10. Posvätnú teológiu a iné disciplíny, najmä historické, treba prednášať aj z ekumenického hľadiska, aby čoraz vernejšie zodpovedali skutočnému stavu vecí.
Je veľmi dôležité, aby budúci duchovní pastieri a kňazi ovládali teológiu starostlivo vypracovanú takýmto spôsobom, a nie polemicky, najmä pokiaľ ide o vzťahy oddelených bratov ku Katolíckej cirkvi.
Predovšetkým od formácie kňazov totiž závisí náležité vzdelanie a duchovná formácia veriacich i rehoľníkov.
Takisto katolíci venujúci sa misijnej práci v tých istých krajinách, kde pracujú aj iní kresťania, sa majú najmä dnes oboznamovať s otázkami a s výsledkami, ktoré sa v ich apoštoláte rodia z ekumenizmu.
11. Spôsoby a metódy, akými sa vykladá katolícka viera, v žiadnom prípade nesmú byť prekážkou dialógu s bratmi. Bezpodmienečne treba jasne vyložiť celú náuku. Nič nie je také vzdialené od ekumenizmu ako falošný irenizmus, ktorým sa narúša čistota katolíckeho učenia a zatemňuje sa jeho pravý a nepochybný zmysel.
Zároveň treba dôkladnejšie a presnejšie vysvetľovať katolícku vieru takou formou a rečou, ktorej môžu dobre rozumieť aj oddelení bratia.
Okrem toho nech katolícki teológovia, verní učeniu Cirkvi, pri skúmaní Božích tajomstiev pokračujú v ekumenickom dialógu s oddelenými bratmi s láskou k pravde, s pokorou a s kresťanskou láskou. Pri porovnávaní náuk nech nezabúdajú, že jestvuje poriadok, čiže „hierarchia“ právd katolíckeho učenia, lebo ich súvis so základom kresťanskej viery je rozličný. Tak sa pripraví cesta, ktorá pomocou tohto bratského súťaženia bude všetkých podnecovať do hlbšieho poznávania a jasnejšieho vyjadrovania nevyspytateľného Kristovho bohatstva25.
12. Nech všetci kresťania vyznávajú pred všetkými národmi vieru v trojjediného Boha, vo vteleného Božieho Syna, Vykupiteľa a nášho Pána, a nech spoločným úsilím vo vzájomnej úcte vydávajú svedectvo o našej nádeji, ktorá nesklame. Keďže v týchto časoch sa rozvíja veľmi mnohostranná spolupráca na sociálnom poli, všetci ľudia sú pozývaní spolupracovať, najmä tí, ktorí veria v Boha, a predovšetkým všetci kresťania, lebo nosia Kristovo meno. Spolupráca všetkých kresťanov je živým vyjadrením spojenia, ktoré už jestvuje medzi nimi, a stavia do jasnejšieho svetla tvár Krista Služobníka. Táto spolupráca sa v mnohých krajinách už nadviazala a treba ju stále zdokonaľovať – najmä v krajinách, ktoré sú dejiskom spoločenského a technického rozvoja –, či už pri správnom hodnotení dôstojnosti ľudskej osoby, pri napomáhaní dobrodení mieru, pri uplatňovaní evanjelia v sociálnej oblasti, pri povznášaní vied a umení kresťanským duchom, ako aj pri všestrannom liečení neduhov našich čias, ako sú hlad, pohromy, negramotnosť, bieda, nedostatok bytov a nespravodlivé rozdelenie dobier. Pri tejto spolupráci sa všetci veriaci v Krista môžu naučiť, ako sa lepšie vzájomne poznávať, ako si vážiť jeden druhého a ako pripravovať cestu jednote kresťanov.
13. Teraz obraciame pozornosť na dva základné typy sporov, ktoré narušili Kristovu nezošívanú tuniku.
Prvé spory vznikli na Východe odmietnutím dogmatických výrokov Efezského a Chalcedónskeho koncilu a neskoršie prerušením cirkevného spoločenstva medzi východnými patriarchátmi a rímskou stolicou.
Druhé vznikli o viac ako štyri storočia na Západe pre udalosti, ktoré sa spoločne označujú názvom „reformácia“. Odvtedy sa oddelili od rímskej stolice viaceré národné alebo náboženské spoločnosti. Medzi tými, v ktorých sa dosiaľ čiastočne zachovali katolícke tradície a štruktúry, zaujíma osobitné miesto anglikánske spoločenstvo.
Avšak tieto rozličné oddelené spoločenstvá sa medzi sebou veľmi líšia nielen čo do miesta a času vzniku, ale najmä povahou a závažnosťou otázok týkajúcich sa viery a cirkevnej štruktúry.
Preto sa tento posvätný cirkevný snem, ktorý nepodceňuje rozdielne podmienky rozmanitých kresťanských spoločenstiev, ale ani nezaznáva zväzky, ktoré napriek rozdeleniu ešte jestvujú medzi nimi, rozhodol predložiť nasledujúce úvahy ako podnety na rozvážnu ekumenickú činnosť.
14. Cirkvi Východu i Západu išli cez nemálo storočí svojou vlastnou cestou, boli však spojené spoločenstvom viery a sviatostného života, a ak vznikli medzi nimi nezhody vo veciach viery alebo disciplíny, všetci uznávali rozhodnutia rímskej stolice. Tento posvätný cirkevný snem medzi inými dôležitými vecami rád pripomína všetkým, že na Východe prekvitajú viaceré partikulárne alebo miestne cirkvi, medzi ktorými majú prvé miesto patriarchálne cirkvi; a z nich sa viaceré honosia tým, že ich založili sami apoštoli. Preto medzi východnými kresťanmi mala a má veľkú váhu starostlivosť o snahu zachovať v spoločenstve viery a lásky bratské vzťahy, ktoré majú jestvovať medzi miestnymi cirkvami ako medzi sestrami.
Rovnako netreba prehliadnuť, že východné cirkvi vlastnia od začiatku poklad, z ktorého Cirkev Západu nemálo prevzala, čo sa týka liturgie, duchovných tradícií a právneho poriadku. Nemá sa podceňovať ani skutočnosť, že základné články kresťanskej viery o Trojici a Božom Slove, ktoré sa stalo telom z Panny Márie, boli definované na všeobecných ekumenických konciloch konaných na Východe. Za zachovanie tejto viery východné cirkvi mnoho trpeli a stále trpia.
Dedičstvo, ktoré nám zanechali apoštoli, však bolo prijaté v rozmanitých formách a spôsoboch a už v prvotnej Cirkvi sa miestami vyvíjalo rozlične, a to i pre rozdielnosť mentalít a životných podmienok. Toto všetko, popri vonkajších príčinách i pre nedostatok vzájomného porozumenia a lásky, dalo príležitosť na vznik rozdelení.
Preto tento posvätný cirkevný snem povzbudzuje všetkých, najmä však tých, ktorí sa chcú venovať práci za obnovenie želanej úplnej jednoty medzi východnými cirkvami a Katolíckou cirkvou, aby brali náležitý zreteľ na osobitné podmienky vzniku a vývoja východných cirkví a na povahu vzťahov, ktoré jestvovali medzi nimi a rímskou stolicou pred rozkolom, a aby si o tom všetkom utvorili správny úsudok. Ak sa toto všetko bude presne dodržiavať, bude to veľmi osožiť zamýšľanému dialógu.
15. Takisto je všeobecne známe, s akou láskou slávia východní kresťania liturgiu, najmä Eucharistiu, zdroj života pre Cirkev a preddavok budúcej slávy. Prostredníctvom nej majú veriaci, zjednotení s biskupom, prístup k Bohu Otcovi skrze Syna, vtelené Slovo, ktorý trpel a bol oslávený, a vyliatím Ducha Svätého dosahujú spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou, lebo sa stali „účastnými na Božej prirodzenosti“ (2 Pt 1, 4). A tak slávením Pánovej Eucharistie v týchto jednotlivých cirkvách sa tak buduje a vzrastá Božia Cirkev26
a koncelebráciou sa prejavuje ich spoločenstvo.
V tomto liturgickom kulte východní kresťania prekrásnymi chválospevmi velebia Máriu, vždy Pannu, ktorú Efezský koncil slávnostne vyhlásil za Najsvätejšiu Bohorodičku, aby bol Kristus, v súlade so Svätým písmom, uznaný v pravom a vo vlastnom zmysle za Božieho Syna a Syna človeka. A spoločne uctievajú i mnohých svätých; medzi nimi aj otcov všeobecnej Cirkvi.
Pretože tieto cirkvi, i keď sú oddelené, majú pravé sviatosti, a najmä – mocou apoštolského nástupníctva (vi successionis apostolicae) – kňazstvo a Eucharistiu, ktorými sú s nami ešte stále spojené veľmi tesnými zväzkami, je istá spoluúčasť na svätých veciach (communicatio in sacris) nielen možná, ale za vhodných okolností a so schválením cirkevnej vrchnosti sa aj odporúča.
Na Východe sa nachádzajú aj poklady duchovných tradícií, ktoré zvýraznilo predovšetkým mníšstvo. Tam totiž už od slávnych čias svätých otcov prekvitala mníšska spiritualita, ktorá potom prenikla aj na Západ, takže latinské rehoľníctvo z nej povstalo ako zo svojho prameňa a aj neskoršie z nej neraz čerpalo nové sily. Preto sa vrelo odporúča, aby katolíci častejšie načierali do týchto duchovných pokladov východných otcov, ktoré povznášajú celého človeka ku kontemplácii Božích vecí.
Nech si všetci uvedomia, že poznať, ctiť si, uchovávať a pestovať drahocenné liturgické a duchovné dedičstvo Východu má veľmi veľký význam pre verné zachovanie kresťanskej tradície v jej plnosti a pre dosiahnutie zmierenia východných a západných kresťanov.
16. Okrem toho východné cirkvi sa už od svojich počiatkov pridŕžali vlastných disciplín, ktoré schválili svätí otcovia a synody i všeobecné cirkevné snemy. A keďže istá rozmanitosť uvedených zvykov a tradícií vôbec nie je na prekážku jednote Cirkvi, ba robí ju ešte krajšou a nemálo pomáha jej poslaniu, tento posvätný cirkevný snem, aby odstránil akékoľvek pochybnosti, vyhlasuje, že východné cirkvi, pamätlivé potrebnej jednoty celej Cirkvi, majú právo žiť podľa svojej vlastnej disciplíny, lebo tá lepšie zodpovedá povahe ich veriacich a účelnejšie slúži ich duchovnému dobru. Dokonalé zachovávanie tejto tradičnej zásady, ktorá sa však niekedy nedodržiava, patrí medzi bezpodmienečné predpoklady na obnovenie jednoty.
17. Čo sa povedalo o zákonitej rozmanitosti, možno vyhlásiť aj o rozličnej teologickej formulácii náuky viery. Pri skúmaní zjavenej pravdy sa totiž pri poznávaní a vyznávaní Božích vecí uplatňovali iné metódy a cesty na Východe a iné na Západe. Preto sa niet čo čudovať, že sa niektoré aspekty zjaveného tajomstva zavše lepšie chápu a stavajú sa do jasnejšieho svetla u jedných než u druhých, takže v nejednom prípade možno povedať, že ich rozličné teologické formulácie sa navzájom skôr dopĺňajú, než by si protirečili. Čo sa týka autentických východných teologických tradícií, treba uznať, že sú vynikajúcim spôsobom zakorenené vo Svätom písme, pestované a vyjadrované liturgickým životom, udržiavajú sa živým apoštolským podaním a spismi východných otcov i duchovných autorov a vedú k správnemu usporiadaniu života, ba aj k plnej kontemplácii kresťanskej pravdy.
Tento posvätný cirkevný snem vzdáva vďaky Bohu, že mnohí východní synovia Katolíckej cirkvi, ktorí toto dedičstvo strážia a chcú ho rýdzejšie a plnšie uplatniť v živote, už žijú v úplnom spoločenstve s bratmi, pridŕžajúcimi sa západnej tradície, a vyhlasuje, že všetko to duchovné, liturgické, zvykové a teologické dedičstvo patrí vo svojich rozličných tradíciách k úplnej katolíckosti a apoštolskosti Cirkvi.
18. Po dobrom uvážení všetkých uvedených skutočností tento posvätný cirkevný snem obnovuje vyhlásenia predchádzajúcich posvätných koncilov a rímskych pápežov, totiž že v záujme obnovenia a zachovania spoločenstva a jednoty sa nemá klásť „nijaké iné bremeno okrem toho nevyhnutného“ (Sk 15, 28). Navyše si vrúcne želá, aby odteraz všetky úsilia v rozličných ustanovizniach a formách cirkevného života smerovali k postupnému dosiahnutiu tejto jednoty, zvlášť modlitbami a bratským dialógom o náuke viery a najnaliehavejších pastoračných potrebách našich čias. Taktiež odporúča duchovným pastierom a členom Katolíckej cirkvi, aby mali priateľské vzťahy k tým, ktorí už nežijú na Východe, ale ďaleko od vlasti, aby sa prehlbovala bratská spolupráca s nimi v duchu kresťanskej lásky bez zvád a akejkoľvek rivality. Ak sa toto dielo bude uskutočňovať z celého srdca, posvätný cirkevný snem dúfa, že sa odstráni múr, ktorý delí Cirkev na Západe od cirkví na Východe, a tak konečne bude jeden jediný príbytok pevne postavený na uholnom kameni, Ježišovi Kristovi, ktorý z obidvoch utvorí jedno27.
19. Cirkvi a cirkevné spoločenstvá oddelené od Apoštolskej stolice vo veľmi kritických časoch, ktoré sa začali na Západe už na sklonku stredoveku, alebo oddelené neskoršie, sú spojené s Katolíckou cirkvou úzkym zväzkom osobitného príbuzenstva, vzhľadom na dlhodobé spolunažívanie kresťanského ľudu v predchádzajúcich storočiach prežitých v cirkevnom spoločenstve.
Keďže sa však tieto cirkvi a cirkevné spoločenstvá pre rozdielnosť svojho pôvodu, náuky a duchovného života nemálo líšia nielen od nás, ale aj medzi sebou, je veľmi ťažké presne ich opísať a na to sa tu ani nemienime podujať.
Hoci ekumenické hnutie a túžba po zmierení s Katolíckou cirkvou sa ešte všade nerozmohli, máme nádej, že postupom času sa u všetkých prehĺbi ekumenické cítenie a vzájomná úcta.
Treba však uznať, že medzi týmito cirkvami a spoločenstvami a Katolíckou cirkvou jestvujú závažné rozdiely, a to nielen historickej, sociologickej, psychologickej a kultúrnej povahy, ale predovšetkým v interpretácii zjavenej pravdy. Aby sa však napriek týmto rozdielom mohol ľahšie nadviazať ekumenický dialóg, chceme tu poukázať na niektoré body, ktoré môžu a majú slúžiť za základ a podnet na tento dialóg.