120. Píšťalový organ nech je v latinskej Cirkvi vo veľkej úcte ako tradičný hudobný nástroj, ktorého zvuk vie dodať cirkevným obradom obdivuhodný lesk a mohutne povznáša myseľ k Bohu a k nebeským veciam.
Iné nástroje možno pripustiť v bohoslužbe podľa úsudku a so súhlasom kompetentnej územnej cirkevnej vrchnosti podľa článkov 22, § 2, 37 a 40, ak sú vhodné na posvätný cieľ alebo sa dajú naň prispôsobiť, ak zodpovedajú dôstojnosti chrámu a naozaj podporujú duchovný rast veriacich.
121. Hudobní umelci preniknutí kresťanským duchom majú si byť vedomí, že sú povolaní rozvíjať sakrálnu hudbu a zveľaďovať jej dedičstvo.
Nech komponujú skladby s vlastnosťami pravej sakrálnej hudby, ktoré by mohli spievať nielen väčšie spevácke zbory, ale vyhovovali by aj menším zborom a napomáhali aktívnu účasť celého zhromaždenia veriacich.
Texty určené na posvätný spev nech sú v súlade s katolíckym učením ba nech sa vyberajú najmä zo Svätého písma a z liturgických prameňov.
122. Medzi najvznešenejšie činnosti ľudského ducha sa plným právom počítajú výtvarné umenia, predovšetkým umenie náboženské a jeho vrchol – sakrálne umenie. Svojou povahou sa zameriavajú na nekonečnú Božiu krásu, ktorú majú nejakým spôsobom vyjadriť v ľudských dielach, a sú tým viac zasvätené Bohu, jeho chvále a sláve, čím viac majú za cieľ iba to, aby svojimi dielami čo najviac prispeli k nábožnému zameraniu ľudských myslí na Boha.
Dobrotivá matka Cirkev bola preto vždy priateľkou výtvarných umení. Neprestajne sa uchádzala o ich vznešenú službu a sama vychovávala umelcov hlavne preto, aby veci patriace k posvätnému kultu boli naozaj dôstojné a vkusné ako znaky a symboly nadprirodzených skutočností. Cirkev sa okrem toho vždy oprávnene pokladala za ich posudzovateľa, keď rozhodovala, ktoré umelecké diela sú v súlade s vierou, nábožnosťou a zákonmi posvätnej Tradície, a preto sa pokladajú za vhodné na posvätnú službu.
S osobitnou starostlivosťou dbala Cirkev o to, aby posvätné predmety boli svojou dôstojnosťou a krásou na ozdobu bohoslužby. Pritom pripúšťala také zmeny v materiáli, vo forme i výzdobe, ktoré v priebehu čias prinášal rozvoj techniky.
Preto v tejto veci otcovia koncilu uznali za vhodné rozhodnúť nasledovne:
123. Cirkev nepokladala nijaký umelecký štýl za svoj vlastný, ale podľa povahy a životných podmienok národov, ako aj podľa požiadaviek rozličných obradov pripúšťala umelecké formy každého obdobia. Tak počas stáročí vytvorila umelecký poklad, ktorý treba opatrovať so všetkou starostlivosťou. Aj umenie našej doby a všetkých národov i krajín má mať v Cirkvi slobodu tvorby, ak s náležitou vážnosťou a úctou slúži posvätným priestorom a posvätným obradom. Tak sa bude môcť svojím hlasom pripojiť k obdivuhodnému hymnu chvály, ktorým vynikajúci umelci oslávili katolícku vieru v minulých storočiach.
124. Ordinári majú dbať, aby pri napomáhaní a podpore pravého sakrálneho umenia mali na zreteli skôr vznešenú krásu než číru pompéznosť. To platí aj o posvätných rúchach a o posvätnej výzdobe.
Biskupi nech bedlia, aby sa do Božieho domu a na iné posvätné miesta nedostali diela, ktoré sú v rozpore s vierou a mravmi alebo s kresťanskou nábožnosťou a ktoré urážajú pravé kresťanské cítenie či už zvráteným stvárnením, alebo sú z umeleckej stránky nedostatočné, priemerné, alebo ide o napodobeninu umenia.
Pri stavbe posvätných budov treba pozorne dbať, aby boli vhodné na liturgické úkony a umožňovali aktívnu účasť veriacich.
125. Nezmenená sa má zachovať prax predkladať v kostoloch posvätné obrazy na úctu veriacim. Majú sa však vystavovať v menšom počte a v primeranom usporiadaní, aby nevzbudzovali v kresťanskom ľude počudovanie ani nenapomáhali nie celkom správnu nábožnosť.
126. Pri posudzovaní umeleckých diel majú si miestni ordinári vypočuť mienku diecéznej komisie pre sakrálne umenie, prípadne aj iných odborných znalcov, ako aj komisií, o ktorých sa hovorí v článkoch 44, 45 a 46.
Ordinári majú osobitne bdieť nad tým, aby bohoslužobné predmety alebo vzácne umelecké diela, ktoré sú ozdobou Božieho domu, neboli odcudzené, ani sa nestratili.
127. Biskupi – či už sami, alebo prostredníctvom súcich kňazov, odborne vzdelaných a milovníkov umenia – nech venujú umelcom starostlivosť a uvádzajú ich do ducha sakrálneho umenia a posvätnej liturgie.
Okrem toho sa odporúča tam, kde sa to uzná za vhodné, zakladať školy alebo akadémie sakrálneho umenia na vzdelávanie umelcov.
Všetci umelci, ktorí podnecovaní svojím tvorivým nadaním chcú oslavovať Boha v Cirkvi, majú mať vždy na pamäti, že ide o určitý spôsob posvätného napodobňovania Boha Stvoriteľa a o diela určené na katolícky kult, na duchovné povznesenie veriacich, ich zbožnosti a na ich náboženské vzdelanie.
128. Nech sa čím skôr súčasne s liturgickými knihami upravia podľa článku 25 kánony a cirkevné ustanovenia, ktoré sa vzťahujú na súbor vonkajších vecí patriacich k posvätnému kultu, predovšetkým pokiaľ ide o dôstojnú a vhodnú stavbu posvätných budov, o tvar a stavbu oltárov, o vznešený vzhľad, umiestnenie a bezpečnosť eucharistického svätostánku, o primerané a čestné umiestnenie krstiteľnice, o vhodné kritériá dispozície svätých obrazov, zariadenia a výzdoby. Ustanovenia, ktoré už celkom nezodpovedajú obnovenej liturgii, majú sa upraviť alebo zrušiť; tie však, ktoré vyhovujú, treba ponechať alebo znova zaviesť.
V tejto súvislosti, najmä čo sa týka materiálu a tvaru posvätných predmetov a bohoslužobných rúch, sa biskupským zborom jednotlivých území udeľuje podľa článku 22 tejto konštitúcie právomoc prispôsobiť ich miestnym potrebám a zvykom.
129. Klerici sa počas filozofických a teologických štúdií majú oboznámiť aj s dejinami a vývojom sakrálneho umenia, ako i so zdravými zásadami, na ktorých majú spočívať diela sakrálneho umenia, aby si vedeli vážiť a chrániť úctyhodné cirkevné pamiatky a vedeli umelcom vhodne radiť pri tvorbe ich diel.