e) Božie slovo, manželstvo a rodina

85. Synoda poukázala na potrebu zdôrazniť aj vzťah medzi Božím slovom, manželstvom a kresťanskou rodinou. Veď „hlásaním Božieho slova Cirkev zjavuje kresťanskej rodine jej pravú identitu, teda to, čím má byť podľa Božieho plánu“.284 Preto nikdy nemožno stratiť z dohľadu, že Božie slovo stojí na počiatku manželstva (porov. Gn 2, 24) a že sám Ježiš chcel začleniť manželstvo medzi inštitúcie svojho kráľovstva (porov. Mt 19, 4 – 8) a povýšil na sviatosť to, čo je pôvodne vpísané do ľudskej prirodzenosti. „Pri slávení sviatostného manželstva vyjadrujú muž a žena prorocké slová o vzájomnom darovaní, že budú ‚jedným telom‘ a znamením jednoty medzi Kristom a Cirkvou (porov. Ef 5, 31 – 32).“285 Vernosť Božiemu slovu nás núti zdôrazniť, že táto inštitúcia je dnes z mnohých strán vystavená útokom súčasnej mentality. Vzhľadom na rozšírený rozbitý citový život a spôsoby myslenia, ktoré banalizujú ľudské telo a rozdielnosť pohlaví, Božie slovo potvrdzuje pôvodnú dobrotu človeka, stvoreného ako muža a ženu a povolaného na vernú, vzájomnú a plodnú lásku.

Z veľkého snubného tajomstva vyplýva neodňateľná zodpovednosť rodičov voči svojim deťom. K autentickému otcovstvu a materstvu patrí aj komunikácia a svedectvo o zmysle života v Kristovi: prostredníctvom vernosti a jednoty rodinného života sú rodičia pred vlastnými deťmi prvými hlásateľmi Božieho slova. Cirkevné spoločenstvo ich musí podporovať a pomáhať im, aby rozvíjali v rodine modlitbu, počúvanie Božieho slova, poznanie Biblie. Preto synoda vyjadruje prianie, aby v každej domácnosti bola Biblia a aby ju rodina uchovávala dôstojným spôsobom, aby ju mohla čítať a modliť sa s ňou. Nevyhnutnú pomoc tu môžu poskytnúť kňazi, diakoni alebo dobre pripravení laici. Synoda tiež odporučila utváranie malých spoločenstiev medzi rodinami, v ktorých sa rozvíja spoločná modlitba a meditácia nad primeranými pasážami Svätého písma.286 Manželia nech tiež pamätajú, že „Božie slovo je drahocennou pomocou aj v ťažkostiach manželského a rodinného života“.287

V tomto kontexte by som rád poukázal aj na to, čo synoda odporúčala vzhľadom na úlohy žien vo vzťahu k Božiemu slovu. Prínos „ženského génia“, ako ho nazýval pápež Ján Pavol II.,288 k poznaniu Písma a celému životu Cirkvi je dnes širší ako v minulosti a teraz sa týka aj samotných biblických štúdií. Synoda sa osobitne pozastavila najmä nad neodmysliteľnou úlohou žien v rodine, pri výchove, v katechéze a pri odovzdávaní hodnôt. Ženy totiž „dokážu podnecovať počúvanie Slova – i osobný vzťah k Bohu, odovzdávať zmysel pre odpustenie a evanjeliové podelenie sa“289 a zároveň byť nositeľkami lásky, učiteľkami milosrdenstva, tvorkyňami pokoja a rozdávať vrúcnosť a ľudskosť vo svete, ktorý príliš často hodnotí ľudí chladnými kritériami využitia a zisku.

Rozjímavé čítanie Svätého písma a „lectio divina“

86. Synoda opakovane zdôrazňovala požiadavku na rozjímavý prístup k posvätnému textu ako základnému prvku duchovného života každého veriaceho v rozličných službách a životných stavoch so zvláštnym prihliadnutím na lectio divina.290 Božie slovo je totiž základom každej autentickej kresťanskej spirituality. Synodálni otcovia sa tak vyjadrili v súlade s tým, čo tvrdí dogmatická konštitúcia Dei Verbum, keď „vyzýva všetkých veriacich, (…) nech sa ochotne a s radosťou oboznamujú s posvätným textom buď prostredníctvom posvätnej liturgie, ktorá oplýva Božími výrokmi, alebo nábožným čítaním, prípadne pomocou iných na to vhodných prostriedkov a podujatí, ktoré sa dnes všade chvályhodne šíria so schválením a pod vedením duchovných pastierov. Nech však pamätajú, že čítanie Svätého písma má sprevádzať modlitba“.291 Koncilová reflexia tým mala úmysel nadviazať na veľkú patristickú tradíciu, ktorá vždy odporúčala pristupovať k Písmu v dialógu s Bohom. Svätý Augustín hovorí: „Tvoja modlitba je tvoje slovo, ktorým sa obraciaš k Bohu. Keď čítaš, hovorí k tebe Boh. Keď sa modlíš, hovoríš ty k Bohu.“292 Origenes, jeden z učiteľov takéhoto čítania Biblie, tvrdí, že porozumenie Písem si viac ako štúdium vyžaduje dôverný vzťah s Kristom a modlitbu. Presvedčený je, že privilegovanou cestou k poznaniu Boha je láska a že nemožno dosiahnuť autentickú scientia Christi bez toho, že by sa doň človek nezamiloval. V Liste Gregorovi, veľkému alexandrijskému teológovi, odporúča: „Venuj sa lectio božských Písem, konaj to vytrvalo. Zaviaž sa konať si lectio s úmyslom veriť a páčiť sa Bohu. Ak sa počas lectio ocitneš pred zatvorenými dverami, klop a otvorí ti ten strážca, o ktorom Ježiš povedal: ‚Strážca mu ich otvorí.‘ Venuj sa teda lectio divina, hľadaj oddane a s neochvejnou dôverou v Boha zmysel božských Písem, ktorý je v ňom ukrytý vo veľkej šírke. Nemôžeš sa však uspokojiť len s klopaním a hľadaním: Aby si pochopil Božie veci, nevyhnutne potrebuješ oratio. Práve na to nás vyzval Spasiteľ, ktorý nepovedal len hľadajte a nájdete a klopte a otvorí sa vám, ale dodal aj toto: Pýtajte si a dostanete.“293

V tomto súvise sa však treba vyhnúť nebezpečiu individualistického prístupu a uvedomovať si, že Božie slovo je nám dané práve na vytváranie spoločenstva, aby nás na našej ceste k Bohu zjednotilo s Pravdou. Je to slovo, ktoré sa obracia na každého osobne, ale je to aj slovo, ktoré vytvára spoločenstvo, buduje Cirkev. Preto sa posvätný text musí vždy čítať v spoločenstve s Cirkvou. Je teda „veľmi dôležité čítanie Písma v spoločenstve, veď živým adresátom Svätého písma je Boží ľud, Cirkev… Písmo nepatrí minulosti, pretože jeho subjekt, Boží ľud, inšpirovaný samým Bohom, je vždy ten istý, a tak slovo je vždy živé v živom subjekte. Preto je dôležité čítať a počúvať Sväté písmo v spoločenstve s Cirkvou, teda so všetkými veľkými svedkami tohto slova, počínajúc prvými otcami až po svätcov našich dní, až po súčasné Magistérium“.294

Preto je privilegovaným miestom rozjímavého čítania Svätého písma liturgia, najmä Eucharistia, v ktorej sa sviatostným slávením Kristovho tela a krvi aktualizuje medzi nami samo Slovo. V istom zmysle treba osobné či komunitné rozjímavé čítanie Písma vždy prežívať vo vzťahu k eucharistickému sláveniu. Ako eucharistická adorácia pripravuje, sprevádza a nasleduje eucharistickú liturgiu,295 tak aj osobné alebo spoločné rozjímavé čítanie Písma pripravuje, sprevádza a prehlbuje to, čo Cirkev slávi hlásaním Slova na poli liturgie. Klásť do úzkeho vzťahu lectio a liturgiu umožňuje lepšie prijať kritériá, ktoré majú viesť toto čítanie v kontexte pastorácie a duchovného života Božieho ľudu.

87. V dokumentoch, ktoré pripravovali a sprevádzali synodu, sa hovorilo o rozličných formách plodného prístupu k Svätému písmu vo viere. Napriek tomu väčšiu pozornosť venovali lectio divina, ktoré je naozaj „schopné otvoriť veriacemu poklad Božieho slova, ale aj umožniť stretnutie s Kristom, živým božským Slovom“.296 Na tomto mieste by som chcel v krátkosti pripomenúť jeho základné kroky: začína sa čítaním (lectio) textu, ktorý vyvoláva otázku o autentickom poznaní jeho obsahu: čo hovorí biblický text sám osebe? Bez tohto momentu hrozí nebezpečie, že sa text stane zámienkou, aby sme sa nikdy nevymanili zo svojich vlastných myšlienok. Potom nasleduje meditácia (meditatio), v ktorej si kladieme otázku: Čo hovorí biblický text nám? Tu sa má každý osobne, ale aj ako súčasť spoločenstva nechať osloviť a vystaviť jeho otázkam, lebo nejde o slová, vyslovené v minulosti, ale v prítomnosti. Nasleduje chvíľa modlitby (oratio), ktorá predpokladá otázku: Čo hovoríme my Pánovi ako odpoveď na jeho slovo? Modlitba ako žiadosť, prosba, vďaka a vzdávanie chvály je prvý spôsob, ako nás Božie slovo premieňa. Napokon sa lectio divina uzatvára kontempláciou (contemplatio), pri ktorej si ako Boží dar osvojujeme samotný jeho pohľad hodnotenia skutočnosti a pýtame sa: Akú zmenu myslenia, srdca a života od nás žiada Pán? Svätý Pavol v Liste Rimanom hovorí: „Nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé“ (12, 2). Kontemplácia v nás totiž začína vytvárať pohľad na svet podľa Božej múdrosti a rodí v nás „Kristovo zmýšľanie“ (1 Kor 2, 16). Božie slovo sa tu predstavuje ako kritérium rozlišovania: je „živé, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca“ (Hebr 4, 12). Dobré je tiež pripomenúť, že dynamika lectio divina sa nenapĺňa, kým neprejde do činnosti (actio), čím podnecuje život veriaceho, aby sa v láske stal darom pre druhých.

Tieto postupné kroky nachádzame vynikajúcim spôsobom synteticky zhrnuté v postave Božej Matky.

Pre každého veriaceho je vzorom chápavého prijatia Božieho slova, lebo „zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2, 19; porov. 2, 51). To znamená – ako hovorí grécky originál –, že dokázala nachádzať hlboké jadro, ktoré spája zdanlivo rôznorodé udalosti, skutky a veci vo veľkom Božom pláne.297

Chcel by som poukázať aj na to, čo bolo počas synody odporúčané vzhľadom na prax osobného čítania Písma, ktorá podľa obvyklých podmienok Cirkvi umožňuje získať odpustky pre seba a pre zosnulých.298 Prax odpustkov299 zahŕňa tak náuku o nekonečných zásluhách Krista, ktoré Cirkev ako služobnica vykúpenia rozdeľuje a používa, ako aj náuku o spoločenstve svätých a hovorí o tom, „že sme navzájom zjednotení v Kristovi a že nadprirodzený život každého môže byť prospešný aj pre druhých“.300 V tejto perspektíve nás čítanie Božieho slova vedie na ceste pokánia a obrátenia, umožňuje nám posilniť v sebe zmysel cirkevnej príslušnosti a udržiava nás vživšom vzťahu s Bohom. Ako tvrdí svätý Ambróz: ak berieme s vierou do rúk Sväté písmo a čítame ho spolu s Cirkvou, človek sa vracia do raja, v ktorom sa prechádza spolu s Bohom.301

Božie slovo a mariánska modlitba

88. Vo vedomí nerozlučného vzťahu medzi Božím Slovom a Máriou z Nazareta vyzývam spolu so synodálnymi otcami, aby sa medzi veriacimi, najmä v rodinnom živote, podporovali mariánske modlitby, ktoré pomáhajú pri rozjímaní o svätých tajomstvách,

o ktorých hovorí Písmo. Veľmi užitočným prostriedkom je napríklad modlitba posvätného ruženca,302 v ktorej spolu s Máriou prechádzame tajomstvami Kristovho života303 a ktorý Ján Pavol II. rozšíril o tajomstvá svetla.304 Oznámenie jednotlivých tajomstiev je vhodné sprevádzať krátkymi úryvkami zo Svätého písma, týkajúcimi sa príslušného tajomstva, aby sa tak uľahčovalo veriacim zapamätať si významné vyjadrenia Písma vo vzťahu k tajomstvám Kristovho života.

Synoda okrem toho odporúčala šíriť medzi veriacimi modlitbu Anjel Pána. Ide o jednoduchú a hlbokú modlitbu, ktorá nám umožňuje konať „každodennú pamiatku vteleného Slova“.305 Vhodné je, aby Boží ľud, rodiny a spoločenstvá zasvätených osôb zostali verné tejto mariánskej modlitbe, ktorú nám tradícia odporúča modliť sa ráno, napoludnie a večer. V modlitbe Anjel Pána prosíme Boha, aby sa aj v nás na príhovor Panny Márie uskutočňovala Božia vôľa a aby sme ako ona prijímali do seba jeho slovo. Táto prax môže posilňovať autentickú lásku k tajomstvu vtelenia.

Aj niektoré starobylé modlitby kresťanského východu, ktoré vo vzťahu k Theotokos, Márii, Božej Matke, zahŕňajú celé dejiny spásy, si tiež zaslúžia, aby sme ich poznali, vážili si ich a šírili. Myslíme najmä na Akathistos a Paraklesis. Ide o chválospevy, spievané formou litánií, preniknuté cirkevnou vierou a biblickými obrazmi, ktoré pomáhajú veriacim spolu s Máriou rozjímať o tajomstvách Krista. Predovšetkým úctyhodný hymnus k Márii, Božej Matke, nazývaný Akathistos – teda spievaný postojačky –, predstavuje jedno z najvznešenejších vyjadrení mariánskej úcty v byzantskej tradícii.306 Modliť sa týmito slovami rozširuje dušu a napĺňa ju pokojom, ktorý prichádza zhora, od Boha, tým pokojom, ktorým je sám Kristus, narodený z Márie pre našu spásu.

Božie slovo a Svätá zem

89. Pripomenutím Božieho Slova, ktoré sa stalo telom v lone Márie z Nazareta, sa teraz naše srdce obracia k tej zemi, kde sa uskutočnilo dielo nášho vykúpenia a z ktorej sa Božie slovo rozšírilo až po kraj zeme. Slovo sa totiž pôsobením Ducha Svätého stalo telom v presnom okamihu a na konkrétnom mieste, v cípe krajiny na hraniciach rímskeho impéria. Preto čím viac si uvedomujeme univerzalitu a jedinečnosť Kristovej osoby, s o to väčšou vďakou hľadíme na tú zem, v ktorej sa Ježiš narodil, žil a daroval seba samého za nás všetkých. Kamene, po ktorých kráčal náš Vykupiteľ, pre nás zostávajú presiaknuté spomienkami a naďalej „kričia“ radostnú zvesť. Preto synodálni otcovia spomenuli výstižné vyjadrenie, ktoré Svätú zem nazýva „piatym evanjeliom“.307 Aké dôležité je, aby aj napriek toľkým ťažkostiam boli aj na týchto miestach kresťanské spoločenstvá! Biskupská synoda vyjadruje hlbokú blízkosť všetkým kresťanom, ktorí žijú vo Svätej zemi a vydávajú svedectvo viery vo Vzkrieseného. Kresťania sú tam povolaní slúžiť nielen ako „maják nádeje pre celú všeobecnú Cirkev, ale aj ako kvas harmónie, múdrosti a rovnováhy života v spoločnosti, ktorá tradične bola a naďalej je pluralistická, multietnická a multináboženská“.308

Svätá zem zostáva dodnes métou putovania kresťanského ľudu ako prejavu modlitby a pokánia, čo už v starobylých časoch dosvedčujú autori ako svätý Hieronym.309 Čím viac obraciame náš pohľad a srdce na pozemský Jeruzalem, tým viac v nás horí túžba po nebeskom Jeruzaleme, pravom cieli každého putovania, a horlivosť za to, aby všetci uznali meno Ježiša Krista, v ktorom jedinom je spása (porov. Sk 4, 12).

Poslanie Cirkvi: Hlásať Božie slovo svetu