30. S hlbokou vďačnosťou Duchu pravdy môžeme tvrdiť, že Druhý vatikánsky koncil bol požehnanou dobou, počas ktorej sa vytvorili základné podmienky na účasť Katolíckej cirkvi na ekumenickom dialógu. Na druhej strane prítomnosť mnohých pozorovateľov z rôznych cirkví a cirkevných spoločenstiev, ich hlboké zapojenie do priebehu koncilu a mnohé stretnutia a spoločné modlitby, ktoré koncil umožnil, prispeli k uskutočneniu podmienok na začatie spoločného dialógu. Predstavitelia ostatných cirkví a kresťanských spoločenstiev počas koncilu spoznali pripravenosť katolíckych biskupov z celého sveta, menovite tiež Apoštolskej stolice, na dialóg.
31. Povinnosť ekumenického dialógu podľa požiadaviek vyslovených od doby koncilu sa vôbec neobmedzuje len na Apoštolskú stolicu; vzťahuje sa aj na jednotlivé miestne a partikulárne cirkvi. Biskupské konferencie a synody východných katolíckých cirkví ustanovili osobitné komisie na podporu ekumenického ducha a ekumenickej činnosti. Analogické štruktúry pôsobia aj na úrovni diecéz. Tieto iniciatívy potvrdzujú, že Katolícka cirkev konkrétne a všeobecne pristupuje k realizácii koncilových smerníc vo svojej praxi – to je jeden z hlavných aspektov ekumenického hnutia.55
Dialóg sa nielenže nadviazal, ale stal sa pre Cirkev výslovnou potrebou, jednou z jej priorít. V dôsledku toho sa zdokonalila „technika“ vedenia dialógu, ktorá súčasne podporila rozvoj ducha dialógu. V tejto súvislosti sa chceme zmieniť predovšetkým o dialógu medzi kresťanmi z rôznych cirkví a cirkevných spoločenstiev – „dialógu medzi patrične pripravenými odborníkmi, pri ktorom každý dôkladne vyloží svoje učenie a jasne podá jeho charakteristické črty“.56
Poznať metódu dialógu je však osožné pre každého veriaceho.
32. Koncilová deklarácia o náboženskej slobode vyhlasuje: „Pravdu však treba hľadať spôsobom, ktorý vyhovuje dôstojnosti ľudskej osobnosti a jej spoločenskej povahe, to jest slobodným výskumom, pomocou vyučovania a vzdelávania, komunikáciou a dialógom, pri ktorom jeden druhému vykladajú pravdu, ktorú našli – alebo o ktorej sa nazdávajú, že ju našli –, aby si tak navzájom pomáhali hľadať pravdu. Poznanú pravdu treba potom bez váhania prijať osobným súhlasom.“57
Ekumenický dialóg má zásadný význam. „Týmto dialógom všetci nadobudnú pravdivejšie poznanie a nestrannejšie hodnotenie učenia a života obidvoch spoločenstiev. Vtedy tieto spoločenstvá dosiahnu aj užšiu spoluprácu v akejkoľvek činnosti pre spoločné dobro, ktorú požaduje každé kresťanské svedomie. Kde je to možné, schádzajú sa aj na spoločnú modlitbu. Napokon všetci skúmajú svoju vernosť Kristovej vôli ohľadne Cirkvi a odhodlane sa podoberajú na dielo obnovy a reformy.“58
33. Ekumenický dialóg má v koncilovom ponímaní povahu spoločného hľadania pravdy, menovite pravdy o Cirkvi. Pravda totiž formuje svedomie a usmerňuje jeho konanie v prospech jednoty. Súčasne tiež vyžaduje, aby sa svedomie kresťanov, ktorí sú oddelenými bratmi, aj ich činy riadili podľa Kristovej modlitby za jednotu. Tu ide o súčinnosť modlitby a dialógu.
Hlbšia a uvedomelejšia modlitba umožňuje plodnejší dialóg. Modlitba je na jednej strane podmienkou dialógu a na druhej strane v dialógu tiež vyzrieva a stáva sa jeho plodom.
34. Vďaka ekumenickému dialógu môžeme hovoriť o väčšej zrelosti našej spoločnej modlitby, a to preto, že dialóg plní tiež súčasne funkciu spytovania svedomia. Ako by sme si v tejto súvislosti nemali pripomenúť slová z Prvého Jánovho listu? „Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti“ (1, 8 – 9). Ján ide ešte ďalej a vyhlasuje: „Ak hovoríme, že sme nezhrešili, jeho robíme luhárom a nie je v nás jeho slovo“ (1, 10). Taká radikálna výzva, aby sme si priznali svoju hriešnosť, musí byť tiež znakom ducha, s ktorým pristupujeme k ekumenickému dialógu. Keby sa ekumenický dialóg nestal spytovaním svedomia ako „dialóg svedomia“, mohli by sme sa ešte spoliehať na istotu, ktorú nám tento list ďalej sľubuje? „Deti moje, toto vám píšem, aby ste nehrešili. Ale keby niekto zhrešil, máme u Otca zástancu: Ježiša Krista, spravodlivého. On je zmiernou obetou za naše hriechy, a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta“ (2, 1 – 2). Kristus sa obetoval za všetky hriechy sveta, a teda aj za hriechy proti jednote Cirkvi: za hriechy kresťanov – pastierov nie menej než veriacich. I po toľkých hriechoch, ktoré prispeli k historickým rozkolom, je možná jednota kresťanov, pokiaľ si budeme pokorne vedomí, že sme zhrešili proti jednote, a budeme presvedčení o potrebe svojho obrátenia. Odpustené a prekonané nemajú byť len osobné hriechy, ale tiež hriechy spoločenské čiže vlastné „štruktúry“ hriechu, ktoré prispeli a môžu naďalej prispievať k rozkolu a k jeho utvrdzovaniu.
35. Na pomoc nám znovu prichádza Druhý vatikánsky koncil. Možno povedať, že celý dekrét o ekumenizme je presýtený duchom obrátenia.59
Ekumenický dialóg v tomto dokumente nadobúda vlastnú povahu, mení sa na „dialóg obrátenia“, a tým sa podľa pápeža Pavla VI. stáva skutočným „dialógom spásy“.60
Dialóg sa nemôže odvíjať len po horizontálnej línii, nemôže sa obmedzovať len na stretnutia, výmenu názorov alebo dokonca iba darov, ktoré sú vlastné jednotlivým spoločenstvám. Musí mať tiež a predovšetkým vertikálny rozmer, smerujúci k Vykupiteľovi sveta a Pánovi dejín, ktorý je naším zmierením. Vertikálny rozmer spočíva v spoločnom a vzájomnom uznaní nášho stavu – sme muži a ženy, ktorí zhrešili. Práve tým sa v bratoch žijúcich v spoločenstvách, ktoré nemajú medzi sebou plné spoločenstvo, vytvára ten vnútorný priestor, v ktorom môže Kristus, prameň jednoty Cirkvi, účinne pôsobiť so všetkou mocou svojho Ducha Utešiteľa.
36. Dialóg je tiež prirodzeným nástrojom porovnávania rozdielnych názorov a predovšetkým skúmania nezhôd, ktoré sú na prekážku plnému spoločenstvu kresťanov. Dekrét o ekumenizme sa v prvom rade zaoberá opisom morálnych dispozícií, s ktorými je nutné pristupovať k doktrinálnym diskusiám: „Katolícki teológovia, verní učeniu Cirkvi, pri výskume Božích tajomstiev v ekumenickom dialógu pokračujú s láskou k pravde, kresťanskou láskou a poníženosťou.“61
Láska k pravde je najhlbším rozmerom dôveryhodného hľadania plného spoločenstva kresťanov. Bez tejto lásky by nebolo možné čeliť objektívnym teologickým, kultúrnym, psychologickým a sociálnym ťažkostiam, s ktorými sa stretávame pri skúmaní nezhôd. S touto vnútornou a osobnou dimenziou je nerozlučne spätý duch lásky a pokory. Láska voči partnerovi rozhovoru a pokora voči odhaľovanej pravde, ktorá môže vyžadovať revíziu tvrdení a postojov.
V súvislosti so skúmaním nezhôd koncil požaduje jasné predloženie celého učenia. Zároveň žiada, aby spôsob a metóda, s akou sa predkladá katolícka viera, neboli nijak na prekážku dialógu s bratmi.62
Určite je možné vydávať svedectvo o svojej viere a vysvetľovať jej učenie správnym, verným a zrozumiteľným spôsobom a súčasne zohľadňovať duševné kategórie a konkrétnu dejinnú skúsenosť toho druhého.
Plné spoločenstvo sa, samozrejme, bude musieť uskutočniť prijatím celej pravdy, do ktorej Duch Svätý uvádza Kristových učeníkov. Preto je nutné celkom vylúčiť akúkoľvek formu redukcionizmu alebo ľahkomyseľných, polovičatých dohôd („konkordizmu“). Závažné otázky sa musia vyriešiť, pretože sa inak znovu vynoria inokedy, či už v rovnakej podobe, alebo v inej forme.
37. Dekrét Unitatis redintegratio poukazuje na kritérium, ktorým sa majú riadiť katolíci pri predkladaní alebo porovnávaní svojho učenia: „Pri porovnávaní učení nech nezabúdajú, že jestvuje určitý poriadok čiže hierarchia (odstupňovanie) právd katolíckeho učenia vzhľadom na ich rozličný vzťah k základom kresťanskej viery. Takto sa pripraví cesta, ktorá pomocou bratského súťaženia povedie všetkých k hlbšiemu poznaniu a jasnejšiemu vyjadreniu nevyspytateľného Kristovho bohatstva.“63
38. Pri dialógu sa nevyhnutne stretávame s problémom rôznych formulácií, ktoré sa používajú v učeniach jednotlivých cirkví a cirkevných spoločenstiev, čo má celý rad dôsledkov pre ekumenické úsilie.
V súvislosti s doktrinálnymi formuláciami, ktoré sa odlišujú od bežných formulácií v určitom spoločenstve, je, samozrejme, v prvom rade vhodné zistiť, či sa za ich slovami neskrýva rovnaký obsah, ako sa napríklad konštatovalo pri nedávnych spoločných vyhláseniach, ktoré podpísali moji predchodcovia i ja spolu s patriarchami cirkví, s ktorými sme po stáročia viedli christologické spory. Ohľadne formulácie zjavených právd vyhlásenie Mysterium ecclesiae potvrdzuje: „Hoci pravdy, ktoré Cirkev chce vyučovať prostredníctvom dogmatickývh formulácií, nie sú poplatné jednotlivým pojmom, ktoré sú v jednotlivých epochách premenlivé, a môžu byť prípadne vyjadrené aj bez ich pomoci, predsa sa môže stať, že tie isté pravdy vyjadrené posvätným Učiteľským úradom Cirkvi budú týmito pojmami poznačené. Za tohto predpokladu treba vyhlásiť, že dogmatické formulácie Učiteľského úradu Cirkvi od samého počiatku zodpovedajúcim spôsobom vyjadrovali zjavenú pravdu a tým, ktorí ju správne chápu, ju odovzdávali zodpovedajúcim spôsobom aj naďalej.“64
Ekumenický dialóg, ktorý stimuluje zúčastnené strany, aby si vzájomne kládli otázky, aby sa navzájom chápali a podávali si vysvetlenia, tu umožňuje nečakané objavy. Polemiky a neznášanlivé spory premenili na nezlučiteľné tvrdenia to, čo v skutočnosti bolo len výsledkom dvoch rôznych hľadísk, ktoré skúmali tú istú skutočnosť, avšak z odlišných zorných uhlov. Dnes je potrebné nájsť formuláciu, ktorá by zachycovala celú skutočnosť, umožnila nám prekonať jej čiastkové chápanie a vylúčila chybné výklady.
Jednou z výhod ekumenizmu je, že napomáha kresťanským spoločenstvám objavovať nepreskúmateľné bohatstvo pravdy. I v tomto kontexte môže všetko, čo Duch pôsobí „v ostatných“, prispieť k budovaniu všetkých spoločenstiev65
a viesť k dokonalejšiemu pochopeniu samého tajomstva Krista. Pravý ekumenizmus ju milodar pravdy.
39. Dialóg konečne stavia zúčastnené strany pred skutočné odlišnosti, ktoré sa týkajú viery. Predovšetkým k nim je potrebné pristupovať s úprimným duchom bratskej lásky, úcty k potrebám vlastného svedomia bližného, s hlbokou pokorou a láskou k pravde. Porovnávanie sa v tejto oblasti opiera o dva základné piliere: o Sväté písmo a o slávnu tradíciu Cirkvi. Katolíkom pritom napomáha Učiteľský úrad, ktorý je pre Cirkev stále životne dôležitý.