50. Ďalší moment slávenia, na ktorý treba poukázať, je rozdávanie a prijímanie svätého prijímania. Žiadam všetkých, osobitne vysvätených služobníkov a tých, čo sú primerane pripravení a v prípade skutočnej nutnosti aj oprávnení na službu rozdávania Eucharistie, aby robili všetko preto, aby toto gesto v jeho jednoduchosti zodpovedalo jeho hodnote osobného stretnutia s Pánom Ježišom v Oltárnej sviatosti. Čo sa týka predpisov o správnej praxi, odkazujem na nedávno zverejnené dokumenty.151
Nech sa všetky kresťanské spoločenstvá verne pridŕžajú platných noriem, vidiac v nich prejav viery a lásky, ktorú musíme všetci prechovávať voči tejto vznešenej sviatosti. Okrem toho nech sa nezanedbáva veľmi vzácny čas poďakovania po svätom prijímaní: okrem vhodného spevu môže byť veľmi užitočné aj zotrvať sústredene v tichu.152
V tomto súvise by som chcel upriamiť pozornosť na pastoračný problém, s ktorým sme v našich časoch často konfrontovaní. Myslím na skutočnosť, keď pri niektorých príležitostiach, ako pri svätých omšiach slávených pri príležitosti sobášov, pohrebov a iných podobných udalostiach, sú okrem praktizujúcich veriacich prítomní aj iní, čo už roky nepristupujú k oltáru a možno sa nachádzajú v životnej situácii, ktorá im nedovoľuje pristupovať k sviatostiam. Inokedy sa stáva, že sú prítomní príslušníci iných kresťanských vyznaní alebo dokonca iných náboženstiev. Podobné okolnosti vznikajú aj v chrámoch, ktoré sú cieľom návštevníkov, najmä v historických mestách. Preto je pochopiteľná potreba nájsť krátky, ale dôrazný okamih a upozorniť všetkých na zmysel sviatostného prijímania, ako aj na podmienky na jeho prijatie. V situáciách, kde nie je možné zaručiť patričnú jasnosť, čo sa týka významu Eucharistie, treba zvážiť možnosť nahradiť svätú omšu liturgiou Božieho slova.153
51. Napokon by som sa chcel zastaviť pri tom, čo synodálni otcovia povedali o rozlúčení na záver svätej omše. Po požehnaní diakon alebo kňaz prepúšťa ľud slovami: Ite, missa est. V tomto pozdrave máme možnosť zachytiť vzťah medzi slávenou omšou a kresťanským poslaním vo svete. V dávnej minulosti „missa“ znamenala jednoducho „prepustenie“. Avšak v kresťanskom používaní nachádzal tento výraz čoraz hlbší význam. Výraz „dimissio“ sa v skutočnosti premenil na „missio“. Tento pozdrav vyjadruje synteticky misijnú povahu Cirkvi. Preto je správne pomôcť Božiemu ľudu prehĺbiť túto základnú dimenziu cirkevného života a brať na to podnet aj z liturgie. V tejto perspektíve môže byť užitočné pripraviť texty modlitieb nad ľudom a záverečného požehnania, patrične schválené, ktoré by vyjadrovali takúto spojitosť.154
52. Druhý vatikánsky koncil právom kládol osobitný dôraz na aktívnu, plnú a plodnú účasť celého Božieho ľudu na svätej omši.155
Iste, obnova, ktorá sa uskutočnila v týchto rokoch, napomohla očividný pokrok v smere, aký odporúčali konciloví otcovia. Nemôžeme však skrývať skutočnosť, že neraz sa prejavilo isté neporozumenie, konkrétne aj ohľadne zmyslu aktívnej účasti. Zdá sa preto vhodné, že týmto slovom sa nemyslí jednoducho na vonkajšiu činnosť počas slávenia. V skutočnosti aktívnu účasť, odporúčanú koncilom, treba chápať v podstatnejšom zmysle slova, počínajúc hlbším uvedomením si tajomstva, ktoré sa slávi, a jeho vzťahu s každodenným životom. Naďalej plne platí odporúčanie koncilovej konštitúcie Sacrosanctum concilium, ktorá povzbudzuje veriacich, aby neboli na svätej omši „ako cudzinci alebo nemí svedkovia“, ale aby sa zúčastnili „na posvätnom konaní vedome, plne a aktívne“.156
Koncil túto úvahu ďalej rozvíja a veriacich vyzýva, „aby sa poučili Božím slovom, občerstvili sa pri stole Pánovho tela a vzdávali Bohu vďaky; a keď prinášajú nepoškvrnenú obetu, aby sa nielen rukami kňaza, ale spolu s ním naučili obetovať samých seba a skrze Krista – prostredníka sa deň čo deň zdokonaľovali v jednote s Bohom a medzi sebou“.157
53. Krása a harmónia liturgického diania nachádzajú významný prejav v poriadku, v ktorom je každý povolaný mať aktívnu účasť. To zahŕňa uznanie rozličných hierarchických úloh, zahrnutých do samotného slávenia. Užitočné je pripomenúť, že aktívna účasť na omši nesúvisí sama osebe s konaním určitej osobitnej služby. Najmä neprispieva k aktívnej účasti veriacich zmätok, ktorý by pochádzal z neschopnosti rozlišovať v cirkevnom spoločenstve rozličné úlohy, ktoré sa každého týkajú.158
Predovšetkým je potrebné, aby bolo jasno vzhľadom na špecifické úlohy, ktoré sa týkajú kňaza. On je nenahraditeľným spôsobom ten, kto predsedá eucharistickému sláveniu, a to od úvodného pozdravu až po záverečné požehnanie, ako to potvrdzuje tradícia Cirkvi. V sile prijatého posvätného stavu on predstavuje Ježiša Krista, hlavu Cirkvi, a jemu vlastným spôsobom aj samotnú Cirkev.159
Každé eucharistické slávenie vlastne vedie biskup „alebo osobne, alebo prostredníctvom kňazov, svojich spolupracovníkov“.160
Pomáha mu diakon, ktorý má pri slávení niektoré osobitné úlohy: pripraviť oltár a pomáhať kňazovi, čítať evanjelium, prípadne mať homíliu, predložiť veriacim úmysly spoločných modlitieb, rozdávať veriacim Eucharistiu.161
Vo vzťahu k týmto služobníkom, viazaným na sviatosť posvätného stavu, sa pripájajú aj iní služobníci k liturgickej službe, pričom je chvályhodné, ak ju vykonávajú rehoľníci alebo pripravení laici.162
54. Vychádzajúc zo základných tvrdení Druhého vatikánskeho koncilu, viackrát sa zdôrazňovala dôležitosť účasti veriacich na eucharistickej obete. Aby sa napomohlo toto zapojenie sa, možno vytvoriť priestor na niektoré prispôsobenia, vlastné rozličným kontextom a kultúram.163
Skutočnosť, že došlo k niektorým zneužitiam, nezatemňuje jasnosť tohto princípu, ktorý treba zachovávať podľa reálnych potrieb Cirkvi, ktorá prežíva a slávi to isté Kristovo tajomstvo v rozličných kultúrnych situáciách. Pán Ježiš totiž práve v tajomstve vtelenia, narodiac sa zo ženy ako dokonalý človek (porov. Gal 4, 4), sa tým vložil do priameho vzťahu nielen s očakávaniami, prítomnými v Starom zákone, ale aj s tými, ktoré prechovávali všetci ľudia. Tým nám chcel ukázať, že Boh nás chce stretnúť v našom životnom kontexte. Preto je pre účinnejšiu účasť veriacich na svätých tajomstvách osožné pokračovať v procese inkulturácie aj v oblasti eucharistického slávenia, berúc do úvahy možnosti prispôsobenia, ktoré ponúkajú Všeobecné smernice Rímskeho misála,164
interpretované vo svetle IV. inštrukcie Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí Varietates legitimae z 25. januára 1994,165
a z direktív, ktoré vyjadril Ján Pavol II. v posynodálnych exhortáciách Ecclesia in Africa, Ecclesia in America, Ecclesia in Asia, Ecclesia in Oceania, Ecclesia in Europa.166
Na dosiahnutie tohto cieľa odporúčam biskupským konferenciám, aby pôsobili v prospech správnej rovnováhy medzi kritériami a direktívami, ktoré už boli zverejnené, a novými prispôsobeniami,167
vždy so súhlasom Svätej stolice.
55. Keď synodálni otcovia rokovali o actuosa participatio veriacich na posvätnom obrade, kládli dôraz aj na osobné podmienky, v ktorých sa má každý nachádzať, aby mohol mať na ňom plodnú účasť.168
Jednou z nich je celkom isto duch stáleho obrátenia, ktorý musí charakterizovať život všetkých veriacich. Nemožno totiž očakávať aktívnu účasť na svätej omši, ak sa k nej pristupuje povrchne, bez toho, že by sme sa najskôr zamysleli nad vlastným životom. Takúto vnútornú disponovanosť napomáha napríklad tiché sústredenie sa aspoň niekoľko chvíľ pred začiatkom liturgie, pôst a – ak je to potrebné – sviatostná spoveď. Srdce zmierené s Bohom uschopňuje na pravú účasť. Osobitne treba upriamiť veriacich na skutočnosť, že actuosa participatio na svätých tajomstvách nemožno dosiahnuť, ak sa súčasne nesnažíme mať aktívnu účasť na cirkevnom živote v jeho celosti, čo zahŕňa aj misionársku angažovanosť prinášať Kristovu lásku do spoločnosti.
Bez pochýb o plnej účasti na Eucharistii možno hovoriť, keď veriaci osobne pristúpi k oltáru, aby prijal sväté prijímanie.169
Pritom však treba dávať pozor, aby toto opodstatnené tvrdenie neviedlo medzi veriacimi k zavedeniu istého automatizmu, takmer akoby sme už pre samotnú skutočnosť, že sa nachádzame v chráme počas liturgie, mali právo či dokonca povinnosť pristúpiť k eucharistickému stolu. Aj keď nie je možné prijímať Eucharistiu, účasť na svätej omši zostáva potrebná, platná, významná a plodná. V týchto podmienkach je dobré rozvíjať túžbu po plnom spojení s Kristom napríklad praktizovaním duchovného prijímania, ktoré pripomenul Ján Pavol II.170
a ktoré odporúčajú svätí učitelia duchovného života.171
56. Pri téme o účasti sa nevyhnutne stretáme s potrebou hovoriť o kresťanoch, ktorí patria do cirkví alebo cirkevných spoločenstiev, ktoré nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou. V tomto súvise treba povedať, že vnútorné spojivo, ktoré existuje medzi Eucharistiou a jednotou Cirkvi, v nás vyvoláva na jednej strane vrúcnu túžbu po dni, keď budeme môcť so všetkými veriacimi v Krista sláviť spolu božskú Eucharistiu a vyjadriť tak viditeľne plnosť tej jednoty, ktorú Kristus chcel pre svojich učeníkov (porov. Jn 17, 21). Z druhej strany rešpekt, ktorý nás viaže voči sviatosti Kristovho tela a krvi, nám nedovoľuje robiť z nej jednoduchý „prostriedok“, ktorý by sme bez rozlišovania používali na dosiahnutie tejto jednoty.172
Eucharistia totiž nevyjadruje len naše osobné spoločenstvo s Ježišom Kristom, ale zahŕňa aj plné spoločenstvo s Cirkvou. Toto je teda dôvod, pre ktorý s bolesťou, ale nie bez nádeje, žiadame kresťanov nekatolíkov chápať a rešpektovať naše presvedčenie, ktoré sa odvoláva na Bibliu a Tradíciu. My tvrdíme, že eucharistické spoločenstvo a cirkevné spoločenstvo patria tak intímne spolu, že je zo strany nekatolíkov vo všeobecnosti nemožné odmietať jedno a prijímať druhé. Ešte viac by chýbal zmysel skutočnej a pravej koncelebrácie so služobníkmi cirkví alebo cirkevných spoločenstiev, ktorí nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou. Napriek tomu pravdou zostáva, že vzhľadom na večnú spásu je tu možnosť pripustenia jednotlivých kresťanov nekatolíkov k Eucharistii, k sviatosti zmierenia a pomazaniu chorých. To však predpokladá, že sa nachádzajú v istých presných a výnimočných situáciách a spĺňajú presné podmienky.173
Jasne sú vyjadrené v Katechizme Katolíckej cirkvi174
a v jeho Kompendiu.175
Úlohou každého je verne sa ich pridŕžať.
57. Vďaka obrovskému rozvoju komunikačných prostriedkov nadobudlo slovo „účasť“ oveľa širší význam, než malo v minulosti. Všetci s uspokojením uznávame, že tieto prostriedky ponúkajú nové možnosti aj vo vzťahu k svätej omši.176
To si vyžaduje od pastoračných pracovníkov v tomto sektore špecifickú prípravu a živý zmysel pre zodpovednosť. Svätá omša vysielaná v televízii sa v istom zmysle stáva príkladnou. Preto je potrebné venovať osobitnú pozornosť, aby slávenie, okrem toho, že sa odohráva na dôstojných a dobre pripravených miestach, rešpektovalo liturgické predpisy.
Napokon, čo sa týka hodnoty účasti na svätej omši, ktorá je možná prostredníctvom komunikačných prostriedkov, kto sleduje takéto prenosy, musí vedieť, že za normálnych podmienok nespĺňa príkaz o povinnej účasti vo sviatočný deň. Reč obrazu totiž predstavuje skutočnosť, ale samu v sebe ju neprináša.177
Ak je veľmi chvályhodné, že chorí a starí ľudia majú účasť na sviatočnej svätej omši prostredníctvom rozhlasových a televíznych prenosov, nemožno to isté povedať o tom, kto by sa sledovaním prenosu chcel ospravedlniť od návštevy chrámu, kde by sa zúčastnil na eucharistickom slávení v zhromaždení živej Cirkvi.
58. Čo sa týka podmienok tých, čo z dôvodu zdravia alebo veku nemôžu prísť na miesta bohoslužby, chcel by som upriamiť pozornosť celého cirkevného spoločenstva na pastoračnú potrebu zaistiť duchovnú službu chorým, tým, čo zostávajú vo svojich domoch, alebo tým, čo sú v nemocniciach. Viackrát na Synode biskupov boli spomenuté ich podmienky. Treba zabezpečiť, aby títo naši bratia a sestry mohli často pristupovať k svätému prijímaniu. Ak si posilnia vzťah s ukrižovaným a vzkrieseným Kristom, budú môcť cítiť, že ich život je plne včlenený do života a poslania Cirkvi prostredníctvom obety ich utrpenia v spojení s obetou nášho Pána. Osobitnú pozornosť treba venovať postihnutým. Tam, kde to ich podmienky dovoľujú, kresťanské spoločenstvo má napomáhať ich účasť na slávení na mieste bohoslužby. V tom súvise treba v sakrálnych budovách odstrániť prípadné prekážky, ktoré znemožňujú prístup postihnutých. Napokon je potrebné, aby bolo sväté prijímanie zaistené, nakoľko je to možné, aj mentálne postihnutým, ktorí sú pokrstení a pobirmovaní: oni prijímajú Eucharistiu aj vo viere rodiny a spoločenstva, ktoré ich sprevádza.178
59. Duchovná tradícia Cirkvi na základe konkrétnych Kristových slov (porov. Mt 25, 36) ustálila návštevu väznených ako jeden zo skutkov telesnéhomilosrdenstva. Tí, čo sa nachádzajú v tejto situácii, majú osobitnú potrebu, aby ich navštívil sám Pán v Oltárnej sviatosti. Zakúšať blízkosť cirkevného spoločenstva, mať účasť na svätej omši a prijať sväté prijímanie v takom osobitnom a bolestnom období života môže istotne napomôcť kvalitu vlastnej cesty vo viere a prispieť k spoločenskému začleneniu človeka. Interpretujúc túžby synodálneho zhromaždenia, žiadam diecézy, aby v rámci možností investovali sily do pastoračných aktivít, zameraných na duchovnú starostlivosť o väznených.179