80. Eucharistická forma kresťanskej existencie sa nepochybne osobitným spôsobom prejavuje v stave a živote kňazov. Kňazská spiritualita je hlboko eucharistická. Semeno takej spirituality sa nachádza už v slovách, ktoré biskup hovorí v liturgii vysviacky: „Prijmi obety svätého ľudu na eucharistickú obetu. Uvedom si, čo budeš robiť, napodobuj, čo budeš sláviť, uprav svoj život podľa tajomstva kríža Krista Pána“.222
Aby kňaz dal svojmu životu čoraz plnšiu eucharistickú formu, už počas formácie a potom v nasledujúcich obdobiach si musí vytvárať široký priestor na duchovný život.223
Je povolaný, aby bol neustálym hľadačom Boha, hoci súčasne zostáva blízky starostiam ľudí. Intenzívny duchovný život mu umožní vstúpiť do hlbšieho spoločenstva s Pánom a pomôže mu nechať sa naplniť Božou láskou a byť jej svedkom aj v ťažkých a temných okolnostiach. Na dosiahnutie tohto cieľa spolu so synodálnymi otcami odporúčam kňazom „každodenné slúženie svätej omše, aj keby pri nej neboli prítomní veriaci“.224
Také odporúčanie je v súlade predovšetkým s objektívne nekonečnou hodnotou každého eucharistického slávenia; a čerpá podnet aj z jej osobitnej duchovnej účinnosti, pretože ak je prežívaná pozorne a s vierou, svätá omša je formačná v najhlbšom zmysle slova, nakoľko napomáha kňazovi pripodobniť sa Kristovi a posilňuje ho v jeho povolaní.
81. V kontexte vzťahu medzi Eucharistiou a rozličnými cirkevnými povolaniami osobitne žiari „prorocké svedectvo zasvätených osôb, ktoré nachádzajú vo svätej omši a v eucharistickej adorácii silu radikálne nasledovať Krista poslušného, chudobného a čistého“.225
Aj keď zasvätení konajú mnohé služby na poli ľudskej formácie a starosti o chudobných, vo vyučovaní a službe chorým, vedia, že základný cieľ ich života je „rozjímanie o božských veciach a ustavičné spojenie s Bohom v modlitbe“.226
Podstatný príspevok, ktorý Cirkev očakáva od zasväteného života, je oveľa viac v poriadku bytia než v poriadku činnosti. V tomto kontexte by som chcel poukázať na dôležitosť panenského svedectva práve vo vzťahu k tajomstvu Eucharistie. Veď okrem puta s kňazským celibátom vyjadruje eucharistické tajomstvo aj vnútorný vzťah so zasväteným panenstvom, nakoľko toto je prejavom výlučného darovania sa Cirkvi a Kristovi, ktorého prijíma ako svojho ženícha s radikálnou a plodnou vernosťou.227
V Eucharistii nachádza zasvätené panenstvo inšpiráciu a pokrm pre svoje totálne darovanie sa Kristovi. Okrem toho z Eucharistie čerpá posilu a podnety byť aj v našich časoch znamením veľkodušnej a plodnej lásky, ktorú má Boh voči ľudstvu. Napokon svojím osobitným svedectvom sa zasvätený život objektívne stáva predúčasťou na tej „Baránkovej hostine“ (Zjv 19, 7. 9), ktorá je cieľom celých dejín spásy. Takto účinne poukazuje na ten eschatologický horizont, ktorý potrebuje každý človek, aby mohol usmerňovať vlastné životné rozhodnutia.
82. Pri objavovaní krásy eucharistickej formy kresťanskej existencie treba uvažovať aj o morálnej sile, ktorú taká forma aktivizuje na pomoc pravej slobode, vlastnej Božím deťom. Tým by som sa chcel venovať téme, ktorá sa otvorila aj na synode, a týka sa spojenia medzi eucharistickou formou existencie a morálnou premenou. Pápež Ján Pavol II. povedal, že morálny život „má hodnotu duchovnej bohoslužby (Rim 12, 1; porov. Flp 3, 3), živený a napájaný z toho nevyčerpateľného prameňa svätosti a oslavy Boha, ktorým sú sviatosti a osobitne Eucharistia: veď účasťou na obete kríža kresťan komunikuje s darujúcou sa láskou Krista a stáva sa schopný žiť túto lásku vo všetkých svojich postojoch a v životnom správaní“.228
Napokon „v samotnom kulte, v eucharistickom spoločenstve, je zahrnuté aj to, že sme milovaní a že milujeme druhých. Eucharistia, ktorá sa nepremieta do konkrétne praktizovanej lásky, je sama osebe znehodnotená“.229
Tento poukaz na morálny vplyv duchovnej služby nemožno interpretovať moralistickým kľúčom. Je predovšetkým šťastným objavom dynamizmu lásky v srdci toho, kto prijíma Pánov dar, odovzdáva sa mu a nachádza pravú slobodu. Morálna premena, vlastná novej bohoslužbe, ktorú Kristus ustanovil, je isté napätie, srdečná túžba chcieť zodpovedať Pánovej láske celým svojím bytím, i keď aj vo vedomí vlastnej krehkosti. To, o čom hovoríme, sa dobre odzrkadľuje v evanjeliovom rozprávaní o Zachejovi (porov. Lk 19, 1 – 10). Verejný hriešnik pohostil Ježiša vo svojom dome a to ho úplne premenilo: rozhoduje sa darovať polovicu svojho vlastníctva chudobným a vrátiť štvornásobne tomu, koho okradol. Keď hostíme Ježiša, v našom živote sa rodí morálne pnutie, ktoré prepuká do vďaky za to, že sme zakúsili nezaslúženú Pánovu blízkosť.
83. Dôležité je zdôrazniť to, čo synodálni otcovia nazvali život zodpovedajúci Eucharistii, na čo je naša existencia objektívne povolaná. Bohoslužba milá Bohu totiž nikdy nie je súkromným aktom bez dôsledkov na naše sociálne vzťahy: vyžaduje si verejné svedectvo našej viery. To, pravdaže, platí pre všetkých pokrstených, no týka sa ešte naliehavejšie tých, čo pre svoje sociálne alebo politické postavenie, ktoré zastávajú, musia robiť rozhodnutia o základných hodnotách, ako úcta a obrana ľudského života od počatia až po prirodzenú smrť, rodina založená na manželstve medzi mužom a ženou, sloboda vychovávať deti, napomáhanie verejného dobra vo všetkých jeho podobách.230
O takých hodnotách sa nevyjednáva. Preto katolícki politici a legislatívci, vedomí si veľkej sociálnej zodpovednosti, musia sa cítiť osobitne zaviazaní svojím svedomím, správne formovaným, aby predkladali a podporovali zákony, inšpirované základnými hodnotami ľudskej prirodzenosti.231
To má aj objektívnu spojitosť s Eucharistiou (porov. 1 Kor 11, 27 – 29). Biskupi sú povinní neustále poukazovať na také hodnoty; je to súčasť ich zodpovednosti za stádo, ktoré im bolo zverené.232
84. V homílii počas svätej omše, ktorou som slávnostne začal moju službu na Petrovej katedre, som povedal: „Niet nič krajšie, ako byť zasiahnutý, prekvapený evanjeliom, Kristom. Niet nič krajšie, ako poznať ho a odovzdávať druhým priateľstvo s ním.“233
Toto tvrdenie nadobúda ešte väčšiu intenzitu, ak myslíme na eucharistické tajomstvo. V skutočnosti si nemôžeme nechať pre seba lásku, ktorú slávime v tejto sviatosti. Samotnou svojou povahou si vyžaduje, aby sme ju odovzdávali všetkým. To, čo svet potrebuje, je Božia láska, je stretnúť Ježiša a veriť v neho. Preto Eucharistia nie je len prameň a vrchol života Cirkvi, je aj jej poslaním: „Autenticky eucharistická Cirkev je Cirkev misionárska.“234
Aj my musíme dokázať s presvedčením povedať našim bratom: „Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami“ (1 Jn 1, 3). Skutočne niet nič krajšie, ako stretnúť a odovzdávať všetkým Krista. Samotné ustanovenie Eucharistie napokon anticipuje to, čo je jadrom Ježišovho poslania: je poslaný Otcom, aby vykúpil svet (porov. Jn 3, 16 – 17; Rim 8, 32). Pri Poslednej večeri Ježiš zveruje svojim učeníkom sviatosť, ktorá sprítomňuje obetu, ktorú učinil zo seba samého v poslušnosti Otcovi pre spásu nás všetkých. Nemôžeme pristúpiť k eucharistickému stolu bez toho, aby sme sa nechali pohltiť misijným dynamizmom, ktorý berie podnet zo samotného Božieho Srdca a túži dosiahnuť všetkých ľudí. Preto je konštitutívnym prvkom eucharistickej formy kresťanského života aj misionárska horlivosť.
85. Prvé a základné misijné poslanie, ktoré dostávame zo slávených svätých tajomstiev, je vydávať svedectvo naším životom. Obdiv z daru, ktorý nám dal Boh v Kristovi, vtláča do nášho života nový dynamizmus, ktorý nás podnecuje byť svedkami jeho lásky. Svedkami sa stávame, keď sa cez naše slová, skutky a spôsob života prejavuje a odovzdáva niekto Iný. Možno povedať, že svedectvo je prostriedok, ktorým pravda o Božej láske dosahuje človeka v jeho dejinách a pozýva ho slobodne prijať radikálnu novosť. Možno povedať, že v svedectve sa Boh vystavuje riziku ľudskej slobody. Sám Ježiš je verný a pravdivý svedok (porov. Zjv 1, 5; 3, 14); prišiel, aby vydal svedectvo pravde (porov. Jn 18, 37). V tejto myšlienkovej línii mi nedá neprebrať pojem, blízky prvým kresťanom, ktorý však oslovuje aj nás, kresťanov dneška: svedectvo až po sebadarovanie, až po mučeníctvo, sa v dejinách Cirkvi vždy považovalo za vrchol nového Božieho kultu: „Obetujte vaše telá“ (Rim 12, 1). Myslíme napríklad na rozprávanie o mučeníctve svätého Polykarpa zo Smyrny, učeníka svätého Jána: celá dramatická udalosť je opísaná ako liturgia, ba ako sa sám mučeník stáva Eucharistiou.235
Spomeňme si na eucharistické vedomie, ktoré vyjadruje Ignác Antiochijský pri myšlienke na svoje mučenie: považuje sa za „Božiu pšenicu“ a v mučeníctve sa túži stať „čistým Kristovým chlebom“.236
Kresťan, obetujúci svoj život v mučeníctve, vstupuje do plného spoločenstva s Veľkou nocou Ježiša Krista a tak sa on sám stáva Eucharistiou. Ani dnes Cirkvi nechýbajú mučeníci, v ktorých sa osobitným spôsobom prejavuje Božia láska. No hoci sa od nás nežiada skúška mučeníctva, vieme, že duchovný kult milý Bohu zahŕňa aj túto ochotu237
a uskutočňuje sa v radostnom a presvedčivom svedectve pred svetom, svedectvom dôsledného kresťanského života v prostrediach, kde nás Pán volá, aby sme ho ohlasovali.
86. Podčiarkovať vnútorný vzťah medzi Eucharistiou a misijným poslaním nás vedie k tomu, že objavíme najhlbší obsah nášho ohlasovania. O čo živšia bude v srdci veriaceho ľudu láska k Eucharistii, o to jasnejšia mu bude misionárska úloha: prinášať Krista. Nielen nejakú myšlienku alebo ním inšpirovanú etiku, ale dar jeho osoby. Kto neodovzdáva pravdu o Láske bratovi, nespravil ešte dosť. Eucharistia ako sviatosť našej spásy nám tak nevyhnutne pripomína aj jedinečnosť Krista a spásy, ktorú nám dosiahol cenou svojej krvi. Preto z eucharistického tajomstva, v ktoré veríme a ktoré slávime, vyplýva potreba neustále všetkých vychovávať pre misionársku činnosť, ktorej stredobodom je ohlasovanie Ježiša, jediného Spasiteľa.238
To zabráni, aby sme redukovali čisto sociologickým kľúčom rozhodné dielo ľudského rozvoja, ktoré je vždy zahrnuté v každom autentickom procese evanjelizácie.
87. V tomto kontexte by som chcel prepožičať hlas tomu, čo otcovia hovorili počas synodálneho zhromaždenia ohľadne veľkých ťažkostí, s ktorými sa stretajú misie kresťanských spoločenstiev, žijúcich v podmienkach menšiny či dokonca pozbavenia náboženskej slobody.239
Musíme skutočne vzdávať vďaky Pánovi za všetkých biskupov, kňazov, zasvätených a laikov, ktorí sa veľkodušne obetujú pre ohlasovanie evanjelia a žijú svoju vieru, vystavujúc riziku aj svoj život. Nie je na svete málo oblastí, kde iba vstúpiť do chrámu znamená heroické svedectvo, ktoré vystavuje takého človeka výsmechu a násiliu. Aj pri tejto príležitosti chcem uistiť o solidarite celej Cirkvi s tými, ktorí trpia pre nedostatok náboženskej slobody. Tam, kde chýba náboženská sloboda – to vieme –, chýba v konečnom dôsledku tá najdôležitejšia sloboda, lebo vo viere človek vyjadruje svoje vnútorné rozhodnutie vzhľadom na posledný zmysel svojho života. Modlime sa, aby sa rozšírili priestory náboženskej slobody vo všetkých krajinách, aby kresťania, ako aj členovia iných náboženstiev mohli slobodne žiť podľa svojho presvedčenia, osobne a v spoločenstvách.
88. „A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta“ (Jn 6, 51). Týmito slovami Pán zjavuje pravý význam daru vlastného života za všetkých ľudí. Ukazujú nám aj jeho lásku, ktorú má ku každému človeku. Evanjeliá nám často približujú Ježišove city, ktoré má voči ľuďom, najmä voči trpiacim a hriešnikom (porov. Mt 20, 34; Mk 6, 34; Lk 19, 41). Prostredníctvom hlboko ľudského citu vyjadruje Boží úmysel spasiť každého človeka, aby dosiahol pravý život. Každé eucharistické slávenie sviatostne aktualizuje dar, ktorý Ježiš učinil zo svojho života na kríži za nás a za celý svet. Súčasne Ježiš z nás v Eucharistii robí svedkov Božieho súcitu s každým bratom a sestrou. Okolo eucharistického tajomstva sa tak rodí služba lásky voči blížnemu, ktorá „tkvie v tom, že ja milujem – v Bohu a s Bohom – aj človeka, ktorý mi nie je príjemný alebo ktorého ani nepoznám. To sa môže uskutočniť, len ak vychádzame zo stretnutia s Bohom, ktorý sa stal spoločenstvom vôle a prišiel až po bod, že sa dotkol našich citov. Tak sa naučím pozerať na každého človeka nielen svojimi očami a svojimi citmi, ale aj z perspektívy Ježiša Krista“.240
Tak v ľuďoch, ktorí sú okolo mňa, spoznám bratov a sestry, za ktorých dal Ježiš svoj život, lebo ich miloval „až do krajnosti“ (Jn 13, 1). V dôsledku toho si naše spoločenstvá musia pri slávení Eucharistie čoraz viac uvedomovať, že Kristova obeta je za všetkých, a preto Eucharistia podnecuje každého veriaceho v Krista, aby sa stal „rozlámaným chlebom“ za druhých a aby sa angažoval za spravodlivejší a bratskejší svet. Keď myslíme na rozmnoženie chlebov a rýb, musíme uznať, že Kristus aj dnes povzbudzuje svojich učeníkov, aby sa angažovali v prvej osobe: „Vy im dajte jesť“ (Mt 14, 16). Povolaním každého z nás je byť spolu s Ježišom chlebom, rozlámaným za život sveta.
89. Zjednotenie s Kristom, ktoré sa uskutočňuje v Oltárnej sviatosti, nás uschopňuje aj pre novosť sociálnych vzťahov: „mystika tejto sviatosti má sociálny charakter“. Veď „zjednotenie s Kristom je súčasne zjednotením so všetkými ostatnými, ktorým sa tiež dáva. Nemôžem mať Krista iba pre seba; môžem mu patriť len v jednote s tými všetkými, čo sa stali alebo stanú jeho“.241
V tomto ohľade treba ujasniť vzťah medzi eucharistickým tajomstvom a sociálnym úsilím. Eucharistia je sviatosťou spoločenstva medzi bratmi a sestrami, ktorí prijímajú rozhodnutie zmieriť sa v Kristovi, ktorý zo Židov a pohanov urobil jediný ľud a zbúral múr nepriateľstva, ktorý ich oddeľoval (porov. Ef 2, 14). Len táto ustavičná potreba zmierenia dovoľuje hodne prijímať Kristovo telo a krv (porov. Mt 5, 23 – 24).242
Prostredníctvom pamiatky na svoju obetu Ježiš posilňuje spoločenstvo medzi bratmi a sestrami a zvlášť povzbudzuje tých, čo sú v konflikte, aby sa čo najskôr zmierili a otvorili sa dialógu a úsiliu o spravodlivosť. Nepochybne je isté, že podmienky na budovanie pravého pokoja sú obnovenie spravodlivosti, zmierenie a odpustenie.243
Z tohto vedomia sa rodí ochota premeniť aj nespravodlivé štruktúry, aby sa nastolilo rešpektovanie dôstojnosti človeka, stvoreného na Boží obraz a podobu. Prostredníctvom konkrétneho rozvíjania tejto zodpovednosti sa Eucharistia stáva v živote tým, čo znamená počas slávenia. Ako som už mal možnosť povedať, nie je vlastnou úlohou Cirkvi vziať do svojich rúk politický boj za vytvorenie čo najspravodlivejšej spoločnosti. Cirkev však nemôže a nesmie ani zostať na okraji boja za spravodlivosť. Cirkev sa musí „doň začleniť cestou rozumných argumentácií a musí prebúdzať duchovné sily, bez ktorých sa spravodlivosť, ktorá si vždy vyžaduje aj odriekanie, nemôže ustáliť ani prosperovať“.244
V perspektíve sociálnej zodpovednosti všetkých kresťanov synodálni otcovia pripomenuli, že Kristova obeta je tajomstvo oslobodenia, ktoré nás neustále vyzýva a provokuje. Preto sa obraciam na všetkých veriacich s výzvou byť skutočne tvorcami pokoja a spravodlivosti: „Kto má účasť na Eucharistii, musí sa usilovať o budovanie pokoja v našom svete, poznačenom mnohými násilnosťami a vojnami a dnes osobitne terorizmom, ekonomickou korupciou a sexuálnym zneužívaním“.245
Všetko toto sú problémy, ktoré rodia ďalšie prejavy násilia a vzbudzujú úprimnú starosť. Vieme, že tieto situácie nemožno riešiť povrchným spôsobom. Práve v sile tajomstva, ktoré slávime, treba odmietnuť okolnosti, protirečiace dôstojnosti človeka, za ktorého Kristus vylial svoju krv, čím potvrdil veľkú hodnotu každého jednotlivca.