25. „Bohu, ktorý sa zjavuje, treba preukazovať „poslušnosť viery“ (Rim 16, 26; porov. Rim 1, 5; 2Kor 10, 5 – 6), ktorou sa človek slobodne celý odovzdáva Bohu, „podriadiac mu plne svoj rozum a vôľu a dobrovoľne prijímajúc jeho zjavenie“.76
Týmito slovami dogmatická konštitúcia Dei Verbum veľmi presne vyjadrila postoj človeka voči Bohu. Primeraná odpoveď človeka Bohu, ktorý hovorí, je viera. Z toho jasne vidno, že na „prijatie Zjavenia musí človek otvoriť svoju myseľ a srdce pôsobeniu Ducha Svätého, ktorý mu dáva chápať Božie slovo, prítomné vo Svätom písme“.77
Veď viera sa rodí práve hlásaním Božieho slova a v nej sa srdcom otvárame pre pravdu, ktorá nám bola zjavená, a zverujeme seba samých Kristovi: „Viera je z hlásania a hlásanie skrze Kristovo slovo“ (Rim 10, 17). Celé dejiny spásy postupne vyjavujú toto vnútorné spojivo medzi Božím slovom a vierou, ktoré sa uskutočňuje v stretnutí sa s Kristom. S ním totiž viera nadobúda formu stretnutia sa s Osobou, ktorej zverujeme vlastný život. Ježiš Kristus zostáva prítomný v dejinách, vo svojom tele, ktorým je Cirkev, a preto úkon našej viery je súčasne úkonom osobným i cirkevným.
26. Božie slovo nevyhnutne vyjavuje aj dramatickú možnosť zo strany ľudskej slobody odstúpiť od tohto dialógu zmluvy s Bohom, pre ktorého sme boli stvorení. Božie slovo totiž odhaľuje aj hriech, ktorý prebýva v ľudskom srdci. V Starom i Novom zákone nachádzame veľmi často hriech opísaný ako nepočúvanie Slova, ako porušenie zmluvy, a teda ako uzatvorenie sa pred vzťahom s Bohom, ktorý nás volá do spoločenstva s ním.78
Božie slovo nám v skutočnosti ukazuje, ako je hriech človeka vo svojej podstate neposlušnosťou a „nepočúvaním“. Práve Ježišova radikálna poslušnosť až na smrť na kríži (porov. Flp 2, 8) strháva masku hriechu až do jeho hlbín. V Ježišovej poslušnosti sa napĺňa nová zmluva medzi Bohom a človekom a dostáva sa nám možnosť zmierenia. Veď Ježiša poslal Otec práve ako obeť zmierenia za naše hriechy a za hriechy celého sveta (porov. 1 Jn 2, 2; 4, 10; Hebr 7, 27). Takto sa nám ponúka milosrdná možnosť vykúpenia a začiatku nového života v Kristovi. Preto je dôležité, aby boli veriaci vedení rozpoznávať, že koreň hriechu spočíva v nepočúvaní Pánovho slova, a v Ježišovi, Božom Slove, prijať odpustenie, ktoré nás otvára pre spásu.
27. Synodálni otcovia vyhlásili, že základným cieľom 12. generálneho zasadania bolo „obnoviť vieru Cirkvi v Božie slovo“, a preto je potrebné pozerať na tú, v ktorej sa dokonale naplnil vzájomný vzťah medzi Božím slovom a vierou, teda na Pannu Máriu, ktorá „svojím súhlasom so Slovom zmluvy a svojím poslaním dokonale uskutočnila božské povolanie ľudstva“.79
Celá ľudská skutočnosť, stvorená prostredníctvom Slova, nachádza svoju dokonalú podobu práve v Máriinej poslušnej viere. Od zvestovania po Turíce sa nám predstavuje ako žena, ktorá je plne k dispozícii Božej vôli. Je Nepoškvrneným počatím, tou, ktorá je „plná Božej milosti“ (porov. Lk 1, 28), ktorá bezvýhradne chápe a prijíma Božie slovo (porov. Lk 1, 38). Máriina poslušná viera utvára v každom okamihu jej život ako odpoveď na Božiu iniciatívu. Načúvajúca Panna, ktorá žije v plnom súlade s Božím slovom a uchováva vo svojom srdci udalosti svojho Syna, akoby ich skladala do jedinej mozaiky (porov. Lk 2, 19. 51).80
V našej dobe treba viesť veriacich k lepšiemu odhaľovaniu spojitosti medzi Máriou z Nazareta a jej verným počúvaním Božieho slova. Povzbudzujem aj odborníkov, aby prehĺbili vzťah medzi mariológiou a teológiou Slova. Odtiaľ môže vzísť veľký úžitok tak pre duchovný život, ako aj pre teologické a biblické štúdiá. Veď to, čo porozumenie viery tematizovalo vo vzťahu k Márii, zapadá do najvnútornejšieho jadra kresťanskej viery. Vtelenie Slova je vlastne nemysliteľné bez slobody tejto mladej ženy, ktorá svojím súhlasom rozhodujúcim spôsobom spolupracuje, aby do času vstúpil ten, ktorý je Večný. Ona je obrazom Cirkvi, počúvajúcej Božie slovo, ktoré sa v nej stáva telom. Mária je aj symbolom otvorenia sa Bohu a blížnym; aktívneho počúvania, ktoré zvnútorňuje, asimiluje Slovo, ktoré sa v nej stáva formou života.
28. Pri tejto príležitosti by som rád obrátil pozornosť na Máriino dôverné poznanie Božieho slova. Zvlášť účinne vyžaruje z Magnifikatu. Tu možno v istom zmysle vidieť, ako sa Mária stotožňuje so Slovom, ako doň vstupuje. V tomto nádhernom speve viery Panna Mária zvelebuje Pána jeho vlastnými slovami: „Magnifikat – takpovediac portrét jej duše – je celý popretkávaný niťami Svätého písma, myšlienkami z Božieho slova. Tak nám odhaľuje, že Mária je v Božom slove skutočne doma, prirodzene z neho vychádza a vstupuje doň. Hovorí a myslí s Božím slovom; Božie slovo sa stáva jej slovom a jej slová sa rodia z Božieho slova. Tak je zrejmé, že jej myšlienky sú v súlade s Božími myšlienkami a že jej chcenie je v súlade s Božou vôľou. Tým, že bola hlboko preniknutá Božím slovom, mohla sa stať matkou vteleného Slova.“81
Okrem toho nám pohľad na Matku Božiu ukazuje, ako Božie pôsobenie vždy zapája našu slobodu, pretože vo viere nás Božie slovo premieňa. Ani naša apoštolská a pastoračná činnosť nemôže byť účinná, ak sa od Márie nenaučíme dať sa utvárať Božím pôsobením v nás: „Zbožná a láskyplná pozornosť voči Márii ako vzoru a prototypu viery Cirkvi je zásadným spôsobom dôležitá, aby aj dnes došlo ku konkrétnej zmene paradigmy vo vzťahu Cirkvi k Slovu, tak v postoji rozjímavého počúvania, ako aj vo veľkodušnom zapojení sa do misijného poslania a ohlasovania.“82
Ak v Božej Matke kontemplujeme jej existenciu, plne utváranú Slovom, objavíme, že aj my sme povolaní vstúpiť do tajomstva viery, prostredníctvom ktorej prichádza Boh prebývať aj do nášho života. Svätý Ambróz nám pripomína, že každý veriaci kresťan v istom zmysle chápe a rodí Božie slovo v sebe: ak má Kristus podľa tela len jednu matku, podľa viery je Kristus plodom všetkých.83
To znamená, že čo nastalo v Márii, môže znova nastať aj v každom z nás každý deň, keď počúvame Slovo, a v slávení sviatostí.
29. Ďalšou veľkou témou, ktorá zaznievala na synode a na ktorú by som chcel poukázať, je interpretácia Svätého písma v Cirkvi. Práve vnútorné spojenie Slova a viery jasne ukazuje, že autentická hermeneutika Biblie je možná len vo viere Cirkvi, ktorá má svoj vzor v Máriinom súhlase. Svätý Bonaventúra v tejto súvislosti tvrdí, že bez viery neexistuje kľúč na prístup ku Svätému písmu: „Toto je to poznanie Ježiša Krista, z ktorého ako z prameňa má pôvod istota a poznanie celého Svätého písma. Preto je nemožné, aby niekto dosiahol jeho pochopenie, ak by mu najskôr Kristus nevlial vieru, ktorá je lampou, bránou a základom celého Písma.“84
A svätý Tomáš Akvinský, odvolávajúc sa na svätého Augustína, naliehavo zdôrazňuje: „Aj litera evanjelia zabíja, ak chýba vnútorná milosť viery, ktorá uzdravuje.“85
To nám umožňuje poukázať na základné kritérium biblickej hermeneutiky: pôvodným miestom interpretácie Biblie je život Cirkvi. Toto tvrdenie neznamená cirkevný rámec ako nejaké vonkajšie kritérium, ktorému sa exegéti musia podriadiť. Kladie ho samotná skutočnosť a povaha Písem a to, ako sa utvárali v priebehu času. „Tradície viery totiž utvárali životné prostredie, do ktorého sa zapojila literárna činnosť autorov Svätého písma. Toto zapojenie sa zahŕňalo aj účasť na liturgickom živote a na vonkajších aktivitách spoločenstva, na jeho duchovnom živote, na jeho kultúre a radostiach i bolestiach jeho dejinného osudu. Interpretácia Svätého písma si preto vyžaduje, aby sa podobným spôsobom exegéti zúčastňovali na celom živote a celej viere spoločenstva veriacich vo svojich časoch.“86
Keďže „Sväté písmo sa má čítať a vysvetľovať v tom istom Duchu, v ktorom bolo napísané“,87
je potrebné, aby exegéti, teológovia a celý Boží ľud pristupovali k nemu k takému, aké skutočne je, teda ako k slovu Boha, ktorý s nami hovorí ľudskými slovami (porov. 1 Sol 2, 13). Toto je trvalo platná skutočnosť, ktorá vyplýva zo samotnej Biblie: „nijaké proroctvo v Písme nepripúšťa súkromný výklad. Lebo proroctvo nikdy nevzišlo z ľudskej vôle, ale pod vedením Ducha Svätého prehovorili ľudia poslaní od Boha“ (2 Pt 1, 20 – 21). Napokon je to práve viera Cirkvi, ktorá v Biblii spoznáva Božie slovo, ako obdivuhodne hovorí svätý Augustín: „Neuveril by som evanjeliu, keby ma k tomu neviedla autorita Katolíckej cirkvi.“88
Veď je to Duch Svätý, čo oduševňuje život Cirkvi a uschopňuje autenticky vykladať Písmo. Biblia je knihou Cirkvi a z imanencie jej života pramení aj jej pravá hermeneutika.