15. Po tom, ako sme zamerali pozornosť na posledné a definitívne slovo Boha adresované svetu, teraz treba poukázať na poslanie Ducha Svätého vo vzťahu k božskému Slovu. Mimo pôsobenia Ducha Svätého totiž nie je možné autenticky chápať kresťanské Zjavenie. Dané je to skutočnosťou, že komunikácia, v ktorej sa nám dáva sám Boh, vždy zahŕňa vzťah medzi Synom a Duchom Svätým, ktorý svätý Irenej z Lyonu nazýva ako „dve Otcove ruky“.47
Napokon je to samotné Sväté písmo, ktoré nám ukazuje prítomnosť Ducha Svätého v dejinách spásy a osobitne v Ježišovom živote, ktorého Mária počala z Ducha Svätého (porov. Mt 1, 18; Lk 1, 35), ktorý na začiatku jeho verejného pôsobenia na brehu Jordánu na neho zostúpil v podobe holubice (porov. Mt 3, 16). V tomto istom Duchu Ježiš koná, hovorí a jasá (porov. Lk 10, 21); v Duchu Svätom odovzdáva seba samého (porov. Hebr 9, 14). Podľa rozprávania evanjelistu Jána je to sám Ježiš, ktorý na konci svojho pôsobenia dáva do jasného vzťahu dar svojho života a zoslanie Ducha svojim učeníkom (porov. Jn 16, 7). Vzkriesený Ježiš, ktorý na svojom tele nesie znaky utrpenia, udeľuje Ducha (porov. Jn 20, 22), a tak dáva učeníkom účasť na svojom vlastnom poslaní (porov. Jn 20, 21). Duch Svätý naučí učeníkov všetko a pripomenie im všetko, čo Kristus povedal (porov. Jn 14, 26), pretože on, Duch pravdy (porov. Jn 15, 26), uvedie učeníkov do plnej pravdy (porov. Jn 16, 13). Napokon, ako čítame v Skutkoch apoštolov, Duch Svätý zostupuje na Dvanástich, zhromaždených na modlitbe spolu s Máriou v deň Turíc (porov. Sk 2, 1 – 4), a dáva im poslanie ohlasovať všetkým národom radostnú zvesť.48
Božie slovo sa teda ľudskými slovami vyjadruje vďaka pôsobeniu Ducha Svätého. Poslanie Syna a poslanie Ducha Svätého sú neoddeliteľné a tvoria jedinú ekonómiu spásy. Ten istý Duch Svätý, ktorý pôsobí pri vtelení Slova v lone Panny Márie, vedie Ježiša počas celého jeho pôsobenia a je prisľúbený učeníkom. Ten istý Duch, ktorý hovoril prostredníctvom prorokov, podporuje a inšpiruje Cirkev v poslaní hlásať Božie slovo a v kázaní apoštolov. Tento Duch inšpiruje autorov Svätého písma.
16. Vo vedomí tohto pneumatologického horizontu synodálni otcovia poukázali na dôležitosť pôsobenia Ducha Svätého v živote Cirkvi a v srdciach veriacich vo vzťahu k Svätému písmu:49
bez účinného pôsobenia „Ducha pravdy“ (Jn 14, 16) totiž nie je dané porozumieť Pánovým slovám. Ako pripomína opäť svätý Irenej, „tí, čo nemajú účasť na Duchu, nečerpajú potravu života z pŕs svojej matky (Cirkvi) a nedostávajú nič z najčistejšieho zdroja, ktorý prýšti z Kristovho tela“.50
Tak ako k nám Božie Slovo prichádza v Kristovom tele, v eucharistickom tele a v tele Písma pôsobením Ducha Svätého, tak ho možno prijať a opravdivo pochopiť len milosťou toho istého Ducha.
Veľkí spisovatelia kresťanskej tradície jednomyseľne vnímajú úlohu Ducha Svätého vo vzťahu, aký majú mať veriaci k Písmu. Svätý Ján Zlatoústy pripomína, že Sväté písmo „potrebuje zjavenie Ducha, aby sme mohli objaviť pravý zmysel toho, čo obsahuje, a mohli mať z neho hojný úžitok“.51
Aj svätý Hieronym je pevne presvedčený, že „nemožno dôjsť k poznaniu Písma bez pomoci Ducha Svätého, ktorý ho inšpiroval“.52
Svätý Gregor Veľký zas sugestívne zdôrazňuje dielo toho istého Ducha pri formovaní a interpretácii Biblie: „on sám stvoril slová posvätných zákonov, on sám ich vysvetľuje“.53
Richard od svätého Viktora pripomína, že sú potrebné „oči holubice“, osvietené a poučené Duchom, aby sme mohli pochopiť posvätný text.54
Rád by som podčiarkol dôležitosť svedectva, ktoré nachádzame o vzťahu Ducha Svätého a Písma aj v liturgických textoch, kde sa Božie slovo hlása, počúva a vysvetľuje veriacim. Takým je prípad starobylých modlitieb, v ktorých sa formou epikléz vzýva Duch Svätý pred čítaním biblických textov: „Zošli Ducha Svätého, Utešiteľa, do našich duší a daj nám porozumieť Písmu, ktoré inšpiroval. Daj, aby som ho dôstojne vysvetľoval, aby z neho mali veriaci úžitok.“ Tak isto nachádzame modlitby, ktoré na záver homílie znovu vyjadrovali prosbu k Bohu, aby dal veriacim dar Ducha: „Bože, Spasiteľ…, prosíme ťa za tento ľud: zošli naň svojho Svätého Ducha; Pán Ježiš nech ho príde navštíviť, prehovor k mysliam všetkých, otvor ich srdcia pre vieru a priveď k tebe, milosrdný Bože, naše duše.“55
Z toho všetkého jasne vyplýva, prečo nemožno dosiahnuť pochopenie zmyslu Písma, ak sa neprijme pôsobenie Utešiteľa v Cirkvi a v srdciach veriacich.
17. Poukázaním na hlboké spojenie medzi Duchom Svätým a Božím slovom sme vytvorili základ na to, aby sme mohli pochopiť zmysel a rozhodujúci význam živej Tradície a posvätných Písem v živote Cirkvi. Keďže Boh „tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“ (Jn 3, 16), Božie slovo, vyslovené v čase, sa darovalo a „odovzdalo“ Cirkvi, aby sa tak posolstvo spásy mohlo účinne hlásať v každej dobe a na každom mieste. Ako nám pripomína dogmatická konštitúcia Dei Verbum, sám Ježiš Kristus „prikázal apoštolom, aby evanjelium, ktoré bolo prisľúbené skrze prorokov a ktoré on splnil a vlastnými ústami hlásal, všetkým ohlasovali ako zdroj každej spasiteľnej pravdy a morálnej normy a tak im sprostredkovali Božie dary. A to verne splnili jednak apoštoli, ktorí ústnym ohlasovaním v príkladoch a poučeniach odovzdali všetko, čo sa dozvedeli z Kristových úst, zo styku s ním a z jeho skutkov, alebo čo poznali pod vplyvom Ducha Svätého, a jednak tí apoštoli a apoštolskí mužovia, ktorí z vnuknutia Ducha Svätého zaznamenali posolstvo spásy písomne“.56
Druhý vatikánsky koncil okrem toho pripomína, že táto Tradícia, ktorá je apoštolského pôvodu a je ustavične živá a dynamická, „sa v Cirkvi zveľaďuje pomocou Ducha Svätého“ nie v tom zmysle, že by sa menila vo svojej pravde, ktorá je večná, ale skôr sa „prehlbuje poznanie tradovaných skutočností“ kontempláciou a štúdiom, múdrosťou, ktorú prináša hlbšia duchovná skúsenosť, a „kazateľskou činnosťou tých, ktorí s biskupským nástupníctvom dostali hodnovernú charizmu pravdy“.57
Živá Tradícia je teda podstatná, aby Cirkev mohla v priebehu čias rásť v chápaní pravdy, ktorá je v Písme zjavená. Veď práve prostredníctvom tejto Tradície „Cirkev poznáva celý kánon posvätných kníh a cez ňu dôkladnejšie chápe Sväté písmo a ustavične ho uvádza do praxe“.58
Živá Tradícia Cirkvi nám teda umožňuje správnym spôsobom chápať Sväté písmo ako Božie slovo. Aj keď Božie slovo predchádza a presahuje Sväté písmo, ktoré – keďže je inšpirované Bohom – obsahuje božské Slovo (porov. 2 Tim 3, 16) „celkom jedinečným spôsobom“.59
18. Z uvedeného vidieť, aké dôležité je, aby bol Boží ľud jasne vychovávaný a formovaný k tomu, aby k Svätému písmu pristupoval v súvise so živou Tradíciou Cirkvi a rozpoznával v ňom samotné Božie slovo. Napomáhať rast takéhoto postoja veriacich je veľmi dôležité z hľadiska duchovného života. V tomto súvise môže byť osožnou analógia, ktorú rozvinuli cirkevní otcovia. Táto analógia hovorí o Božom slove, ktoré sa stalo „telom“, a o Slove, ktoré sa stalo „knihou“.60
Dogmatická konštitúcia Dei Verbum zhŕňa túto starobylú tradíciu, podľa ktorej, ako hovorí sv. Ambróz,61
„Synovým telom je Písmo, ktoré nám bolo odovzdané“, a vyhlasuje: „Božie slová vyjadrené ľudskými jazykmi sa stali podobnými ľudskej reči, tak ako sa kedysi Slovo večného Otca stalo podobné ľuďom, keď si vzalo krehké ľudské telo.“62
Takto chápané Sväté písmo sa nám napriek rôznorodosti foriem a obsahov predstavuje ako jednotná skutočnosť. Veď „Boh všetkými slovami Svätého písma hovorí iba jedno Slovo, svoje jediné Slovo, v ktorom vyslovuje celého seba (porov. Hebr 1, 1 – 3)“.63
Jasne to tvrdil už svätý Augustín: „Pamätajte, že v priebehu dejín sa v celom Svätom písme rozvíja jediná reč Boha a je len jediné Slovo, ktoré zaznieva v ústach všetkých svätopiscov.“64
Pôsobením Ducha Svätého a pod vedením Magistéria teda Cirkev všetkým generáciám odovzdáva to, čo bolo zjavené v Kristovi. Cirkev žije v istote, že Pán, ktorý hovoril v minulosti, jej ani dnes neprestáva odovzdávať svoje Slovo v živej Tradícii Cirkvi a vo Svätom písme. Božie slovo sa nám totiž dáva vo Svätom písme ako inšpirované svedectvo Zjavenia, ktoré spolu so živou Tradíciou Cirkvi tvorí najvyššie pravidlo viery.65
19. Kľúčovým pojmom, aby sme mohli posvätný text prijať ako Božie slovo, vyjadrené ľudskými slovami, je celkom isto inšpirácia. Aj tu je možné naznačiť analógiu: ako sa Božie slovo stalo telom pôsobením Ducha Svätého v lone Panny Márie, tak sa aj Sväté písmo rodí v lone Cirkvi pôsobením toho istého Ducha. Sväté písmo je „Božie slovo, napísané z vnuknutia, inšpirácie Božieho Ducha“.66
Týmto spôsobom sa plne uznáva dôležitosť ľudského autora, ktorý napísal inšpirované texty, a zároveň sám Boh ako ich pravý autor.
Ako potvrdili synodálni otcovia, úplne jasne sa ukazuje, ako je téma inšpirácie rozhodujúca pre adekvátny prístup k Písmu a pre jeho správnu hermeneutiku,67
ktorá sa musí odvíjať v tom istom Duchu, v ktorom bolo napísané.68
Ak sa v nás zoslabí vedomie inšpirácie, hrozí, že budeme čítať Písmo ako predmet historickej zvedavosti, a nie ako dielo Ducha Svätého, v ktorom môžeme vnímať ten istý Pánov hlas a spoznávať jeho prítomnosť v dejinách.
Synodálni otcovia okrem toho právom zdôraznili, aká rozhodujúca je téma inšpirácie aj v kontexte s témou pravdy Písma.69
Prehĺbenie pohľadu na dynamiku inšpirácie preto nepochybne povedie aj k lepšiemu pochopeniu pravdy, obsiahnutej v posvätných textoch. Ako o tejto téme hovorí koncilová náuka, inšpirované knihy nás učia pravde: „Keďže teda všetko, čo tvrdia inšpirovaní autori, čiže svätopisci, sa má pokladať za tvrdenie Ducha Svätého, treba vyhlásiť, že knihy Písma isto, verne a bez omylu učia pravdu, ktorú Boh chcel mať zaznačenú v posvätných knihách na našu spásu. A teda celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonalý a pripravený na každé dobré dielo (2 Tim 3, 16 – 17 gr.).“70
Teologická reflexia vždy považovala inšpiráciu a pravdu za dva kľúčové pojmy cirkevnej hermeneutiky Svätého písma. Napriek tomu treba uznať súčasnú potrebu primeraného prehĺbenia tejto skutočnosti, aby sme mohli lepšie odpovedať na požiadavky týkajúce sa interpretácie posvätných textov vzhľadom na ich povahu. V tejto perspektíve vyjadrujem vrúcne prianie, aby bádanie na tomto poli mohlo pokračovať a prinášať ovocie pre biblickú vedu i pre duchovný život veriacich.