Maj vo vážnosti lekára, lebo ho potrebuješ,
a veď ho stvoril Najvyšší (na pomoc iným).

Lebo uzdravenie pochádza od Boha,
od kráľa dostane nejaké dary.

Vedomosti lekára mu pozdvihujú hlavu
a veľmoži hovoria o ňom s pochvalou.

Najvyšší vytvoril zo zeme liečivé byliny
a múdry muž ich nebude odmietať od seba.

Či nie od dreva sa stala sladkou horká voda,

aby ľudia poznali jeho (liečivú) silu?
Najvyšší dal ľuďom aj znalosť,
aby ho ctili za jeho podivné činy.

Nimi mierni lekár bolesti
a mastičkár z nich vyrába jemné voňavky;
a tiež iné masti na liečenie (dal Boh),
aby jeho diela nezahynuli.

Lebo uzdravenie na zemskom povrchu je od Boha.

Synu, pri chorobe sa nezanedbávaj,
ale modli sa k Pánovi a uzdraví ťa.

Odvráť sa od hriechu a nech sú tvoje ruky priame;
a očisti si srdce od každej neprávosti!

Obetuj na ľúbeznú vôňu (suchú) obetu z čistej múky
a hojne pokrop tukom svoju obetu!
Ale aj lekárovi daj možnosť, (aby zasiahol),

lebo nato ho stvoril Pán;
a nech neodstúpi od teba,
lebo potrebuješ jeho pomoc.

Príde taký čas, keď sa dostaneš do ich rúk:

ale oni budú prosiť Pána,
aby ich sám riadil (nájsť) úľavu a uzdravenie
pre ich vlastné správanie.

Kto sa však dopustí hriechu pred svojím Stvoriteľom,
upadne do rúk lekára.

Synu, nad mŕtvym vylievaj slzy
a započni žalospev ako kruto postihnutý človek.
Zakry mu telo, ako je spravodlivé,
a nebuď nedbanlivý pri jeho pochovaní!

Aby ťa neohovorili, konaj nad ním trpký žiaľ cez deň,
a potom (hľadaj) útechu na svoju bolesť!

Maj nad ním žalosť, ako si zasluhuje,
aspoň deň-dva, aby ťa neohovorili.

Lebo zármutok urýchľuje smrť a zastiera silu,
najmä zármutok srdca zohýba šiju.

Aj keď odnesú (mŕtvolu), zármutok ostáva:
Život chudobného je taký, aké je jeho srdce.

Svoje srdce neoddávaj (prílišnému) zármutku,
ale zažeň ho od seba a mysli na posledné veci.

Nezabúdaj, že niet návratu (pre mŕtveho),
a tak jemu (zármutkom) nie si na osoh a len sebe škodíš.

Pamätaj na môj osud: taký bude aj tvoj,
včera mne a dnes tebe.

Ako odpočíva mŕtvy, tak nech spočinie aj jeho pamiatka,
potešuj ho, keď odchádza jeho duch (zo sveta).

Zákonníkova múdrosť (sa rodí) v pokojnom čase,
kto nemá povinností veľa, môže sa napĺňať múdrosťou.

Či nadobúda múdrosť, kto sa musí držať pluhu?
Alebo ten, kto honosí sa vrhaním (oštepu)?
Alebo ten, kto ostňom poháňa dobytok a pohybuje sa v ich práci?
Veď takého reč sa okolo teliec točí!

Svoju pozornosť venuje obracaniu brázd,
ani nespí, čo myslí na kŕmenie kráv.

Tak aj tesár a staviteľ
a ten, čo deň a rovnako aj noc venuje sa tomu,
že ryje rytiny do pečatných (kameňov),
vytrvalo vymýšľa rozličné kresby,
a svoju myseľ sústreďuje na to, aby maľby boli podobné;
ani nespí, čo dokonať chce svoje dielo.

Tak aj kováč sedí pri nákove,
prezerá si prácu, ktorú robí zo železa.
Horúčosť ohňa mu páli telo,
ale odporuje peci horúcej.

Úder kladiva mu ohlušuje uši,
ku vzorcu náradia oči upiera.

Svoju myseľ sústreďuje na to, ako vyhotoviť dielo,
svojou bedlivosťou ho vyzdobuje dôkladne.

Tak aj hrnčiar sadá k svojej práci,
pričom nohami poháňa kolo,
ustavične je ustarostený o svoje dielo
a v celom svojom počínaní dbá na úmernosť (diela).

Rukou stvárňuje blato,
ktoré pod jeho nohami stráca svoju tvrdosť.

Svoju myseľ venuje tomu, ako previesť posledný náter,
a starostlivo vec očistí.

Títo všetci spoliehajú sa na svoje ruky
a každý z nich musí sa rozumieť svojmu remeslu.

Bez nich všetkých nemožno budovať mesto.

Nedovoľuje sa im bývať (v cudzine) ani cestovať.
Ale ani do rady (mesta) im nepriznajú vstup,

ani na sudcovskú stolicu si nezasadnú,
nemajú pochop o tom, čo ustanovuje právo,
ani neoznamujú verejnosti, čo vyžaduje poriadok a spravodlivosť.
Ešte menej sa vyznajú v múdrych výpovediach.

Vo svojom svetskom zamestnaní sú však pevne zbehlí,
ich (jedinou) túžbou je: prevádzať svoje remeslo.
(Ináč si počína ten), kto svoju myseľ upriamuje k tomu,
aby premýšľal o zákone Najvyššieho.