Úvod do Kníh kráľov

1. Názov a obsah

1.1. Názov. Prvá a Druhá kniha kráľov tvorili pôvodne v hebrejskej Biblii jeden spis. Prekladatelia do gréčtiny ho v Septuaginte rozdelili na dve knihy, ktoré označili ako 3. a 4. knihu kráľovstiev, lebo ich pokladali za pokračovanie Samuelových kníh, ktoré nazvali 1. a 2. knihou kráľovstiev. Toto rozdelenie prešlo z gréckeho prekladu aj do latinskej Vulgáty, aj do hebrejského masoretského textu. Ide o umelé rozdelenie do dvoch zvitkov z praktických dôvodov, ktoré však neruší pôvodnú jednotu spisu, ako o nej jasne svedčí rovnaká forma, tie isté stereotypné výrazy a zvraty, jeden duch, ktorý z nich vanie, ako i to, že o Achaziášovom [Ochoziášovom] kráľovstve začína hovoriť 1 Kr 23,52-54 a pokračuje 2 Kr 1,1-18. V hebrejskom kánone sa Knihy kráľov uvádzajú pod názvom Melakím [= králi] ako posledné dva spisy tzv. „skorších prorokov“. Názov „Knihy kráľov“ zodpovedá obsahu spisov, ktoré podávajú správy o kráľovi Šalamúnovi a o kráľoch Izraelského a Júdskeho kráľovstva od Dávidovej smrti (asi r. 970 pred Kr.) až po pád Jeruzalema (r. 587/6 pred Kr.).

1.2. Obsah. Po obsahovej stránke sú Knihy teologickou úvahou o troch po sebe nasledujúcich obdobiach biblických dejín, v ktorých vládli nad izraelským národom králi. Tematicky ich tvoria dejiny kráľa Šalamúna a rozdelenia jednotného kráľovstva na Izraelské a Júdske až po zánik Izraelského kráľovstva a dejiny Júdskeho kráľovstva až po babylonské zajatie. Knihy kráľov majú medzi starozákonnými dejepisnými knihami privilegované miesto, lebo sú v nich správy o politickej, spoločenskej a najmä o náboženskej situácii Izraelského a Júdskeho kráľovstva v rámci súvekých dejín Blízkeho východu. Z náboženskej stránky ide o historické obdobie ustavičných bojov medzi obrancami monoteizmu a šíriteľmi modloslužby, keď pôsobili najväčší proroci (Eliáš, Elizeus, Amos, Ozeáš, Izaiáš, Jeremiáš a už začínal svoju činnosť Ezechiel). Je to však aj obdobie kultúrneho a literárneho rozkvetu, z ktorého pochádzajú mnohé biblické spisy a iné písomné pamiatky.

V krátkosti možno obsah jednotlivých období opísaných v Knihách kráľov zhrnúť takto:

V prvej časti (porov. 1 Kr 1 – 11) sa podávajú správy o posledných udalostiach zo života kráľa Dávida a opisuje sa Šalamúnovo kráľovstvo: rast kráľovej múdrosti, jeho veľkolepé stavby, najmä jeruzalemský chrám, jeho bohatstvo a sláva, ale aj mravný a politický úpadok, ktorý zapríčinil rozpadnutie jednotného kráľovstva.

V opise druhej časti (porov. 1 Kr 12 – 2; 1Kr 17) sa hovorí o rozdelení Šalamúnovho kráľovstva na Izraelské (Severné) a Júdske (Južné) kráľovstvo, o politických bojoch medzi nimi a o priamych zásahoch prorokov Eliáša a Elizea. Obidve kráľovstvá často napadali zvonka Aramejčania a najmä Asýrčania, ktorí v r. 722/1 dobyli Samáriu a urobili koniec Izraelskému kráľovstvu, kým Júdske kráľovstvo si podrobili.

Tretie obdobie (2 Kr 18 – 25) sú dejiny Júdskeho kráľovstva od konca Izraelského kráľovstva až po dobytie Jeruzalema babylonským kráľom Nabuchodonozorom II. Osobitne sa vyzdvihuje úsilie júdskych kráľov Chizkiáša (Ezechiáša) a Jošiáša [Joziáša] o náboženskú reformu a povznesenie kultúrnej úrovne krajiny. Z historických udalostí sa spomína vpád asýrskeho kráľa Sennacheriba do Júdskeho kráľovstva a obliehanie Jeruzalema v r. 701, pád Asýrskej ríše za čias Jošiáša a vznik Babylonskej ríše, ktorá sa stala úhlavným nepriateľom a nakoniec príčinou zániku Júdskeho kráľovstva.

2. Rozdelenie Kníh kráľov

2.1. Prvá kniha kráľov:

  1. Koniec Dávidovej vlády; Šalamún kráľom (1,1 – 11,43):
    1. Boj o následníctvo Dávidovho trónu (1,1-27)
    2. Určenie Šalamúna za následníka trónu (1,28-37)
    3. Pomazanie Šalamúna za kráľa (1,38-53)
    4. Posledné Dávidove príkazy a jeho smrť (2,1-12)
    5. Koniec Šalamúnových protivníkov (2,13-46)
    6. Zjavenie Pána a Šalamúnova prosba (3,1-15)
    7. Šalamúnov múdry rozsudok (3,16-28)
    8. Administratívna a hospodárska správa kráľovstva (4,1 – 5,8)
    9. Šalamúnova múdrosť (5,9-14)
    10. Prípravy na stavbu chrámu (5,15-32)
    11. Stavba chrámu (6,1-38)
    12. Kráľovský palác (7,1-12)
    13. Chrámové zariadenie (7,13-51)
    14. Prenesenie archy zmluvy (8,1-13)
    15. Šalamúnova reč a modlitba (8,14-53)
    16. Šalamúnovo požehnanie a obety (8,54-66)
    17. Druhé zjavenie Pána a jeho prisľúbenia (9,1-9)
    18. Rôzne Šalamúnove podujatia (9,10-28)
    19. Návšteva kráľovnej zo Sáby (10,1-13)
    20. Šalamúnovo bohatstvo (10,14-29)
    21. Šalamúnovo modlárstvo a porušenie zmluvy (11,1-8)
    22. Oznámenie trestu za nevernosť voči Bohu (11,9-13)
    23. Šalamúnovi zahraniční nepriatelia (11,14-25)
    24. Prorok Achiáš [Ahiáš] a Jarobeámova vzbura (11,26-40)
    25. Šalamúnova smrť (11,41-43).
  2. Dejiny Izraelského a Júdskeho kráľovstva. Prvá časť (12,1 – 22,54):
    1. Odtrhnutie desiatich severných kmeňov (12,1-19)
    2. Jarobeám [Jeroboam] I. kráľom Izraela (12,20-25)
    3. Náboženský rozkol (12,26-33)
    4. Muž Boží v Bét-Eli [Beteli] a jeho neposlušnosť (13,1-34)
    5. Jarobeámovo potrestanie a smrť (14,1-20)
    6. Rechabeám [Roboam] kráľom Júdska (14,21-31)
    7. Júdsky kráľ Abijám [Abiam] (15,1-8)
    8. Júdsky kráľ Ása (15,9-24)
    9. Izraelský kráľ Nádab (15,25-32)
    10. Izraelský kráľ Baeša [Bása] (15,33 – 16,7)
    11. Izraelský kráľ Éla (16,8-14)
    12. Izraelský kráľ Zimrí [Zambri] (16,15-20)
    13. Izraelský kráľ Omrí [Amri] (16,21-28)
    14. Izraelský kráľ Achab (16,29-34)
    15. Eliáš pri potoku Kerít [Karit] (17,1-7)
    16. Eliáš v Sarepte (17,8-24)
    17. Eliáš, Obadiáš [Abdiáš] a Achab (18,1-19)
    18. Eliášov súboj s Baalovými [Bálovými] prorokmi na vrchu Karmel (18,20-46)
    19. Eliáš na vrchu Choréb [Horeb] (19,1-13a)
    20. Nové Eliášovo poslanie (19,13b-18)
    21. Achabovo víťazstvo nad Aramejčanmi (20,1-43)
    22. Achab a Nábotova vinica; Eliášov zásah (21,1-29)
    23. Vojna s Aramejčanmi, Achabova smrť (22,1-40)
    24. Júdsky kráľ Jóšafat [Jozafat] (22,41-51)
    25. Izraelský kráľ Achaziáš [Ochoziáš] (22,52-54).

2.2. Druhá kniha kráľov:

  1. Dejiny Izraelského a Júdskeho kráľovstva: Druhá časť (1,1 – 17,41):
    1. Eliáš a Achaziáš [Ochoziáš] (1,1-18)
    2. Nanebovzatie Eliáša (2,1-12)
    3. Prvé Elizeove zázračné činy (2,13-25)
    4. Izraelský kráľ Jóram (3,1-27)
    5. Rozmnoženie oleja (4,1-7)
    6. Vzkriesenie chlapca (4,8-37)
    7. Zneškodnenie smrteľného jedla (4,38-41)
    8. Rozmnoženie chleba (4,42-44)
    9. Uzdravenie Aramejčana Naamana [Námana] (5,1-27)
    10. Plávajúca sekera (6,1-7)
    11. Aramejčania ranení slepotou (6,8-23)
    12. Oslobodenie od hladu v Samárii a nečakané víťazstvo nad Aramejčanmi (6,24 – 7,20)
    13. Starosť o ženu zo Šúnemu [Sunamitku] (8,1-6)
    14. Elizeus a Chazael [Hazael] v Damasku (8,7-15)
    15. Júdsky kráľ Jóram (8,16-24)
    16. Júdsky kráľ Achaziáš [Ochoziáš] (8,25-29)
    17. Izraelský kráľ Jehú (9,1-15a)
    18. Zavraždenie izraelského kráľa Jórama a júdskeho kráľa Achaziáša (9,15b-29)
    19. Zavraždenie Jezabel (9,30-37)
    20. Vyvraždenie Achabových potomkov (10,1-17)
    21. Vyhubenie Baalových ctiteľov (10,18-29)
    22. Rôzne správy o Jehúovi (10,30-36)
    23. Atália v Júdsku (11,1-20)
    24. Júdsky kráľ Jóaš [Joas] a oprava chrámu (12,1-22)
    25. Izraelský kráľ Jóachaz (13,1-9)
    26. Izraelský kráľ Jóaš [Joas] (13,10-13)
    27. Elizeova choroba a smrť (13,14-21)
    28. Víťazstvá izraelského kráľa Jóaša nad Aramejčanmi (13,22-25)
    29. Júdsky kráľ Amasiáš; jeho pýcha a pád (14,1-22)
    30. Izraelský kráľ Jarobeám [Jeroboam] II. (14,23-29)
    31. Júdsky kráľ Uziáš [Oziáš = Azariáš] (15,1-7)
    32. Izraelský kráľ Zekariáš [Zachariáš] (15,8-12)
    33. Izraelský kráľ Šalúm [Selum] (15,13-16)
    34. Izraelský kráľ Menachém [Manahem] (15,17-22)
    35. Izraelský kráľ Pekachiáš [Fakeiáš] (15,23-26)
    36. Izraelský kráľ Pekach (15,27-31)
    37. Júdsky kráľ Jótam [Joatam] (15,32-38)
    38. Júdsky kráľ Achaz (16,1-20)
    39. Izraelský kráľ Hóšea [Osé] a pád Izraela (17,1-6)
    40. Príčinou pádu Izraela boli jeho hriechy (17,6-23)
    41. Náboženstvo novousadlíkov; Samaritáni (17,24-41).
  2. Dejiny Júdskeho kráľovstva až po babylonské zajatie (18,1 – 25,30):
    1. Kráľ Chizkiáš [Ezechiáš] (18,1-12)
    2. Vpád asýrskeho kráľa Sennacheriba do Júdska (18,13-37)
    3. Chizkiášova reakcia a modlitba (19,1-19)
    4. Zásah proroka Izaiáša (19,20-34)
    5. Obliehaný Jeruzalem obdivuhodne zachránený (19,35-37)
    6. Choroba a uzdravenie Chizkiáša (20,1-11)
    7. Posolstvo z Babylonu (20,12-21)
    8. Kráľ Menaše [Manasses] (21,1-18)
    9. Kráľ Amón (21,19-26)
    10. Kráľ Jošiáš [Joziáš] objavenie Knihy Zákona (22,1-20)
    11. Jošiášova náboženská reforma a jeho smrť (23,1-30)
    12. Kráľ Jóachaz (23,31-35)
    13. Kráľ Jójakim [Joakim] (23,36 – 24,7)
    14. Kráľ Jójakin [Joachin] (24,8-17)
    15. Kráľ Sidkiáš [Sedekiáš] (24,18 – 25,7)
    16. Pád Jeruzalema (25,8-21)
    17. Gedaliáš [Godoliáš] miestodržiteľom v Júdsku (25,22-26)
    18. Omilostenie Jójakina v Babylone (25,27-30).

3. Štruktúra a cieľ Kníh kráľov

3.1. Štruktúra. Správy o kráľoch sa podávajú vo forme súhrnných životopisov v chronologickom poradí a údaje sa uvádzajú podľa vopred stanovenej schémy v tomto poradí:

1) meno kráľa a jeho otca (v prípade júdskych kráľov meno matky);

2) synchronistické údaje vzhľadom na súčasne panujúceho júdskeho alebo izraelského kráľa;

3) vek kráľa a trvanie jeho vlády;

4) zmienka o nejakej dôležitej udalosti z jeho života s odkazom na určitý prameň, kde možno o ňom získať podrobnejšie údaje;

5) autorov pozitívny alebo negatívny úsudok o nábožensko-mravnom správaní kráľa;

6) správa o jeho smrti a mieste pochovania, s uvedením mena jeho nástupcu na tróne.

Táto schéma chýba iba v obsiahlom opise dejín kráľa Šalamúna.

3.2. Cieľ kníh kráľov. Cieľom týchto spisov je náboženská úvaha o dejinách monarchie a kritický úsudok o kráľoch vo svetle monoteistickej viery a teológie zmluvy. Boh požehnáva a chráni izraelský a júdsky národ, ak jeho králi s ľudom zavrhujú modlárstvo a pohanské kultové miesta, ak sú verní zmluve s Jahvem, ak počúvajú posolstvo prorokov a konajú bohoslužby iba v jeruzalemskom chráme. V prípade nevery a odpadu od monoteizmu ich Boh tresce rôznymi pohromami a vojenskými porážkami.

Králi Izraelského kráľovstva sa kategoricky odsudzujú, lebo konali zakázané bohoslužby v Bét-Eli, nasledovali Jarobeáma [Jeroboama] v modloslužbe a v iných pohanských zvykoch (porov. 1 Kr 12,25-32 napr. s 2 Kr 15,9.18.24.28) a hlavne preto, že všetci robili to, „čo sa Pánovi nepáči“ (porov. napr. 1 Kr 15,26; 2 Kr 17,22). Kráľov Júdskeho kráľovstva Knihy zadeľujú do troch kategórií: zlí (Abijám [Abiam], Achaz, Menaše [Manasses], Jóachaz), lebo v konaní zla nasledovali príklad Izraela, zvlášť jeho kráľa Achaba, alebo preto, že sa oddávali modloslužbe pohanských národov, ktoré Pán vyhnal pred Izraelitmi (porov. napr. 2 Kr 21,2-5.21-22); dobrí (Ása, Jóšafat [Jozafat], Amasiáš, Uziáš [Oziáš = Azariáš], Jótam [Joatam]), lebo odstránili modloslužbu, ale ponechali, prípadne trpeli „výšiny“, kultové miesta zasvätené Jahvemu (porov. napr. 1 Kr 15,11-14; 22,43-44; 2 Kr 14,3-4; 15,3-4), a nakoniec veľmi dobrí (iba Chizkiáš [Ezechiáš] a Jošiáš [Joziáš]), ktorí odstránili modlárstvo i »výšiny« a urobili náboženskú reformu (porov. 2 Kr 18,3-8; 23,4-25; 2 Krn 29 – 31).

Z toho vyplýva, že cieľom kníh kráľov nie je podať históriu v modernom zmysle slova, ale vo svetle dejín spásy. Poukazujú na to, že nevernosť vyvoleného národa mala za následok rozdelenie kráľovstva, zánik Izraelského i Júdskeho kráľovstva a babylonské zajatie. Boží plán spásy to však neohrozilo, lebo skupina verných zachovávala zmluvu a Dávidov rod ostal nositeľom Božích prisľúbení.

Následkom náboženského charakteru dejín kráľov je v Knihách málo správ o politickej a hospodárskej situácii kráľovstiev, ktoré by mohli objasniť a vysvetliť opísané udalosti z historického hľadiska. Výlučne náboženské hodnotenie panovníkov nám znemožňuje urobiť si jasnú predstavu o reálnej politicko-sociálnej dimenzii kráľov. Klasickým príkladom je prípad Omrího [Amriho], ktorý bol bezpochyby veľkým kráľom; svedčia o tom asýrske anály, ktoré spomínajú a označujú »dom Omrího« ako panujúci dom v Izraeli ešte dlhý čas potom, čo jeho dynastia zmizla z politickej scény izraelských dejín. Podobne sa nič nehovorí ani o hospodárskom blahobyte za panovania Menašeho (Manassesa), Amóna a iných. Ešte aj správa o zániku Izraelského kráľovstva r. 722/1 pred Kr. sa podáva lakonicky a ako bezvýznamný kronikársky záznam (porov. 2 Kr 17,3-6).

Na druhej strane sa naširoko opisujú udalosti a osoby, ktoré mali významný náboženský vplyv, či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle. Detailné správy sa podávajú o Jarobeámovi [Jeroboamovi] I., o Achabovi a Jezabel, o Jehúovi, Achazovi, Menašemovi, Chizkiášovi [Ezechiášovi] a o Jošiášovi [Joziášovi]. V knihách majú privilegované miesto proroci Eliáš a Elizeus, ktorí hrali dôležitú úlohu v kritických chvíľach izraelských náboženských dejín a mali hlavnú zásluhu na zachovaní čistoty monoteistickej viery.

O náboženskom cieli kníh svedčí aj vynechanie niektorých dôležitých historických udalostí, o ktorých hovoria mimobiblické egyptské, asýrske a babylonské pramene. Tak napr. o faraónovi Šešonkovi [Sesakovi] I. sa síce hovorí, že vydrancoval jeruzalemský chrám a kráľovský dom (porov. 1 Kr 14,25 n.), ale vôbec sa nespomínajú iné jeho vojenské výpravy proti Júdskemu kráľovstvu. Takisto niet v Knihách ani zmienky o nerozhodnej bitke pri Karkare nad Orontom, ktorú r. 853 pred Kr. zviedol izraelský kráľ Achab so spojencami Aramejčanmi proti asýrskemu kráľovi Salmanassarovi III.

4. Pôvod kníh a použité pramene

4.1. Pôvod Kníh. Autor kníh kráľov je neznámy. Stará židovská tradícia pokladala za ich autora Jeremiáša, lebo jeho účinkovanie a proroctvo úzko súviselo s udalosťami, ktoré sú opísané v poslednej časti tohto diela. Táto mienka je však dnes už všeobecne zavrhnutá. Podľa nateraz uznávanej vedeckej hypotézy o »deuteronomistickej histórii« (pozri Dejepisné knihy Starého zákona 1.) sú knihy pravdepodobne výsledkom dlhého kompilačného procesu ústnych a písomných tradícií, ktorý začal v 8. stor. pred Kr. a skončil sa ich definitívnou úpravou v 6. stor. pred Kr. Prvý redaktor údajne zozbieral a upravil materiál časti spisov od 1 Kr 12 do 2 Kr 20. Použil pritom tradície o Šalamúnovi a o kráľoch Izraelského a Júdskeho kráľovstva v duchu Jošiášovej [Joziášove] náboženskej reformy. Zdá sa, že to bol kňaz a očitý svedok pádu Jeruzalema v r. 587/6 pred Kr., ktorý okolo r. 580 pred Kr. v Palestíne zredigoval spis. Druhý redaktor okolo r. 550 pred Kr. pokračoval v diele svojho predchodcu a pridal k spisu niektoré rozprávania a tradície, ako napr. správy o posledných udalostiach kráľa Dávida (porov. 1 Kr 1,1 – 2,11), niektoré texty o obliehaní Jeruzalema (porov. 2 Kr 18 – 19Iz 36 – 39) a rozprávanie o návšteve kráľovnej zo Sáby (porov. 1 Kr 10). Z faktu, že v spise sa kladie veľký dôraz na Mojžišov zákon a na činnosť prorokov, sa uzatvára, že tento druhý redaktor patril do kruhu prorokov alebo bol žiakom proroka Jeremiáša.

4.2. Použitie prameňov. Na postupnú redakčnú prácu v kompilácii kníh poukazuje aj použitie viacerých starších prameňov. Medzi nimi sa výslovne spomína Kniha Šalamúnových letopisov (porov. 1 Kr 11,41), Kniha letopisov izraelských kráľov (cituje sa 15-krát, porov. napr. 1 Kr 14,19; 16,14 atď.) a Kniha letopisov júdskych kráľov (cituje sa 18-krát, porov. napr. 1 Kr 14,29; 15,23 atď.). Obsahový rozbor 1-2 Kr umožňuje zistiť okrem týchto prameňov aj iné použité dokumenty z kráľovských archívov, ktoré podávajú dôležité správy o administratívnom systéme kráľa Šalamúna (porov. 1 Kr 4), o vojenských úspechoch niektorých kráľov (porov. napr. víťazstvá kráľa Achaba nad Aramejčanmi v 1 Kr 20 a 22) alebo o ich mimoriadnej náboženskej činnosti (porov. napr. viaceré správy o kráľovi Jošiášovi v 2 Kr 22,1 – 23,30).

Popri prameňoch alebo dokumentoch o kráľoch je v knihách viacero naratívnych súhrnov o živote a pôsobení prorokov, tzv. cyklov, ktoré tvoria samostatný literárny celok. »Eliášov cyklus« (pozri 1 Kr 17 – 19; 212 Kr 1) sa zakladá na ústnej a písomnej tradícii, ktorá pochádza z prorockých kruhov Severného (Izraelského) kráľovstva z konca 9. stor. pred Kr. Hoci sa postava Eliáša a udalosti z jeho života opisujú nadneseným, dramatickým a ľudovým štýlom, vo všeobecnosti sa uznáva, že jadro opisu je historické. Hlavné náboženské témy v cykle sú: monoteizmus, autorita Božieho slova, prorokovo poslanie a sociálna spravodlivosť. „Elizeov cyklus“ (pozri 2 Kr 2 – 13) je zbierkou tradícií o prorokovi Elizeovi, ktorá bola usporiadaná do literárneho celku v prorockých kruhoch Severného kráľovstva podľa vzoru Eliášovho cyklu. Cieľom Elizeovho cyklu je vyzdvihnúť prorokovu autoritu a splnenie jeho predpovedí. Z literárneho hľadiska sa Eliášov a Elizeov cyklus vyznačujú najkrajšou hebrejčinou medzi spismi Starého zákona. Preto sa 9.-8. stor. pred Kr. právom nazýva „zlatým vekom“ hebrejskej literatúry. Okrem týchto hlavných cyklov sa v Knihách nachádzajú podobné state, kde sa spomínajú proroci Izaiáš (porov. 2 Kr 19 – 20), Achiáš (porov. 1 Kr 14,2), Míkaiáš [Micheáš], syn Jimlov [Jemlov] (porov. 1 Kr 22,8), prorokyňa Chulda [Holda] (porov. 2 Kr 22,14) a niektorí anonymní proroci (porov. 1 Kr 13; 2 Kr 21,10-15).

5. Izrael a Júda v rámci dejín blízkeho východu

5.1. Chronologický problém. Ťažkým a zložitým problémom kníh kráľov je zosúladenie chronologických údajov uvedených v synchronickom podaní rokov panovania jednotlivých izraelských a júdskych kráľov s údajmi historických prameňov svetových dejín. Pri riešení tohto problému treba brať do úvahy tieto skutočnosti:

1) Staroveké národy nemali jednotné systémy datovania a chronologické sústavy. Egypťania, Asýrčania a Babylončania datovali udalosti jednotlivých rokov podľa významnej osobnosti alebo podľa rokov súčasného panovníka, ale rozdielnym spôsobom.

2) Semiti pokladali rok za nedeliteľnú časovú jednotku, a preto aj jeho časť počítali za úplný rok. Pritom boli dva systémy datovania: po-datovaním sa rok smrti kráľa počítal ako posledný celý rok jeho panovania, i keď išlo iba o jeho krátku časť, kým pred-datovaním sa táto časť roka počítala už ako prvý celý rok jeho nástupcu na trón.

3) V Izraeli sa rok začínal prvým mesiacom náboženského roka (mesiac nísan = marec/apríl) a používal sa systém pred-datovania, kým v Júdsku sa začínal prvým mesiacom občianskeho roka (mesiac tišrí = september/október) a sledoval sa systém po-datovania.

4) Pre tieto a iné príčiny (úmyselné korekcie redaktorov, dvojaký systém datovania v počítaní rokov panovania niektorých kráľov, skrátenie alebo predĺženie ich vlády a pod.) sa v chronologických tabuľkách starovekých a biblických panovníkov uvádzajú iba približné letopočty.

5) Pri biblických chronologických údajoch ide vo väčšine prípadov o údaje relatívnej chronológie a málo je takých, ktoré možno overiť na základe mimobiblických historických prameňov (absolútna chronológia). K nim patrí: nerozhodná bitka izraelského kráľa Achaba s asýrskym kráľom Salmanassarom III. r. 853 pred Kr. pri Karkare nad Orontom; údaj, že Jehú bol r. 841 poplatníkom Salmanassara III. a že izraelský kráľ Menachém platil od r. 738 poplatky asýrskemu kráľovi Tiglatpilesarovi III.; pád Samárie r. 722/1; obliehanie Jeruzalema asýrskym kráľom Sennacheribom [Sancheribom] r. 701; prvé dobytie Jeruzalema Nabuchodonozorom [Nebukadnesarom] II. r. 597 a definitívny pád Jeruzalema r. 587/6 pred Kr.

5.2. Chronologická tabuľka Izraelského a Júdskeho kráľovstva

5.2.1. Spojené kráľovstvo

Dávid 1010-970
Šalamún 970-931

5.2.2. Rozdelené kráľovstvo

Izraelské kráľovstvo     Júdske kráľovstvo
Jarobeám [Jeroboam] I.931 – 910Rechabeám [Roboam]931 – 913
Nádab910 – 909Abijám [Abiam]913 – 911
Baeša [Bása]909 – 886Ása911 – 870
Éla886 – 885Jóšafat [Jozafat]870 – 848
Zimrí [Zambri]885Jóram848 – 841
Omrí [Amri]885 – 874Achaziáš [Ochoziáš]841
Achab874 – 853Atália841 – 835
Achaziáš [Ochoziáš]853 – 852Jóaš [Joas]835 – 796
Jóram852 – 841Amasiáš796 – 781
Jehú841 – 814Uziáš [Oziáš]781 – 740
Jóachaz814 – 798Jótam [Joatam]740 – 736
Jóaš [Joas]798 – 783Achaz736 – 716
Jarobeám [Jeroboam] II.783 – 743Chizkiáš [Ezechiáš]716 – 687
Zekariáš [Zachariáš]743Menaše [Manasses]687 – 642
Šalúm [Selum]743Amón642 – 640
Menachém [Manahem]743 – 738Jošiáš [Joziáš]640 – 609
Pekachiáš [Fakeiáš]738 – 737Jóachaz609
Pekach737 – 732Jójakim [Joakim]609 – 598
Hóšea [Osé]732 – 724Jójakin [Joachin]598
PÁD SAMÁRIE722/721Sidkiáš [Sedekiáš]598 – 586
 PÁD JERUZALEMA586

Poznámka: Vodorovnou čiarou sa označuje nástup novej dynastie izraelských kráľov.

5.3. Historická hodnota kníh kráľov. Náboženský cieľ Kníh prinútil redaktora, aby v duchu viery zhodnotil a spracoval zozbieraný materiál a tak vyzdvihol jeho význam pre dejiny spásy. Tým sa, prirodzene, história izraelských a júdskych kráľov stala neúplnou a jednostrannou. Okrem toho neslobodno zabudnúť, že pri hodnotení diela, ktoré vzniklo kompilačným spôsobom, treba dnes na jednotlivé dokumenty hľadieť pod zorným uhlom literárnych druhov, ku ktorým patria. Preto redaktorove úsudky o kráľoch a o ich činoch, vynesené v duchu deuteronomistického ponímania histórie, neslobodno chápať v zmysle striktne objektívnych údajov. To isté platí o príbehoch v Eliášovom a Elizeovom cykle, ktoré majú legendárny a povzbudzujúci ráz a treba ich hodnotiť na základe patričného literárneho druhu.

Pričom je potrebné zdôrazniť, že redaktor kníh napriek týmto výhradám rešpektoval historický ráz udalostí. Svedčí o tom použitie historických prameňov a objektívnosť, s akou redaktor opisuje aj tmavé stránky kráľov, i keď sa to prieči vytýčenému teologickému cieľu Kníh, ako napr. v prípade Šalamúna. Okrem toho mnohé udalosti opísané v 1-2 Kr potvrdzujú mimobiblické dokumenty, ktoré vyniesli na svetlo archeologické vykopávky na Blízkom východe a v Palestíne.

5.3.1. Egyptské dokumenty potvrdzujú vojenské výpravy faraóna Šešonka [Sesaka] I. (porov. 1 Kr 14,25-26), Taharku (Tirháku) [Tarak] (porov. 2 Kr 19,9) a Nechoa [Nechaa] II. (porov. 2 Kr 23,29). Aramejské papyrusy objavené na nílskom ostrove Elefantíne hovoria o židovskej vojenskej kolónii v Egypte, ktorá tam pravdepodobne vznikla po páde Jeruzalema r. 587/6 pred Kr. (porov. 2 Kr 25,25-26).

5.3.2. Asýrske dokumenty spomínajú izraelského kráľa Achaba, dom Omrího, aramejského uzurpátora Chazaela (porov. 2 Kr 9,14-15), poplatníkov Jehúa a Menachéma (porov. 2 Kr 15,19), zosadenie Pekacha a ustanovenie Hóšeu za kráľa (porov. 2 Kr 15,29-30), zničenie Samárie (porov. 2 Kr 17,5-6), vpád Sennacheriba do Júdska (porov. 2 Kr 18 – 19) a Menašeove poplatky Assarhaddonovi a Aššurbanipalovi. Stéla kráľa Adadnirariho III. spomína, že izraelský kráľ Jóaš bol jeho poplatníkom, o čom sa však v Biblii nezachovala nijaká správa.

5.3.3. Novobabylonské dokumenty zaznamenávajú dobytie Jeruzalema kráľom Nabuchodonozorom II. r. 597 (porov. 2 Kr 24,8-17), väznenie júdskeho kráľa Jójakina na babylonskom kráľovskom dvore (porov. 2 Kr 25,27-30) a politiku Berodaka [Merodaka] Baladana (porov. 2 Kr 20,12-13).

5.3.4. Medzi palestínskymi dokumentmi treba spomenúť: Méšovu stélu, ktorá dopĺňa správu o Jóramovej vojenskej výprave proti Moabčanom (porov. 2 Kr 3,4-27); Lakišské ostrakóny, ktoré osvetľujú situáciu Júdskeho kráľovstva v posledných rokoch jeho existencie; siloejský nápis, ktorý spomína tunel a vodovod vybudovaný kráľom Chizkiášom (porov. 2 Kr 20,20). Vykopávky v Palestíne našli kráľovské paláce v Samárii (porov. 1 Kr 16,24; 22,39) a prístav v Esjón-Geberi [Asiongaberi] pri Akabskom zálive Červeného mora (porov. 1 Kr 9,26).

Po tomto krátkom prehľade nie je prehnané tvrdenie, že ani jeden starozákonný spis nemá toľko mimobiblických dokumentov na overenie historickej pravdivosti opísaných udalostí ako práve Prvá a Druhá kniha kráľov.

6. Náboženská náuka kníh kráľov

Knihy kráľov obsahujú viac náboženskej náuky ako ostatné dejepisné knihy Starého zákona práve preto, že podávajú teologickú úvahu o dejinách a kráľoch vyvoleného národa v duchu deuteronomistickej a prorockej tradície. Hlavné teologické témy kníh sú:

6.1. Náuka o pravom Bohu. Na vrchu Karmel na výzvu proroka Eliáša všetok ľud rozhodne zavrhuje modloslužbu a slávnostne vyznáva svoju neochvejnú vieru v Jahveho: „Iba Pán je Boh! Iba Pán je Boh!“ (1 Kr 18,39). To isté presvedčenie vyjadruje autor vo všetkých svojich postojoch k jednotlivým izraelským a júdskym kráľom. Jahve má absolútnu moc nad silami prírody (porov. 1 Kr 17) aj nad vojskami nepriateľskými Izraelu (porov. 2 Kr 19,20-23). Jeho vláda siaha aj za hranice Palestíny (porov. 1 Kr 8,41-43; 17,7-16). On ochraňuje izraelský národ, ale ho aj tresce pre jeho neveru, lebo to vyžaduje nekonečná Božia spravodlivosť. Výrazným dôkazom toho je najmä zánik obidvoch kráľovstiev, deportácia do zajatia a otroctvo v Asýrsku a v Babylonii.

6.2. Náboženský význam monarchie. Knihy kráľov podávajú teológiu monarchie tak, ako ju chápali a učili deuteronomistický autor a proroci. Pravý kráľ je ten, ktorý „zachováva, čo žiada Pán, jeho Boh, kráča jeho cestami, zachováva jeho zákony, príkazy, práva a nariadenia, ako je napísané v Mojžišovom zákone…“ (1 Kr 2,3). Hlavnou úlohou kráľa je spravodlivo a múdro spravovať ľud, ba „slúžiť mu“ (porov. 1 Kr 12,7) preto, že je to Pánov ľud (porov. 1 Kr 3,8-9). Kritérium, podľa ktorého sa posudzuje ideálny kráľ, je jeho vernosť Pánovi a úsilie chrániť a podporovať legitimný monoteistický kult v jeruzalemskom chráme. Izraelskí a júdski králi neboli vo väčšine prípadov na výške svojho poslania. Nad tridsiatimi štyrmi z nich musel autor vyniesť prísny rozsudok: „Robil, čo sa Pánovi nepáči“. Ich nevernosti boli najmä: modlárstvo, stavba chrámov a oltárov cudzím pohanským božstvám, prenasledovanie Jahveho prorokov, násilie a útlak rôzneho druhu až po obetovanie nevinných detí pohanským bohom. I keď niektorí králi oľutovali svoje neprávosti a dostali odpustenie, celkový obraz monarchie je taký temný a bezútešný, že zánik oboch kráľovstiev bol spravodlivým a zaslúženým trestom za hriechy kráľov a ich poddaných.

6.3. Dávid a jeho dynastia. Nad skupinou júdskych kráľov sa vynáša zakladateľ dynastie, Dávid, idealizovaný kráľ, podľa ktorého sa kladne posudzujú niektorí jeho nástupcovia, ako napríklad Šalamún (porov. 1 Kr 3,3), Ása (porov. 1 Kr 15,11), Jošiáš (porov. 2 Kr 22,2). Neposlušnosť Dávidových nástupcov bola podľa autora kníh hlavnou príčinou rozdelenia monarchie (porov. 1 Kr 11,9-11) a zániku Júdskeho kráľovstva (porov. 2 Kr 23,26-27). To však nezrušilo ani zmluvu, ani prisľúbenia, že Dávidovo kráľovstvo bude upevnené naveky (porov. 2 Sam 7,12-16). Jahve bude vždy udržiavať jeho »lampu« (potomstvo na kráľovskom tróne) v Jeruzaleme »pre Dávida«, ako mu prisľúbil (porov. 1 Kr 11,36; 2 Kr 8,19). V tomto zmysle treba chápať i záverečné slová Druhej knihy kráľov (porov. 25,27-29), ktoré oznamujú, že Evil-Merodak, nástupca Nabuchodonozora II. na babylonskom tróne, omilostil po tridsaťsedemročnom väznení Jójakina, posledného kráľa Dávidovej dynastie. To malo byť lúčom nádeje a predzvesťou oslobodenia celého národa z babylonského zajatia.

6.4. Jeruzalem a chrám. Vplyv deuteronomistického učenia vidno aj na tom, že knihy kráľov pripisujú veľký význam Jeruzalemu a kultu v chráme. Jeruzalem bol duchovným centrom a symbolom jednoty izraelského národa. Dôležitosť chrámu sa krásne zvýrazňuje v Šalamúnovej modlitbe pri posviacke chrámu (porov. 1 Kr 8,23-53). Chrám je miesto „stretnutia“ Izraela so svojím Bohom pri všetkých príležitostiach národného života. Aj pointou rozprávania o Jošiášovej náboženskej reforme (porov. 2 Kr 22 – 23) je chrám: v chráme sa našiel zvitok Zákona, na prvom mieste očistili chrám a od toho času sa mohli iba v chráme prinášať Pánovi obety. Vo svetle rigorózneho zachovávania centralizovaného kultu v Jeruzaleme autor Kníh radikálne zavrhuje iniciatívu Jarobeáma I., ktorý zaviedol zakázanú bohoslužbu vo svätyniach v Dane a v Bét-Eli (porov. 1 Kr 12,25-32). To bola pomýlená „cesta, po ktorej kráčal Jarobeám“, a typický „Jarobeámov hriech“, ktorý autor Kníh kráľov nemilosrdne odsudzuje aj u jeho nasledovníkov, lebo k nemu zviedol aj celý Izrael (porov. 1 Kr 15,30; 15,34; 16,13 atď.).

6.5. Poslanie prorokov. Proroci a ich zásahy slovom a činom do náboženského, sociálneho a politického života majú v Knihách kráľov privilegované miesto. Nielen Eliáš a Elizeus, ktorých činnosť sa opisuje naširoko, ale aj iní proroci hrali v dôležitých alebo kritických chvíľach súvekých izraelských dejín hlavnú, viac ráz aj rozhodujúcu úlohu. Nátan presvedčil Dávida, aby za svojho nástupcu ustanovil Šalamúna (porov. 1 Kr 1,11-48). Achiáš vyriekol orákulum o rozdelení kráľovstva (porov. 1 Kr 11,29-39) a o Jarobeámovej smrti (porov. 1 Kr 14,4-16). Šemaiáš [Semeiáš] zabránil v mene Jahveho bratovražednej vojne (porov. 1 Kr 12,22-24), Míkaiáš [Micheáš] predpovedal Achabovi smrť na vojenskej výprave (porov. 1 Kr 22,13-28) a naopak Izaiáš oznámil prekvapivé víťazstvo Chizkiáša [Ezechiáša] nad asýrskym kráľom Sennacheribom (porov. 2 Kr 19). Prorokyňa Chulda [Holda], ktorú Jošiáš po objavení Knihy zákona v chráme požiadal o zistenie Pánovej vôle, okrem trestu za nevernosť národa jemu osobne oznámila Božie odpustenie (porov. 2 Kr 22,14-20).

Vo všetkých týchto prípadoch proroci hovorili v mene Jahveho. Ich poslaním bolo vyžadovať od kráľov a od izraelského ľudu zachovávanie Božej zmluvy a Božích príkazov nielen v náboženskej, ale aj v sociálnej a politickej rovine ľudského života, lebo všetko bolo treba podrobiť jedinému „Kráľovi, Pánovi zástupov“ (porov. Iz 6,5; 44,6; Zach 14,16), ktorým je Jahve.