10. Liturgia je vrcholom, ku ktorému smeruje činnosť Cirkvi, a zároveň prameňom, z ktorého prúdi všetka jej sila. Veď apoštolské práce si kladú za cieľ, aby sa všetci, ktorí sa vierou a krstom stali Božími deťmi, zhromažďovali v Cirkvi a chválili Boha, mali účasť na obete a požívali Pánovu večeru.
A zase sama liturgia pobáda veriacich, aby sa nasýtení veľkonočnými sviatosťami zjednocovali v láske,26
a žiada, „aby dôsledne plnili to, čo s vierou prijali“.27
Obnova zmluvy Boha s ľuďmi v Eucharistii privádza veriacich do podnetnej Kristovej lásky a roznecuje ich. Teda z liturgie, zvlášť z Eucharistie, ako z prameňa prúdi do nás milosť a ňou sa s najväčšou účinnosťou dosahuje posvätenie ľudí a oslava Boha v Kristovi, ku ktorému ako k svojmu cieľu smerujú všetky ostatné činnosti Cirkvi.
11. Aby sa dosiahla táto plná účinnosť, musia veriaci pristupovať k posvätnej liturgii so správne disponovaným duchom, zosúladiť svoju myseľ s tým, čo hovoria, a spolupracovať s Božou milosťou, aby ju neprijímali nadarmo.28
Preto duchovní pastieri musia dbať, aby sa pri liturgických úkonoch nielen zachovávali predpisy o platnom a dovolenom slávení, ale aby sa veriaci zúčastňovali na nich vedome, aktívne a s úžitkom.
12. Duchovný život však nespočíva iba v účasti na posvätnej liturgii. Kresťan je síce povolaný na spoločnú modlitbu, ale predsa sa musí utiahnuť aj do svojej komôrky, aby sa v skrytosti modlil k Otcovi,29
ba – ako učí apoštol Pavol – musí sa modliť bez prestania.30
A ten istý apoštol nás poúča, že na svojom tele stále nosíme Ježišovo umieranie, aby sa na našom smrteľnom tele zjavil aj Ježišov život.31
A preto v obete svätej omše prosíme Pána, aby „prijal obetné dary, ktoré predstavujú našu duchovnú obetu“, a urobil si z nás pre seba „večný dar“.32
13. Veľmi sa odporúčajú pobožnosti kresťanského ľudu, pokiaľ sú v súlade so zákonmi a s predpismi Cirkvi, najmä ak sa konajú z nariadenia Apoštolskej stolice.
Osobitnej úcte sa tešia aj pobožnosti partikulárnych cirkví, ktoré sa slávia z nariadenia biskupov podľa zvykov alebo legitímne schválených kníh.
Tieto pobožnosti treba s ohľadom na liturgické obdobia usporiadať tak, aby boli v súlade s posvätnou liturgiou, aby sa od nej istým spôsobom odvodzovali a k nej privádzali ľud, lebo liturgia ich svojou povahou veľmi prevyšuje.
14. Matka Cirkev si veľmi želá, aby všetci veriaci boli vedení k plnej, uvedomelej a aktívnej účasti na liturgických sláveniach, ktorú si vyžaduje sama povaha liturgie a ktorá je pre kresťanský ľud, „vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo“ (1 Pt 2, 9; porov. 2, 4 – 5), na základe krstu právom a povinnosťou.
Tejto plnej a aktívnej účasti všetkého ľudu treba pri obnove a zveľaďovaní posvätnej liturgie venovať čo najväčšiu pozornosť, lebo ona je prvým a nevyhnutným prameňom, z ktorého majú veriaci čerpať pravého kresťanského ducha. Preto sa duchovní pastieri v celej svojej pastoračnej činnosti majú o ňu usilovať náležitou výchovou.
Keďže však nemožno dúfať, že by sa to mohlo uskutočniť, kým sami duchovní pastieri nebudú ako prví celkom preniknutí duchom a silou liturgie a nestanú sa jej učiteľmi, je veľmi potrebné postarať sa v prvom rade o liturgickú formáciu kléru. Preto sa posvätný koncil rozhodol ustanoviť nasledovné:
15. Učitelia, ktorí majú vyučovať posvätnú liturgiu v seminároch, rehoľných študijných domoch a na bohosloveckých fakultách, majú byť na túto úlohu primerane formovaní v inštitútoch osobitne určených na tento cieľ.
16. Posvätná liturgia má v seminároch a rehoľných študijných domoch patriť medzi povinné a dôležitejšie vyučovacie predmety, kým na bohosloveckých fakultách ju treba zaradiť medzi hlavné predmety a podávať ju tak z hľadiska teologického a historického, ako aj duchovného, pastoračného a právneho. Okrem toho učitelia iných predmetov, najmä dogmatickej teológie, Svätého písma, duchovnej a pastorálnej teológie, sa majú podľa požiadaviek vlastných svojmu predmetu usilovať vysvetľovať Kristovo tajomstvo a dejiny spásy takým spôsobom, aby z toho jasne vyplýval ich súvis s liturgiou a jednota kňazskej formácie.
17. Klerici v seminároch a rehoľných domoch majú dostať duchovnú liturgickú formáciu jednak vhodným uvedením do posvätných obradov, aby im rozumeli a mohli sa na nich zúčastňovať celým srdcom, ako aj samým slávením svätých tajomstiev a inými pobožnosťami preniknutými duchom posvätnej liturgie. Takisto sa majú naučiť zachovávať liturgické predpisy, aby život v seminároch a rehoľných inštitútoch bol plne preniknutý liturgickým duchom.
18. Kňazi, diecézni i rehoľní, ktorí už pracujú v Pánovej vinici, nech všetkými vhodnými prostriedkami dostávajú pomoc, aby čoraz plnšie chápali, čo konajú v posvätných úkonoch, žili liturgickým životom a vštepovali ho i veriacim, ktorí sú im zverení.
19. Duchovní pastieri sa majú horlivo a trpezlivo usilovať o liturgickú formáciu a vnútornú i vonkajšiu aktívnu účasť veriacich, primeranú ich veku, povolaniu, spôsobu života a stupňu náboženskej vyspelosti, čím plnia jednu z hlavných úloh verného správcu Božích tajomstiev. A svoje stádo majú v tomto viesť nielen slovom, ale aj príkladom.