„Za to, že išli v čele Izraela vodcovia,
za to, že ľud prejavoval ochotu:
chváľte Pána!

Počúvajte, králi,
napnite sluch, vodcovia!
Ja by som rada Pánovi, ja by som spievať rada,
rada by som hrať Pánovi, Izraelovmu Bohu.

Pane, keď si vyšiel zo Seira,
keď si kráčal z polí edomských,
zem sa otriasala,
nebo lialo,
mraky cedili vodu.

Vrchy sa knísali pred Pánom,
Sinaj pred Pánom, Izraelovým Bohom.

Za čias Anatovho syna Samgara,
za čias Jahel
boli opustené cesty;
tí, čo chodievali chodníčkami,
uhýbali na kľukaté cesty.

Zmizol vodca v Izraeli,
zmizol,
dokiaľ som nepovstala ja, Debora,
nepovstala sťa matka v Izraeli.

Vyhľadával nových bohov,
zápäť v bránach vojna.
Nebolo zrieť ani štítu, ani kopije
medzi štyridsiatimi tisícmi Izraela.

Vodcom Izraela patrí moja chvála
i tým, čo sa ukázali ochotnými v ľude:
chváľte Pána!

Vy, čo jazdievate na beloňoch – osloch,
vy, čo hoviete si na kobercoch,
aj vy, ktorí putujete po cestách,
vyspevujte!

Na krik strelcov pri vodných nádržiach
pochvalne sa vyslovujte o Pánovom víťazstve,
o víťazných činoch jeho vodcov v Izraeli!
Vtedy zostúpi Pánov ľud k bránam…

Hor‘ sa, hor‘ sa, Debora,
hor‘ sa, hor‘ sa, zanôť pieseň!
Vstaňže, Barak,
zajmi zajatcov, syn Abinoemov!

Zostúp, zvyšok vodcov,
ty, Pánov ľud, na hrdinov taký bohatý,
zostúp ku mne!

Z Efraima najvyberanejší v údolí,
v tvojom tyle, Benjamín, sú za tvojimi húfmi.
Z Machira sa poschodili kniežatá,
zo Zabulona zas držitelia žezla.

Isacharské kniežatá sú s Deborou,
Neftali je ako Barak:
rútil sa do údolia za nimi.
V krajoch Rubenových
o vojne sú dlhé porady.

Čože sedíš medzi košiarmi,
aby si sa započúval do bľakotu stád?
V krajoch Rubenových
o vojne sú dlhé porady.

Galaád si za Jordánom hovie.
A Dan – čo tak ďaleko sa baví pri lodiach?
Aser sedí na morskom pobreží,
pokojne si býva na zátokách svojich.

Zabulon, ľud, vydáva sa na smrť,
Neftali takisto na výšinách poľa.

Prichádzajú králi do boja.
Ruvú sa kanaánski králi
v Tanaku, tam pri megidských vodách,
kúsok striebra nenesú sťa korisť.

Bojujú boj hviezdy z neba,
bojujú z dráh svojich proti Sisarovi.

Potok Kišon ich odnáša,
potok Kišon, potok od vekov.
Dupni, duša moja, od radosti mocne!

Dupotajú konské kopytá,
keď ich hrdinovia trielia cvalom.

Preklínajte Meroz – rečie anjel Pánov,
preklínajte jeho obyvateľov!
Neprišli, ver‘, pomôcť Pánovi,
pomôcť Pánovi jak hrdinovia.

Nech je nado všetky ženy požehnaná Jahel,
žena to Kenejca Hebera!
Nech je požehnaná nado všetky ženy v stane!

Vodu žiada. Podáva mu mlieko.
V čaši pre vznešených smotanu mu dáva.

Ruka sa jej načahuje po kolíku,
po kováčskom kladive jej pravica.

K nohám sa jej kláti, padá, dokonáva…
k nohám sa jej kláti, padá;
tam, kde klesol, leží zabitý.

Oknom vyzerá a volá
matka Sisarova cez mreže:
»Prečo len tak dlho
neprichádza jeho voz?
Prečo sa tak oneskoruje
dupot jeho záprahu?«

Najmúdrejšia medzi jeho kňažnami jej odpovedá,
sama si tiež vetí stále tieto slová:

»Isto nahabali, rozdeľujú korisť,
po dievčati, po dvoch dievkach pre každého muža!
Korisť: pestré rúcha Sisarovi!
Korisť: pestré šaty, vyšívanú šatku –
odedzu, dve vyšívané šatky na môj krk –
Korisť …«

Tak zhynú všetci tvoji nepriatelia, Pane!
No tí, čo milujú jeho,
sú sťa východ slnka v jeho sile!“