20. Devätnáste storočie neumenšilo svoju vieru v pokrok ako novú formu ľudskej nádeje a naďalej považovalo rozum a slobodu za hviezdy, ktoré treba sledovať na ceste nádeje. Čoraz rýchlejší technický rozvoj a s ním spojená industrializácia napriek tomu čoskoro vytvorili úplne novú sociálnu situáciu: vytvorila sa trieda priemyselných robotníkov a takzvaný „priemyselný proletariát“, ktorého hrozné životné podmienky prevratným spôsobom vykreslil Friedrich Engels v roku 1845. Čitateľovi muselo byť jasné: takto to nemôže pokračovať, je nevyhnutná zmena. Zmena však mala skoncovať a prevrátiť naruby celú štruktúru buržoáznej spoločnosti. Po buržoáznej revolúcii v roku 1789 dozrela hodina novej revolúcie, proletárskej. Pokrok sa nemohol jednoducho z kroka na krok lineárne rozvíjať. Žiadal sa revolučný skok. Karl Marx uchopil túto výzvu daného okamihu a naliehavosťou vyjadrovania a myslenia sa snažil rozbehnúť tento nový veľký krok, ktorý považoval za definitívny v putovaní smerom k spáse – smerom k tomu, čo Kant kvalifikoval ako „Božie kráľovstvo“. Keďže bola zriedená pravda zhora, akoby teraz išlo o ustanovenie pozemskej pravdy. Kritika neba sa mení na kritiku zeme, kritika teológie na kritiku politiky. Pokrok k lepšiemu, definitívne dobrému svetu už neprichádza len od vedy, ale od politiky – a to od politiky chápanej vedecky. Od politiky, ktorá pozná štruktúru dejín a spoločnosti, a tak ukazuje cestu k revolúcii, k zmene všetkých vecí. S podrobnou presnosťou, aj keď jednostranne parciálnym spôsobom, Marx opísal situáciu svojej doby a s veľkou analytickou schopnosťou ukázal cesty k revolúcii. Urobil tak nielen teoreticky. Komunistickou stranou, ktorá sa zrodila z komunistického manifestu z roku 1848, ju dal konkrétne do pohybu. Jeho prísľub vďaka bystrosti jeho analýzy a jasnému predloženiu nástrojov na radikálnu zmenu fascinoval a stále znova fascinuje. Revolúcia sa potom najradikálnejším spôsobom uskutočnila v Rusku.

21. Víťazstvom revolúcie sa však stal jasným aj základný Marxov omyl. Marx podrobne ukázal, ako uskutočniť prevrat. No nepovedal nám, ako by mali veci pokračovať potom. Jednoducho predpokladal, že odstránením vládnucej strany, pádom politickej moci a zospoločenštením výrobných prostriedkov sa uskutoční Nový Jeruzalem. Tým totiž mali byť odstránené všetky protirečenia, človek a svet by konečne videli sami seba. Odvtedy malo všetko pokračovať správnou cestou samo od seba, lebo by bolo všetko spoločné a všetci by chceli navzájom jeden pre druhého len to najlepšie. Tak si po vydarenej revolúcii Lenin musel uvedomiť, že v spisoch svojho učiteľa nenachádza žiadne usmernenie o tom, ako pokračovať. Hej, hovoril o prechodnom období diktatúry proletariátu ako o nutnosti, ktorá sa mala v ďalšom období sama od seba ukázať ako zbytočná. Túto „prechodnú etapu“ veľmi dobre poznáme a vieme aj, ako sa ďalej vyvíjala, nerodiac zdravý svet, ale zanechávajúc za sebou zničujúcu skazu. Marx nielen že nedomyslel nevyhnutné smernice pre nový svet – tie podľa neho neboli potrebné. To, že o nich nič nehovorí, je logický dôsledok jeho nastolenia problému. Jeho omyl je oveľa hlbší. Zabudol, že človek zostane vždy človekom. Zabudol na človeka a zabudol na jeho slobodu. Zabudol, že sloboda zostane vždy slobodou, a to aj slobodou pre zlo. Veril, že len čo sa usporiada ekonómia, všetko bude v poriadku. Jeho skutočným omylom je materializmus: človek totiž nie je iba produkt ekonomických podmienok a nemožno ho vyliečiť len zvonku, vytvorením priaznivých ekonomických podmienok.

22. Tak sa znova nachádzame pred otázkou: V čo môžeme dúfať? Je nevyhnutná autokritika novoveku v dialógu s kresťanstvom a s jeho chápaním nádeje. V takom dialógu sa aj kresťania, v kontexte ich poznatkov a skúseností, musia znova učiť, v čom skutočne spočíva ich nádej, čo môžu ponúknuť svetu, a naopak, čo mu ponúknuť nemôžu. Je potrebné, aby sa do autokritiky novoveku zapojila aj autokritika novovekého kresťanstva, ktoré sa musí stále znova učiť chápať samo seba, vychádzajúc z vlastných koreňov. O toto sa tu môžeme pokúsiť len niekoľkými náznakmi. Predovšetkým sa treba pýtať sa: Čo vlastne znamená „pokrok“? Čo sľubuje a čo nesľubuje? Už v 19. storočí existovala kritika viery v pokrok. V 20. storočí Theodor W. Adorno drastickým spôsobom formuloval problematickosť viery v pokrok: pokrok, ak sa naň pozrieme zblízka, znamená pokrok od praku k megabombe. Toto je vskutku jedna stránka pokroku, ktorú nemôžeme zakrývať. Povedané inými slovami, pokrok má dve stránky. Nepochybne ponúka nové možnosti pre dobro, ale otvára aj priepastné možnosti zla – možnosti, ktoré predtým neexistovali. Všetci sme boli svedkami, ako sa pokrok v pomýlených rukách môže stať a skutočne sa stal hrozným pokrokom zla. Ak technickému pokroku nezodpovedá pokrok v etickej formácii človeka, v raste vnútorného človeka (porov. Ef 3, 16; 2 Kor 4, 16), potom to nie je pokrok, ale hrozba pre človeka a svet.

23. Čo sa týka dvoch veľkých tém „rozumu“ a „slobody“, tu možno iba naznačiť otázky, ktoré sú s nimi spojené. Áno, rozum je veľký Boží dar človeku a víťazstvo rozumu nad iracionalitou je aj cieľom kresťanskej viery. Kedy však rozum skutočne vládne? Keď sa odtrhne od Boha? Keď sa stáva slepým voči Bohu? Je rozum možnosti a konania úplný rozum? Ak pokrok na to, aby bol pokrokom, potrebuje morálny rast v ľudskosti, potom rozum možnosti a činnosti musí byť rovnako naliehavo integrovaný otvorenosťou rozumu spásonosným silám viery, rozlišovaniu medzi dobrom a zlom. Len vtedy sa stáva opravdivo ľudským. Stáva sa ľudským, len ak je schopný ukazovať cestu vôli, a toho je schopný, len ak pozerá ponad seba. V opačnom prípade sa situácia človeka v nerovnováhe medzi materiálnymi schopnosťami a nedostatkom úsudku srdca stáva hrozbou pre neho samého a pre stvorenstvo. Tak aj pri téme slobody treba pamätať, že ľudská sloboda si vždy vyžaduje súlad rôznych slobôd. Tento súlad však nie je možný, ak nie je podmienený spoločným vnútorným hodnotiacim kritériom, ktoré je základom a cieľom našej slobody. Povedzme to veľmi jednoducho: človek potrebuje Boha, inak zostáva zbavený nádeje. Pri pohľade na vývoj novoveku sa tvrdenie svätého Pavla (porov. Ef 2, 12), citované na začiatku, javí ako veľmi realistické a jednoducho pravdivé. Niet totiž pochýb, že „Božie kráľovstvo“ uskutočňované bez Boha – teda kráľovstvo samotného človeka – končí nevyhnutne v „perverznom konci“ všetkých vecí, ako to opisuje Kant. Videli sme to a vidíme stále znova. No niet pochýb ani o tom, že Boh skutočne vstupuje do ľudských záležitostí vtedy, keď na neho nielen myslíme, ale keď nám on sám vychádza v ústrety a hovorí k nám. Preto rozum potrebuje vieru, aby sa mohol stať plne sebou samým: rozum a viera sa navzájom potrebujú, aby dosiahli svoju pravú prirodzenosť a svoje poslanie.

Pravá fyziognómia kresťanskej nádeje

24. Položme si teraz znova otázku: V čo môžeme dúfať? A v čo dúfať nemôžeme? Predovšetkým musíme konštatovať, že merateľný pokrok je možný len na materiálnom poli. Tu v rastúcom poznaní štruktúr hmoty a s ním súvisiacimi čoraz dokonalejšími vynálezmi jasne vidieť kontinuitu pokroku smerom k čoraz väčšiemu ovládaniu prírody. V oblasti etického vedomia a morálneho rozhodovania nie je však podobná možnosť hodnotenia z prostého dôvodu, že ľudská sloboda je stále nová a musí sa stále znova rozhodovať. Nie je možné, aby ich jednoducho za nás urobili iní – v takom prípade by sme totiž už neboli slobodní. Sloboda predpokladá, že v základných rozhodnutiach každého človeka a každej generácie bude novým začiatkom. Iste, nové generácie môžu budovať na vedomostiach a skúsenostiach tých, čo ich predchádzali, podobne ako môžu čerpať z morálneho pokladu celého ľudstva. Môžu ho však aj odmietnuť, pretože nie je rovnako evidentný ako materiálne vynálezy. Morálny poklad ľudstva nie je prítomný tak ako predmety, ktoré používame. Jestvuje ako výzva k slobode a ako možnosť slobody. To však znamená:

a) správny stav ľudských vecí, morálny blahobyt sveta nikdy nemožno zaistiť len prostredníctvom štruktúr, akokoľvek hodnotné by boli. Napriek tomu, že sú také štruktúry nielen dôležité, ale nevyhnutné, nemôžu a nesmú vylučovať z hry slobodu človeka. Aj tie najlepšie štruktúry fungujú len vtedy, ak sú v spoločenstve živo prítomné presvedčenia, ktoré sú schopné motivovať ľudí na slobodné prijatie spoločného usporiadania. Sloboda si vyžaduje presvedčenie a presvedčenie neexistuje samo od seba, treba ho v rámci spoločenstva stále znova vydobývať.

b) Pretože človek zostáva vždy slobodný a pretože jeho sloboda je vždy aj krehká, nikdy nebude na tomto svete kráľovstvo definitívne skonsolidovaného dobra. Kto sľubuje lepší svet, ktorý by mal neodvratne navždy trvať, dáva falošné sľuby a ignoruje ľudskú slobodu. Slobodu treba vždy znova získavať pre dobro. Slobodný súhlas s dobrom nikdy neexistuje jednoducho sám od seba. Ak by jestvovali štruktúry, ktoré by nezvratným spôsobom ustanovovali isté – dobré – usporiadanie sveta, popierala by sa sloboda človeka, a preto by v konečnom dôsledku tieto štruktúry vôbec neboli dobré.

25. Z toho, čo bolo povedané, vyplýva, že stále nové namáhavé hľadanie správneho usporiadania poriadku ľudských vecí je úlohou každej generácie. Nikdy to nie je jednoducho splnená úloha. Každá generácia musí preto priniesť svoj vklad, aby stanovila presvedčivé usporiadanie slobody a dobra, ktoré by pomáhalo nasledujúcej generácii ako orientácia na správne používanie ľudskej slobody a dalo tak – stále v ľudských medziach – istú garanciu aj pre budúcnosť. Inými slovami: štruktúry pomáhajú, ale samy osebe nestačia. Človek nikdy nemôže byť vykúpený jednoducho zvonku. Francis Bacon a stúpenci ním inšpirovaného novovekého myšlienkového prúdu sa mýlili, ak si mysleli, že človek sa vykúpi prostredníctvom vedy. Pri takom očakávaní sa žiada od vedy priveľa; takýto typ vedy je zavádzajúci. Veda môže významne prispieť k humanizácii sveta a ľudstva. Ak ju neusmerňujú sily, ktoré sa nachádzajú mimo nej, môže však človeka a svet aj zničiť. Z druhej strany musíme konštatovať aj to, že moderné kresťanstvo tvárou v tvár úspechom vedy sa v progresívnej štrukturácii sveta z veľkej miery sústreďovalo len na jednotlivca a na jeho spásu. Tým zúžilo horizont svojej nádeje a ani dostatočne nespoznalo veľkosť svojej úlohy – aj keď zostáva veľkým to, čo naďalej konalo vo formácii človeka a starostlivosti o biednych a trpiacich.

26. Nie je to veda, čo vykupuje človeka. Človek je vykúpený prostredníctvom lásky. To platí už aj v čisto pozemskom živote. Keď niekto vo svojom živote zakúsi zážitok veľkej lásky, je to okamih „vykúpenia“, ktorý dáva nový zmysel jeho životu. No čoskoro si uvedomí, že láska, ktorej sa mu dostalo, sama osebe nerieši problém života. Je to láska, ktorá zostáva krehkou. Môže ju zničiť smrť. Ľudské bytie potrebuje nepodmienenú lásku. Potrebuje istotu, ktorá mu hovorí: „Ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi (Rim 8, 38 – 39). Ak existuje táto absolútna láska s jej absolútnou istotou, vtedy – a len vtedy – je človek „vykúpený“, čokoľvek by sa mu v konkrétnom prípade prihodilo. Na toto myslíme, keď hovoríme: Ježiš Kristus nás „vykúpil“. Prostredníctvom neho sme si istí Bohom – Bohom, ktorý nie je nejakou ďalekou „prvou príčinou“ sveta, pretože jeho jednorodený Syn sa stal človekom a každý môže o ňom povedať: „Žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa“ (Gal 2, 20).

27. V tomto zmysle je pravda, že ten, kto nepozná Boha, i keď môže mať rôzne nádeje, v podstate je bez nádeje, bez veľkej nádeje, ktorá podopiera celý život (porov. Ef 2, 12). Pravou, veľkou nádejou človeka, ktorá pretrvá napriek všetkým sklamaniam, môže byť jedine Boh – Boh, ktorý nás miloval, ktorý nás miluje „až do konca“, „až do krajnosti“ (porov. Jn 13, 119, 30). Koho sa dotkne láska, začína tušiť, čo vlastne znamená „život“. Začína tušiť, čo znamenajú slová nádeje, ktoré zaznievajú pri obrade krstu: od viery očakávam „večný život“ – život, ktorý je celý a bez ohrozenia a vo všetkej svojej plnosti jednoducho život. Ježiš, ktorý o sebe povedal, že prišiel, aby sme mali život, a mali sme ho v plnosti, v hojnosti (porov. Jn 10, 10), nám zároveň vysvetlil, čo znamená „život“: „A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista“ (Jn 17, 3). Život v pravom zmysle nemáme len sami v sebe a nemáme ho ani sami od seba: život je vzťah. A život vo svojej úplnosti je vzťah s tým, ktorý je prameňom života. Ak sme vo vzťahu s tým, ktorý neumiera, ktorý sám je Život a sám je Láska, vtedy sme v živote. Vtedy „žijeme“.

28. Tu sa však rodí otázka: Neupadli sme týmto spôsobom opäť do individualizmu spásy? Do nádeje iba pre mňa, ktorá však potom už nie je opravdivou nádejou, lebo zabúda a prehliada druhých? Nie. Vzťah s Bohom sa vytvára prostredníctvom spoločenstva s Ježišom – sami a len s našimi možnosťami ho nedosiahneme. Vzťah s Ježišom je však vzťah s tým, ktorý dal seba samého ako výkupné za nás všetkých (porov. 1 Tim 2, 6). Byť v spoločenstve s Ježišom Kristom nás začleňuje do jeho bytia „pre všetkých“ a to sa stáva aj spôsobom nášho bytia. On nás angažuje za druhých a len v spoločenstve s ním tu možno byť skutočne pre druhých, pre všetkých. V tomto kontexte by som chcel citovať veľkého gréckeho cirkevného učiteľa, svätého Maxima Vyznávača (+ 662), ktorý najskôr povzbudzuje, aby sme nič nekládli pred poznanie a lásku k Bohu, no vzápätí prichádza k veľmi praktickým záverom: „Kto miluje Boha, nemôže si nechať peniaze pre seba. Rozdáva ich ,božským‛ spôsobom (...), takým istým spôsobom podľa miery spravodlivosti.“19 Z lásky k Bohu vyplýva účasť na spravodlivosti a dobrote Boha voči druhým. Milovať Boha si vyžaduje vnútornú slobodu od každého vlastníctva a od všetkých materiálnych vecí: láska k Bohu sa prejavuje v zodpovednosti za druhého.20 Tú istú spojitosť medzi láskou k Bohu a zodpovednosťou za ľudí môžeme dojemným spôsobom pozorovať v živote svätého Augustína. Po svojom obrátení na kresťanskú vieru chcel spolu s niekoľkými priateľmi podobného zmýšľania viesť život, ktorý by bol plne zasvätený Božiemu slovu a večným veciam. Chcel kresťanskými hodnotami uskutočniť ideál kontemplatívneho života, vyjadrený veľkou gréckou filozofiou, vyberajúc si tak „lepší podiel“ (porov. Lk 10, 42). Veci však šli inak. Počas svätej omše v prístavnom meste Hyppo ho biskup vyzval, aby vystúpil pred zástup, a prinútil ho, aby sa dal vysvätiť na kňazskú službu v tomto meste. Keď sa spätne pozeral na túto hodinu, do svojich Vyznaní napísal: „Pritlačený k zemi mojimi hriechmi a veľkosťou mojej biedy, zavzdychal som v mojom srdci a uvažoval utiecť do samoty. Ale ty si mi to prekazil a posilnil si ma tvojím slovom: ,Kristus zomrel za všetkých, a preto tí, čo žijú, nech nežijú pre seba, ale pre toho, čo zomrel za všetkých‛ (porov. 2 Kor 5, 15).“21 Kristus zomrel za všetkých. Žiť pre neho znamená nechať sa pohltiť jeho „bytím pre“.

29. Pre Augustína to znamenalo úplne nový život. Raz takto opísal svoju každodennosť: „Usmerňovať neporiadnych, posilňovať malomyseľných, podopierať slabých, popierať odporcov, dávať si pozor na zlomyseľných, učiť nevedomých, povzbudzovať nedbanlivých, brzdiť hašterivých, umierňovať ambicióznych, povzbudzovať bezradných, uzmierovať nepriateľov, pomáhať núdznym, oslobodzovať utláčaných, preukazovať podporu dobrým, znášať zlých a (ach, beda!) milovať všetkých.“22 „To je evanjelium, ktoré mi naháňa strach“23 – ten spásonosný strach, ktorý nám bráni žiť pre seba samých a ktorý nás podnecuje odovzdávať našu spoločnú nádej. Vskutku, práve toto bolo Augustínovým úmyslom: v ťažkých okolnostiach Rímskej ríše, ktoré ohrozovali aj rímsku Afriku a na konci Augustínovho života ju i zničili, odovzdať nádej – nádej, ktorá mu prichádzala z viery a ktorá, v úplnom protiklade s jeho introvertnou povahou, ho urobila schopným rozhodne a so všetkými silami sa zúčastňovať na budovaní mesta. V tej istej kapitole Vyznaní, v ktorej sme práve videli motív jeho zaangažovanosti „pre všetkých“, Augustín hovorí: Kristus „sa prihovára za nás, inak by sme si zúfali. Mnohé a ťaživé sú slabosti, mnohé a ťažké, no ešte hojnejší je tvoj liek. Mohli by sme si myslieť, že tvoje Slovo je vzdialené od kontaktu s človekom a zúfať si nad sebou, ak by sa toto Slovo nestalo telom a nebývalo medzi nami“.24 V sile svojej nádeje sa Augustín veľkodušne obetoval pre jednoduchých ľudí a svoje mesto. Zriekol sa svojej duchovnej vznešenosti a kázal a konal jednoduchým spôsobom pre jednoduchých ľudí.