20. To všetko je pre ekumenickú činnosť mimoriadne dôležité a má to pre ňu zásadný význam. Z toho bez pochýb vyplýva, že ekumenizmus, hnutie podporujúce zjednotenie kresťanov, nie je len nejakým „príveskom“ k tradičným činnostiam Cirkvi. Naopak, je organickou súčasťou jej života a pôsobenia a v dôsledku toho ním musí byť celkom preniknutá, pretože ekumenizmus má byť plodom zdravého a rozkvitajúceho stromu, ktorý dorastá do svojej plnosti.
Takto pápež Ján XXIII. veril v jednotu Cirkvi a takto hľadel v ústrety jednote všetkých kresťanov. V súvislosti s ostatnými kresťanmi, s veľkou rodinou kresťanov, konštatoval: „Omnoho silnejšie je to, čo nás spája, ako to, čo nás rozdeľuje.“ A Druhý vatikánsky koncil pripomína: „Všetci veriaci nech pamätajú, že tým lepšie budú napomáhať, ba aj uskutočňovať jednotu kresťanov, čím bezúhonnejšie sa usilujú žiť podľa evanjelia. Lebo čím užšie budú spojení s Otcom, Slovom a Duchom Svätým, tým ľahšie a dôvernejšie budú môcť prehlbovať vzájomné bratstvo.“41
21. „Toto obrátenie srdca a túto svätosť života spolu so súkromnými a verejnými modlitbami za jednotu kresťanov treba pokladať za dušu celého ekumenického hnutia. Možno to právom nazvať duchovným ekumenizmom.“42
Postupujeme po ceste, ktorá vedie k obráteniu sŕdc láskou a ktorá sa zameriava na Boha a zároveň na bratov: na všetkých bratov, i na tých, s ktorými nemáme plné spoločenstvo. Z lásky sa rodí túžba po jednote i v tých, ktorí požiadavku jednoty vždy ignorovali. Láska je tvorkyňou spoločenstva medzi ľuďmi i medzi spoločenstvami. Keď sa milujeme, snažíme sa prehlbovať naše spoločenstvo a dosiahnuť jeho dokonalosť. Láska sa obracia k Bohu ako k dokonalému prameňu spoločenstva – k jednote Otca, Syna a Ducha Svätého – aby z neho čerpala silu na prebudenie spoločenstva medzi doteraz rozdelenými kresťanmi. Láska je ten mocný prúd, ktorý vlieva život a silu procesu zjednocovania.
Táto láska nachádza svoj najplnší prejav v spoločnej modlitbe. Modlitbu bratov, ktorí sa k nej schádzajú, napriek tomu, že nie sú v dokonalom spoločenstve, vyhlasuje Druhý vatikánsky koncil za dušu celého ekumenického hnutia. „Takéto spoločné modlitby sú dozaista veľmi účinným prostriedkom, aby sa získala milosť jednoty, a sú úprimným prejavom zväzkov, ktoré ešte spájajú katolíkov s oddelenými bratmi.“43
Aj keď sa nemodlí formálne za jednotu kresťanov, ale na iný úmysel, ako napríklad za mier, stáva sa modlitba ako taká výrazom a potvrdením jednoty. Spoločná modlitba kresťanov je pozvaním pre samotného Krista, aby navštívil spoločenstvo tých, ktorí ho úpenlivo prosia: „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20).
22. Keď sa kresťania spoločne modlia, javí sa cieľ jednoty akosi bližšie. Zdá sa, akoby sa dlhé dejiny kresťanstva, charakterizované mnohonásobnými rozštiepeniami, zase zbližovali a smerovali k prameňu svojej jednoty, ktorým je Ježiš Kristus. On „je ten istý včera i dnes a naveky“ (Hebr 13, 8). V spoločenstve modlitby je Kristus ozaj prítomný; modlí sa „v nás“, „s nami“ a „za nás“. Vedie našu modlitbu v Duchu Utešiteľovi, ktorého prisľúbil a daroval svojej Cirkvi už vo večeradle v Jeruzaleme, keď ju v jej pôvodnej jednote založil.
Priorita na ekumenickej ceste k jednote patrí nepochybne spoločnej modlitbe, spojeniu v modlitbe všetkých tých, ktorí sa zomkli okolo samotného Krista. Keď sa kresťania bez ohľadu na svoju rozdelenosť dokážu stále viac zjednocovať v spoločnej modlitbe okolo Krista, vzrastie aj ich povedomie, že to, čo ich rozdeľuje, je nepatrné v porovnaní s tým, čo ich spája. Keď sa budú stále častejšie a horlivejšie stretávať pred Kristom v modlitbe, nadobudnutú odvahu, aby sa dokázali postaviť proti celej bolestnej ľudskej realite rozštiepenosti, a ocitnú sa spoločne v cirkevnom spoločenstve, ktoré Kristus napriek všetkým ľudským slabostiam a obmedzeniam neustále v Duchu Svätom buduje.
23. Spoločenstvo modlitby konečne vedie aj k novému pohľadu na Cirkev a kresťanstvo. Nesmieme totiž zabúdať, že Pán prosil Otca o jednotu svojich učeníkov, aby tak podala svedectvo o jeho poslaní a aby svet mohol uveriť, že ho Otec poslal (porov. Jn 17, 21). Možno povadať, že v istom zmysle ekumenické hnutie vychádzalo z negatívnej skúsenosti tých, ktorí sa pri hlásaní jedného evanjelia odvolávali každý na svoju Cirkev alebo cirkevné spoločenstvo; protirečenie, ktoré nemohlo ujsť nikomu, kto počul posolstvo spásy, a v ňom nachádzal prekážku prijatia evanjelia. Žiaľ, táto závažná prekážka ešte nie je prekonaná. Je to pravda, ešte sa nenachádzame v plnom spoločenstve. No napriek našej rozštiepenosti nachádzame sa na ceste k plnej jednote, k tej jednote, ktorá charakterizovala apoštolskú cirkev v jej začiatkoch a ktorú my úprimne hľadáme: Naša spoločná modlitba vedená vierou je toho dôkazom. Pri nej sa zhromažďuje v mene jediného Krista. On je našou jednotou.
„Ekumenická“ modlitba slúži kresťanskému poslaniu a jeho vieryhodnosti. Preto musí byť prítomná najmä v živote Cirkvi a pri každej činnosti, ktorá má za cieľ podporu jednoty kresťanov. Je to, ako keby sme sa neustále museli schádzať vo večeradle Zeleného štvrtka, hoci naša spoločná prítomnosť na tomto mieste ešte čaká na svoje dokonalé naplnenie, kým sa všetci kresťania nezhromaždia pri jedinej oslave Eucharistie po prekonaní prekážok, ktoré stoja v ceste dokonalému cirkevnému spoločenstvu.44
24. Máme dôvod na radostné konštatovanie, že početné ekumenické stretnutia skoro vždy zahrnujú modlitbu, ba až v nej dosahujú svoje vyvrcholenie. Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov, ktorý sa koná v mesiaci januári alebo v niektorých krajinách v svätodušnom týždni, sa stal rozšírenou a ustálenou tradíciou. Ale aj okrem toho je mnoho príležitostí, ktoré v priebehu roka združujú kresťanov v spoločnej modlitbe. V tejto súvislosti by som chcel pripomenúť zvláštnu skúsenosť, ktorou je putovanie pápeža medzi cirkvami v rozličných svetadieloch a krajinách dnešnej oikoumene. Uvedomujem si, že pápeža usmernil na túto zvláštnu úlohu jeho apoštolského úradu Druhý vatikánsky koncil. Koncil uložil ako povinnosť toto pútnictvo pápeža pri plnení úlohy rímskeho biskupa v službách spoločenstva.45
Moje pastorálne návštevy zahrňovali skoro vždy ekumenické stretnutia a spoločnú modlitbu bratov a sestier hľadajúcich jednotu v Kristovi a jeho Cirkvi. S mimoriadnym vnútorným pohnutím spomínam na spoločnú modlitbu s prímasom anglikánskeho spoločenstva v canterburskej katedrále dňa 29. mája 1982, keď som v tejto podivuhodnej cirkevnej stavbe spoznal „výrečné svedectvo tak pre dlhé roky nášho spoločného dedičstva, ako aj pre smutné roky následného rozdelenia.“46
Nezabudnuteľné sú mi aj návštevy v škandinávskych a severských krajinách (1. – 10. júna 1989), v Severnej a Južnej Amerike, v Afrike alebo v sídle Ekumenickej rady cirkví (12. júna 1984), inštitúcie, ktorej účelom je vyzývať členské cirkvi a cirkevné spoločenstvá „na cieľ viditeľnej jednoty v jednej jedinej viere a v jednom jedinom eucharistickom spoločenstve, ktoré sa vyznačuje spoločným kultom a spoločným životom v Kristovi“.47
A ako by som mohol zabudnúť na svoju účasť na slávení Eucharistie v kostole sv. Juraja v sídle Ekumenického patriarchátu vo Fanare (30. novembra 1979) a na slávnostnej bohoslužbe vo Svätopeterskej bazilike pri príležitosti návštevy môjho cteného brata patriarchu Dimitria I. v Ríme (dňa 6. decembra 1987)? Pri tejto príležitosti sme sa pri oltári konfesie spoločne modlili Nicejsko-konstantinopolské vyznanie viery podľa pôvodného gréckeho textu. Špecifické znaky, ktoré charakterizovali každé takéto stretnutie v modlitbe, nemožno opísať niekoľkými slovami. Pre výhrady z minulosti, ktoré rôznym spôsobom zaťažili každé z týchto stretnutí, má každé z nich svoju vlastnú a jedinečnú významnosť; všetky sa vryli do pamäti Cirkvi, ktorú Utešiteľ vedie k hľadaniu jednoty všetkých veriacich v Krista.
25. Ale nielen pápež sa stal pútnikom. V týchto rokoch ma v Ríme navštívili mnohí vysokopostavení predstavitelia iných cirkví a cirkevných spoločenstiev a mohol som sa s nimi spoločne pomodliť pri verejných a súkromných príležitostiach. Už som sa zmienil o prítomnosti ekumenického patriarchu Dimitria I. Teraz by som chcel pripomenúť aj modlitebné stretnutie, ktoré ma pri príležitosti 600. výročia svätorečenia sv. Brigity, (5. októbra 1991) taktiež tu vo Svätopeterskej bazilike spojilo pri slávení s luterskými biskupmi, s prímasom Švédska a s prímasom Fínska. Ide len o príklady, že vedomie zaviazanosti modlitbe za jednotu sa stalo nedeliteľnou súčasťou života Cirkvi. Niet žiadnej dôležitej, významnej udalosti, ktorá by nebola sprevádzaná spoločnou prítomnosťou a modlitbou kresťanov. Nie je možné vymenovať všetky tieto stretnutia, hoci by si každé zaslúžilo, aby bolo spomenuté. Pán nás naozaj vzal za ruku a vedie nás. Táto mnohonásobná výmena myšlienok, tieto modlitby už popísali mnoho strán našej „knihy jednoty“, „knihy“, ktorú musíme vždy znovu otvárať a čítať, aby sme z nej čerpali inšpiráciu a nádej.
26. Modlitba, spoločenstvo v modlitbe, nám umožňuje vždy znovu nachádzať pravdivosť slov evanjelia „len jeden je váš Otec“ (Mt 23, 9), ten Otec, Abba, ku ktorému sa obracia sám Kristus, jeho jednorodený Syn a s ním jednej podstaty. A potom: „len jeden je váš Učiteľ, vy všetci ste bratia“ (Mt 23, 8). „Ekumenická“ modlitba odhaľuje túto základnú dimenziu bratstva v Kristovi, ktorý zomrel, aby zjednotil roztratené Božie deti a aby sme sa v Synovi stali synmi (porov. Ef 1, 5) a dokonalejšie odzrkadľovali nevyspytateľnú skutočnosť Božieho otcovstva a súčasne aj pravdu o ľudskosti každého a všetkých.
„Ekumenická“ modlitba, modlitba bratov a sestier, toto všetko vyjadruje. Práve preto, že sú rozdelení, spájajú sa s väčšou nádejou v Kristovi a zverujú mu budúcnosť svojej jednoty a svojho spoločenstva. V tejto súvislosti sa zasa priliehavo dá aplikovať učenie koncilu: „Keď sa Pán Ježiš modlí k Otcovi, aby všetci boli jedno (…), ako sme my jedno (Jn 17, 20 – 22), a tým otvára ľudskému rozumu nedosiahnuteľné horizonty, naznačuje určitú podobnosť medzi jednotou božských osôb a jednotou Božích dietok v pravde a láske.“48
Toto obrátenie srdca, ktoré je základným predpokladom každého vierohodného hľadania jednoty, pramení z modlitby a je ňou usmerňované na naplnenie: „Lebo túžba po jednote skrsá a dozrieva v obnovenej mysli, v sebazapieraní a vďaka veľkodušným prejavom lásky. Preto prosme Ducha Božieho o milosť úprimného sebazaprenia, poníženosti, úslužnosti a bratskej veľkodušnosti voči iným.“49
27. Modlitba za jednotu však nie je vyhradená iba tým, ktorí žijú v prostredí rozdelenia kresťanov. Z toho intímneho a osobného dialógu, ktorý má každý z nás viesť v modlitbe s Pánom, nesmieme vylúčiť starosť o jednotu. Lebo len tak sa stane naplno súčasťou našej životnej reality a záväzku, ktorý sme v Cirkvi prevzali. Aby som túto požiadavku znovu potvrdil, rozhodol som sa veriacim Katolíckej cirkvi predložiť príkladný vzor, totiž vzor trapistky Márie Gabriely od Jednoty, ktorú som dňa 25. januára 1983 beatifikoval.50
Na základe svojho povolania žiť v odlúčenosti od sveta venovala setra Mária Gabriela svoj život meditáciám a modlitbám zameraným na 17. kapitolu Jánovho evanjelia a obetovala ho za jednotu kresťanov. Práve toto je jadro každej modlitby: úplne a bezvýhradné odovzdanie vlastného života Otcovi skrze Syna v Duchu Svätom. Príklad sestry Márie Gabriely nás poučuje a dáva nám pochopiť, že na modlitbu za jednotu nepotrebujeme zvláštne časy, situácie alebo miesta. Kristova modlitba k Otcovi je vzorom pre všetkých, vždy a všade.
28. Ak je modlitba „dušou“ ekumenickej obnovy a túžby po jednote, potom tiež zakladá a podporuje všetko, čo koncil definuje ako „dialóg“. Táto definícia určite nie je bez súvislosti s dnešným personalistickým zmýšľaním. Postoj „dialógu“ je stavaný na úroveň ľudskej prirodzenosti a jej dôstojnosti. Z filozofického hľadiska je toto stanovisko späté s kresťanskou pravdou o človekovi, ktorú koncil vyjadruje slovami: človek je totiž „jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel kvôli nemu samému“; preto človek „nemôže sám seba nájsť v plnej miere, iba ak v nezištnej samožertve“.51
Dialóg je nevyhnutným prechodom na ceste k sebarealizácii človeka, či už ako jednotlivca, alebo v ľudskom spoločenstve. I keď z pojmu „dialóg“ zdanlivo vyplýva predovšetkým poznávací moment (dia-logos), každý dialóg má aj určitý globálny, existenciálny rozmer. Dialóg zahrňuje ľudský subjekt ako celok; dialóg medzi spoločenstvami kladie osobitné nároky na subjektivitu každého z nich.
Túto pravdu o dialógu, ktorú pápež Pavol VI. vyjadril tak hlbokomyseľne vo svojej encyklike Ecclesiam suam,52
prijalo aj učenie a ekumenická prax koncilu. Dialóg nie je len výmena názorov. Určitým spôsobom je vždy akousi „výmenou darov“.53
29. Z tohto dôvodu tiež koncilový dekrét o ekumenizme uvádza na prvom mieste „všetky úsilia o odstránenie slov, náhľadov a skutkov, ktoré podľa spravodlivosti a pravdy nezodpovedajú položeniu oddelených bratov, a preto hatia vzájomné styky s nimi“.54
Dokument sa zaoberá touto otázkou z hľadiska Katolíckej cirkvi a vzťahuje sa na kritérium, ktoré má Katolícka cirkev používať voči ostatným kresťanom. K tomu všetkému je však potrebná vzájomnosť. Pridržiavať sa tohto kritéria je povinnosťou všetkých strán, ktoré sa chcú zúčastniť na dialógu, a je tiež podmienkou jeho začiatku.
Je nutné prejsť od antagonistickej a konfliknej pozície na takú úroveň, na ktorej sa jednotlivé strany uznávajú ako partneri. Od začiatku dialógu musí každá strana u svojho partnera predpokladať vôlu na zmierenie a na zjednotenie v pravde. Aby to bolo uskutočniteľné, musíme prestať navzájom sa stavať do opozície. Iba tak pomôže dialóg prekonať rozdelenie a priblížiť zjednotenie.