60. Kázať primerane, vychádzajúc z lekcionára, je opravdivé umenie, ktoré treba pestovať. Preto v nadväznosti na to, čo požadovala predchádzajúca synoda,214
žiadam kompetentné autority, aby vzhľadom na Eucharistické kompendium215
mysleli aj na vhodné prostriedky a príručky, ktoré by pomáhali služobníkom lepšie vykonávať svoju úlohu. Napríklad v homiletickom direktóriu by kazatelia mohli nájsť užitočnú pomoc pri príprave na vykonávanie svojej služby. Okrem toho, ako nám pripomína svätý Hieronym, kázanie má sprevádzať aj príklad vlastného života: „Tvoje skutky nech nepopierajú tvoje slová, aby sa nestalo, že kým ty v kostole kážeš, niekto by v duchu namietal: ‚Prečo teda práve ty tak nekonáš?'… V Kristovom kňazovi sa musia slová a myslenie zhodovať.“216
61. Aj keď vo vzťahu medzi Božím slovom a sviatosťami má ústredné postavenie nepochybne Eucharistia, napriek tomu je dobré zdôrazniť dôležitosť Svätého písma aj v iných sviatostiach, najmä tých, ktoré sa týkajú uzdravenia, teda v sviatosti zmierenia alebo spovedi a v sviatosti pomazania chorých. Často sa vzťah týchto sviatostí k Svätému písmu nedoceňuje. Dôležité však je, aby sa mu dával priestor, ktorý mu patrí. Nemožno totiž nikdy zabúdať, že „Božie slovo je slovom zmierenia, pretože v ňom Boh uzmieruje so sebou všetky veci (porov. 2 Kor 5, 18 – 20; Ef 1, 10). Milosrdné odpustenie Boha, vteleného v Ježišovi, pozdvihuje hriešnika“.217
Božie slovo „osvetľuje veriaceho, aby spoznal svoje hriechy, volá ho na obrátenie a vlieva mu dôveru v Božie milosrdenstvo“.218
Na prehĺbenie zmierujúcej sily Božieho slova sa odporúča, aby sa jednotlivý kajúcnik pripravil na spoveď meditáciou vhodného úryvku Svätého písma a spoveď mohol začať čítaním alebo vypočutím si niektorého biblického povzbudenia podľa toho, čo stanovuje vlastný obrad. Na vyjadrenie svojej ľútosti je dobré, ak penitent použije „formulu, zloženú z výrokov Svätého písma“,219
stanovenú obradom. Podľa možnosti je dobré, v niektorých osobitných obdobiach počas roka alebo keď sa na to ukáže iná vhodná príležitosť, aby sa individuálna spoveď jednotlivých penitentov uskutočnila v rámci kajúcej pobožnosti, ako to stanovuje obrad, a pri rešpektovaní rôznych liturgických tradícií. Tu možno dať široký priestor bohoslužbe slova s použitím vhodných čítaní.
Aj čo sa týka sviatosti pomazania chorých, neslobodno zabúdať, že „uzdravujúca sila Božieho slova je živou výzvou na ustavičné osobné obrátenie samotného poslucháča“.220
Sväté písmo ponúka mnoho pasáží, plných útechy, povzbudenia a uzdravenia spôsobeného Božím zásahom. Osobitne treba pamätať na Ježišovu blízkosť k trpiacim a že on sám, vtelené Božie slovo, sa obťažil našimi bolesťami a trpel z lásky k človeku, čím dal zmysel chorobe i zomieraniu. Dobré je, ak sa vo farnostiach a najmä v nemocniciach podľa okolností vysluhuje sviatosť pomazania chorých spoločne. Nech sa pri týchto príležitostiach vytvorí široký priestor na bohoslužbu slova a chorým veriacim nech sa poskytuje pomoc prežívať s vierou vlastný stav utrpenia v spojení s vykupiteľskou obetou Krista, ktorý nás oslobodzuje od zla.
62. Medzi formy modlitby, ktoré vyzdvihujú Sväté písmo, patrí nepochybne liturgia hodín. Synodálni otcovia vyhlásili, že predstavuje „privilegovanú formu počúvania Božieho slova, lebo uvádza veriacich do kontaktu so Svätým písmom a so živou Tradíciou Cirkvi“.221
Predovšetkým treba pripomenúť hlbokú teologickú a ekleziálnu dôstojnosť tejto modlitby. Veď „tým, že Cirkev v liturgii hodín vykonáva kňazský úrad svojej Hlavy, prináša ‚bez prestania‘ (1 Sol 5, 17) Bohu obetu chvály, to jest ovocie úst tých, čo vyznávajú jeho meno (porov. Hebr 13, 15). Táto modlitba je ‚hlas jeho nevesty, ktorá sa prihovára Ženíchovi, ba priam modlitba Krista spolu s jeho telom k Otcovi'“.222
Druhý vatikánsky koncil v tomto súvise vyhlásil: „Všetci, ktorí konajú túto modlitbu, plnia povinnosť Cirkvi a zároveň majú účasť na najvyššej cti Kristovej nevesty, lebo keď Bohu vzdávajú chválu, stoja pred Božím trónom v mene matky Cirkvi.“223
V liturgii hodín, ktorá je verejnou modlitbou Cirkvi, sa prejavuje kresťanský ideál posväcovania celého dňa v rytme počúvania Božieho slova a modlitby žalmov, takže každá činnosť nachádza svoj oporný bod v chvále vzdávanej Bohu.
Tí, čo sú svojím životným stavom povinní recitovať liturgiu hodín, nech žijú tento záväzok verne a na osoh celej Cirkvi. Biskupi, kňazi a diakoni, ašpirujúci na kňazstvo, ktorí dostali od Cirkvi mandát sláviť liturgiu hodín, majú povinnosť konať všetky jej časti každý deň.224
Čo sa týka záväznosti tejto liturgie v katolíckych cirkvách východného obradu sui iuris, treba zachovávať to, čo stanovuje ich vlastné právo.225
Okrem toho povzbudzujem spoločenstvá zasväteného života, aby boli v slávení liturgie hodín skutočne príkladom a stali sa tak oporným bodom a inšpiráciou pre duchovný a pastoračný život celej Cirkvi.
Synoda vyjadrila túžbu, aby sa tento druh modlitby viac šíril aj medzi Božím ľudom, zvlášť recitovanie ranných chvál a vešpier. Takýto rozmach môže medzi veriacimi len zväčšiť dôverný vzťah veriacich k Božiemu slovu. Treba zdôrazniť aj význam liturgie hodín, stanovenej na prvé vešpery nedieľ a slávností, osobitne vo východných katolíckych cirkvách. S týmto zámerom odporúčam, aby farnosti a rehoľné komunity podporovali túto modlitbu za účasti veriacich.
63. Aj pri používaní Benedikcionála treba venovať pozornosť priestoru určenému na čítanie, počúvanie a vysvetľovanie Božieho slova prostredníctvom krátkych povzbudení. Gestá požehnania v prípadoch, ktoré stanovuje Cirkev a keď o ne veriaci požiadajú, totiž nemožno zúžiť na ne samotné, ale treba ich začleniť podľa svojho stupňa do liturgického života Božieho ľudu. V tomto zmysle požehnanie ako pravé posvätné znamenie „čerpá zmysel a účinnosť z hlásania Božieho slova“.226
Preto je dôležité využívať aj tieto príležitosti, aby sa vo veriacich roznecoval hlad a smäd po každom slove, ktoré vychádza z Božích úst (porov. Mt 4, 4).
64. Po tom, čo sme poukázali na niektoré základné prvky vzťahu medzi liturgiou a Božím slovom, rád by som teraz zhrnul a zhodnotil niektoré návrhy a podnety, ktoré synodálni otcovia odporúčali, aby sa v Božom ľude napomáhal čoraz dôvernejší vzťah k Božiemu slovu v oblasti liturgických úkonov alebo tých, čo s nimi nejako súvisia.