Cirkev prijíma Slovo

50. Pán vyslovuje svoje Slovo, aby ho prijali tí, ktorí boli stvorení práve týmto Slovom. „Prišiel do svojho vlastného“ (Jn 1, 11): toto Slovo nám teda nie je pôvodne cudzie, veď stvorenie vzišlo z dôverného spojenia s Božím životom. Prológ štvrtého evanjelia nám pripomína aj odmietnutie božského Slova „tými“, ktorí „ho neprijali“ (Jn 1, 11). Neprijať ho znamená nepočúvať jeho hlas, nepripodobniť sa Logu. Naopak, tam, kde sa človek napriek svojej krehkosti a hriešnosti úprimne otvorí pre stretnutie s Kristom, začína sa radikálna premena: všetkým, „ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi“ (Jn 1, 12). Prijať slovo znamená nechať sa ním formovať, takže sa mocou Ducha Svätého pripodobňujeme Kristovi, jednorodenému Synovi, ktorý pochádza od Otca (porov. Jn 1, 14). Je to počiatok nového stvorenia, v ktorom sa rodí nové stvorenie, nový ľud. Tí, čo veria, teda ktorí žijú v poslušnosti viery, sa „zrodili z Boha“ (Jn 1, 13) a stávajú sa účastnými na Božom živote: synmi v Synovi (porov. Gal 4, 5 – 6; Rim 8, 14 – 17). Keď svätý Augustín komentuje túto pasáž Jánovho evanjelia, sugestívne hovorí: „skrze Slovo si bol stvorený, ale je nutné, aby si bol prostredníctvom Slova aj pretvorený“.174 Tu sa pred nami vynára tvár Cirkvi, ktorá sa črtá ako skutočnosť definovaná prijatím Božieho Slova, ktoré sa stalo telom a prišlo si postaviť medzi nami svoj príbytok (porov. Jn 1, 14). Tento príbytok Boha medzi ľuďmi, táto shekinach/šekína (porov. Ex 26, 1), vyjadrená v starozákonných predobrazoch, sa teraz napĺňa definitívnou prítomnosťou Boha medzi ľuďmi v Kristovi.

Súčasná prítomnosť Krista v živote Cirkvi

51. Vzťah medzi Kristom, Slovom Otca, a Cirkvou nemožno pochopiť jednoducho v kategóriách minulosti. Ide o životný vzťah, do ktorého je každý veriaci povolaný osobne vstúpiť. Hovoríme totiž o prítomnosti Božieho Slova tu a medzi nami: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Ako vyhlásil pápež Ján Pavol II., „paralela Kristových čias s človekom ktorejkoľvek doby sa uskutočňuje v jeho tele, ktorým je Cirkev: preto Pán prisľúbil svojim učeníkom Ducha Svätého, ktorý im pripomenie jeho prikázania a bude o nich poúčať (porov. Jn 14, 26) a stane sa začiatkom prýštiacim do nového života vo svete (porov. Jn 3, 5 – 8; Rim 8, 1 – 13)“.175 Dogmatická konštitúcia Dei Verbum vyjadruje toto tajomstvo biblickými termínmi snubného dialógu: „Boh, ktorý kedysi prehovoril, neprestajne sa zhovára s nevestou svojho milovaného Syna a Duch Svätý, skrze ktorého živý hlas evanjelia zaznieva v Cirkvi a prostredníctvom nej vo svete, uvádza veriacich do plnej pravdy a dáva Kristovmu slovu bohato v nich prebývať (porov. Kol 3, 16).“176

Kristova snúbenica a učiteľka počúvania aj dnes s vierou opakuje: „Hovor, Pane, tvoja Cirkev ťa počúva.“177 Preto sa dogmatická konštitúcia Dei Verbum začína slovami: „Božie slovo nábožne počúvať a s dôverou ohlasovať…“178 V skutočnosti tu ide o dynamickú definíciu života Cirkvi: „Týmito slovami koncil poukazuje na určujúci aspekt Cirkvi, ktorá je spoločenstvom, ktoré počúva Božie slovo a hlása ho. Cirkev nežije zo seba samej, ale z evanjelia a z evanjelia vždy a nanovo čerpá smer svojho putovania. To je skutočnosť, ktorú musí prijať každý kresťan a aplikovať ju na seba: len ten, kto najskôr počúva Božie slovo, sa potom môže stať aj jeho hlásateľom.“179 V ohlasovanom a počúvanom Božom slove a vo sviatostiach Ježiš hovorí dnes, tu a teraz: „Ja som tvoj, dávam sa ti“; aby mu mohol aj človek zo svojej strany odpovedať: „ja som tvoj“.180 Cirkev sa tak javí ako prostredie, v ktorom môžeme prostredníctvom milosti zakúšať to, o čom hovorí Jánov Prológ: „tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi“ (Jn 1, 12).

Božie slovo v posvätnej liturgii

52. Ak Cirkev chápeme ako „dom Slova“,181 treba venovať pozornosť predovšetkým posvätnej liturgii. Práve ona je privilegovaným prostredím, v ktorom Boh ku nám hovorí v prítomnosti nášho života, hovorí dnes k svojmu ľudu, ktorý ho počúva a odpovedá mu. Každý liturgický úkon je svojou povahou spätý so Svätým písmom. Potvrdzuje to konštitúcia Sacrosanctum concilium, ktorá hovorí, že „v liturgickom slávení má najväčší význam Sväté písmo. Z neho sú totiž vybrané čítania, ktoré sa vysvetľujú v homílii, z neho sa spievajú žalmy, z jeho podnetu vznikli liturgické prosby, modlitby a spevy a z neho dostávajú svoj zmysel úkony a znaky“.182 Ba čo viac, treba povedať, že sám Kristus „je prítomný vo svojom slove, lebo to on sám hovorí, keď sa v Cirkvi číta Sväté písmo“.183 Preto „liturgické slávenie sa stáva nepretržitým, plným a účinným ohlasovaním samého Božieho slova. A tak Božie slovo predkladané ustavične v liturgii je stále živé a účinné mocou Ducha Svätého a zjavuje Otcovu pôsobivú lásku, ktorá sa voči ľuďom prejavuje neprestajne a účinne“.184 Cirkev totiž vždy dávala najavo presvedčenie, že v liturgickom úkone Božie slovo sprevádza vnútorné pôsobenie Ducha Svätého, ktorý ho robí účinným v srdciach veriacich. V skutočnosti je to vďaka Duchu Potešiteľovi, že „sa Božie slovo stáva základom liturgického slávenia a pravidlom i podporou celého života. Činnosť tohto Ducha… každému do srdca vnuká to, čo sa v ohlasovaní Božieho slova oznamuje celému zhromaždeniu veriacich. Tak vytvára jednotu medzi všetkými a súčasne napomáha rozmanitosť chariziem a vyzdvihuje mnohorakú činnosť“.185

Z toho vidíme, ako je na pochopenie Božieho slova potrebné chápať podstatnú hodnotu liturgických úkonov a prežívať ich. V istom zmysle hermeneutika viery vzhľadom na Písmo musí vždy mať svoj oporný bod v liturgii, kde sa Božie slovo slávi ako aktuálne a živé slovo: „Cirkev v liturgii verne sleduje ten spôsob čítania a vysvetľovania Svätého písma, ktorý použil sám Kristus, keď vychádzajúc z ‚dnes‘ svojich vlastných dejín povzbudzuje skúmať všetky Písma.“186

Tu sa prejavuje aj múdra pedagogika Cirkvi, ktorá hlása a počúva Sväté písmo v rytme liturgického roka. Toto rozloženie Božieho slova v čase nastáva najmä v eucharistickom slávení a v liturgii hodín. Ako stredobod všetkého tu žiari veľkonočné tajomstvo, v ktorom sa spájajú všetky tajomstvá Krista a dejín spásy, ktoré sa sviatostne sprítomňujú: keď takto Cirkev „pripomína tajomstvá vykúpenia, otvára veriacim bohatstvo spasiteľných činov a zásluh svojho Pána, takže sa v každom čase stávajú istým spôsobom prítomnými, aby sa veriaci dostávali s nimi do styku a napĺňala ich milosť spásy“.187 Povzbudzujem preto pastierov Cirkvi a pastoračných asistentov, aby sa svojím pôsobením pričinili o to, aby všetci veriaci boli vychovávaní zakúšať hlboký zmysel Božieho slova, ktoré sa počas roka podáva v liturgii a ukazuje nám základné tajomstvá našej viery. Od toho závisí aj správny prístup k Svätému písmu.

Sväté písmo a sviatosti

53. Keď biskupská synoda uvažovala o význame liturgie pre pochopenie Božieho slova, synodálni otcovia chceli zdôrazniť aj vzťah medzi Svätým písmom a vysluhovaním sviatostí. Viac než vhodné je prehĺbiť tento vzťah medzi Slovom a sviatosťou tak v pastoračnej činnosti, ako aj v teologickom bádaní.188 Iste, „liturgia slova je rozhodujúcim prvkom v slávení každej sviatosti Cirkvi“,189 v pastoračnej praxi však nie vždy sú si veriaci vedomí tohto spojiva medzi gestom a slovom. „Je úlohou kňazov a diakonov, najmä pri udeľovaní sviatostí, objasňovať jednotu, ktorú tvorí Božie slovo a sviatosti v službe Cirkvi.“190 Vo vzťahu medzi slovom a sviatostným gestom sa prostredníctvom performatívneho charakteru samotného Slova prejavuje pôsobenie Boha v dejinách. V dejinách spásy sa totiž neoddeľuje to, čo Boh hovorí a čo koná; jeho slovo sa javí ako živé a účinné (porov. Hebr 4, 12), čo napokon znamená aj samotný hebrejský výraz dabar. Pri liturgickom slávení tak isto stojíme zoči-voči jeho slovu, ktoré uskutočňuje to, čo hovorí. Výchova Božieho ľudu k tomu, aby objavil performatívny charakter Božieho slova v liturgii, pomáha zachytávať Božie pôsobenie v dejinách spásy a v životných udalostiach každého jednotlivca.

Božie slovo a Eucharistia

54. Čo bolo povedané o vzťahu medzi Slovom a sviatosťami vo všeobecnosti, nadobúda ešte hlbší zmysel v súvislosti s eucharistickým slávením. Veď vnútorná jednota medzi Slovom a Eucharistiou je zakorenená v samotnom svedectve Svätého písma (porov. Jn 6; Lk 24), dosvedčovaná cirkevnými otcami a znova potvrdená Druhým vatikánskym koncilom.191 V tomto súvise máme na mysli veľkú Ježišovu reč o chlebe života v kafarnaumskej synagóge (porov. Jn 6, 22 – 69), ktorej pozadím je porovnanie medzi Mojžišom a Ježišom, medzi tým, ktorý hovoril s Bohom z tváre do tváre (porov. Ex 33, 11), a tým, ktorý zjavil Boha (porov. Jn 1, 18). Reč o chlebe totiž poukazuje na Boží dar, ktorý Mojžiš získal pre svoj ľud v manne na púšti a ktorým v skutočnosti je Torah, životodarné Božie slovo (porov. Ž 119; Prís 9, 5). Ježiš v sebe samom napĺňa dávny predobraz: „Boží chlieb je ten, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život… Ja som chlieb života“ (Jn 6, 33 – 35). Tu sa „zákon stal osobou. V stretnutí s Ježišom sa živíme takpovediac samotným živým Bohom, skutočne jeme chlieb z neba“.192 V kafarnaumskej reči sa prehlbuje Jánov Prológ: ak sa v ňom Boží Logos stáva telom, tu sa toto telo stáva „chlebom“, ktorý sa dáva za život sveta (porov. Jn 6, 51). Naznačuje tak dar, ktorý Ježiš učiní zo seba samého v tajomstve kríža a potvrdzuje ho výrokom o svojej krvi, ktorá bude daná ako „nápoj“ (porov. Jn 6, 53). Tak sa v tajomstve Eucharistie ukazuje, čo je pravou mannou, pravým chlebom z neba: je to Logos Boha, ktorý sa stal telom a dal seba samého za nás vo veľkonočnom tajomstve.

Lukášovo rozprávanie o emauzských učeníkoch nám umožňuje ďalšiu hlbšiu reflexiu o vzťahu medzi počúvaním slova a lámaním chleba (porov. Lk 24, 13 – 35). Ježiš im vyšiel v ústrety v deň po sobote, vypočul si slová ich sklamanej nádeje, a keď sa stal spoločníkom na ich ceste, „vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo“ (24, 27). Títo dvaja učeníci sa začínajú pozerať na Písma novým spôsobom spoločne s týmto pocestným, ktorý sa tak nečakane stáva spoločníkom ich života. To, čo sa udialo pred niekoľkými dňami, sa už nejaví ako prehra, ale ako naplnenie a nový začiatok. No ani tieto slová akoby dvom učeníkom nestačili. Lukášovo evanjelium hovorí, že „sa im otvorili oči a spoznali ho“ (24, 31) až potom, keď Ježiš vzal chlieb, vzdával vďaky, lámal ho a dával im ho, kým dovtedy „ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali“ (Lk 24, 16). Ježišova prítomnosť najskôr slovami a potom gestom lámania chleba umožnila učeníkom, aby ho spoznali a mohli tak znova zakúšať, čo predtým prežívali spolu s ním: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“ (24, 32).