Definitívne slovo Boha

121. Na záver týchto úvah, v ktorých som chcel zhrnúť a prehĺbiť bohatstvo 12. generálneho zasadania Synody biskupov o Božom slove v živote a poslaní Cirkvi, by som rád ešte raz povzbudil celý Boží ľud, pastierov, zasvätených a laikov, aby sa usilovali nadobudnúť čoraz dôvernejší vzťah k Svätému písmu. Nesmieme nikdy zabúdať, že základom každej pravej a živej kresťanskej spirituality je Božie slovo, ohlasované, prijímané, slávené a meditované v Cirkvi. Toto zintenzívnenie vzťahu s Božím slovom bude tým nadšenejšie, čím viac si budeme uvedomovať, že tak vo Svätom písme, ako aj v živej Tradícii Cirkvi stojíme pred definitívnym slovom Boha o vesmíre a dejinách.

Prológ Jánovho evanjelia nás priviedol ku kontemplácii toho, že všetko bytie spočíva pod znamením Slova. Slovo vychádza z Otca, prichádza prebývať medzi svojich a vracia sa do Otcovej náruče, aby so sebou prinieslo celé tvorstvo, ktoré bolo stvorené skrze neho a v ňom. Cirkev teraz žije svoje poslanie v chvejúcom sa očakávaní eschatologického zjavenia svojho Ženícha: „Duch i nevesta volajú: Príď!“ (Zjv 22, 17). Toto očakávanie nikdy nie je pasívne, ale sprevádza ho misijné úsilie hlásať Božie slovo, ktoré uzdravuje a vykupuje každého človeka: aj dnes nám vzkriesený Ježiš hovorí: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15).

Nová evanjelizácia a nové počúvanie

122. Preto musí byť naša doba čoraz viac dobou nového počúvania Božieho slova a novej evanjelizácie. Znovuobjavenie ústredného postavenia božského Slova v kresťanskom živote nám umožní objaviť hlbší zmysel toho, na čo pápež Ján Pavol II. tak naliehavo poukazoval počas svojho dlhého a intenzívneho pontifikátu: pokračujte v missio ad gentes a s novými silami sa pustite do novej evanjelizácie, najmä v tých krajinách, kde evanjelium upadlo do zabudnutia alebo pod vplyvom rozšíreného sekularizmu trpí ľahostajnosťou mnohých. Duch Svätý nech v ľuďoch prebúdza hlad a smäd po Božom slove a horlivých ohlasovateľov a svedkov evanjelia.

Podľa vzoru veľkého apoštola národov, ktorý zmenil svoj život, keď začul Pánov hlas (porov. Sk 9, 1 – 30), počúvajme aj my Božie slovo, ktoré nás vždy oslovuje osobne, teraz a tu. Duch Svätý, ako nám rozprávajú Skutky apoštolov, si oddelil Pavla a Barnabáša na hlásanie a šírenie radostnej zvesti (porov. 13, 2). Tak aj dnes Duch Svätý ustavične povoláva presvedčivých a účinných poslucháčov aj hlásateľov Pánovho slova.

Slovo a radosť

123. Čím viac sa dokážeme dať k dispozícii Božiemu slovu, tým viac budeme môcť konštatovať, že tajomstvo Turíc pôsobí v Božej Cirkvi aj dnes. Duch Pánov naďalej zosiela na Cirkev svoje dary, aby nás viedla k plnej pravde, otvárala nám zmysel Písem a formovala z nás vo svete dôveryhodných hlásateľov slova spásy. Vráťme sa teda k Prvému Jánovmu listu. V Božom slove sme aj my počuli, videli a dotýkali sa Slova života. Vďaka milosti sme prijali zvesť, že sa zjavil večný život, takže teraz uznávame, že sme boli uvedení do vzájomného spoločenstva s tými, ktorí nás predišli v znamení viery, a so všetkými, ktorí, roztrúsení po celom svete, počúvajú Slovo, slávia Eucharistiu a vydávajú svedectvo lásky. Deliť sa o túto zvesť – pripomína nám apoštol Ján – nám bolo dané, „aby naša radosť bola úplná“ (1 Jn 1, 4).

Synodálne zasadanie nám umožnilo zakúsiť, čo všetko obsahuje jánovské posolstvo: ohlasovanie Slova vytvára spoločenstvo a prináša radosť. Ide o hlbokú radosť, ktorá pramení v srdci trojičného života a nám sa odovzdáva v Synovi. Ide o radosť, ktorá je nevýslovným darom, aký nám svet nemôže dať. Možno organizovať slávnosti, nie však radosť. Podľa Písma je radosť ovocím Ducha Svätého (porov. Gal 5, 22), ktorý nám umožňuje vstúpiť do Slova a vytvoriť podmienky, aby Božie slovo vstúpilo do nás a prinášalo plody pre večný život. Hlásaním Božieho slova v sile Ducha Svätého túžime odovzdať aj prameň pravej a nie plytkej a prchavej radosti, takej, ktorá plynie z vedomia, že len Pán Ježiš má slová večného života (porov. Jn 6, 68).

„Mater Verbi et Mater laetitiae“

124. Tento hlboký vnútorný vzťah medzi Božím slovom a radosťou jasne vidno práve na Božej Matke.

Pripomeňme si slová svätej Alžbety: „Blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán“ (Lk 1, 45). Mária je blahoslavená, pretože má vieru, pretože uverila a v tejto viere prijala do svojho lona Božie slovo, aby ho darovala svetu. Radosť, ktorú dostala od Slova, sa teraz môže šíriť na všetkých, čo sa vo viere nechajú premeniť Božím slovom. Evanjelium podľa Lukáša nám na dvoch miestach predstavuje toto tajomstvo počúvania a radosti. Ježiš vyhlasuje, že „mojou matkou a mojimi bratmi sú tí, čo počúvajú Božie slovo a uskutočňujú ho“ (8, 21). A pri zvolaní istej ženy zo zástupu, ktorá chce velebiť lono, ktoré ho nosilo, a prsia, ktoré požíval, Ježiš zjavuje tajomstvo pravej radosti: „Skôr sú blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho“

(11, 28). Ježiš poukazuje na Máriinu pravú veľkosť a zároveň otvára aj každému z nás možnosť dosiahnuť tú radosť, ktorá sa rodí z počúvania a uskutočňovania Slova. Preto všetkým kresťanom pripomínam, že náš osobný a komunitný vzťah k Bohu závisí od posilnenia nášho dôverného vzťahu k Božiemu slovu. Napokon sa obraciam na všetkých ľudí, aj na tých, čo sa vzdialili od Cirkvi, čo zanechali vieru a nikdy nepočuli zvesť o spáse. Všetkým Pán hovorí: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou“ (Zjv 3, 20).

Každý náš deň nech teda utvára vždy nové stretnutie s Kristom, Slovom Otca, ktoré sa stalo telom: On je na počiatku i na konci a „všetko v ňom spočíva“ (Kol 1, 17). Vytvárajme si ticho, aby sme v ňom počuli Pánovo slovo a meditovali nad ním, aby prostredníctvom účinného pôsobenia Ducha Svätého naďalej prebývalo, žilo a hovorilo v nás po všetky dni nášho života. Tak sa Cirkev bude neprestajne obnovovať a omladzovať vďaka Pánovmu slovu, ktoré trvá naveky (porov. 1 Pt 1, 25; Iz 40, 8). Tak budeme môcť aj my vstúpiť do veľkého snubného dialógu, ktorým sa končí Sväté písmo: „Duch i nevesta volajú: Príď! Ten, čo to dosvedčuje, hovorí: Áno, prídem čoskoro! Amen. Príď, Pane Ježišu!“ (Zjv 22, 17. 20).