Pavlova reč k Židom v Jeruzaleme. – 1„Bratia a otcovia, počúvajte, čo vám teraz poviem na svoju obranu!“ 2Keď počuli, že im hovorí hebrejsky, ešte väčšmi zatíchli. A povedal: 322, 3„Ja som Žid. Narodil som sa v cilícijskom Tarze, ale vychovaný som bol v tomto meste. Pri Gamalielových nohách som sa naučil prísne žiť podľa zákona otcov a horlil som za Boha, ako aj vy všetci dnes. 44Túto Cestu som prenasledoval až na smrť: spútaval som mužov i ženy a dával som ich do väzenia, 5ako mi dosvedčí aj veľkňaz a celá veľrada. Od nich som dostal aj listy pre bratov a šiel som do Damasku, aby som aj tých, čo tam boli, v putách priviedol do Jeruzalema na potrestanie.

6Ale ako som šiel a blížil sa k Damasku, zrazu ma okolo poludnia zalialo jasné svetlo z neba. 7Padol som na zem a počul som hlas, ktorý mi hovoril: »Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?« 8Ja som odpovedal: »Kto si, Pane?« A on mi povedal: »Ja som Ježiš Nazaretský, ktorého ty prenasleduješ.« 9Tí, čo boli so mnou, svetlo videli, ale hlas toho, čo so mnou hovoril, nepočuli. 10I povedal som: »Čo mám robiť, Pane?« A Pán mi povedal: »Vstaň a choď do Damasku; tam ti povedia všetko, čo ti je určené urobiť.« 11Keďže som pre jas toho svetla nevidel, viedli ma moji sprievodcovia za ruku, a tak som prišiel do Damasku.

12Istý Ananiáš, nábožný muž podľa zákona, ktorému všetci tamojší Židia vydávajú svedectvo, 13prišiel za mnou, pristúpil a povedal mi: »Brat Šavol, pozeraj!« A ja som ho v tú hodinu videl. 14Tu on povedal: »Boh našich otcov ťa predurčil, aby si poznal jeho vôľu, videl Spravodlivého a počul hlas z jeho úst. 15Lebo mu budeš pred všetkými ľuďmi svedkom toho, čo si videl a počul. 16A teraz – čo čakáš?! Vstaň, daj sa pokrstiť, zmy svoje hriechy a vzývaj jeho meno!«

17Keď som sa potom vrátil do Jeruzalema a modlil som sa v chráme, padol som do vytrženia 18a videl som ho, ako mi hovorí: »Ponáhľaj sa a rýchlo odíď z Jeruzalema, lebo neprijmú tvoje svedectvo o mne.« 19Ja som povedal: »Pane, oni vedia, že ja som zatváral do väzenia a bil po synagógach tých, čo verili v teba. 2020A keď vylievali krv tvojho svedka Štefana, aj ja som bol pri tom, schvaľoval som to a strážil som šaty tým, čo ho zabíjali.« 21Ale on mi povedal: »Choď, lebo ťa pošlem ďaleko medzi pohanov.«“

Pavol vyhlasuje, že je rímsky občan. – 22Až po toto slovo ho počúvali, ale potom začali kričať: „Preč s takýmto zo sveta, lebo nie je hoden žiť!“ 23Pretože kričali, odhadzovali šaty a vyhadzovali prach do vzduchu, 24veliteľ rozkázal odviesť ho do pevnosti a nariadil bičovať ho a vypočúvať, aby sa dozvedel, prečo naň tak kričia.

25Ale keď mu uťahovali remene, Pavol povedal stotníkovi, čo tam stál: „A smiete bičovať rímskeho občana, a ešte bez súdu?“ 26Keď to stotník počul, išiel za veliteľom a hlásil mu: „Čo to chceš robiť? Veď je to rímsky občan.“ 27Veliteľ prišiel za ním a pýtal sa ho: „Povedz mi, ty si Riman?“ On odpovedal: „Áno.“ 2828Veliteľ vravel: „Ja som toto občianstvo získal za veľkú sumu.“ A Pavol povedal: „A ja som sa v ňom narodil.“ 29Tí, čo ho mali vypočúvať, hneď od neho odstúpili a aj veliteľ sa zľakol, keď sa dozvedel, že je Riman a že ho sputnal.

Pavol pred veľradou. – 30Keďže chcel presne vedieť, z čoho ho Židia obviňujú, na druhý deň mu sňal putá, rozkázal, aby sa zišli veľkňazi a celá veľrada, priviedol Pavla a postavil ho pred nich.