1.1. Názov. Prvá a Druhá kniha kráľov tvorili pôvodne v hebrejskej Biblii jeden spis. Prekladatelia do gréčtiny ho v Septuaginte rozdelili na dve knihy, ktoré označili ako 3. a 4. knihu kráľovstiev, lebo ich pokladali za pokračovanie Samuelových kníh, ktoré nazvali 1. a 2. knihou kráľovstiev. Toto rozdelenie prešlo z gréckeho prekladu aj do latinskej Vulgáty, aj do hebrejského masoretského textu. Ide o umelé rozdelenie do dvoch zvitkov z praktických dôvodov, ktoré však neruší pôvodnú jednotu spisu, ako o nej jasne svedčí rovnaká forma, tie isté stereotypné výrazy a zvraty, jeden duch, ktorý z nich vanie, ako i to, že o Achaziášovom [Ochoziášovom] kráľovstve začína hovoriť 1 Kr 23,52-54 a pokračuje 2 Kr 1,1-18. V hebrejskom kánone sa Knihy kráľov uvádzajú pod názvom Melakím [= králi] ako posledné dva spisy tzv. „skorších prorokov“. Názov „Knihy kráľov“ zodpovedá obsahu spisov, ktoré podávajú správy o kráľovi Šalamúnovi a o kráľoch Izraelského a Júdskeho kráľovstva od Dávidovej smrti (asi r. 970 pred Kr.) až po pád Jeruzalema (r. 587/6 pred Kr.).
1.2. Obsah. Po obsahovej stránke sú Knihy teologickou úvahou o troch po sebe nasledujúcich obdobiach biblických dejín, v ktorých vládli nad izraelským národom králi. Tematicky ich tvoria dejiny kráľa Šalamúna a rozdelenia jednotného kráľovstva na Izraelské a Júdske až po zánik Izraelského kráľovstva a dejiny Júdskeho kráľovstva až po babylonské zajatie. Knihy kráľov majú medzi starozákonnými dejepisnými knihami privilegované miesto, lebo sú v nich správy o politickej, spoločenskej a najmä o náboženskej situácii Izraelského a Júdskeho kráľovstva v rámci súvekých dejín Blízkeho východu. Z náboženskej stránky ide o historické obdobie ustavičných bojov medzi obrancami monoteizmu a šíriteľmi modloslužby, keď pôsobili najväčší proroci (Eliáš, Elizeus, Amos, Ozeáš, Izaiáš, Jeremiáš a už začínal svoju činnosť Ezechiel). Je to však aj obdobie kultúrneho a literárneho rozkvetu, z ktorého pochádzajú mnohé biblické spisy a iné písomné pamiatky.
V krátkosti možno obsah jednotlivých období opísaných v Knihách kráľov zhrnúť takto:
V prvej časti (porov. 1 Kr 1 – 11) sa podávajú správy o posledných udalostiach zo života kráľa Dávida a opisuje sa Šalamúnovo kráľovstvo: rast kráľovej múdrosti, jeho veľkolepé stavby, najmä jeruzalemský chrám, jeho bohatstvo a sláva, ale aj mravný a politický úpadok, ktorý zapríčinil rozpadnutie jednotného kráľovstva.
V opise druhej časti (porov. 1 Kr 12 – 2; 1Kr 17) sa hovorí o rozdelení Šalamúnovho kráľovstva na Izraelské (Severné) a Júdske (Južné) kráľovstvo, o politických bojoch medzi nimi a o priamych zásahoch prorokov Eliáša a Elizea. Obidve kráľovstvá často napadali zvonka Aramejčania a najmä Asýrčania, ktorí v r. 722/1 dobyli Samáriu a urobili koniec Izraelskému kráľovstvu, kým Júdske kráľovstvo si podrobili.
Tretie obdobie (2 Kr 18 – 25) sú dejiny Júdskeho kráľovstva od konca Izraelského kráľovstva až po dobytie Jeruzalema babylonským kráľom Nabuchodonozorom II. Osobitne sa vyzdvihuje úsilie júdskych kráľov Chizkiáša (Ezechiáša) a Jošiáša [Joziáša] o náboženskú reformu a povznesenie kultúrnej úrovne krajiny. Z historických udalostí sa spomína vpád asýrskeho kráľa Sennacheriba do Júdskeho kráľovstva a obliehanie Jeruzalema v r. 701, pád Asýrskej ríše za čias Jošiáša a vznik Babylonskej ríše, ktorá sa stala úhlavným nepriateľom a nakoniec príčinou zániku Júdskeho kráľovstva.
3.1. Štruktúra. Správy o kráľoch sa podávajú vo forme súhrnných životopisov v chronologickom poradí a údaje sa uvádzajú podľa vopred stanovenej schémy v tomto poradí:
1) meno kráľa a jeho otca (v prípade júdskych kráľov meno matky);
2) synchronistické údaje vzhľadom na súčasne panujúceho júdskeho alebo izraelského kráľa;
3) vek kráľa a trvanie jeho vlády;
4) zmienka o nejakej dôležitej udalosti z jeho života s odkazom na určitý prameň, kde možno o ňom získať podrobnejšie údaje;
5) autorov pozitívny alebo negatívny úsudok o nábožensko-mravnom správaní kráľa;
6) správa o jeho smrti a mieste pochovania, s uvedením mena jeho nástupcu na tróne.
Táto schéma chýba iba v obsiahlom opise dejín kráľa Šalamúna.
3.2. Cieľ kníh kráľov. Cieľom týchto spisov je náboženská úvaha o dejinách monarchie a kritický úsudok o kráľoch vo svetle monoteistickej viery a teológie zmluvy. Boh požehnáva a chráni izraelský a júdsky národ, ak jeho králi s ľudom zavrhujú modlárstvo a pohanské kultové miesta, ak sú verní zmluve s Jahvem, ak počúvajú posolstvo prorokov a konajú bohoslužby iba v jeruzalemskom chráme. V prípade nevery a odpadu od monoteizmu ich Boh tresce rôznymi pohromami a vojenskými porážkami.
Králi Izraelského kráľovstva sa kategoricky odsudzujú, lebo konali zakázané bohoslužby v Bét-Eli, nasledovali Jarobeáma [Jeroboama] v modloslužbe a v iných pohanských zvykoch (porov. 1 Kr 12,25-32 napr. s 2 Kr 15,9.18.24.28) a hlavne preto, že všetci robili to, „čo sa Pánovi nepáči“ (porov. napr. 1 Kr 15,26; 2 Kr 17,22). Kráľov Júdskeho kráľovstva Knihy zadeľujú do troch kategórií: zlí (Abijám [Abiam], Achaz, Menaše [Manasses], Jóachaz), lebo v konaní zla nasledovali príklad Izraela, zvlášť jeho kráľa Achaba, alebo preto, že sa oddávali modloslužbe pohanských národov, ktoré Pán vyhnal pred Izraelitmi (porov. napr. 2 Kr 21,2-5.21-22); dobrí (Ása, Jóšafat [Jozafat], Amasiáš, Uziáš [Oziáš = Azariáš], Jótam [Joatam]), lebo odstránili modloslužbu, ale ponechali, prípadne trpeli „výšiny“, kultové miesta zasvätené Jahvemu (porov. napr. 1 Kr 15,11-14; 22,43-44; 2 Kr 14,3-4; 15,3-4), a nakoniec veľmi dobrí (iba Chizkiáš [Ezechiáš] a Jošiáš [Joziáš]), ktorí odstránili modlárstvo i »výšiny« a urobili náboženskú reformu (porov. 2 Kr 18,3-8; 23,4-25; 2 Krn 29 – 31).
Z toho vyplýva, že cieľom kníh kráľov nie je podať históriu v modernom zmysle slova, ale vo svetle dejín spásy. Poukazujú na to, že nevernosť vyvoleného národa mala za následok rozdelenie kráľovstva, zánik Izraelského i Júdskeho kráľovstva a babylonské zajatie. Boží plán spásy to však neohrozilo, lebo skupina verných zachovávala zmluvu a Dávidov rod ostal nositeľom Božích prisľúbení.
Následkom náboženského charakteru dejín kráľov je v Knihách málo správ o politickej a hospodárskej situácii kráľovstiev, ktoré by mohli objasniť a vysvetliť opísané udalosti z historického hľadiska. Výlučne náboženské hodnotenie panovníkov nám znemožňuje urobiť si jasnú predstavu o reálnej politicko-sociálnej dimenzii kráľov. Klasickým príkladom je prípad Omrího [Amriho], ktorý bol bezpochyby veľkým kráľom; svedčia o tom asýrske anály, ktoré spomínajú a označujú »dom Omrího« ako panujúci dom v Izraeli ešte dlhý čas potom, čo jeho dynastia zmizla z politickej scény izraelských dejín. Podobne sa nič nehovorí ani o hospodárskom blahobyte za panovania Menašeho (Manassesa), Amóna a iných. Ešte aj správa o zániku Izraelského kráľovstva r. 722/1 pred Kr. sa podáva lakonicky a ako bezvýznamný kronikársky záznam (porov. 2 Kr 17,3-6).
Na druhej strane sa naširoko opisujú udalosti a osoby, ktoré mali významný náboženský vplyv, či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle. Detailné správy sa podávajú o Jarobeámovi [Jeroboamovi] I., o Achabovi a Jezabel, o Jehúovi, Achazovi, Menašemovi, Chizkiášovi [Ezechiášovi] a o Jošiášovi [Joziášovi]. V knihách majú privilegované miesto proroci Eliáš a Elizeus, ktorí hrali dôležitú úlohu v kritických chvíľach izraelských náboženských dejín a mali hlavnú zásluhu na zachovaní čistoty monoteistickej viery.
O náboženskom cieli kníh svedčí aj vynechanie niektorých dôležitých historických udalostí, o ktorých hovoria mimobiblické egyptské, asýrske a babylonské pramene. Tak napr. o faraónovi Šešonkovi [Sesakovi] I. sa síce hovorí, že vydrancoval jeruzalemský chrám a kráľovský dom (porov. 1 Kr 14,25 n.), ale vôbec sa nespomínajú iné jeho vojenské výpravy proti Júdskemu kráľovstvu. Takisto niet v Knihách ani zmienky o nerozhodnej bitke pri Karkare nad Orontom, ktorú r. 853 pred Kr. zviedol izraelský kráľ Achab so spojencami Aramejčanmi proti asýrskemu kráľovi Salmanassarovi III.
4.1. Pôvod Kníh. Autor kníh kráľov je neznámy. Stará židovská tradícia pokladala za ich autora Jeremiáša, lebo jeho účinkovanie a proroctvo úzko súviselo s udalosťami, ktoré sú opísané v poslednej časti tohto diela. Táto mienka je však dnes už všeobecne zavrhnutá. Podľa nateraz uznávanej vedeckej hypotézy o »deuteronomistickej histórii« (pozri Dejepisné knihy Starého zákona 1.) sú knihy pravdepodobne výsledkom dlhého kompilačného procesu ústnych a písomných tradícií, ktorý začal v 8. stor. pred Kr. a skončil sa ich definitívnou úpravou v 6. stor. pred Kr. Prvý redaktor údajne zozbieral a upravil materiál časti spisov od 1 Kr 12 do 2 Kr 20. Použil pritom tradície o Šalamúnovi a o kráľoch Izraelského a Júdskeho kráľovstva v duchu Jošiášovej [Joziášove] náboženskej reformy. Zdá sa, že to bol kňaz a očitý svedok pádu Jeruzalema v r. 587/6 pred Kr., ktorý okolo r. 580 pred Kr. v Palestíne zredigoval spis. Druhý redaktor okolo r. 550 pred Kr. pokračoval v diele svojho predchodcu a pridal k spisu niektoré rozprávania a tradície, ako napr. správy o posledných udalostiach kráľa Dávida (porov. 1 Kr 1,1 – 2,11), niektoré texty o obliehaní Jeruzalema (porov. 2 Kr 18 – 19 a Iz 36 – 39) a rozprávanie o návšteve kráľovnej zo Sáby (porov. 1 Kr 10). Z faktu, že v spise sa kladie veľký dôraz na Mojžišov zákon a na činnosť prorokov, sa uzatvára, že tento druhý redaktor patril do kruhu prorokov alebo bol žiakom proroka Jeremiáša.
4.2. Použitie prameňov. Na postupnú redakčnú prácu v kompilácii kníh poukazuje aj použitie viacerých starších prameňov. Medzi nimi sa výslovne spomína Kniha Šalamúnových letopisov (porov. 1 Kr 11,41), Kniha letopisov izraelských kráľov (cituje sa 15-krát, porov. napr. 1 Kr 14,19; 16,14 atď.) a Kniha letopisov júdskych kráľov (cituje sa 18-krát, porov. napr. 1 Kr 14,29; 15,23 atď.). Obsahový rozbor 1-2 Kr umožňuje zistiť okrem týchto prameňov aj iné použité dokumenty z kráľovských archívov, ktoré podávajú dôležité správy o administratívnom systéme kráľa Šalamúna (porov. 1 Kr 4), o vojenských úspechoch niektorých kráľov (porov. napr. víťazstvá kráľa Achaba nad Aramejčanmi v 1 Kr 20 a 22) alebo o ich mimoriadnej náboženskej činnosti (porov. napr. viaceré správy o kráľovi Jošiášovi v 2 Kr 22,1 – 23,30).
Popri prameňoch alebo dokumentoch o kráľoch je v knihách viacero naratívnych súhrnov o živote a pôsobení prorokov, tzv. cyklov, ktoré tvoria samostatný literárny celok. »Eliášov cyklus« (pozri 1 Kr 17 – 19; 21 a 2 Kr 1) sa zakladá na ústnej a písomnej tradícii, ktorá pochádza z prorockých kruhov Severného (Izraelského) kráľovstva z konca 9. stor. pred Kr. Hoci sa postava Eliáša a udalosti z jeho života opisujú nadneseným, dramatickým a ľudovým štýlom, vo všeobecnosti sa uznáva, že jadro opisu je historické. Hlavné náboženské témy v cykle sú: monoteizmus, autorita Božieho slova, prorokovo poslanie a sociálna spravodlivosť. „Elizeov cyklus“ (pozri 2 Kr 2 – 13) je zbierkou tradícií o prorokovi Elizeovi, ktorá bola usporiadaná do literárneho celku v prorockých kruhoch Severného kráľovstva podľa vzoru Eliášovho cyklu. Cieľom Elizeovho cyklu je vyzdvihnúť prorokovu autoritu a splnenie jeho predpovedí. Z literárneho hľadiska sa Eliášov a Elizeov cyklus vyznačujú najkrajšou hebrejčinou medzi spismi Starého zákona. Preto sa 9.-8. stor. pred Kr. právom nazýva „zlatým vekom“ hebrejskej literatúry. Okrem týchto hlavných cyklov sa v Knihách nachádzajú podobné state, kde sa spomínajú proroci Izaiáš (porov. 2 Kr 19 – 20), Achiáš (porov. 1 Kr 14,2), Míkaiáš [Micheáš], syn Jimlov [Jemlov] (porov. 1 Kr 22,8), prorokyňa Chulda [Holda] (porov. 2 Kr 22,14) a niektorí anonymní proroci (porov. 1 Kr 13; 2 Kr 21,10-15).
5.1. Chronologický problém. Ťažkým a zložitým problémom kníh kráľov je zosúladenie chronologických údajov uvedených v synchronickom podaní rokov panovania jednotlivých izraelských a júdskych kráľov s údajmi historických prameňov svetových dejín. Pri riešení tohto problému treba brať do úvahy tieto skutočnosti:
1) Staroveké národy nemali jednotné systémy datovania a chronologické sústavy. Egypťania, Asýrčania a Babylončania datovali udalosti jednotlivých rokov podľa významnej osobnosti alebo podľa rokov súčasného panovníka, ale rozdielnym spôsobom.
2) Semiti pokladali rok za nedeliteľnú časovú jednotku, a preto aj jeho časť počítali za úplný rok. Pritom boli dva systémy datovania: po-datovaním sa rok smrti kráľa počítal ako posledný celý rok jeho panovania, i keď išlo iba o jeho krátku časť, kým pred-datovaním sa táto časť roka počítala už ako prvý celý rok jeho nástupcu na trón.
3) V Izraeli sa rok začínal prvým mesiacom náboženského roka (mesiac nísan = marec/apríl) a používal sa systém pred-datovania, kým v Júdsku sa začínal prvým mesiacom občianskeho roka (mesiac tišrí = september/október) a sledoval sa systém po-datovania.
4) Pre tieto a iné príčiny (úmyselné korekcie redaktorov, dvojaký systém datovania v počítaní rokov panovania niektorých kráľov, skrátenie alebo predĺženie ich vlády a pod.) sa v chronologických tabuľkách starovekých a biblických panovníkov uvádzajú iba približné letopočty.
5) Pri biblických chronologických údajoch ide vo väčšine prípadov o údaje relatívnej chronológie a málo je takých, ktoré možno overiť na základe mimobiblických historických prameňov (absolútna chronológia). K nim patrí: nerozhodná bitka izraelského kráľa Achaba s asýrskym kráľom Salmanassarom III. r. 853 pred Kr. pri Karkare nad Orontom; údaj, že Jehú bol r. 841 poplatníkom Salmanassara III. a že izraelský kráľ Menachém platil od r. 738 poplatky asýrskemu kráľovi Tiglatpilesarovi III.; pád Samárie r. 722/1; obliehanie Jeruzalema asýrskym kráľom Sennacheribom [Sancheribom] r. 701; prvé dobytie Jeruzalema Nabuchodonozorom [Nebukadnesarom] II. r. 597 a definitívny pád Jeruzalema r. 587/6 pred Kr.
| Izraelské kráľovstvo | Júdske kráľovstvo | |||
|---|---|---|---|---|
| Jarobeám [Jeroboam] I. | 931 – 910 | Rechabeám [Roboam] | 931 – 913 | |
| Nádab | 910 – 909 | Abijám [Abiam] | 913 – 911 | |
| Baeša [Bása] | 909 – 886 | Ása | 911 – 870 | |
| Éla | 886 – 885 | Jóšafat [Jozafat] | 870 – 848 | |
| Zimrí [Zambri] | 885 | Jóram | 848 – 841 | |
| Omrí [Amri] | 885 – 874 | Achaziáš [Ochoziáš] | 841 | |
| Achab | 874 – 853 | Atália | 841 – 835 | |
| Achaziáš [Ochoziáš] | 853 – 852 | Jóaš [Joas] | 835 – 796 | |
| Jóram | 852 – 841 | Amasiáš | 796 – 781 | |
| Jehú | 841 – 814 | Uziáš [Oziáš] | 781 – 740 | |
| Jóachaz | 814 – 798 | Jótam [Joatam] | 740 – 736 | |
| Jóaš [Joas] | 798 – 783 | Achaz | 736 – 716 | |
| Jarobeám [Jeroboam] II. | 783 – 743 | Chizkiáš [Ezechiáš] | 716 – 687 | |
| Zekariáš [Zachariáš] | 743 | Menaše [Manasses] | 687 – 642 | |
| Šalúm [Selum] | 743 | Amón | 642 – 640 | |
| Menachém [Manahem] | 743 – 738 | Jošiáš [Joziáš] | 640 – 609 | |
| Pekachiáš [Fakeiáš] | 738 – 737 | Jóachaz | 609 | |
| Pekach | 737 – 732 | Jójakim [Joakim] | 609 – 598 | |
| Hóšea [Osé] | 732 – 724 | Jójakin [Joachin] | 598 | |
| PÁD SAMÁRIE | 722/721 | Sidkiáš [Sedekiáš] | 598 – 586 | |
| PÁD JERUZALEMA | 586 | |||
Poznámka: Vodorovnou čiarou sa označuje nástup novej dynastie izraelských kráľov.
5.3. Historická hodnota kníh kráľov. Náboženský cieľ Kníh prinútil redaktora, aby v duchu viery zhodnotil a spracoval zozbieraný materiál a tak vyzdvihol jeho význam pre dejiny spásy. Tým sa, prirodzene, história izraelských a júdskych kráľov stala neúplnou a jednostrannou. Okrem toho neslobodno zabudnúť, že pri hodnotení diela, ktoré vzniklo kompilačným spôsobom, treba dnes na jednotlivé dokumenty hľadieť pod zorným uhlom literárnych druhov, ku ktorým patria. Preto redaktorove úsudky o kráľoch a o ich činoch, vynesené v duchu deuteronomistického ponímania histórie, neslobodno chápať v zmysle striktne objektívnych údajov. To isté platí o príbehoch v Eliášovom a Elizeovom cykle, ktoré majú legendárny a povzbudzujúci ráz a treba ich hodnotiť na základe patričného literárneho druhu.
Pričom je potrebné zdôrazniť, že redaktor kníh napriek týmto výhradám rešpektoval historický ráz udalostí. Svedčí o tom použitie historických prameňov a objektívnosť, s akou redaktor opisuje aj tmavé stránky kráľov, i keď sa to prieči vytýčenému teologickému cieľu Kníh, ako napr. v prípade Šalamúna. Okrem toho mnohé udalosti opísané v 1-2 Kr potvrdzujú mimobiblické dokumenty, ktoré vyniesli na svetlo archeologické vykopávky na Blízkom východe a v Palestíne.
5.3.1. Egyptské dokumenty potvrdzujú vojenské výpravy faraóna Šešonka [Sesaka] I. (porov. 1 Kr 14,25-26), Taharku (Tirháku) [Tarak] (porov. 2 Kr 19,9) a Nechoa [Nechaa] II. (porov. 2 Kr 23,29). Aramejské papyrusy objavené na nílskom ostrove Elefantíne hovoria o židovskej vojenskej kolónii v Egypte, ktorá tam pravdepodobne vznikla po páde Jeruzalema r. 587/6 pred Kr. (porov. 2 Kr 25,25-26).
5.3.2. Asýrske dokumenty spomínajú izraelského kráľa Achaba, dom Omrího, aramejského uzurpátora Chazaela (porov. 2 Kr 9,14-15), poplatníkov Jehúa a Menachéma (porov. 2 Kr 15,19), zosadenie Pekacha a ustanovenie Hóšeu za kráľa (porov. 2 Kr 15,29-30), zničenie Samárie (porov. 2 Kr 17,5-6), vpád Sennacheriba do Júdska (porov. 2 Kr 18 – 19) a Menašeove poplatky Assarhaddonovi a Aššurbanipalovi. Stéla kráľa Adadnirariho III. spomína, že izraelský kráľ Jóaš bol jeho poplatníkom, o čom sa však v Biblii nezachovala nijaká správa.
5.3.3. Novobabylonské dokumenty zaznamenávajú dobytie Jeruzalema kráľom Nabuchodonozorom II. r. 597 (porov. 2 Kr 24,8-17), väznenie júdskeho kráľa Jójakina na babylonskom kráľovskom dvore (porov. 2 Kr 25,27-30) a politiku Berodaka [Merodaka] Baladana (porov. 2 Kr 20,12-13).
5.3.4. Medzi palestínskymi dokumentmi treba spomenúť: Méšovu stélu, ktorá dopĺňa správu o Jóramovej vojenskej výprave proti Moabčanom (porov. 2 Kr 3,4-27); Lakišské ostrakóny, ktoré osvetľujú situáciu Júdskeho kráľovstva v posledných rokoch jeho existencie; siloejský nápis, ktorý spomína tunel a vodovod vybudovaný kráľom Chizkiášom (porov. 2 Kr 20,20). Vykopávky v Palestíne našli kráľovské paláce v Samárii (porov. 1 Kr 16,24; 22,39) a prístav v Esjón-Geberi [Asiongaberi] pri Akabskom zálive Červeného mora (porov. 1 Kr 9,26).
Po tomto krátkom prehľade nie je prehnané tvrdenie, že ani jeden starozákonný spis nemá toľko mimobiblických dokumentov na overenie historickej pravdivosti opísaných udalostí ako práve Prvá a Druhá kniha kráľov.
Knihy kráľov obsahujú viac náboženskej náuky ako ostatné dejepisné knihy Starého zákona práve preto, že podávajú teologickú úvahu o dejinách a kráľoch vyvoleného národa v duchu deuteronomistickej a prorockej tradície. Hlavné teologické témy kníh sú:
6.1. Náuka o pravom Bohu. Na vrchu Karmel na výzvu proroka Eliáša všetok ľud rozhodne zavrhuje modloslužbu a slávnostne vyznáva svoju neochvejnú vieru v Jahveho: „Iba Pán je Boh! Iba Pán je Boh!“ (1 Kr 18,39). To isté presvedčenie vyjadruje autor vo všetkých svojich postojoch k jednotlivým izraelským a júdskym kráľom. Jahve má absolútnu moc nad silami prírody (porov. 1 Kr 17) aj nad vojskami nepriateľskými Izraelu (porov. 2 Kr 19,20-23). Jeho vláda siaha aj za hranice Palestíny (porov. 1 Kr 8,41-43; 17,7-16). On ochraňuje izraelský národ, ale ho aj tresce pre jeho neveru, lebo to vyžaduje nekonečná Božia spravodlivosť. Výrazným dôkazom toho je najmä zánik obidvoch kráľovstiev, deportácia do zajatia a otroctvo v Asýrsku a v Babylonii.
6.2. Náboženský význam monarchie. Knihy kráľov podávajú teológiu monarchie tak, ako ju chápali a učili deuteronomistický autor a proroci. Pravý kráľ je ten, ktorý „zachováva, čo žiada Pán, jeho Boh, kráča jeho cestami, zachováva jeho zákony, príkazy, práva a nariadenia, ako je napísané v Mojžišovom zákone…“ (1 Kr 2,3). Hlavnou úlohou kráľa je spravodlivo a múdro spravovať ľud, ba „slúžiť mu“ (porov. 1 Kr 12,7) preto, že je to Pánov ľud (porov. 1 Kr 3,8-9). Kritérium, podľa ktorého sa posudzuje ideálny kráľ, je jeho vernosť Pánovi a úsilie chrániť a podporovať legitimný monoteistický kult v jeruzalemskom chráme. Izraelskí a júdski králi neboli vo väčšine prípadov na výške svojho poslania. Nad tridsiatimi štyrmi z nich musel autor vyniesť prísny rozsudok: „Robil, čo sa Pánovi nepáči“. Ich nevernosti boli najmä: modlárstvo, stavba chrámov a oltárov cudzím pohanským božstvám, prenasledovanie Jahveho prorokov, násilie a útlak rôzneho druhu až po obetovanie nevinných detí pohanským bohom. I keď niektorí králi oľutovali svoje neprávosti a dostali odpustenie, celkový obraz monarchie je taký temný a bezútešný, že zánik oboch kráľovstiev bol spravodlivým a zaslúženým trestom za hriechy kráľov a ich poddaných.
6.3. Dávid a jeho dynastia. Nad skupinou júdskych kráľov sa vynáša zakladateľ dynastie, Dávid, idealizovaný kráľ, podľa ktorého sa kladne posudzujú niektorí jeho nástupcovia, ako napríklad Šalamún (porov. 1 Kr 3,3), Ása (porov. 1 Kr 15,11), Jošiáš (porov. 2 Kr 22,2). Neposlušnosť Dávidových nástupcov bola podľa autora kníh hlavnou príčinou rozdelenia monarchie (porov. 1 Kr 11,9-11) a zániku Júdskeho kráľovstva (porov. 2 Kr 23,26-27). To však nezrušilo ani zmluvu, ani prisľúbenia, že Dávidovo kráľovstvo bude upevnené naveky (porov. 2 Sam 7,12-16). Jahve bude vždy udržiavať jeho »lampu« (potomstvo na kráľovskom tróne) v Jeruzaleme »pre Dávida«, ako mu prisľúbil (porov. 1 Kr 11,36; 2 Kr 8,19). V tomto zmysle treba chápať i záverečné slová Druhej knihy kráľov (porov. 25,27-29), ktoré oznamujú, že Evil-Merodak, nástupca Nabuchodonozora II. na babylonskom tróne, omilostil po tridsaťsedemročnom väznení Jójakina, posledného kráľa Dávidovej dynastie. To malo byť lúčom nádeje a predzvesťou oslobodenia celého národa z babylonského zajatia.
6.4. Jeruzalem a chrám. Vplyv deuteronomistického učenia vidno aj na tom, že knihy kráľov pripisujú veľký význam Jeruzalemu a kultu v chráme. Jeruzalem bol duchovným centrom a symbolom jednoty izraelského národa. Dôležitosť chrámu sa krásne zvýrazňuje v Šalamúnovej modlitbe pri posviacke chrámu (porov. 1 Kr 8,23-53). Chrám je miesto „stretnutia“ Izraela so svojím Bohom pri všetkých príležitostiach národného života. Aj pointou rozprávania o Jošiášovej náboženskej reforme (porov. 2 Kr 22 – 23) je chrám: v chráme sa našiel zvitok Zákona, na prvom mieste očistili chrám a od toho času sa mohli iba v chráme prinášať Pánovi obety. Vo svetle rigorózneho zachovávania centralizovaného kultu v Jeruzaleme autor Kníh radikálne zavrhuje iniciatívu Jarobeáma I., ktorý zaviedol zakázanú bohoslužbu vo svätyniach v Dane a v Bét-Eli (porov. 1 Kr 12,25-32). To bola pomýlená „cesta, po ktorej kráčal Jarobeám“, a typický „Jarobeámov hriech“, ktorý autor Kníh kráľov nemilosrdne odsudzuje aj u jeho nasledovníkov, lebo k nemu zviedol aj celý Izrael (porov. 1 Kr 15,30; 15,34; 16,13 atď.).
6.5. Poslanie prorokov. Proroci a ich zásahy slovom a činom do náboženského, sociálneho a politického života majú v Knihách kráľov privilegované miesto. Nielen Eliáš a Elizeus, ktorých činnosť sa opisuje naširoko, ale aj iní proroci hrali v dôležitých alebo kritických chvíľach súvekých izraelských dejín hlavnú, viac ráz aj rozhodujúcu úlohu. Nátan presvedčil Dávida, aby za svojho nástupcu ustanovil Šalamúna (porov. 1 Kr 1,11-48). Achiáš vyriekol orákulum o rozdelení kráľovstva (porov. 1 Kr 11,29-39) a o Jarobeámovej smrti (porov. 1 Kr 14,4-16). Šemaiáš [Semeiáš] zabránil v mene Jahveho bratovražednej vojne (porov. 1 Kr 12,22-24), Míkaiáš [Micheáš] predpovedal Achabovi smrť na vojenskej výprave (porov. 1 Kr 22,13-28) a naopak Izaiáš oznámil prekvapivé víťazstvo Chizkiáša [Ezechiáša] nad asýrskym kráľom Sennacheribom (porov. 2 Kr 19). Prorokyňa Chulda [Holda], ktorú Jošiáš po objavení Knihy zákona v chráme požiadal o zistenie Pánovej vôle, okrem trestu za nevernosť národa jemu osobne oznámila Božie odpustenie (porov. 2 Kr 22,14-20).
Vo všetkých týchto prípadoch proroci hovorili v mene Jahveho. Ich poslaním bolo vyžadovať od kráľov a od izraelského ľudu zachovávanie Božej zmluvy a Božích príkazov nielen v náboženskej, ale aj v sociálnej a politickej rovine ľudského života, lebo všetko bolo treba podrobiť jedinému „Kráľovi, Pánovi zástupov“ (porov. Iz 6,5; 44,6; Zach 14,16), ktorým je Jahve.