby sa venovala čo najväčšia pastoračná starostlivosť formácii snúbencov a overeniu ich presvedčenia o nevyhnutných požiadavkách pre platnosť sviatosti manželstva. Seriózne rozlišovanie v tomto ohľade môže predísť tomu, aby emotívne vzplanutie alebo povrchné dôvody viedli dvoch mladých prijať zodpovednosť, ktorej potom nebudú môcť zadosťučiniť.98 Dobro, ktoré Cirkev a celá spoločnosť očakávajú od manželstva a na ňom založenej rodiny, je príliš veľké, aby sa nevenovalo úsilie tomuto špecifickému pastoračnému poľu. Manželstvo a rodina sú ustanovizne, ktoré treba napomáhať a chrániť pred každým možným omylom o ich pravde, lebo každá škoda, ktorá sa im spôsobí, je v skutočnosti ranou spôsobenou ľudskému spolužitiu ako takému.