50. Omšový poriadok sa má upraviť tak, aby jasnejšie vynikol vlastný význam jednotlivých častí a ich vzájomný súvis a aby sa uľahčila nábožná a aktívna účasť veriacich.
Preto sa majú obrady zjednodušiť, ale ich podstatu treba verne zachovať; má sa vynechať, čo sa v priebehu času zdvojilo alebo neúčelne pridalo; naproti tomu niektoré prvky, ktoré časom neprávom zanikli, majú sa obnoviť podľa prvotného vzoru svätých otcov, ak by sa to pokladalo za vhodné alebo potrebné.
51. Aby sa veriacim pripravil čím bohatší stôl Božieho slova, majú sa im štedrejšie otvoriť poklady Biblie tak, aby sa za stanovený počet rokov prečítali ľudu dôležitejšie časti Svätého písma.
52. Veľmi sa odporúča homília ako súčasť samej liturgie; v nej sa cez liturgický rok z posvätného textu vysvetľujú tajomstvá viery a zásady kresťanského života. Najmä vo svätých omšiach slávených v nedeľu a prikázané sviatky za účasti ľudu sa nemá homília vynechávať, iba ak z vážneho dôvodu.
53. Nech sa po evanjeliu a homílii – najmä v nedele a prikázané sviatky – znovu zavedie spoločná modlitba, čiže modlitba veriacich, aby sa za účasti ľudu na nej prednášali prosby za svätú Cirkev, za tých, ktorí nás spravujú, za tých, ktorí sa nachádzajú v rôznych ťažkostiach, ako aj za všetkých ľudí a za spásu celého sveta.39
54. V omšiach slávených za účasti ľudu možno dať primerané miesto národnému jazyku, najmä pri čítaniach a v spoločnej modlitbe, a podľa miestnych okolností aj v častiach týkajúcich sa ľudu v zmysle článku 36 tejto konštitúcie.
Treba sa postarať o to, aby veriaci vedeli po latinsky spoločne recitovať alebo spievať stále časti omšového poriadku, ktoré sa ich týkajú.
Keby sa však niekde pokladalo za vhodné dať vo svätej omši väčší priestor národnému jazyku, nech sa zachová to, čo predpisuje 40. článok tejto konštitúcie.
55. Veľmi sa odporúča dokonalejšia účasť na svätej omši, ktorá spočíva v tom, že po kňazovom prijímaní aj veriaci prijímajú Pánovo telo z tej istej obety.
Sväté prijímanie pod obidvoma spôsobmi možno, pri zachovávaní vieroučných zásad, ktoré stanovil Tridentský koncil,40
dovoliť klerikom a rehoľníkom, ako aj laikom v prípadoch určených Apoštolskou stolicou, podľa rozhodnutia biskupov, ako napríklad vysväteným vo svätej omši ich vysviacky, rehoľníkom v omši ich rehoľných sľubov, novopokrsteným v omši, ktorá nasleduje po krste.
56. Svätá omša sa istým spôsobom skladá z dvoch častí – z liturgie slova a liturgie Eucharistie –, ktoré sú navzájom tak úzko spojené, že tvoria jediný úkon kultu. Preto posvätný koncil dôrazne vyzýva duchovných pastierov, aby v katechéze starostlivo poúčali veriacich, že sa majú zúčastniť na celej svätej omši, najmä v nedele a prikázané sviatky.
57. § 1. Koncelebrácia, ktorou sa vhodne prejavuje jednota kňazstva, sa doteraz udržala tak na Východe, ako aj na Západe. Preto koncil uznal za dobré rozšíriť povolenie koncelebrovať na tieto prípady:
1. a) na Zelený štvrtok, tak v omši svätenia olejov, ako aj vo večernej omši;
b) v omšiach na konciloch, na biskupských zhromaždeniach a na synodách;
c) pri omši požehnania opáta;
2. okrem toho možno koncelebrovať s dovolením ordinára, ktorému prináleží rozhodovať o vhodnosti koncelebrácie, v týchto prípadoch:
a) v konventnej omši a v hlavnej omši v kostoloch, ak duchovné dobro veriacich nevyžaduje, aby všetci prítomní kňazi celebrovali jednotlivo;
b) v omšiach pri kňazských zhromaždeniach akéhokoľvek druhu, a to kňazov svetských i rehoľných.
§ 2. 1. Biskupovi prináleží riadiť poriadok koncelebrovania vo svojej diecéze.
2. Nech sa však každému kňazovi ponechá možnosť sláviť svätú omšu individuálne, ale nie v tom istom čase a v tom istom kostole, kde sa práve koncelebruje, a nie na Zelený štvrtok.
58. Nech sa zostaví nový obrad koncelebrácie a nech sa zaradí do Rímskeho pontifikálu a Rímskeho misála.
59. Sviatosti sú zamerané na posväcovanie človeka, na budovanie Kristovho tela a napokon na vzdávanie úcty Bohu. Ako znaky majú však aj úlohu poučovať. Vieru nielen predpokladajú, ale ju slovami a obradnými úkonmi aj živia, posilňujú a vyjadrujú. Preto sa volajú sviatosťami viery. Udeľujú milosť, ale ich slávenie zároveň veľmi dobre uspôsobuje veriacich, aby túto milosť prijímali s úžitkom, aby správne uctievali Boha a aby konali skutky lásky.
Preto je nanajvýš dôležité, aby veriaci ľahko chápali sviatostné znaky a čo najhorlivejšie pristupovali k sviatostiam, ktoré sú ustanovené na udržovanie kresťanského života.