40. Keďže však na rozličných miestach a za rozličných okolností sa naliehavo žiada hlbšie a o to ťažšie prispôsobenie liturgie, je potrebné:
1. aby kompetentná územná cirkevná autorita, o ktorej sa hovorí v článku 22, § 2, starostlivo a múdro uvážila, čo možno z tradícií a zo svojrázu jednotlivých národov vhodne včleniť do Božieho kultu. Prispôsobenia, ktoré sa pokladajú za užitočné alebo potrebné, majú sa predložiť Apoštolskej stolici a potom zaviesť s jej súhlasom.
2. Aby sa však toto prispôsobenie uskutočnilo s primeranou obozretnosťou, Apoštolská stolica udelí, ak treba, územnej cirkevnej autorite splnomocnenie povoliť na určitý čas niektorým na to súcim skupinám potrebné predbežné experimenty a usmerňovať ich.
3. Keďže prispôsobenie liturgických predpisov býva spojené s osobitnými ťažkosťami, predovšetkým v misiách, majú pri ich tvorení pomáhať odborníci v tejto oblasti.
41. Biskupa treba pokladať za veľkňaza jeho stáda; od neho určitým spôsobom pochádza a závisí život jeho veriacich v Kristovi.
Preto si všetci majú vysoko ceniť liturgický život diecézy, sústredený okolo biskupa predovšetkým v katedrálnom chráme, v presvedčení, že Cirkev sa prejavuje hlavne v plnej a aktívnej účasti všetkého svätého Božieho ľudu na tých istých liturgických sláveniach, najmä na tej istej Eucharistii, na tej istej modlitbe pri tom istom oltári, ktorému predsedá biskup obklopený svojimi kňazmi a posluhujúcimi.35
42. Keďže biskup vo svojej partikulárnej cirkvi nemôže vždy a všade osobne stáť na čele celého stáda, nevyhnutne musí vytvoriť skupiny veriacich, medzi ktorými zastávajú najvýznamnejšie miesto farnosti, miestne organizované pod vedením pastiera, ktorý zastupuje biskupa; farnosti totiž určitým spôsobom predstavujú viditeľnú Cirkev, ustanovenú po celom svete.
Preto treba zveľaďovať liturgický život farnosti a jej vzťah k biskupovi v zmýšľaní i činnosti veriacich aj duchovenstva. A treba sa pričiniť, aby prekvitalo vedomie spolupatričnosti farského spoločenstva, najmä pri spoločnom slávení nedeľnej omše.
43. Úsilie o obnovu a rozvoj posvätnej liturgie sa právom pokladá za znamenie prozreteľného Božieho plánu pre našu dobu, akoby za prienik Ducha Svätého svojou Cirkvou. Toto úsilie vtláča vlastný znak do života Cirkvi, ba celého náboženského cítenia a konania našich čias.
Preto v záujme ďalšieho zveľaďovania tejto pastoračnej liturgickej činnosti v Cirkvi posvätný koncil stanovuje:
44. Bude vhodné, keď kompetentná územná cirkevná vrchnosť, o ktorej sa hovorí v článku 22, § 2, ustanoví liturgickú komisiu, ktorej majú pomáhať odborníci v liturgickej vede, v sakrálnej hudbe i umení a v pastorálnej teológii. Tejto komisii má podľa možnosti poskytovať pomoc nejaký inštitút pastoračnej liturgiky, pozostávajúci z členov – a ak si to vec žiada i laikov –, ktorí vynikajú v tomto odbore. Bude úlohou tejto komisie, aby pod vedením spomínanej územnej cirkevnej autority riadila liturgicko-pastoračnú činnosť v okruhu svojej pôsobnosti a podporovala štúdiá a potrebné experimenty týkajúce sa prispôsobení, ktoré sa majú predložiť Apoštolskej stolici.
45. Rovnako sa má v jednotlivých diecézach zriadiť komisia pre posvätnú liturgiu, aby pod vedením biskupa napomáhala liturgickú činnosť.
Niekedy môže byť užitočné, aby viaceré diecézy ustanovili jednu komisiu, ktorá bude spoločným úsilím napomáhať liturgiu.
46. Okrem komisie pre posvätnú liturgiu sa majú v každej diecéze, nakoľko je to možné, zriadiť aj komisie pre liturgickú hudbu a sakrálne umenie.
Potrebné je, aby tieto tri komisie medzi sebou spolupracovali, ba neraz bude vhodné, aby sa zlúčili do jednej komisie.
47. Náš Spasiteľ pri Poslednej večeri, v tú noc, keď bol zradený, ustanovil eucharistickú obetu svojho tela a svojej krvi, aby ňou v priebehu vekov trvalo zachoval obetu kríža, kým nepríde, a aby tak zveril Cirkvi, milovanej neveste, pamiatku svojej smrti a svojho zmŕtvychvstania: sviatosť milosrdenstva, znak jednoty, puto lásky,36
veľkonočnú hostinu, pri ktorej prijímame Krista, „duša sa napĺňa milosťou a dostávame závdavok budúcej slávy“.37
48. Preto sa Cirkev veľmi stará o to, aby veriaci neboli prítomní na tomto tajomstve viery ako cudzí a nemí pozorovatelia, ale aby ho pomocou obradov a modlitieb dobre chápali a na posvätnom úkone sa zúčastňovali vedome, nábožne a aktívne, aby sa poučili Božím slovom, občerstvili sa pri stole Pánovho tela a vzdávali Bohu vďaky; a keď prinášajú nepoškvrnenú obetu, aby sa nielen rukami kňaza, ale spolu s ním naučili obetovať samých seba a skrze Krista – prostredníka38
sa deň čo deň zdokonaľovali v jednote s Bohom a medzi sebou, aby napokon bol Boh všetko vo všetkých.
49. Aby teda obeta svätej omše dosiahla i formou obradov plnú pastoračnú účinnosť, posvätný koncil so zreteľom na sväté omše, ktoré sa slávia za účasti ľudu, predovšetkým v nedeľu a prikázané sviatky, stanovuje nasledovné: