70. Pán Ježiš sa pre nás stal pokrmom pravdy a lásky, a keď hovorí o dare svojho života, uisťuje nás, že „kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky“ (Jn 6, 51). No tento „večný život“ sa v nás začína už v tomto čase prostredníctvom zmeny, ktorú v nás spôsobuje eucharistický dar: „Ten, čo mňa je, bude žiť“ (Jn 6, 57). Tieto Ježišove slová nám umožňujú pochopiť, že tajomstvo, v ktoré „veríme“ a ktoré „slávime“, obsahuje v sebe dynamizmus, ktorý v nás pôsobí počiatok nového života a formu kresťanskej existencie. Prijímaním tela a krvi Ježiša Krista sa zúčastňujeme na Božom živote čoraz dospelejším a uvedomelejším spôsobom. Aj tu platí to, čo svätý Augustín hovorí vo svojich Vyznaniach o večnom Logos, pokrme duše: keď poukazuje na paradoxálnu povahu tohto pokrmu, svätý Učiteľ si v duchu predstavuje tieto slová: „Som pokrmom veľkých: rasti a budeš ma jesť. A nie ja budem asimilovaný do teba ako pokrm tvojho tela, ale ty budeš asimilovaný do mňa.“198
Veď nie eucharistický pokrm sa premieňa v nás, ale my sme ním tajomne premenení. Kristus nás živí a tým nás spája so sebou; „priťahuje nás do seba“.199
Slávenie svätej omše sa tu prejavuje s celou svojou silou ako zdroj a vrchol cirkevného života, nakoľko súčasne vyjadruje aj počiatok, aj naplnenie novej a definitívnej bohoslužby, logiké latreía.200
Slová svätého Pavla Rimanom na túto tému sú najsúhrnnejšou formuláciou toho, ako Eucharistia premieňa celý náš život na duchovnú bohoslužbu, milú Bohu: „Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu“ (Rim 12, 1). V tomto povzbudení sa obraz novej bohoslužby javí ako úplná obeta vlastnej osoby v spoločenstve s celou Cirkvou. Apoštolovo naliehanie na obetu nášho tela podčiarkuje ľudskú konkrétnosť bohoslužby, ktorá nám vôbec nie je vzdialená. Svätec z Hyppa nám aj v tomto ohľade pripomína, že „toto je obeta kresťanov, byť mnohí a pritom jedno telo v Kristovi. Cirkev slávi toto tajomstvo Oltárnou sviatosťou, ktorú veriaci dobre poznajú a v ktorej sa jasne ukazuje, že vo veci, ktorá sa obetuje, ona sama je obetovaná.“201
Katolícka náuka učí, že Eucharistia ako obeta Krista je aj obetou Cirkvi, a teda aj veriacich.202
Dôraz na obetu v zmysle „robiť svätým“0
tu vyjadruje celú existenciálnu hutnosť, zahrnutú v premene našej ľudskej skutočnosti, zakotvenej v Kristovi (porov. Flp 3, 12).
71. Nová kresťanská bohoslužba zahŕňa každý aspekt existencie a premieňa ju: „Či teda jete, či pijete, či čokoľvek iné robíte, všetko robte na Božiu slávu“ (1 Kor 10, 31). V každom skutku je kresťan povolaný vyjadrovať pravý kult Bohu. Tu čerpá svoju formu vnútorne eucharistická povaha kresťanského života, nakoľko zahŕňa ľudskú skutočnosť veriaceho v jej každodennej konkrétnosti. Eucharistia umožňuje zo dňa na deň postupné premieňanie človeka, milosťou povolaného byť obrazom Božieho Syna (porov. Rim 8, 19 a nasl.). Niet nič skutočne ľudské – myšlienky a city, slová a skutky –, čo by v Eucharistii nenašlo primeranú formu, aby mohlo byť prežívané v plnosti. Tu vystupuje celá antropologická hodnota radikálnej novosti, ktorú Kristus prináša v Eucharistii: Boží kult v ľudskom živote nemožno viazať na jeden osobitný a privátny okamih, ale svojou povahou smeruje k tomu, aby prenikol každý aspekt života jednotlivca. Boží kult milý Bohu sa tak stáva novou formou prežívania všetkých okolností života, v ktorom je každá jednotlivosť povznesená, nakoľko je prežívaná vo vzťahu s Kristom a ako obeta Bohu. Božou slávou je živý človek (porov. 1 Kor 10, 31). A životom človeka je videnie Boha.203
72. Táto radikálna novosť, ktorú Eucharistia vovádza do života človeka, sa prejavila v kresťanskom povedomí už od počiatku. Veriaci okamžite pochopili hlboký vplyv, ktorým slávenie Eucharistie pôsobilo na štýl ich života. Svätý Ignác Antiochijský vyjadroval túto pravdu tak, že kresťanov označoval ako tých, „čo prišli k novej nádeji“, a predstavoval ich ako tých, čo „žijú podľa nedele“ (iuxta dominicam viventes).204
Táto formula veľkého antiochijského mučeníka jasne poukazuje na spojivo medzi eucharistickou skutočnosťou a kresťanskou existenciou v jej každodennosti. Zvyk kresťanov stretávať sa v prvý deň po sobote, aby slávili Kristovo vzkriesenie – podľa rozprávania svätého Justína, mučeníka205
– , je aj údaj, ktorý definuje formu života obnoveného stretnutím s Kristom. Formula svätého Ignáca –„žiť podľa nedele“ – podčiarkuje aj paradigmatickú hodnotu, ktorú tento svätý deň vlastní vzhľadom na každý iný deň týždňa. On sa totiž neodlišuje len na základe prerušenia prác, ako nejaká pomlčka v rytme bežných dní. Kresťania tento deň vždy vnímali ako prvý v týždni, lebo sa v ňom slávi pamiatka na radikálnu novosť, ktorú priniesol Kristus. Preto je nedeľa deň, v ktorom kresťan nachádza tú eucharistickú formu svojej existencie, podľa ktorej je povolaný neustále žiť. „Žiť podľa nedele“ znamená žiť vo vedomí oslobodenia, ktoré Kristus priniesol, a prežívať svoju existenciu ako dar seba samých Bohu, aby sa jeho víťazstvo plne prejavilo na všetkých ľuďoch prostredníctvom hlboko obnoveného správania.
73. Synodálni otcovia, vedomí si tohto nového životného princípu, ktorý Eucharistia dáva kresťanovi, poukázali na dôležitosť príkazu svätiť nedeľu a sviatočný deň pre všetkých veriacich, a to ako zdroj skutočnej slobody, aby mohli prežívať každý iný deň podľa toho, čo slávili v „Pánov deň“. Život viery je totiž v nebezpečenstve, keď človek už netúži zúčastniť sa na svätej omši, kde sa pripomína veľkonočné víťazstvo. Zúčastniť sa na nedeľnom liturgickom zhromaždení spolu so všetkými bratmi a sestrami, s ktorými tvoríme jediné telo Ježiša Krista, je požiadavkou kresťanského svedomia a zároveň toto svedomie formuje. Stratiť zmysel nedele ako Pánovho dňa, ktorý treba zasvätiť, je prejavom straty autentického zmyslu kresťanskej slobody, slobody Božích detí.206
Cenné sú pripomienky, ktoré v tomto ohľade napísal môj ctený predchodca Ján Pavol II. v apoštolskom liste Dies Domini207
o rôznych rozmeroch nedele pre kresťanov: nedeľa je Dies Domini vo vzťahu k dielu stvorenia; Dies Christi ako deň nového stvorenia a daru Ducha Svätého, ktorého nám dáva vzkriesený Pán; Dies Ecclesiae ako deň; v ktorom sa stretá na slávenie kresťanské spoločenstvo; Dies hominis ako deň radosti, odpočinku a bratskej lásky.
Takýto deň sa javí ako prvotný sviatok, v ktorom sa každý veriaci, v prostredí, kde žije, môže stať ohlasovateľom a ochrancom zmyslu času. Z tohto dňa pramení kresťanský zmysel existencie a nový spôsob prežívania času, vzťahov, práce, života a smrti. Preto je dobré, aby v Pánov deň cirkevné organizmy okolo nedeľnej svätej omše organizovali vlastné prejavy kresťanského spoločenstva: priateľské stretnutia, iniciatívy na formáciu viery detí, mládeže a dospelých, púte, charitatívne podujatia a rôzne príležitosti modlitby. Keďže ide o veľmi dôležité hodnoty – a právom už sobota večer od prvých vešperov patrí k nedeli a je dovolené zadosťučiniť nedeľnému príkazu –, treba pripomenúť, že už samotná nedeľa si zaslúži, aby bola zasvätená, aby neskončila ako deň „prázdny od Boha“.208
74. Napokon je v tomto našom čase veľmi naliehavé pripomenúť, že Pánov deň je aj dňom odpočinku od práce. Veľmi si želáme, aby bol ako taký uznaný aj zo strany civilnej spoločnosti, aby bolo možné oslobodiť sa od pracovných aktivít bez toho, že by sa na to doplácalo. Kresťania, nie bez vzťahu k významu soboty v hebrejskej tradícii, videli v Pánovom dni aj deň odpočinku od každodenných námah. To má svoj presný význam, lebo pomáha relativizovať prácu, ktorá má slúžiť človeku: práca je pre človeka, a nie človek pre prácu. Ľahko tu možno vytušiť, čo to prináša človekovi, ktorý sa tak oslobodzuje od možnej formy otroctva. Ako som mohol vyhlásiť, „práca nadobúda prvoradý význam pre realizáciu človeka a pre rozvoj spoločnosti, a preto je potrebné, aby bola organizovaná a vykonávaná za plného rešpektovania ľudskej dôstojnosti a v službe spoločnému dobru. Zároveň je nevyhnutné, aby sa človek nenechal pohltiť prácou, aby z nej nerobil božstvo, mysliac si, že v nej nájde posledný a plný cieľ života“.209
Práve v dni zasvätenom Bohu človek chápe zmysel svojej existencie, ako aj svojich pracovných aktivít.210
75. Keď objavujeme význam nedeľnej svätej omše pre život kresťana, spontánne sa vynára otázka o tých kresťanských spoločenstvách, v ktorých chýba kňaz a kde v dôsledku toho nie je možné sláviť v Pánov deň svätú omšu. V tomto ohľade treba povedať, že sa nachádzame pred situáciami, ktoré sa od seba značne odlišujú. Synoda veriacim predovšetkým odporúčala, aby šli do niektorého chrámu diecézy, v ktorej je zaručená prítomnosť kňaza, aj keď si to vyžaduje istú obetu.211
Tam, kde pre veľké vzdialenosti je účasť na nedeľnej Eucharistii prakticky nemožná, je dôležité, aby sa kresťanské spoločenstvá aj tak zhromažďovali, aby chválili Pána a pripomenuli si deň, ktorý mu je zasvätený. To sa má diať v kontexte primeraného vysvetlenia, aký je rozdiel medzi svätou omšou a nedeľným zhromaždením, ktoré očakáva, že dostane kňaza. Pastoračná starostlivosť Cirkvi sa má v tomto prípade prejaviť bdelosťou, aby sa liturgia slova, organizovaná diakonom alebo osobou poverenou kompetentnou autoritou, konala podľa rituálu, osobitne vypracovaného biskupskou konferenciou a ňou na taký účel schváleného.212
Pripomínam, že úlohou ordinárov je udeliť fakulty na rozdávanie svätého prijímania pri takých liturgiách a zároveň pozorne zhodnotiť vhodnosť takej voľby. Okrem toho treba zaistiť, aby také zhromaždenia nevniesli zmätok ohľadne ústrednej úlohy kňaza a sviatostného prvku v živote Cirkvi. Dôležitosť úlohy laikov, ktorým treba právom poďakovať za ich veľkodušnosť v službe kresťanským spoločenstvám, nikdy nesmie zatieniť nenahraditeľnú službu kňazov pre život Cirkvi.213
Preto nech sa pozorne dohliada, aby spoločenstvá, ktoré očakávajú kňaza, neposkytli dôvod takým ekleziologickým víziám, ktoré nezodpovedajú pravde evanjelia a cirkevnej tradícii. Skôr by to mali byť príležitosti úprimnej modlitby k Bohu, aby poslal svätých kňazov podľa svojho srdca. V tomto zmysle to výstižne napísal pápež Ján Pavol II. v Liste kňazom na Zelený štvrtok 1979, keď spomínal tie miesta, kde sa ľudia, zbavení kňaza diktátorskými režimami, zhromažďovali v kostole alebo na pútnickom mieste, položili na oltár štólu, ktorú si uchovali, modlili sa modlitbu eucharistickej liturgie, a „vo chvíli, ktorá zodpovedá premeneniu“, urobili tichú odmlku na svedectvo, ako „vrúcne túžia počuť slová, ktoré len pery kňaza môžu účinne vysloviť“.214
Práve v tejto perspektíve, keď si uvedomujeme neporovnateľné dobro, ktoré pochádza zo slávenia eucharistickej obety, žiadam všetkých kňazov o praktickú, konkrétnu ochotu čo najčastejšie navštevovať spoločenstvá zverené ich pastoračnej starostlivosti, aby nezostávali príliš dlhý čas bez sviatosti lásky.
76. Dôležitosť nedele ako Dies Ecclesiae nám pripomína vnútorný vzťah medzi Ježišovým víťazstvom nad zlom a smrťou a našou príslušnosťou k jeho cirkevnému telu. Každý kresťan nachádza v Pánovom dni aj spoločný rozmer svojho vykúpeného života. Zúčastniť sa na liturgickom slávení, prijať Kristovo telo a krv zároveň znamená čoraz intímnejšie a hlbšie prežívať svoju príslušnosť k tomu, ktorý za nás zomrel (porov. 1 Kor 6, 19 a nasl.; 7, 23). Ak jeme Krista, žijeme pre neho. Vo vzťahu k eucharistickému tajomstvu chápeme aj hlboký zmysel spoločenstva svätých, communio sanctorum. Spoločenstvo má vždy a neoddeliteľne vertikálny i horizontálny rozmer: spoločenstvo s Bohom a spoločenstvo s bratmi a so sestrami. Tieto dve dimenzie sa tajomne stretajú v eucharistickom dare. „Kde sa zničí spoločenstvo s Bohom, ktoré je spoločenstvom s Otcom, so Synom a s Duchom Svätým, zničí sa aj koreň a zdroj spoločenstva medzi nami. A tam, kde sa nežije spoločenstvo medzi nami, ani spoločenstvo s trojjediným Bohom nie je živé a opravdivé.“215
Pretože sme povolaní byť údmi Krista, a teda aj údmi navzájom (porov. 1 Kor 12, 27), vytvárame skutočnosť založenú na krste a živenú Eucharistiou, skutočnosť, ktorá si vyžaduje nájsť citlivú odpoveď v živote našich spoločenstiev.
Eucharistická forma kresťanskej existencie je nepochybne ekleziálna a komunitárna forma. Prostredníctvom diecéz a farností ako základných štruktúr Cirkvi na danom území môže každý veriaci zakúšať konkrétnu skúsenosť príslušnosti ku Kristovmu telu. Združenia, cirkevné hnutia a nové komunity – so živosťou ich chariziem, ktoré im dáva Duch Svätý –, ako aj inštitúty zasväteného života majú úlohu ponúkať svoj špecifický príspevok, aby umožnili veriacim zakúšať, čo znamená ich „byť tu pre Pána“ (porov. Rim 14, 8). Fenomén sekularizácie, ktorý nie náhodou obsahuje silno individualistické črty, ničivo účinkuje najmä na osoby, ktoré sa uzatvárajú alebo im chýba pocit prináležitosti. Kresťanstvo od svojich počiatkov vždy zahŕňa isté spoločenstvo, okruh vzťahov, neustále oživovaných počúvaním Božieho slova, slávením Eucharistie a podnetmi Ducha Svätého.
77. Synodálni otcovia dôrazne tvrdili, že „veriaci kresťania potrebujú hlbšie porozumenie vzťahov medzi Eucharistiou a každodenným životom. Eucharistická spiritualita neznamená len účasť na svätej omši a úctu k Najsvätejšej sviatosti. Zahŕňa celý vnútorný život“.216
Táto skutočnosť nadobúda pre každého z nás osobitný význam. Treba uznať, že jeden z najvážnejších dôsledkov vyššie spomínanej sekularizácie spočíva v tom, že odsunula kresťanskú vieru na okraj života, akoby bola zbytočná, čo sa týka konkrétneho priebehu života súčasných ľudí. Zlyhanie takéhoto spôsobu života, „akoby Boha nebolo“, máme teraz všetci pred sebou. Dnes je potrebné opäť objaviť, že Ježiš Kristus nie je obyčajný osobný názor alebo nejaká abstraktná náuka, ale reálna osoba, ktorej včlenenie do dejín je schopné obnoviť život všetkých. Preto sa Eucharistia ako prameň a vrchol života a poslania Cirkvi musí premietnuť do spirituality, do života „podľa Ducha“ (Rim 8, 4 a nasl.; porov. Gal 5, 16. 25). Pozoruhodné je, že svätý Pavol v časti Listu Rimanom, kde vyzýva žiť novú duchovnú bohoslužbu, súčasne pripomína aj potrebu zmeny nášho spôsobu života a myslenia: „nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé“ (12, 2). Takto apoštol národov podčiarkuje vzťah medzi pravou duchovnou bohoslužbou a potrebou novým spôsobom vnímať existenciu a životné správanie. Premena zmýšľania je integrálnou súčasťou eucharistickej formy kresťanského života, „aby sme už neboli malými deťmi, ktorými sem-tam hádže a zmieta hocijaký vietor klamlivého ľudského učenia, ktorý podvodne strháva do bludu“ (Ef 4, 14).
78. Z toho, čo sme povedali, vyplýva, že eucharistické tajomstvo nás stavia do dialógu s rozličnými kultúrami a do istého druhu výzvy.217
Treba uznať interkulturálny charakter tejto novej bohoslužby, tejto logiké latreía. Prítomnosť Ježiša Krista a vyliatie Ducha Svätého sú udalosti, ktoré sa môžu stabilne konfrontovať s každou kultúrnou skutočnosťou, aby ju evanjeliovo prekvasovali. V dôsledku to zahŕňa úlohu presvedčivo napomáhať evanjelizáciu kultúr v presvedčení, že sám Kristus je pravdou každého človeka a celých ľudských dejín. Eucharistia sa tak stáva kritériom hodnotenia všetkého, s čím sa kresťan stretá v rôznych kultúrnych prejavoch. V tomto dôležitom procese môžeme počuť veľmi významné slová, ktorými nás svätý Pavol v Prvom liste Solúnčanom vyzýva: „všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte!“ (5, 21).
79. V Kristovi, hlave Cirkvi, jeho tela, všetci kresťania tvoria „vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, ľud určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali slávne skutky toho, ktorý vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla“ (1 Pt 2, 9). Eucharistia ako tajomstvo, ktoré treba žiť, sa ponúka každému z nás v podmienkach, v ktorých sa nachádza, a jeho existenciálnu situáciu premieňa na miesto, kde má každodenne žiť kresťanskú novosť. Ak eucharistická obeta v nás živí a dáva rásť tomu, čo nám už bolo dané v krste, ktorým sme všetci povolaní na svätosť,218
toto sa musí prejaviť práve v situáciách alebo životných stavoch, v ktorých sa každý kresťan nachádza. Ak žijeme svoj život ako povolanie, zo dňa na deň sa stáva bohoslužbou milou Bohu. Vychádzajúc z liturgického zhromaždenia, je to samotná sviatosť Eucharistie, ktorá nás angažuje v každodenných skutočnostiach, aby sa všetko konalo na Božiu slávu.
A pretože svet je „pole“ (Mt 13, 38), na ktoré Boh kladie svoje deti ako dobré semeno, kresťanskí laici v sile krstu, birmovky a posilnení Eucharistiou sú povolaní žiť radikálnu novosť, ktorú Kristus priniesol práve doprostred bežných podmienok života.219
Musia rozvíjať túžbu, aby Eucharistia čoraz hlbšie zasahovala do ich každodennej existencie a viedla ich byť svedkami vo vlastnom prostredí práce a celej spoločnosti.220
Osobitné povzbudenie adresujem rodinám, aby čerpali inšpiráciu a silu z tejto sviatosti. Láska medzi mužom a ženou, prijímanie života a výchovné poslanie sa javia ako privilegované prostredia, v ktorých môže Eucharistia dokázať svoju schopnosť premieňať život a dávať mu plný zmysel.221
Pastieri nech neustále podporujú, vychovávajú a povzbudzujú veriacich laikov, aby plne žili vlastné povolanie na svätosť v tom svete, ktorý Boh tak miloval, že dal svojho Syna, aby sa mu stal spásou (porov. Jn 3, 16).