115. Inkulturácia Božieho slova je neoddeliteľnou súčasťou poslania Cirkvi vo svete. Rozhodujúcim momentom tohto procesu je šírenie Biblie prostredníctvom prekladateľskej práce do rôznych jazykov. V tomto súvise si treba stále uvedomovať, že preklad Písma sa „začal už od čias Starého zákona, keď bol hebrejský text Biblie ústne preložený do aramejčiny (Neh 8, 8. 12) a neskôr písomne do gréčtiny. Preklad je vždy niečo viac ako jednoduchý prepis pôvodného textu. Prechod z jedného jazyka do druhého nevyhnutne nesie so sebou zmenu kultúrneho kontextu: pojmy nie sú totožné a rozdielny je aj význam symbolov, pretože sa dostávajú do vzťahu s inými myšlienkovými tradíciami a inými spôsobmi života“.371
Počas synodálnych prác bolo treba konštatovať, že existujú ešte mnohé miestne cirkvi, ktoré zatiaľ nemajú k dispozícii úplný preklad Biblie do svojho jazyka. Koľko národov má dnes hlad a smäd po Božom slove, ale zatiaľ, žiaľ, nemajú „voľný prístup k Svätému písmu“,372
ako si to prial Druhý vatikánsky koncil! Preto synoda považuje za dôležitú predovšetkým formáciu špecialistov, ktorí by sa venovali prekladu Biblie do rôznych jazykov.373
Povzbudzuje teda investovať zdroje do tejto oblasti. Osobitne by som chcel odporučiť, aby sa podporovali aktivity Katolíckej biblickej federácie pre ďalší rast počtu prekladov Svätého písma a ich kapilárne šírenie.374
Dobré je, keď sa zo samotnej povahy tejto práce, pokiaľ je to možné, spolupracuje s rôznymi biblickými spoločnosťami.
116. Keď synodálne zasadanie debatovalo o vzťahu medzi Božím slovom a kultúrami, ukázala sa potreba znovu potvrdiť to, čo prví kresťania zakúšali už od prvých Turíc (porov. Sk 2, 1 – 13). Božie slovo je schopné preniknúť do rôznych kultúr a vyjadriť sa v rozličných jazykoch, ale samotné Slovo pretvára hranice jednotlivých kultúr a vytvára spoločenstvo medzi rôznymi národmi. Pánovo slovo nás nabáda, aby sme sa otvárali aj širšiemu spoločenstvu. „Vystúpme z obmedzených možností našich skúseností a vstúpme do skutočnosti, ktorá je naozaj univerzálna. Keď vstupujeme do spoločenstva s Božím slovom, vstupujeme do spoločenstva Cirkvi, ktorá žije Božie slovo. Znamená to vystúpiť z ohraničenosti jednotlivých kultúr do univerzality, ktorá spája všetkých, všetkých zjednocuje a v ktorej sa všetci stávame bratmi.“375
Hlásanie Božieho slova si teda v prvom rade od nás vyžaduje nový exodus, opustenie našich mierok a obmedzených predstáv, aby sme v sebe vytvorili priestor pre Krista.
117. Cirkev považuje za podstatnú časť ohlasovania Slova stretnutie, dialóg a spoluprácu so všetkými ľuďmi dobrej vôle a zvlášť s ľuďmi, ktorí patria k rôznym náboženským tradíciám ľudstva. Odmieta však formy synkretizmu a relativizmu a sleduje línie vytýčené deklaráciou Druhého vatikánskeho koncilu Nostra aetate a rozvinuté v následnom magistériu pápežov.376
Rýchly proces globalizácie, charakterizujúci súčasnosť, vytvára životné podmienky, v ktorých žijú v užšom kontakte ľudia rôznych kultúr a náboženstiev. Ide o prozreteľnú príležitosť, aby sa ukázalo, ako autentické náboženské cítenie môže napomáhať medzi ľuďmi vzťahy všeobecného bratstva. Veľmi dôležité je, aby v našich často sekularizovaných spoločnostiach mohli náboženstvá upevňovať mentalitu, ktorá by vo všemohúcom Bohu videla základ každého dobra, nevyčerpateľný zdroj morálneho života a oporu hlbokého zmyslu pre všeobecné bratstvo.
Napríklad v židovsko-kresťanskej tradícii existujú pôsobivé svedectvá lásky Boha ku všetkým národom, ktoré v zmluve uzavretej s Noemom spája vo veľkom objatí, symbolizovanom „dúhou na oblakoch“ (porov. Gn 9, 14. 14. 16), a ktoré chce podľa slov prorokov zhromaždiť v jedinej všeobecnej rodine (porov. Iz 2, 2 a nasl.; 42, 6; 66, 18 – 21; Jer 4, 2; Ž 47). Svedectvá o vnútornom spojení medzi vzťahom k Bohu a etikou lásky voči každému človeku možno zaznamenať v mnohých veľkých náboženských tradíciách.
118. Medzi rôznymi náboženstvami sa Cirkev s úctou pozerá na moslimov, ktorí uznávajú jestvovanie jediného Boha;377
hlásia sa k Abrahámovi a klaňajú sa Bohu najmä modlitbou, almužnou a pôstom. Uznávame, že v tradícii islamu sa nachádzajú mnohé biblické postavy, symboly a témy. V nadväznosti na dielo, ktoré začal môj ctihodný predchodca Ján Pavol II., dúfam, že vzťahy inšpirované dôverou, ktoré boli už pred rokmi nadviazané medzi kresťanmi a moslimami, sa budú rozvíjať v úprimnom a úctivom dialógu.378
Synoda vyjadrila prianie, aby sa v tomto dialógu prehĺbili úcta k životu ako základnej hodnote, neodňateľné práva mužov a žien a ich rovnaká dôstojnosť. Náboženstvá majú popri rozlišovaní medzi sociálno-politickým a náboženským poriadkom prispievať ku všeobecnému dobru. Synoda žiada biskupské konferencie, aby sa tam, kde je to vhodné a užitočné, usporadúvali stretnutia na vzájomné poznávanie sa medzi kresťanmi a moslimami a podporovali sa tak hodnoty, ktoré spoločnosť potrebuje na pokojné a pozitívne spolužitie.379
119. Pri tejto príležitosti by som zároveň rád vyjadril rešpekt Cirkvi voči starobylým náboženstvám a duchovným tradíciám rôznych kontinentov. Obsahujú hodnoty, ktoré môžu významne napomáhať porozumenie medzi ľuďmi a národmi.380
Často konštatujeme súlad medzi hodnotami, vyjadrenými aj v ich náboženských knihách, ako napríklad úctu k životu, kontempláciu, ticho a jednoduchosť v budhizme; zmysel pre posvätnosť, obetu a pôst v hinduizme a tiež rodinné a sociálne hodnoty v konfucianizme. Aj v iných náboženských skúsenostiach vidíme úprimnú pozornosť voči transcendencii Boha, ktorého uznávajú ako Stvoriteľa, ako aj úctu k životu, manželstvu i rodine a silný zmysel pre solidaritu.