60. Nedávno dosiahla zmiešaná medzinárodná komisia dôležitý pokrok v citlivej otázke metódy, ktorá sa má praktizovať pri hľadaní plného spoločenstva medzi katolíckou a ortodoxnou cirkvou v otázke, ktorá často zapríčiňovala zhoršenie vzťahov medzi katolíkmi a ortodoxnými. Vytvorila náukový základ na kladné riešenie problému, ktorý sa opiera o učenie v sesterských cirkvách. Tiež sa v tejto súvislosti objasnilo, že metóda, ktorá sa má použiť na ceste k plnému spoločenstvu, je dialóg pravdy, živený a podporovaný dialógom lásky. Katolíckym východným cirkvám priznané právo organizovať sa a vykonávať apoštolát, ako i skutočná účasť týchto cirkví na dialógu lásky a na teologickom dialógu napomôžu nielen skutočnú a bratskú vzájomnú vážnosť medzi pravoslávnymi a katolíkmi, žijúcimi v tej istej oblasti, ale aj ich vzájomnú súčinnosť pri hľadaní jednoty.99
Urobil sa krok vpred. Súčinnosť musí pokračovať. Už dnes môžeme konštatovať upokojenie myslí, ktoré robí hľadanie plodnejším. Čo sa týka východných cirkví, ktoré sú v spoločenstve s Katolíckou cirkvou, koncil vyjadril takéto zhodnotenie: „Tento svätý cirkevný snem vzdáva vďaky Bohu za to, že mnohí východní synovia Katolíckej cirkvi (…) už žijú v plnom spoločenstve s bratmi, čo sa pridŕžajú západnej tradície, a vyhlasuje, že všetko to duchovné, liturgické, zvykové a teologické dedičstvo patrí vo svojich rozličnostiach k plnej katolíckosti a apoštolskosti cirkvi.“100
Istotne sa budú môcť katolícke cirkvi Východu v duchu ekumenického dekrétu zúčastnňovať kladným spôsobom na dialógu lásky a na teologickom dialógu tak na miestnej, ako i na všeobecnej rovine, a takto prispievať k vzájomnému porozumeniu a k dymanickému hľadaniu plnej jednoty.101
61. Katolícka cirkev nechce v súvislosti s týmto hľadiskom nič iné ako plné spoločenstvo medzi Východom a Západom. Pritom sa inšpiruje skúsenosťou prvého tisícročia. Vtedy vskutku „vznik rozličných skúseností cirkevného života (…) nebol prekážkou, aby kresťania pri vzájomných vzťahoch mohli naďalej pociťovať istotu, že sú v každej cirkvi doma, pretože v obdivuhodnej mnohorakosti rečí a podôb vyznievala chvála jedného Otca skrz Krista v Duchu Svätom; všetci sa zhromaždili, aby slávili Eucharistiu, srdce a vzor pre spoločenstvo, nielen so zreteľom na spiritualitu alebo mravný život, ale i na štruktúru Cirkvi v mnohorakosti úradov a služieb pod predsedníctvom biskupa, nástupcu apoštolov. Prvé koncily sú výrečným svedectvom pretrvávajúcej jednoty v mnohorakosti.102
Ako sa môže opäť obnoviť jednota po takmer tisíc rokoch? Toto je tá veľká úloha, ktorá sa musí riešiť i zo strany ortodoxnej cirkvi. Z tohto hľadiska chápeme celú aktualitu dialógu, ktorý sa opiera o osvietenie a silu Svätého Ducha.
62. Od Druhého vatikánskeho koncilu Katolícka cirkev opäť obnovila – pravda, s rozdielmi čo do postupu a časového rozpätia – bratské vzťahy s tými starými cirkvami Východu, ktoré spochybnili dogmatické poučky vyslovené na konciloch v Efeze a Chalkedone. Všetky tieto cirkvi vyslali pozorovateľov na Druhý vatikánsky koncil; ich patriarchovia nás poctili svojou návštevou a rímsky biskup mohol s nimi rozprávať ako s bratmi, ktorí sa po dlhom čase znovu v radosti stretnú.
Obnovenie bratských vzťahov k starým cirkvám Východu, svedkov kresťanskej viery v často nepriateľských a tragických situáciách, je konkrétnym znamením, že napriek historickým, politickým, sociálnym a kultúrnym prekážkam nás Kristus navzájom zjednocuje. Práve čo sa týka kristologickej témy, mohli sme spolu s patriarchami niektorých z týchto cirkví deklarovať našu spoločnú vieru v Ježiša Krista, pravého Boha a pravého človeka. Blahej pamäti pápež Pavol VI. podpísal v tomto zmysle deklaráciu s Jeho svätosťou Shenoudom III., kopticko-ortodoxným pápežom a patriarchom,103
a so sýrsko-ortodoxným patriarchom Antiochie Jeho svätosťou Jakubom III.104
I sám som mohol potvrdiť tento kristologický súhlas a vyvodiť z toho dôsledky: pre vývoj dialógu s pápežom Shenoudom105
a pre pastoračnú spoluprácu so sýrskym patriarchom Antiochie Marom Ignatiom Zakkom I. Iwasom.106
Spolu so ctihodným patriarchom cirkvi Etiópie Abunom Paulosom, ktorý ma navštívil v Ríme 11. júna 1993, sme zdôraznili hlboké spoločenstvo, ktoré zotrváva medzi oboma našimi cirkvami: „Vyznávame spoločne vieru, ktorú sme prijali od apoštolov, tie isté sviatosti a zastávame ten istý úrad, zakotvený v apoštolskej následnosti (…). Dnes môžeme skutočne tvrdiť, že máme tú istú vieru v Krista, potom čo bola po dlhú dobu príčinou rozkolu medzi nami.“107
Nedávno ma Pán obdaroval veľkou radosťou, že som mohol podpísať spoločné kristologické vyhlásenie s asýrskym patriarchom Východu Jeho svätosťou Marom Dinkhom IV., ktorý ma pri tejto príležitosti navštívil v Ríme v novembri 1994. Pri zohľadnení odlišných teologických formulácií sme takto mohli spoločne vyznať pravú vieru v Krista.108
Svoju radosť z toho všetkého by som chcel vyjadriť slovami blahoslavenej Panny: „Velebí moja duša Pána“ (Lk 1, 46).
63. Čo sa týka tradičných nezhôd v kristológii, umožnili ekumenické kontakty základné vysvetlenia, takže môžeme spolu vyznávať takú vieru, ktorá je nám spoločná. Nech je opakovane konštatované, že táto významná vymoženosť je s určitosťou výsledkom teologického bádania a bratského dialógu. A nielen to. Je pre nás aj povzbudením: lebo nám ukazuje, že začatá cesta je správna a že môžeme odôvodnene dúfať i v riešenie ostatných sporných otázok.
64. V obsiahlom pláne, zameranom na znovunastolenie jednoty všetkých kresťanov, zohľadňuje ekumenický dekrét tiež vzťahy k cirkvám a kresťanským spoločenstvám Západu. S úmyslom vytvoriť ovzdušie kresťanskej bratskosti a dialógu, uvádza koncil svoje dôvody a pokyny v rámci dvoch všeobecných hľadísk: jedno má historicko-psychologický charakter a druhé teologicko-doktrinálny. Dokument na jednej strane konštatuje: „Cirkvi a cirkevné spoločenstvá, ktoré sa oddelili od rímskej Apoštolskej stolice vo veľmi kritických časoch, čo sa začalo na Západe už na sklonku stredoveku, alebo sa oddelili neskoršie, sú spojené s Katolíckou cirkvou úzkym zväzkom osobitného príbuzenstva vzhľadom na dlhodobé spolunažívanie kresťanského ľudu v predchádzajúcich vekoch v cirkevnom spoločenstve.“109
Na druhej strane konštatujeme s rovnakým realizmom: „Treba však uznať, že medzi týmito cirkvami a spoločenstvami a Katolíckou cirkvou jestvujú závažné rozdiely, a to nielen historickej, sociologickej, psychologickej a kultúrnej povahy, ale predovšetkým v interpretácii zjavenej pravdy.“110
65. Korene sú spoločné a napriek rozdielom sú podobné i orientácie, ktoré usmerňovali vývoj Katolíckej cirkvi a reformáciou vzniklých cirkví a spoločenstiev na Západe. Majú preto spoločnú „západnú“ charakteristiku. Vyššie spomenuté „rozdiely“, i keď sú významné, nevylučujú vzájomné prenikanie a dopĺňanie. Ekumenické hnutie vzniklo práve v rámci cirkví a cirkevných spoločenstiev reformácie. V tom istom čase, už v januári 1920, prejavil ekumenický patriarchát želanie, aby kresťanské spoločenstvá spolupracovali. Táto okolnosť dokazuje, že nie je rozhodujúci vplyv kultúrneho pozadia. Podstatnejšia je otázka viery. Modlitba Krista, nášho jediného Pána, Vykupiteľa a Majstra, oslovuje všetkých rovnakým spôsobom tak na Východe, ako i na Západe. Stáva sa imperatívom, ktorý prikazuje vzdať sa rozdelenia, aby sa hľadala a našla jednota, podnietená práve tými trpkými skúsenosťami z rozdelenia.
66. Druhý vatikánsky koncil nemá v úmysle opísať „poreformačné“ kresťanstvo, lebo tieto cirkvi a cirkevné spoločenstvá „sa pre rozličnosť svojho pôvodu, učenia a duchovného života nemálo líšia nielen od nás, ale aj medzi sebou, je veľmi ťažko ich presne opísať“.111
Okrem toho poznamenáva ten istý dekrét, že sa ekumenické hnutie a želanie po pokoji s Katolíckou cirkvou ešte všade nepresadilo.112
Bez ohľadu na tieto okolnosti koncil však predsa navrhuje dialóg.
Koncilový dekrét „chce poukázať na niektoré body, ktoré môžu a majú slúžiť za základ a podnet na tento dialóg.“113
„Máme na mysli predovšetkým tých kresťanov, ktorí otvorene vyznávajú Ježiša Krista ako Boha a Pána a jediného prostredníka medzi Bohom a ľuďmi na slávu jedného Boha, Otca i Syna i Ducha Svätého.“114
Títo bratia milujú Sväté písmo a vysoko ho uctievajú: „Vzývajúc Ducha Svätého v samom Svätom písme hľadajú Boha, ako sa im prihovára v Kristovi, predzvestovanom prorokmi, v Slove Božom, ktoré sa pre nás stalo človekom. V Písme rozjímajú o Kristovom živote a o tom, čo božský majster učil a vykonal pre ľudské spasenie, najmä o tajomstvách jeho smrti a vzkriesenia.“115
Zároveň „ak od nás oddelení kresťania uznávajú božskú autoritu Svätého písma, nezhodujú sa s nami – hoci nie všetci tým istým spôsobom – v chápaní vzťahu medzi Svätým písmom a Cirkvou, pričom má podľa katolíckej viery osobitné miesto autentický Učiteľský úrad pri výklade a hlásaní písaného Božieho slova.“116
„Ale aj tak je Sväté písmo pri samom dialógu výborným nástrojom v mocných Božích rukách na dosiahnutie tej jednoty, ktorú Spasiteľ predkladá všetkým ľuďom.“117
„Krst teda utvára sviatostný zväzok jednoty, ktorý jestvuje medzi všetkými, čo sa ním preporodili.“118
Teologické, pastorálne a ekumenické zväzky spoločného krstu sú početné a významné. Hoci je táto sviatosť „iba začiatkom a východiskom, smeruje k plnému vyznaniu viery, k úplnému začleneniu do poriadku spásy podľa vôle samého Krista a napokon k plnej spoluúčasti na Eucharistii“.119
67. Dogmatické a historické rozdiely z doby reformácie mali vplyv na Cirkev, sviatosti a kňazský úrad. Koncil preto požadoval, aby učenie o Večeri Pána, o ostatných sviatostiach, o liturgii a cirkevných úradoch boli nutne predmetom dialógu.120
Kým na jednej strane dekrét Unitatis redintegratio zdôrazňuje, že reformačným spoločenstvám „chýba z krstu pochádzajúca plná jednota“, zároveň konštatuje, že „najmä preto, lebo nemajú sviatosť kňazstva, predsa keď si pri svätej večeri pripomínajú smrť a vzkriesenie Pána, vyznávajú, že spoločenstvo s Kristom znamená život, a očakávajú jeho slávny príchod“.121
68. Dekrét si všíma i duchovný život a morálne dôsledky: „Kresťanský život týchto bratov sa živí vierou v Krista a napomáha ho krstná milosť i počúvanie Božieho slova. Prejavuje sa súkromnou modlitbou, rozjímaním o Svätom písme, kresťanským rodinným životom a uctievaním Boha v pospolitosti, zhromaždenej na Božiu chválu. Konečne v ich kulte sa zavše zachovali dôležité prvky niekdajšej spoločnej liturgie.“122
Koncilový dokument sa však neobmedzuje len na tieto duchovné, morálne a kultúrne hľadiská, ale rozširuje svoje ocenenie aj na silný cit spravodlivosti a na úprimnú lásku k blížnym, ktorú majú títo bratia; okrem toho oceňuje aj ich iniciatívu na utváranie ľudských sociálnych životných podmienok a na upevnenie mieru. To všetko sa deje s úprimnou vôľou pridržiavať sa Kristovho slova ako prameňa kresťanského života.
Tak text zdôrazňuje problematiku, ktorá sa v súčasnosti stáva stále nástojčivejšou v eticko-morálnej oblasti, lebo „mnohí kresťania nechápu vždy evanjelium v mravnej oblasti takisto ako katolíci“.123
Na tomto širokom poli je ešte veľa miesta na dialóg o morálnych princípoch evanjelia a jeho aplikáciách.
69. Návrhy a pozvania Druhého vatikánskeho koncilu sa dočkali uskutočnenia a postupne sa začali bilaterálne teologické dialógy s rôznymi cirkvami a svetovými kresťanskými spoločenstvami Západu.
Súčasne sa kvôli multilaterálnemu dialógu už roku 1964 začal proces zriadenia „Zmiešanej pracovnej skupiny“ s Ekumenickou radou cirkví a od roku 1968 patria katolícki teológovia ako plnoprávni členovia do teologického oddelenia tejto Rady, to jest do komisie „Viera a ústava“.
Dialóg bol plodný a sľubný. Koncilovým dekrétom odporúčané témy dialógu sa už študovali alebo sa v krátkom čase budú študovať. Keď sledujeme rôzne bilaterálne rozhovory, ktoré sa vedú s takou obetavosťou, že si zasluhujú chválu celého ekumenického spoločenstva, zisťujeme, že sa sústredili na mnohé sporné otázky, ako sú krst, Eucharistia, sviatosť kňazstva, sviatostný charakter a autorita Cirkvi a apoštolská postupnosť. Týmto spôsobom sa načrtli nečakané riešenia a zároveň sa pochopilo, aké potrebné by bolo hlbšie skúmanie niektorých tém.