Migranti a účasť na Eucharistii

60. Keď sa dotýkame problému tých, čo sú pre rozličné dôvody nútení zanechať vlastnú krajinu, synoda vyjadrila osobitnú vďačnosť tým, čo sa venujú pastoračnej starostlivosti o migrantov. V tomto kontexte treba osobitnú starostlivosť venovať tým migrantom, ktorí patria do východných katolíckych cirkví a ktorým okrem vzdialenosti od vlastného domu sa pripája aj ťažkosť nemôcť sa zúčastniť na eucharistickej liturgii podľa obradu, ku ktorému patria. Preto tam, kde je to možné, nech sa im umožní, aby im slúžili kňazi vlastného obradu. V každom prípade prosím biskupov, aby týchto bratov prijímali v Kristovej láske. Stretnutie veriacich rozličných obradov sa môže stať aj príležitosťou na vzájomné obohatenie. Osobitne myslím na prínos, ktorý môže znamenať najmä pre kňazov poznanie rozličných tradícií.180

Veľké koncelebrácie

61. Synodálne zhromaždenie sa vo svojich úvahách zaoberalo aj kvalitou účasti na veľkých liturgických sláveniach, ktoré sa konajú pri osobitných príležitostiach a na ktorých sú okrem veľkého počtu veriacich aj mnohí kňazi koncelebranti.181 Na jednej strane je ľahké uznať hodnotu týchto chvíľ, zvlášť ak im predsedá biskup, obklopený svojím kňazstvom a diakonmi. Na druhej strane sa pri takých príležitostiach môžu vyskytnúť ťažkosti pri citlivom vyjadrení jednoty presbytéria, najmä v eucharistickej modlitbe, a pri rozdávaní svätého prijímania. Treba predísť tomu, aby takéto veľké koncelebrácie vytvárali roztrieštenosť. Nech sa preto zabezpečia potrebné prostriedky na primeranú koordináciu a takú úpravu bohoslužobného miesta, aby dovolilo kňazom a veriacim plnú a reálnu účasť. Napriek všetkému treba pamätať, že ide o koncelebrácie výnimočnej povahy a obmedzené na mimoriadne situácie.

Latinský jazyk

62. To, čo bolo povedané, však nesmie zatieniť hodnotu týchto veľkých liturgií. Myslím v tejto chvíli osobitne na veľké slávenia, ktoré sa uskutočňujú počas medzinárodných stretnutí, dnes čoraz častejších. Treba ich spravodlivo oceniť. Aby sa lepšie vyjadrila jednota a univerzalita Cirkvi, chcel by som odporučiť, čo navrhla Biskupská synoda v súlade so smernicami Druhého vatikánskeho koncilu:182 okrem čítaní, homílie a spoločných modlitieb veriacich je dobré, aby sa také slávenia konali v latinskom jazyku; tak isto nech sa v latinčine modlia aj najznámejšie modlitby183 cirkevnej Tradície a prípadne niektoré ich časti nech sú spievané gregoriánskym spevom. V širšom zmysle žiadam, aby budúci kňazi už od seminára boli pripravení rozumieť a sláviť svätú omšu v latinčine, ako aj používať latinské texty a gregoriánsky spev. Nech sa nezanedbáva možnosť, aby aj samotní veriaci boli vychovávaní tak, aby poznali najznámejšie modlitby v latinčine, ako aj spievali v gregoriáne isté časti liturgie.184

Eucharistické slávenia v malých skupinách

63. Značne odlišná je situácia, ktorá vzniká pri istých pastoračných príležitostiach, keď práve pre vedomejšiu, aktívnejšiu a plodnejšiu účasť sa uprednostňuje slávenie v malých skupinách. Hoci treba uznať formačný význam, ktorý sa prikladá týmto rozhodnutiam, treba spresniť, že musia byť zosúladené s celkom pastoračnej ponuky diecézy. Také iniciatívy by totiž stratili svoj pedagogický význam, ak by sa vnímali v protiklade alebo ako paralela vzhľadom na život miestnej cirkvi. V tomto synoda zdôraznila niektoré kritériá, ktorých sa treba pridŕžať: malé skupiny musia slúžiť zjednocovaniu spoločenstva, nie jeho triešteniu. To sa musí potvrdiť v konkrétnej praxi. Tieto skupiny musia napomáhať plodnú účasť celého spoločenstva a zachovávať, nakoľko je to možné, jednotu liturgického života jednotlivých rodín.185

Mystagogická katechéza

64. Veľká liturgická tradícia Cirkvi nás učí, že pre plodnú účasť je potrebné snažiť sa osobne zodpovedať tajomstvu, ktoré sa slávi, obetovaním vlastného života Bohu, v zjednotení s Kristovou obetou za spásu celého sveta. Z tohto dôvodu Biskupská synoda odporúčala pestovať vo veriacich intímny súlad vnútorných dispozícií s gestami a slovami. Ak by chýbal, našim liturgickým sláveniam – akokoľvek animovaným – by hrozilo, že by skončili v ritualizme. Preto treba napomáhať výchovu k eucharistickej viere, ktorá disponuje veriacich osobne prežívať to, čo sa slávi. Aké môžu byť vzhľadom na zásadnú dôležitosť tejto osobnej a vedomej participatio primerané formačné prostriedky? Synodálni otcovia jednoznačne poukázali na cestu katechézy mystagogického charakteru, ktorá by veriacich viedla k tomu, aby čoraz hlbšie vstupovali do tajomstiev, ktoré sa slávia.186 Pre osobitný vzťah, jestvujúci medzi ars celebrandi a actuosa participatio treba predovšetkým zdôrazniť, že „najlepšia katechéza o Eucharistii je dobre slúžená samotná Eucharistia“.187 Už svojou povahou má totiž liturgia svoj pedagogický vplyv pri privádzaní veriacich k poznaniu sláveného tajomstva. Práve preto v najstaršej tradícii Cirkvi mala formačná cesta kresťana, bez toho, že by sa zanedbávalo systematické poznanie obsahu viery, vždy skúsenostný charakter, v ktorom bolo rozhodujúcim živé a presvedčivé stretnutie sa s Kristom, ohlasované autentickými svedkami. V tomto zmysle ten, kto vovádza do tajomstiev, je predovšetkým svedok. Také stretnutie sa iste prehlbuje v katechéze a nachádza svoj prameň a vrchol v slávení Eucharistie. Z tejto základnej štruktúry kresťanskej skúsenosti čerpá inšpiráciu potreba mystagogického itineráru, v ktorom treba vždy pamätať na tri prvky.

a) Ide predovšetkým o interpretáciu obradov vo svetle spásonosných udalostí, v súlade so živou tradíciou Cirkvi. Slávenie Eucharistie v jej nekonečnom bohatstve obsahuje neustále odkazy na dejiny spásy. V ukrižovanom a vzkriesenom Kristovi sa nám dáva možnosť sláviť skutočne stredobod, v ktorom je všetko zjednotené (porov. Ef 1, 10). Už od počiatku čítalo kresťanské spoločenstvo udalosti Ježišovho života, zvlášť veľkonočné tajomstvo, vo vzťahu s celým starozákonným putovaním.

b) Mystagogická katechéza sa okrem toho má starať o uvedenie do zmyslu znakov, obsiahnutých v obradoch. Táto úloha je osobitne naliehavá v našej silno pretechnizovanej epoche, v ktorej hrozí riziko straty schopnosti vnímať význam znakov a symbolov. Nestačí len informovať, mystagogická katechéza musí prebudiť a vychovávať citlivosť veriacich, aby vnímali reč znakov a gest, ktoré v spojení so slovom vytvárajú obrad.

c) Napokon sa mystagogická katechéza musí snažiť ukázať význam obradov vo vzťahu ku kresťanskému životu vo všetkých jeho rozmeroch práce, úsilí, myšlienok a citov, činnosti a odpočinku. Súčasťou mystagogického itinerára je objasniť vzťah medzi tajomstvami slávenými v obrade a misionárskou zodpovednosťou veriacich. V tom zmysle zrelým výsledkom mystagógie je vedomie, že náš vlastný život sa postupne premieňa slávenými svätými tajomstvami. Napokon cieľom celej kresťanskej výchovy je formovať veriaceho ako „nového človeka“ do zrelej, dospelej viery, vďaka ktorej je schopný vydávať vo svojom prostredí svedectvo kresťanskej nádeji, ktorou je podnecovaný.

Aby sme v rámci našich cirkevných spoločenstiev mohli uskutočniť takúto výchovnú úlohu, treba mať primerane pripravených formátorov. Iste, celý Boží ľud sa má cítiť zainteresovaný do tejto formácie. Každé kresťanské spoločenstvo je povolané byť miestom pedagogického vovádzania do tajomstiev, ktoré sa vo viere slávia. V tomto ohľade synodálni otcovia zdôraznili vhodnosť väčšieho zapojenia spoločenstiev zasväteného života, hnutí a združení, ktoré v sile svojej charizmy môžu vniesť nový elán do kresťanskej formácie.188 Aj v našich časoch Duch Svätý iste nebude meškať z vyliatím svojich darov, aby podporil apoštolské poslanie Cirkvi, ktorá má úlohu šíriť vieru a vychovávať v nej až do plnej zrelosti.189

Úcta k Eucharistii

65. Presvedčivým znamením účinnosti eucharistickej katechézy na veriacich je istotne vzrast ich zmyslu pre tajomstvo Boha, prítomného medzi nami. Ten sa môže dať najavo rôznymi osobitnými prejavmi úcty voči Eucharistii, do ktorých mystagogická cesta musí veriacich voviesť.190 Myslím vo všeobecnosti na dôležitosť gest a postojov, ako pokľaknutie počas vrcholných okamihov eucharistickej modlitby. Aby sme sa prispôsobili oprávnenej rôznosti znakov, ktoré sa používajú v kontexte rozličných kultúr, nech každý žije a vyjadruje svoje vedomie, že sa pri každom slávení nachádza pred nekonečným Božím majestátom, ktorý k nám prichádza pokorným spôsobom vo sviatostných znakoch.

Hlboký vnútorný vzťah medzi slávením a adoráciou

66. Jeden z najintenzívnejších okamihov synody bol ten, keď sme sa spolu s mnohými veriacimi zhromaždili v Bazilike svätého Petra na eucharistickú adoráciu. Týmto gestom modlitby chcelo zhromaždenie biskupov nielen slovami upútať pozornosť na význam hlbokého vzťahu medzi eucharistickým slávením a adoráciou. V tomto významnom aspekte viery Cirkvi sa nachádza jeden z rozhodujúcich prvkov cesty Cirkvi, ktorý sa uskutočňuje po liturgickej obnove, požadovanej Druhým vatikánskym koncilom. Kým reforma robila prvé kroky, vnútorný vzťah medzi svätou omšou a adoráciou Najsvätejšej sviatosti sa neraz nie dosť jasne chápal. Jedna z vtedy rozšírených námietok znela, že eucharistický chlieb nám nebol daný na to, aby sme ho kontemplovali, ale aby sme ho jedli. V skutočnosti na základe skúsenosti modlitby Cirkvi sa taký protiklad ukázal ako úplne nepodložený. Už svätý Augustín povedal: „Nemo autem illam carnem manducat, nisi prius adoraverit; peccemus non adorando – Nikto nech neje tento chlieb, ak ho predtým neadoroval; hrešili by sme, keby sme neadorovali.“191 V Eucharistii nám prichádza v ústrety Boží Syn a chce sa s nami spojiť. Eucharistická adorácia nie je nič iné ako samozrejmé rozvinutie eucharistického slávenia, ktoré je samo v sebe najvyšším aktom adorácie Cirkvi.192 Prijať Eucharistiu znamená postaviť sa do postoja adorácie voči tomu, ktorého prijímame. Práve tak a len tak sa stávame s ním jedno a máme istým spôsobom predúčasť na kráse nebeskej liturgie. Akt adorácie mimo svätej omše predlžuje a zintenzívňuje to, čo sa konalo v samotnom liturgickom slávení. Veď „len v adorácii môže dozrievať hlboké a pravé prijatie. A práve v tomto osobnom akte stretnutia s Pánom dozrieva aj sociálne poslanie, ktoré je v Eucharistii zahrnuté a ktoré chce prelomiť bariéry nielen medzi Pánom a nami, ale aj – a predovšetkým – bariéry, ktoré nás oddeľujú jedných od druhých“.193

Prax eucharistickej adorácie

67. Spolu so synodálnym zhromaždením teda vrelo odporúčam pastierom Cirkvi a Božiemu ľudu prax eucharistickej adorácie, či osobnej, alebo spoločnej.194 Tomuto cieľu môže veľmi poslúžiť primeraná katechéza, v ktorej sa veriacim vysvetlí dôležitosť tohto aktu úcty k Bohu, ktorý pomáha žiť hlbšie a s väčším ovocím samotné liturgické slávenie. V rámci možností, najmä v zaľudnenejších strediskách, je vhodné určiť kostoly alebo oratóriá, ktoré by boli zámerne určené na stálu eucharistickú adoráciu. Okrem toho odporúčam, aby v katechetickej formácii, zvlášť v rámci prípravy na prvé sväté prijímanie, boli deti vovedené do zmyslu a krásy zotrvať v spoločnosti s Ježišom, pestujúc oduševnenie pre jeho eucharistickú prítomnosť.

Chcel by som tu vyjadriť obdiv a podporu všetkým tým inštitútom zasväteného života, ktorých členovia venujú značnú časť svojho času eucharistickej adorácii. Tak ponúkajú všetkým príklad ľudí, ktorí sa nechávajú utvárať Pánovou reálnou prítomnosťou. Rovnako túžim povzbudiť tie združenia a bratstvá veriacich, ktoré prijímajú túto prax ako svoju osobitnú úlohu, čím sa stávajú kvasom kontemplácie pre celú Cirkev a poukazujú na ústredné miesto Krista v živote jednotlivcov a spoločenstiev.

Formy eucharistickej zbožnosti

68. Osobný vzťah, ktorý si jednotlivý veriaci vytvára s Ježišom, prítomným v Eucharistii, ho vždy odkazuje na celok cirkevného spoločenstva a živí v ňom vedomie jeho príslušnosti ku Kristovmu telu. Preto okrem pozvania jednotlivých veriacich, aby si osobne našli čas a zotrvali v modlitbe pred Najsvätejšou sviatosťou, považujem za potrebné povzbudiť samotné farnosti a iné cirkevné skupiny, aby napomáhali chvíle spoločnej adorácie. Pravdaže, svoju hodnotu si zachovávajú všetky doteraz jestvujúce formy eucharistickej zbožnosti. Myslím napríklad na eucharistické procesie, najmä na tradičnú procesiu na slávnosť Corpus Domini, na prax štyridsiatich hodín, na miestne, národné a medzinárodné eucharistické kongresy a na iné podobné iniciatívy. Ak sa primerane obnovia a prispôsobia rozličným okolnostiam, tieto formy si zaslúžia, aby sa aj dnes rozvíjali.195

Miesto svätostánku v chráme

69. V súvise s dôležitosťou uchovávania Eucharistie, adorácie a úcty vo vzťahu k sviatosti Kristovej obety si Biskupská synoda kládla otázku vzhľadom na vhodné umiestnenie svätostánku v priestoroch našich chrámov.196 Jeho správne umiestnenie totiž pomáha uznať Kristovu reálnu prítomnosť v Najsvätejšej sviatosti. Preto treba, aby bolo miesto, kde sa uchovávajú eucharistické spôsoby, ľahko rozpoznateľné každým, kto vstúpi do chrámu, a to aj vďaka večnému svetlu. S tým zámerom treba brať do úvahy architektonickú dispozíciu sakrálnej stavby: v kostoloch, kde neexistuje kaplnka Najsvätejšej sviatosti a zostáva hlavný oltár so svätostánkom, je vhodné naďalej ho používať na uchovávanie a adoráciu Eucharistie. Treba sa však vyhnúť tomu, aby sme pred ním umiestnili sedes celebranta. V nových chrámoch je dobré naplánovať aj kaplnku Najsvätejšej sviatosti v blízkosti presbytéria; kde to možné nie je, je vhodnejšie umiestniť svätostánok v presbytériu, na dostatočne vyvýšenom mieste v strede apsidálnej zóny alebo na inom bode, kde je rovnako dobre viditeľný. Tieto úpravy slúžia na to, aby sa zabezpečila patričná dôstojnosť svätostánku, o ktorý sa treba vždy starať aj z umeleckého hľadiska. Pochopiteľne je potrebné brať do úvahy všetko, čo k tejto veci predkladajú Všeobecné smernice Rímskeho misála.197