100. Božie slovo podnecuje človeka, aby vytváral vzťahy, oživované poctivosťou a spravodlivosťou, a potvrdzuje vzácnu hodnotu, ktorú majú pred Bohom všetky úsilia človeka, aby urobil tento svet spravodlivejším a obývateľnejším.327
Je to samotné Božie slovo, ktoré bez dvojznačností pomenúva nespravodlivosti a napomáha solidaritu a rovnosť.328
Vo svetle Pánových slov teda rozpoznávame „znamenia čias“, prítomné v dejinách, a neodmietame angažovať sa za tých, čo trpia a sú obeťami egoizmu. Synoda pripomenula, že úsilie o spravodlivosť a premenu sveta je základným prvkom evanjelizácie. Ako hovoril pápež Pavol VI., znamená to „dosiahnuť a pretvoriť silou evanjelia kritériá spravodlivosti, stupnicu hodnôt, oblasti záujmov, línie myslenia, podnetné pramene a inšpirujúce vzory života ľudstva, ktoré sú zatiaľ v rozpore s Božím slovom a s plánom spásy“.329
S týmto zámerom synodálni otcovia venovali osobitnú pozornosť tým, čo sa angažujú v sociálnom a politickom živote. Evanjelizácia a šírenie Božieho slova musia inšpirovať ich činnosť v hľadaní skutočného dobra pre všetkých, v rešpektovaní a napomáhaní dôstojnosti každého človeka. Zaiste, nie je priamou úlohou Cirkvi vytvoriť spravodlivejšiu spoločnosť, aj keď jej patrí právo a povinnosť vyjadrovať sa k etickým a morálnym otázkam týkajúcim sa dobra ľudí a národov. Predovšetkým však úlohou laikov je priamo vstupovať do sociálnej a politickej činnosti. Preto synoda odporúča ich vhodnú formáciu podľa princípov sociálnej náuky Cirkvi.330
101. Okrem toho by som rád upriamil pozornosť všetkých na dôležitosť obrany a presadzovania ľudských práv každej osoby, založených na prirodzenom zákone, vpísanom do ľudského srdca, ktoré samy osebe sú „univerzálne, nedotknuteľné a neodcudziteľné“.331
Cirkev si praje, aby sa potvrdzovaním týchto práv účinnejšie uznávala a všeobecne podporovala ľudská dôstojnosť332
ako charakteristika, ktorú Boh Stvoriteľ vložil do stvorenia, ktoré Ježiš Kristus vykúpil svojím vtelením, smrťou a zmŕtvychvstaním. To je dôvod, prečo šírenie Božieho slova nemôže iné, ako posilňovať uznávanie a rešpektovanie týchto práv.333
102. Medzi rozmanitými oblasťami, do ktorých sa treba zapojiť, synoda vrelo odporúčala napomáhať zmierenie a pokoj. V dnešnom kontexte je ešte naliehavejšie objaviť Božie slovo ako zdroj zmierenia a pokoja, pretože v ňom Boh zmieruje všetko so sebou (porov. 2 Kor 5, 18 – 20; Ef 1, 10): Kristus je „náš pokoj“ (Ef 2, 14), ten, ktorý búra múry rozdelenia. Mnohé svedectvá, ktoré odzneli na synode, poukázali na závažné a krvavé konflikty a na napätia prítomné na našej planéte. Niekedy sa zdá, že táto nevraživosť nadobúda podobu medzináboženského konfliktu. Ešte raz by som rád zdôraznil, že náboženstvo nikdy nemôže ospravedlniť netoleranciu alebo vojny. Nemožno konať násilie v Božom mene!334
Každé náboženstvo by malo viesť k správnemu používaniu rozumu a napomáhať etické hodnoty, ktoré budujú občianske spolužitie.
Vo vernosti dielu zmierenia, ktoré Boh uskutočnil v ukrižovanom a vzkriesenom Ježišovi Kristovi, katolíci sa so všetkými ľuďmi dobrej vôle snažia dávať príklady zmierenia a vytvárať tak spravodlivú a mierumilovnú spoločnosť.335
Nikdy nesmieme zabúdať, že aj „tam, kde sa ľudské slová stávajú bezmocné, lebo ich prekričal hluk násilia a zbraní, nestráca sa prorocká sila Božieho slova a opakuje nám, že mier je možný a že my musíme byť nástrojmi zmierenia a pokoja“.336
103. Angažovanosť za spravodlivosť, zmierenie a pokoj má svoj najhlbší koreň a svoje naplnenie v láske, ktorú nám zjavil Kristus. Keď sme počúvali svedectvá, ktoré odzneli na synode, stali sme sa vnímavejšími na spojitosť medzi láskyplným počúvaním Božieho slova a nezištnou službou bratom. Všetci veriaci chápu potrebu „pretlmočiť vypočuté slovo do skutkov lásky, lebo len tak sa stane dôveryhodným ohlasovanie evanjelia napriek ľudským slabostiam, ktoré ľudí poznačujú“.337
Ježiš prechádzal týmto svetom a všade konal dobro (porov. Sk 10, 38). Keď s ochotou počúvame Božie slovo, v Cirkvi sa prebúdza „láska a spravodlivosť voči všetkým, najmä voči chudobným“.338
Nikdy neslobodno zabudnúť, že „láska – caritas – bude vždy potrebná aj v najspravodlivejšej spoločnosti… Kto sa chce zbaviť lásky, zbavuje sa sám seba ako človeka“.339
Vyzývam teda všetkých veriacich, aby často meditovali nad veľpiesňou lásky svätého Pavla a nechali sa ňou inšpirovať: „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko dúfa, všetko vydrží. Láska nikdy nezanikne“ (1 Kor 13, 4 – 8).
Láska k blížnemu, zakorenená v láske k Bohu, má preto viesť k ustavičnému nasadeniu tak jednotlivcov, ako aj miestnych i všeobecných cirkevných spoločenstiev. Svätý Augustín uisťuje: „Základom je pochopiť, že naplnením zákona, ako aj naplnením všetkých božských Písem je láska… Kto si teda myslí, že pochopil Písmo alebo niektorú jeho časť bez toho, aby sa prostredníctvom neho snažil budovať túto dvojitú lásku k Bohu a k blížnemu, ukazuje, že ho zatiaľ vôbec nepochopil.“340
104. Osobitnú pozornosť synoda venovala ohlasovaniu Božieho slova novým generáciám. Mladí sú už teraz aktívnymi členmi Cirkvi a predstavujú jej budúcnosť. Často medzi nimi nachádzame spontánnu otvorenosť pre počúvanie Božieho slova a úprimnú túžbu poznať Ježiša. V období mladosti sa totiž nezadržateľne a úprimne vynárajú otázky o zmysle života a zameraní vlastnej existencie. Na tieto otázky vie dať pravú odpoveď len Boh. Táto pozornosť svetu mladých v sebe zahŕňa odvahu na jasné ohlasovanie. Musíme pomáhať mladým, aby nadobudli dôverný a blízky vzťah k Svätému písmu, aby sa stalo akoby kompasom ukazujúcim cestu, ktorou majú kráčať.341
Na to mladí potrebujú svedkov a učiteľov, ktorí by kráčali s nimi a viedli ich k tomu, aby sami milovali a delili sa o evanjelium najmä so svojimi rovesníkmi a stávali sa tak aj oni autentickými a vierohodnými ohlasovateľmi.342
Potrebné je, aby sa Božie slovo prezentovalo aj s jeho dosahom na povolania a aby tak pomáhalo mladým orientovať sa v ich životných rozhodnutiach, a to aj smerom k úplnému zasväteniu sa.343
Autentické povolania do kňazstva a zasväteného života nachádzajú svoju plodnú pôdu vo vernom kontakte s Božím slovom. Dnes znova opakujem pozvanie zo začiatku môjho pontifikátu, aby mladí dokorán otvorili brány Kristovi: „Kto nechá vstúpiť Krista, nestráca nič, absolútne nič z toho, čo robí život slobodným, krásnym a veľkým. Nie! Len v tomto priateľstve sa dokorán otvárajú brány života. Len v tomto priateľstve sa skutočne otvárajú veľké možnosti ľudského života… Drahí mladí: nebojte sa Krista! On vám nič neberie, ale dáva všetko. Kto sa daruje jemu, dostane stonásobne viac. Preto otvorte, dokorán otvorte brány Kristovi – a nájdete pravý život.“344