90. Svätý Ján naliehavo zdôrazňuje základný paradox kresťanskej viery. Na jednej strane tvrdí, že „Boha nikto nikdy nevidel“ (Jn 1, 18; porov. 1 Jn 4, 12). Naše obrazy, pojmy či slová skutočne nemôžu žiadnym spôsobom definovať či zmerať nekonečnú realitu Najvyššieho. On zostáva Deus semper maior. Na druhej strane však tvrdí, že Slovo sa skutočne „stalo telom“ (Jn 1, 14). Jednorodený Syn, ktorý je v Otcovom lone, zjavil Boha, ktorého „nikto nikdy nevidel“ (Jn 1, 18). Ježiš Kristus prichádza k nám „plný milosti a pravdy“ (Jn 1, 14), ktorá bola prostredníctvom neho darovaná aj nám (porov. Jn 1, 17). Veď „z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou“ (Jn 1, 16). Týmto spôsobom evanjelista Ján v Prológu kontempluje Slovo od jeho prebývania u Otca cez jeho vtelenie až po jeho návrat do Otcovho náručia, kam so sebou prináša celú našu ľudskú prirodzenosť, ktorú v sebe navždy povýšil. V tomto jeho vyjdení z Otca a návrate k nemu (porov. Jn 13, 3; 16, 28; 18, 8.10) sa nám predstavuje ako „zvestovateľ“ Boha (porov. Jn 1, 18), ktorý nám rozpráva o Bohu. Ako tvrdí svätý Irenej, „Syn je zjavovateľom Otca“.310
Ježiš z Nazareta je takpovediac „exegétom“ Boha, ktorého „nikto nikdy nevidel“. On je „obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15). Tu sa napĺňa Izaiášovo proroctvo o účinnosti Pánovho slova: ako dážď a sneh zostupujú z neba, aby napojili zem a zúrodnili ju, tak sa Božie slovo nevráti naprázdno, ale urobí, čo si Boh želal, a vykoná, na čo ho poslal (porov. Iz 55, 10 a nasl.). Ježiš Kristus je toto definitívne a účinné Slovo, ktoré vyšlo z Otca a vrátilo sa k nemu, pričom vo svete dokonale uskutočnilo jeho vôľu.
91. Božie Slovo nám odovzdalo božský život, ktorý premieňa tvárnosť zeme a všetko robí nové (porov. Zjv 21, 5). Jeho slovo sa na nás obracia nielen ako na adresátov Božieho zjavenia, ale aj ako na jeho hlásateľov. On, ktorého poslal Otec, aby plnil jeho vôľu (porov. Jn 5, 36 – 38; 6, 38 – 40; 7, 16 – 18), nás priťahuje k sebe a zapája nás do svojho života a poslania. Duch Vzkrieseného tak uspôsobuje náš život na účinné hlásanie Božieho slova celému svetu. To je skúsenosť prvotného kresťanského spoločenstva, ktoré videlo, ako sa Božie slovo šíri prostredníctvom hlásania a svedectva (porov. Sk 6, 7). Rád by som tu poukázal na život apoštola Pavla, človeka plne uchváteného Pánom (porov. Flp 3, 12) – „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2, 20) – a svojím poslaním: „beda mi, keby som evanjelium nehlásal (1 Kor 9, 16). Pavol si uvedomoval, že to, čo Ježiš zjavil, je skutočne spása pre všetky národy, oslobodenie z otroctva hriechu, aby človek mohol vstúpiť do slobody Božích detí.
Čo Cirkev hlása svetu, je v skutočnosti Logos nádeje (porov. 1 Pt 3, 15). Človek potrebuje „veľkú nádej“, aby mohol žiť vlastnú prítomnosť, veľkú nádej, ktorou je „Boh, ktorý má ľudskú tvár a ktorý nás miloval až do krajnosti (Jn 13, 1)“.311
Preto je Cirkev vo svojej podstate misionárska. Nemôžeme si nechať pre seba slová večného života, ktoré sme dostali pri stretnutí s Ježišom Kristom: sú pre všetkých, pre každého človeka. Každý človek našich čias, či si to uvedomuje, alebo nie, potrebuje počuť túto zvesť. Nech Pán vzbudí medzi ľuďmi nový hlad a nový smäd po Pánových slovách ako za čias proroka Amosa (porov. Am 8, 11). Na nás leží zodpovednosť odovzdávať to, čo sme vďaka milosti sami dostali.
92. Biskupská synoda naliehavo zdôrazňovala potrebu posilniť v Cirkvi misijné povedomie, prítomné v Božom ľude už od jeho počiatkov. Prví kresťania považovali svoje misijné ohlasovanie za nevyhnutnosť vyplývajúcu zo samotnej viery: Boh, v ktorého verili, bol Bohom všetkých, jediný a pravý Boh, ktorý sa zjavoval v dejinách Izraela a napokon vo svojom Synovi, čím dal odpoveď, ktorú všetci ľudia v hĺbke svojho vnútra očakávajú. Prvé kresťanské spoločenstvá cítili, že ich viera neprináleží medzi nejaké zvláštne kultúrne zvyky, ktoré sa líšia podľa jednotlivých národov, ale patrí do oblasti pravdy, ktorá sa týka všetkých ľudí rovnako.
A znova je to svätý Pavol, ktorý nám svojím životom ilustruje zmysel kresťanského poslania a jeho pôvodnú univerzalitu. Myslíme na udalosť v aténskom areopágu, o ktorej hovoria Skutky apoštolov (porov. 17, 16 – 34). Apoštol národov nadväzuje rozhovor s ľuďmi rôznych kultúr vo vedomí, že tajomný Boh, Neznámy, o ktorom má každý nejakú, aj keď nejasnú predstavu, sa skutočne zjavil v dejinách: „Čo teda uctievate, hoci to nepoznáte, to vám ja zvestujem“ (Sk 17, 23). Novosť kresťanskej zvesti spočíva práve v tom, že všetkým národom môžeme povedať: „On sa ukázal. On osobne. Teraz je k nemu otvorená cesta. Novosť kresťanskej zvesti nespočíva v nejakej myšlienke, ale v skutočnosti, že on sa zjavil.“312
93. Poslanie Cirkvi teda nemožno pokladať sa ľubovoľnú či doplnkovú skutočnosť cirkevného života. Treba umožniť Duchu Svätému, aby nás asimiloval do samého Krista, aby sme mohli mať účasť na jeho vlastnom poslaní: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“ (Jn 20, 21), a tak odovzdávali Slovo celým životom. Je to samotné Slovo, ktoré nás nabáda obrátiť sa na bratov: je to Slovo, ktoré nás osvecuje, očisťuje, spôsobuje naše obrátenie, a my sme len jeho služobníci.
Preto je nevyhnutné znova objaviť naliehavosť a krásu ohlasovania slova o príchode Božieho kráľovstva, ktoré hlásal sám Kristus. V tomto zmysle si obnovme presvedčenie, ktoré bolo také dôverne známe cirkevným otcom, že obsahom Slova je Božie kráľovstvo (porov. Mk 1, 14 – 15), ktorým je samotná Ježišova osoba (Autobasileia), ako pôsobivo pripomína Origenes.313
Pán ponúka spásu ľuďom každej doby. Všetci vnímame, aké je nevyhnutné, aby Kristovo svetlo ožiarilo každé ľudské prostredie: rodinu, školu, kultúru, prácu, voľný čas a ďalšie oblasti spoločenského života.314
Nejde o hlásanie utišujúceho, ale prenikavého slova, vyzývajúceho na obrátenie, čím umožňuje stretnúť sa s tým, skrze ktorého vykvitá nové ľudstvo.
94. Keďže celý Boží ľud je „poslaným“ ľudom, synoda zdôraznila, že „misijné poslanie zvestovať Božie slovo je úlohou všetkých Ježišových učeníkov ako dôsledok ich krstu“.315
Nijaký veriaci v Krista sa nemôže cítiť zbavený tejto zodpovednosti, vychádzajúcej zo sviatostnej príslušnosti ku Kristovi. Toto povedomie treba prebúdzať v každej rodine, vo farnosti, v spoločenstve, v združení a v cirkevnom hnutí. Cirkev ako tajomstvo spoločenstva je teda celá misionárska a každý vo svojom životnom stave je povolaný významne prispieť ku kresťanskému ohlasovaniu.
Biskupi a kňazi podľa svojho vlastného poslania sú ako prví povolaní na život, uchvátený službou slovu, na hlásanie evanjelia, vysluhovanie sviatostí a vedenie veriacich k autentickému poznaniu Písma. Aj diakoni nech sa cítia povolaní spolupracovať podľa vlastného poslania na tejto úlohe evanjelizovať.
Zasvätený život počas celých dejín Cirkvi žiari svojou schopnosťou vziať výslovne na seba úlohu ohlasovať a kázať Božie slovo. V missio ad gentes a v najťažších situáciách s ochotou i v nových podmienkach evanjelizácie odvážne a smelo nastupuje na nové cesty a čelí novým výzvam, aby sa Božie slovo ohlasovalo účinne.316
Laici sú povolaní plniť svoj prorocký úrad, ktorý priamo vyplýva z krstu, a vydávať svedectvo evanjeliu v každodennom živote, kdekoľvek sa nachádzajú. V tomto súvise synodálni otcovia vyjadrili „najhlbšiu úctu a vďaku, ako aj povzbudenie do služby evanjelizácie, ktorú toľkí laici, a osobitne ženy, veľkodušne a usilovne ponúkajú v spoločenstvách po celom svete podľa príkladu Márie Magdalény, prvej svedkyne veľkonočnej radosti“.317
Okrem toho synoda s vďakou uznáva cirkevné hnutia a nové spoločenstvá ako „mimoriadne bohatstvo evanjelizačnej sily Cirkvi v našich časoch, ktoré podnecuje Cirkev rozvíjať nové formy ohlasovania evanjelia“.318