80. Aj kňazom by som rád pripomenul slová Jána Pavla II., ktorý v posynodálnej apoštolskej exhortácii Pastores dabo vobis pripomína, že „kňaz je predovšetkým služobníkom Božieho slova, posvätený a poslaný všetkým hlásať evanjelium o Božom kráľovstve tým, že vyzýva každého človeka na poslušnosť vo viere, ako aj tým, že pomáha veriacim čoraz dôkladnejšie poznať a zúčastňovať sa na Božom tajomstve, ktoré nám bolo zjavené a ohlasované v Kristovi. Preto má kňaz ako prvý pestovať hlbokú dôvernú znalosť Božieho slova. Nestačí mu poznať len jeho jazykový a exegetický aspekt, hoci aj ten je potrebný; k Božiemu slovu musí pristupovať s chápavým a modlitbou pripraveným srdcom, aby preniklo hlboko do jeho zmýšľania a cítenia a aby v ňom sformovalo novú myseľ – ‚Kristovo zmýšľanie‚ (1 Kor 2, 16)“.266
V dôsledku toho musia byť jeho slová, jeho rozhodnutia a postoje čoraz viac vyžarovaním, hlásaním a svedectvom evanjelia; „kňaz bude len vtedy ozajstným učeníkom Pána, len vtedy spozná pravdu a skutočnú slobodu, ak ostane v Slove“.267
Povolanie na kňazstvo v konečnom dôsledku vyžaduje, aby sme boli posvätení „v pravde“. Sám Ježiš vyjadril túto požiadavku vo vzťahu k svojim učeníkom: „Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda. Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta“ (Jn 17, 17). Učeníci sú tak v istom zmysle „vtiahnutí do Božieho vnútra tým, že boli ponorení do Božieho slova. Božie slovo je takpovediac obmytím, ktoré ich očisťuje, a tvorivou mocou, ktorá ich premieňa na Božie bytie“.268
A pretože sám Kristus je Božím Slovom, ktoré sa stalo telom (porov. Jn 1, 14), je „pravdou“ (Jn 14, 6), takže Ježišova modlitba k Otcovi „posväť ich pravdou“ v najhlbšom zmysle znamená „učiň ich jedno so mnou, Kristom. Zviaž ich so mnou. Vtiahni ich do môjho vnútra. Veď v skutočnosti existuje len jediný veľkňaz novej zmluvy, sám Ježiš Kristus“.269
Nevyhnutné teda je, aby si kňazi túto skutočnosť čoraz viac uvedomovali.
81. Chcel by som poukázať aj na miesto Božieho slova v živote tých, ktorí sú povolaní na diakonát, pričom myslím na trvalú službu, a nie iba na stupeň, ktorý predchádza presbyterát. Direktórium o trvalom diakonáte hovorí, že „z teologickej identity diakona jasne vyplývajú aj črty jeho špecifickej spirituality, ktorá sa podstatne prezentuje ako spiritualita služby. Výsostným vzorom je Kristus služobník, ktorý žil v plnom zasvätení službe Bohu pre dobro ľudí“.270
Z tejto perspektívy možno jasne pochopiť, prečo je v rozmanitých formách diakonskej služby „prvkom, ktorý charakterizuje diakonskú spiritualitu, Božie slovo, ktoré je diakon povolaný spoľahlivo hlásať, veriť v to, čo hlása, učiť to, čo verí, a žiť to, čo učí“.271
Preto odporúčam, aby diakoni sýtili svoj život čítaním Svätého písma vo viere živenej štúdiom a modlitbou. Nech sú uvedení do Svätého písma a jeho správnej interpretácie; do vzájomného vzťahu medzi Písmom a Tradíciou a najmä do používania Písma pri kázaní, pri katechéze a pri pastoračných aktivitách každého druhu.272
82. Synoda kládla veľký dôraz na rozhodujúce miesto Božieho slova v duchovnom živote kandidátov na kňazstvo: „Kandidáti na kňazstvo sa musia naučiť milovať Božie slovo. Písmo nech je teda dušou ich teologickej formácie, zdôrazňujúc neodmysliteľný vzájomný vzťah medi exegézou, teológiou, spiritualitou a misijným poslaním.“273
Kandidáti služobného kňazstva sú povolaní na hlboký osobný vzťah s Božím slovom, najmä v lectio divina, pretože týmto vzťahom sa živí samotné povolanie: len vo svetle a moci Božieho slova možno objaviť, pochopiť, milovať a nasledovať vlastné povolanie a naplniť vlastné poslanie, keď svoje srdce sýtia Božími myšlienkami, takže ich viera ako odpoveď na Slovo sa stáva novým kritériom posudzovania a hodnotenia ľudí a vecí, udalostí a problémov.274
Táto pozornosť, venovaná rozjímavému čítaniu Písma, však nesmie v žiadnom prípade živiť nejakú dichotómiu vo vzťahu k exegetickému štúdiu, ktoré sa vyžaduje v čase formácie. Synoda odporúčala, aby sa seminaristom konkrétne pomáhalo vidieť vzťah medzi biblickým štúdiom a modlitbou spojenou s Písmom. Štúdium Písma má pomôcť viac si uvedomiť tajomstvo Božieho zjavenia a živiť postoj modlitebnej odpovede Pánovi, ktorý v ňom hovorí. Na druhej strane autentický život modlitby bude len prispievať k tomu, aby v duši kandidáta rástla túžba čoraz viac poznať Boha, ktorý sa zjavil vo svojom Slove ako nekonečná láska. Preto sa treba maximálne starať o to, aby sa v živote seminaristov rozvíjal tento vzájomný vzťah medzi štúdiom a modlitbou. Na tento účel slúži, ak sú kandidáti uvedení do štúdia Svätého písma metódami, ktoré napomáhajú takýto integrálny prístup.
83. Vo vzťahu k zasvätenému životu synoda predovšetkým pripomenula, že sa „rodí z počúvania Božieho slova a prijíma evanjelium ako normu svojho života“.275
Život v nasledovaní čistého, chudobného a poslušného Krista sa tak stáva „živou exegézou Božieho slova“.276
Ten istý Duch Svätý, mocou ktorého bola Biblia napísaná, osvecuje „novým svetlom Božieho slova zakladateľov a zakladateľky. Z neho vytryskli všetky charizmy a každé rehoľné pravidlo chce byť jeho vyjadrením“,277
čím umožňuje vznik nových ciest kresťanského života, poznačených evanjeliovým radikalizmom.
Chcel by som pripomenúť, že veľká mníšska tradícia vždy považovala za základný faktor svojej spirituality meditáciu Svätého písma, najmä vo forme lectio divina. Aj dnes sú starobylé i nové formy zasvätenia povolané stať sa opravdivými školami duchovného života, v ktorých sa Sväté písmo číta podľa Ducha Svätého v Cirkvi, aby tak mal z toho úžitok celý Boží ľud. Synoda preto odporúča, aby v komunitách zasväteného života nikdy nechýbala solídna formácia zameraná na čítanie Biblie v duchu viery.278
Rád by som tlmočil aj pozornosť a vďačnosť, ktorú synoda vyjadrila formám kontemplatívneho života, ktoré svojou špecifickou charizmou venujú veľa času zo svojich dní, aby napodobňovali Božiu Matku, ktorá neprestajne meditovala nad slovami a skutkami svojho Syna (porov. Lk 2, 19. 51), a Máriu z Betánie, ktorá sedela pri Pánových nohách a počúvala jeho slová (porov. Lk 10, 38). V myšlienkach sa obraciam najmä na mníchov a mníšky žijúcich v klauzúre, ktorí v oddelení sa od sveta žijú vnútornejšie spojení s Kristom, srdcom sveta. Viac než kedykoľvek predtým Cirkev dnes potrebuje svedectvo tých, čo sa snažia „ničomu nedávať prednosť pred Kristovou láskou“.279
Dnešný svet je často príliš pohltený vonkajšou činnosťou, v ktorej mu hrozí, že sa v nej stratí. Kontemplatívni muži a ženy nám svojím životom modlitby, počúvania a meditácie Božieho slova pripomínajú, že nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst (porov. Mt 4, 4). Preto by všetci veriaci mali pamätať na to, že takáto forma života „ukazuje dnešnému svetu to, čo je najdôležitejšie a v konečnom dôsledku aj jediné rozhodujúce, že totiž existuje posledný dôvod, pre ktorý stojí za to žiť, to jest Boh a jeho nevýslovná láska“.280
84. Synoda veľa ráz obrátila svoju pozornosť na veriacich laikov a vyjadrila im vďaku za veľkodušné nasadenie v šírení evanjelia v rôznych prostrediach každodenného života, v práci, v škole, v rodine, vo výchove.281
Táto úloha, ktorá vyplýva z krstu, má sa rozvíjať čoraz uvedomelejším kresťanským životom, schopným poskytnúť „dôvody nádeje“, ktorá je v nás (porov. 1 Pt 3, 15). Ježiš v Matúšovom evanjeliu hovorí, že „roľou je svet. Dobré semeno sú synovia kráľovstva“ (13, 38). Tieto slová platia najmä pre kresťanských laikov, ktorí žijú svoje povolanie na svätosť životom podľa Ducha a ten sa vyjadruje „osobitným spôsobom v ich začlenení do časných skutočností a ich účasťou na pozemských aktivitách“.282
Laici potrebujú byť formovaní, aby rozlišovali Božiu vôľu prostredníctvom dôverného vzťahu k Svätému písmu, ktoré sa číta a študuje v Cirkvi pod vedením právoplatných pastierov. Túto formáciu môžu čerpať v školách veľkých cirkevných spiritualít, ktorých koreňom je vždy Sväté písmo. Samotné diecézy nech podľa možností poskytujú v tomto zmysle príležitosť na formáciu laikov, ktorí nesú zvláštnu cirkevnú zodpovednosť.283