1.1. Názov kníh. Prvá a Druhá kniha Samuelova tvorili v hebrejskej Biblii pôvodne iba jeden spis, ktorý sa pod názvom Šemúel (= „Jeho meno je Boh“) uvádzal ako tretia kniha z tzv. „skorších prorokov“. Svedčí o tom aj masoretská poznámka k textu 1 Sam 28,24, ktorá upozorňuje, že „stred knihy“ sa nachádzal na tomto mieste. Za jej autora sa podľa starej židovskej tradície pokladal prorok Samuel s výhradou založenou na doslovnom výklade 1 Krn 29,29-30, že udalosti po jeho smrti spísali proroci Nátan a Gad. Rozdelenie spisu na dve knihy pochádza od gréckych prekladateľov, ktorí museli pri odpisovaní prekladu dlhého textu použiť dva zvitky, ktoré potom označili ako „Prvá a Druhá kniha kráľovstiev“. Toto rozdelenie na dve knihy v preklade Septuaginta sa zachovalo aj vo Vulgáte pod názvom „Prvá a Druhá kniha Kráľov“, ale do hebrejskej Biblie sa zaviedlo až v 15. a 16. stor. po Kr. ako „Prvá a Druhá kniha Samuelova“.
1.2. Obsah. V Samuelových knihách sa opisujú udalosti od narodenia Samuela (asi r. 1070 pred Kr.) až po Dávidovu smrť (asi r. 970 pred Kr.). Stredobodom opisovaných udalostí sú životné príbehy a osudy troch hlavných osôb: Samuela, Šaula a Dávida. Obsah obidvoch kníh možno zhruba načrtnúť takto:
1 Sam 1 – 7 opisuje v rámci kňazskej služby Éliho [Héliho] Samuelov život od narodenia cez povolanie za proroka až do chvíle, keď sa stal veľkým sudcom a záchrancom Izraela. Je to obdobie vojen Izraela s Filištíncami, kde hrala dôležitú rolu archa zmluvy zo svätyne v Šíle.
1 Sam 8 – 15 hovorí o založení monarchie, o pomazaní Šaula za kráľa a o jeho vojnách s Filištíncami a Amalekitmi. Šaul v týchto vojnách zvíťazil, ale Samuel mu pre dve ťažké previnenia, ktorých sa dopustil proti Božej vôli, oznámil, že Jahve ho zavrhol a na jeho miesto vyvolil Dávida.
Od 1 Sam 16 po 2 Sam 5 sa opisuje Dávidova politická kariéra: jeho vyvolenie za kráľa a služba na Šaulovom kráľovskom dvore, jeho úspešné vojenské podujatia, Šaulove nástrahy a prenasledovanie Dávida, ktorý je nútený viesť tulácky život, skrývať sa na púšti a hľadať ochranu dokonca u Filištíncov. Dávid sa po Šaulovej smrti v bitke na vrchu Gilboa [Gelboe] stáva kráľom nad Júdom v Chebróne [Hebrone] a po víťazstve nad protivníkmi zo Šaulovho domu aj nad celým Izraelom.
V 2 Sam 6 – 20 sa opisuje Dávidova politická, vojenská a náboženská činnosť. Osobitne sa zdôrazňuje prenesenie archy do Jeruzalema, ktorý sa takto stal náboženským strediskom Izraela, a Pánovo prisľúbenie Dávidovi, že jeho kráľovstvo bude upevnené naveky. Po víťazstve nad okolitými národmi a upevnení jeho kráľovstva sa opisuje Dávidov ťažký hriech a jeho následky: rozklad v Dávidovej rodine, Abšalómovo [Absolónovo] sprisahanie, boje Dávidových synov o trón a konečné ustanovenie Šalamúna za kráľa.
V dodatkoch 2 Sam 21 – 24 sa uvádzajú dve lyrické kompozície, správy o rôznych osobách a o dvoch prírodných katastrofách.
3.1. Kompilačný ráz kníh. Samuelove knihy nie sú kronikárskym záznamom, v ktorom sa podávajú udalosti podľa ich časového vývoja a postupnosti. Sú literárnym dielom, v ktorom je zozbieraný a spracovaný materiál rôzneho druhu a z rozličných historických období. Sú v nich ústne tradície, ktoré siahajú až do Šaulových a Dávidových čias, ďalej písomné záznamy urobené v dobe Šalamúnovho kráľovstva a dodatky pridané po zániku Júdskeho kráľovstva v r. 587/6, teda v čase, keď sa Samuelove knihy definitívne upravili v duchu „deuteronomistickej histórie“ (porov. Dejepisné knihy Starého zákona 1.).
Literárna analýza kníh potvrdzuje ich kompilačnú, zložitú štruktúru. Svedčia o tom dublety uvedených udalostí (napr. dvojaké podanie o ustanovení monarchie: jedno k nej zaujíma odmietavý, druhé kladný postoj), odlišné správy o obsadení izraelských území Filištíncami, o Samuelovej činnosti, o pomazaní Dávida za kráľa a iné nezrovnalosti. Ide tu pravdepodobne o dve rozdielne tradície, ktoré kompilátori chceli zachovať v pôvodnej forme, a preto ich začlenili do rôznych kontextov. Cyklus správ o Božej arche v 1 Sam 4 – 7 je spracovaný štýlom ľudových podaní. Opis Šaulovho nastúpenia na trón sa vyznačuje mnohými prvkami, charakteristickými pre románovú tvorbu. Významné Nátanovo proroctvo v 2 Sam 7 nesie stopy neskorších dodatočných redakčných úprav. Naopak blok 2 Sam 9 – 20 predstavuje jednoliaty literárny celok a je jedným z najvýznamnejších historických zástupcov dejepisnej a naratívnej spisby Izraela už aj preto, že je v ňom veľa narážok na pramene, ktoré kompilátori použili.
3.2. Vznik Samuelových kníh. Zložitý kompilačný proces a postupný vývin týchto kníh prebiehal pravdepodobne takto. Niektoré ústne podania z čias Šaula a Dávida zachytili písomne vo forme naratívnych cyklov. Napríklad tradície o Éliho sudcovskej a kňazskej službe, o Samuelovom detstve a začiatkoch jeho činnosti, ktoré vznikli v Šíle a v Ráme. Podobného rázu sú aj cykly o funkcii archy vo vojnách s Filištíncami, o vyvolení Šaula za kráľa pod tlakom prívržencov monarchistického hnutia, cykly o kráľovi Dávidovi a o bojoch medzi jeho synmi o trón.
Tieto tradície sa obohacovali a vyvíjali v priamej spojitosti s neskoršími udalosťami. Po rozdelení kráľovstva, keď sa monarchia stala nástrojom mravného úpadku a nevernosti Jahvemu, pribudli niektoré dodatky náboženského rázu, ako napr. verzia odmietavého postoja voči monarchickému zriadeniu izraelského národa, aktualizačný výklad Samuelovho víťazstva nad Filištíncami, úprava Nátanovho proroctva a retuš Dávidovej modlitby. Týmito dodatkami sa vytvorilo jednotné náboženské dielo, ktorého hlavnou témou bol konflikt medzi kráľovskou mocou a prorockým posolstvom.
V 7. storočí, po vydaní Knihy Deuteronómium, sa Samuelove knihy stali predmetom definitívnej revízie a redakcie v zmysle deuteronomistického chápania dejín izraelského národa. Redaktori ich vystrojili chronologickými údajmi a historickými dokladmi, doplnili ich starými pamäťami a na mnohých miestach preštylizovali text typickými deuteronomistickými výrazmi a slovami.
4.1. Pramene kompilátorov. Historická hodnota údajov uvedených v týchto spisoch sa zakladá na starých prameňoch, z ktorých kompilátori čerpali správy, a na literárnych druhoch, ktoré používali pri podávaní jednotlivých udalostí. Veľká časť použitého materiálu sú ústne alebo písomné tradície, ktoré pochádzajú zo súčasného alebo bezprostredne nasledujúceho obdobia opísaných udalostí. Rodinné príhody Dávidovho domu a správy o nástupníctve na trón sa v knihách opisujú živo a vecne, z čoho možno usúdiť, že pochádzajú z prvej ruky. Aj informácie o Šaulovi sú pravdepodobne z čias založenia monarchie. Cyklus naratívneho materiálu o Božej arche má svoj pôvod v kňazských tradíciách z čias kráľa Dávida a Šalamúna.
4.2. Historicko-spoločenský a náboženský rámec. Predpokladané historické a politické pozadie Samuelových kníh súhlasí s časom, keď bolo na Blízkom východe veľmocenské postavenie Egypta a Asýrie na úpadku a keď boli jedinými nepriateľmi Izraela okolité národy. Na základe početných údajov Prvej knihy Samuelovej možno v prvom rade rekonštruovať začiatky izraelskej monarchie v ich objektívnej skutočnosti napríklad aj preto, že osoby, ktoré pri tom hrali dôležitú úlohu, sa nestranne predstavujú s ich zásluhami i nedostatkami. V Samuelových knihách sa okrem toho jasne odzrkadľuje skutočná situácia každodenného života, primitívny stupeň spoločnosti a náboženských prejavov Izraela z rokov okolo 1000 pred Kr. Potvrdzujú to aj archeologické vykopávky na miestach, ktoré boli javiskom súvekých dejín: napr. zničenie Šíla Filištíncami v 11. stor. pred Kr. (porov. Jer 7,12; 26,6.9), bohaté nálezy filištínskej keramiky na izraelských územiach okupovaných Filištíncami (v Mispe [Masfe], v Bét-Eli [Beteli], v Megidde [Magede] a inde), zrúcaniny pevnosti v Gibei [Gabae], kde sídlil Šaul (porov. 1 Sam 23,19; 15,34), a iné.
Informácie o nadvláde Filištíncov, o ich monopole vo výrobe železných nástrojov a zbraní (porov. 1 Sam 13,19-21), rozprávania o vojenských výpravách a bojoch, ktoré sú bohaté na presné a overiteľné topografické údaje (porov. 1 Sam 13; 17; 31), podrobný opis Dávidovho utečeneckého života a pod. sú dostatočným dôkazom hodnovernosti správ uvedených v Samuelových knihách. I keď chýbajú mimobiblické pramene o Dávidových víťazstvách zachytených v 2 Sam 8, nejde o vymyslené historky. Je historická skutočnosť, že založenie Dávidovej ríše na začiatku prvého tisícročia pred Kr. a voľný prístup Izraela k Stredozemnému a Červenému moru vytvorili priaznivé politické a hospodárske podmienky pre blahobyt a zaistili pokoj Šalamúnovmu kráľovstvu. Správy o funkcionároch na kráľovskom dvore (porov. 2 Sam 8,15-18; 20,23-26) a o sčítaní ľudu (porov. 2 Sam 24) svedčia o Dávidovom rozhodnutí a úsilí zorganizovať kráľovstvo a upevniť jeho politickú a hospodársku moc medzi okolitými národmi.
V náboženskej oblasti sa bežne zachovávali starodávne zvyky, ktoré svedčia o primitívnom stupni náboženstva, ako je napr. cherem (= „kliatba“, čiže totálne zničenie nepriateľa a vojenskej koristi na znak ich odovzdania do vlastníctva Bohu; porov. 1 Sam 15,3), používanie žrebov (lósov) na spoznanie Božej vôle (porov. 1 Sam 14,37.41 n.), extatické stavy členov prorockých združení (porov. 1 Sam 10,5-6; 19,20-24) a primitívny pojem hriechu a Božieho trestu. Ale na pozadí tejto nízkej duchovnej úrovne vynikajú osoby, ktoré mali mimoriadne hlboký náboženský zmysel a presvedčenie. Samuel, prorok, sudca a zakladateľ monarchie, horlivo ohlasuje ideál viery a bezvýhradnú dôveru voči Bohu. Šaul, tragická postava v živote i v smrti, rozhodne a úprimne vyznáva svoju vieru, ale končí zle pre svoju neposlušnosť voči Bohu a pre chorobnú žiarlivosť na Dávida. Dávid je potom jednou z najvýznamnejších osobností izraelských dejín. Predstavuje ideál teokratického kráľa, ktorého si vyvolil Boh, aby sociálne, politicky a nábožensky zjednocoval národ. Vyzdvihuje sa najmä veľkosť jeho ducha, mimoriadna vojenská udatnosť, politická prezieravosť, hlboký náboženský cit aj v prípade, keď sa dopustil hriechu.
4.3. Historické dáta. Vedecké skúmanie profánnych historických prameňov, ktoré spadajú do dejinného obdobia Samuelových kníh, neprinieslo veľa nových skutočností, lebo keď panoval Šaul a Dávid, nebolo významnejších svetových udalostí. Po vpádoch tzv. „národov mora“ a Aramejčanov boli Egypt na juhu a Asýria na severe na úpadku a v tejto politickej situácii mohol Dávid založiť svoje kráľovstvo a rozšíriť jeho hranice od Červeného mora až po Libanon.
Hlavné dáta tohto biblického obdobia sú:
Okolo r. 1050 pred Kr. Filištínci zvíťazili nad Izraelom v Afeku; do tohto času spadá aj smrť Elího (Héliho) (porov. 1 Sam 4).
V rokoch 1030-1010 pred Kr. je Šaul kráľom nad Izraelom.
V rokoch 1010-970 pred Kr. kraľuje Dávid nad Júdskom a Izraelom; po dobytí Jeruzalema (okolo r. 1000) víťazí nad Filištíncami, Moabčanmi, Aramejčanmi z Damasku, Ammončanmi a Edomčanmi (porov. 2 Sam 8 – 9).
Napriek rôznorodosti použitého materiálu a dlhému kompilačnému procesu kníh dali im poslední redaktori jednotnú a organickú štruktúru podľa spoločného ideového zámeru. Chceli podať vysvetlenie dejinných udalostí okolo založenia monarchie a ukázať dôvod jej existencie v histórii Izraela a význam kráľa Dávida.
5.1. Deuteronomistický výklad dejinných udalostí. Redaktori, ktorí dali knihám definitívnu formu, chceli najprv odpovedať na niektoré dôležité otázky, ktoré kládli dejinné udalosti v živote izraelského národa v období monarchie. Správy o Samuelovom detstve a o jeho povolaní za proroka objasňujú jeho vzťah k svätyni v Šíle a rozprávanie o arche zmluvy vysvetľuje, prečo sa dostala do rúk Filištíncov a potom bola uložená v Jeruzaleme. Pri Šaulovi sa vysvetľuje, prečo ho Samuel najprv pomazal za kráľa, a neskôr ho zavrhol, prečo sa Dávid Šaulovi nepáčil, a napriek tomu sa stal namiesto neho kráľom. Tzv. „Dejinami nástupníctva na trón“ sa dáva odpoveď na otázku, prečo sa naň nedostali potomci Šaulovi, ale Dávidovi a medzi nimi práve Šalamún.
5.2. Založenie kráľovstva a jeho zmysel. V styku a v bojoch Izraela s okolitými národmi vynorili sa naliehavé žiadosti ľudu o ustanovenie monarchického zriadenia spoločnosti aj v Izraeli (porov. 1 Sam 8,5). V Prvej knihe Samuelovej možno nájsť dve protichodné tendencie v otázke založenia izraelského kráľovstva: za monarchiu (porov. 1 Sam 9,1 – 10,16; 11) a proti nej (1 Sam 8; 10,17-27; 12). V prvej sa presádzal názor, že aj Izrael by mal mať svojho kráľa ako ostatné okolité národy. V druhej sa táto tendencia ostro odsudzovala s poukazom na zásadne teokratické zriadenie izraelskej spoločnosti: kráľom Izraela je sám Pán, Boh (porov. 1 Sam 12,12). Teda ustanovenie monarchie nebol čisto politický problém, ale problém náboženský, teologický. Tento náboženský prvok ostal podstatným a prvoradým činiteľom aj v monarchii: Boh mal i naďalej najvyššiu vládnu moc nad Izraelom, len ju viditeľne vykonával prostredníctvom vyvoleného a „pomazaného“ kráľa, ktorý vládol namiesto Pána (porov. 1 Sam 9,16; 10,1).
5.3. Význam kráľa Dávida. V Samuelových knihách sa Dávid predstavuje ako ideálny teokratický kráľ. V oblasti vnútornej politiky zjednotil všetky izraelské kmene a vytvoril z nich jeden národ. Jeho zahraničná politika sa zamerala na podmanenie nepriateľov (Filištíncov, Moabčanov, Aramejčanov, Ammončanov a Edomčanov; porov. 2 Sam 8 – 10) a na rozšírenie územia svojho kráľovstva. Dal do Jeruzalema preniesť archu zmluvy (porov. 2 Sam 6) a stal sa zakladateľom Jahveho bohoslužby. Svoju morálnu veľkosť naštrbil hriechom s Bat-šebou [Betsabe] a zavraždením jej manžela, Hetejca Uriáša (porov. 2 Sam 11 – 12). To malo nepriaznivý vplyv na život celej jeho rodiny (porov. 2 Sam 13 – 20) a ešte za jeho života sa prejavilo intrigami a bojom o následníctvo trónu. Jeho nástupcom sa stal Šalamún (porov. 1 Kr 1 – 2), ktorého si Boh vyvolil od narodenia. Samuelove knihy sú teda apológiou júdskej dynastie. Podľa Nátanovho proroctva (porov. 2 Sam 7) mal Dávidov dom navždy ostať na tróne v Jeruzaleme i napriek osobným nevernostiam a hriechom niektorých jeho príslušníkov.
Ak chceme pochopiť a oceniť náboženské posolstvo Samuelových kníh, musíme vziať do úvahy historické prostredie a náboženské náhľady čias, v ktorých tieto spisy vznikli. Iba tak možno správne porozumieť učenie, ktoré chceli autori podať opísaním života a činov Samuela a Dávida.
6.1. Samuel. Samuel sa predstavuje nielen ako ideálny typ nábožného človeka, ale predovšetkým ako Bohom vyvolený sudca a prorok, ktorý ostal celý svoj život verný svojmu poslaniu (porov. 1 Sam 12). Ako sudca bol záchrancom Izraela v kritických chvíľach jeho dejín a ako prorok bol duchovným vodcom prvého izraelského kráľa Šaula. Samuel v svojom nekompromisnom postoji voči kráľovi vyžadoval od neho bezpodmienečnú poslušnosť Bohu a dokonalé plnenie jeho vôle: „poslušnosť Pánovmu hlasu je lepšia než obeta“ (porov. 1 Sam 15,22). Pravda tohto výroku sa stala princípom pravej nábožnosti, ktorý potom ohlasovali aj iní proroci (porov. napr. Oz 6,6) a ktorého platnosť definitívne potvrdil sám Ježiš Kristus (porov. Mt 9,13). Ním sa zásadne odsudzuje každý prejav nábožnosti, ktorá sa zakladá iba na vonkajších úkonoch kultu a na bezduchom zachovávaní predpisov.
Inou charakteristikou Samuelovho života je modlitba. Izrael vždy počítal s prorokovou modlitbou a prímluvou u Boha, ktorá bola taká mocná, že dosiahla všetko (porov. 1 Sam 12,17-19). Izrael bol Božím ľudom, lebo veril, a Boh ho vyslobodil z toľkých nebezpečných situácií, lebo sa zaň modlil Samuel (porov. 1 Sam 12,23) alebo iní Boží muži (porov. napr. Ex 17,9-13; 2 Mach 15,14-16).
6.2. Dávid. Dávidova osobnosť je zložitejšia, ale i bohatšia na poučenie. V opise udalostí jeho života v 2 Sam 10 – 20 je kľúč na pochopenie jeho duchovnej veľkosti, ale aj ľudskej slabosti. Musel znášať neblahé následky svojich dvoch hriechov, ale dobre pochopil, že hriech je osobná nevďačnosť voči láskavému a dobrotivému Bohu (porov. 2 Sam 12,13). Jeho ľútosť a návrat k Bohu sa stali klasickým príkladom obrátenia pre všetky časy. Podobne, keď po sčítaní ľudu pochopil, že si uzurpoval právo, ktoré patrí iba Bohu, uznal svoj hriech (porov. 2 Sam 24,17) a volil radšej Boží trest ako sa dostať do rúk človeka: „lebo Pánovo milosrdenstvo je veľké“ (tamže v. 14). Z pozitívnych vlastností stačí spomenúť jeho veľkodušnosť a odpúšťajúcu lásku voči svojmu nezmieriteľnému prenasledovateľovi Šaulovi (porov. 1 Sam 24,7-8; 26,9.11) a voči Šimeíovi [Semeimu], ktorý mu zlorečil a hlboko ho uponížil (porov. 2 Sam 16,7-12 a 19,19-24).
Dávidov význam pre dejiny spásy spočíva v tom, že on sa stal predmetom i nositeľom mesiášskeho prisľúbenia: jeho dynastia nikdy nezanikne, jeho potomkovia budú Božími adoptívnymi synmi, jeho kráľovstvo sa stane mesiášskym kráľovstvom (porov. 2 Sam 7,5-16). V slovách proroka Nátana je mesianizmus ešte utajený; je semenom, ktoré sa má v budúcnosti plnšie rozvinúť. Dávidova osoba sa však stáva stredobodom mesiášskych výrokov neskorších prorokov. Stačí spomenúť Amosa (porov. 9,11), Ozeáša (porov. 14,2-9), Izaiáša (porov. 7,13-15; 9,1-6; 11,1-9), Micheáša (porov. 5,1-4), ktorí pôsobili v 8. stor. pred Kr. V období babylonského zajatia (6. stor. pred Kr.) dvaja veľkí proroci Jeremiáš (porov. 30,9; 23,5-6) a Ezechiel (porov. 34,23-24) ohlasujú obnovenie kráľovstva s prisľúbením nového Dávida a po návrate zo zajatia sa všetky nádeje zakladajú na Dávidovom potomstve (porov. Zach 6,12-13; 9,9-10; 11,7; 12,6; Ž 89 a 132).
7. Samuelove knihy a Nový zákon
Nový zákon sa otvára „rodokmeňom Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho“ (Mt 1,1). Súvis Nového zákona so Samuelovými knihami je celkom prirodzený, lebo ide o pokračovanie a logický následok realizácie Božieho plánu spásy. Vidno ho najmä na predobrazoch (typoch) Samuelových kníh, ktoré sú predzvesťou budúcich novozákonných skutočností a vo výslovných alebo implicitných odkazoch na 1 a 2 Sam v Novom zákone.
7.1. Predobrazy v Samuelových knihách. Kresťanský význam týchto kníh sa zakladá predovšetkým na typologickom charaktere osôb, ustanovizní, prisľúbení a na teologických skutočnostiach, ktoré majú v Novom zákone svoje definitívne splnenie. Fakt, že Dávid je Mesiášovým predkom, naznačuje, že Ježiš Kristus podľa ľudskej prirodzenosti pochádza z Dávidovho rodu (porov. Rim 1,2-3). Archa zmluvy prenesená do Dávidovho mesta stáva sa symbolom prítomnosti božstva v Kristovej ľudskej bytosti. Politické oslobodenie kráľa predznačuje spásu hriešnika a kráľ nad Izraelom a Júdom sa v Kristovi stáva Kráľom svetov. Chrám, ktorý chcel Dávid postaviť pre Boží príbytok, má splnenie v jeho potomkovi Kristovi, opravdivom Božom chráme, v ktorom „telesne prebýva celá plnosť božstva“ (Kol 2,9). Možno teda povedať, že výrok „Kristus, syn Dávidov“ (porov. Mt 21,9.15) je novozákonnou syntézou posolstva Samuelových kníh.
7.2. Výslovné a implicitné odkazy na 1 a 2 Sam v NZ. Medzi výslovnými odkazmi na Samuelove knihy treba predovšetkým spomenúť označenie Ježiša titulom „Dávidov syn“ (porov. Mt 1,1; 21,9.15; Mk 10,47; Lk 2,4). Často sa spomína Kristov pôvod z Dávidovho rodu (porov. Jn 7,42; Rim 1,3; 2 Tim 2,8; Zjv 5,5; 22,16), kým Nátanovo proroctvo je obľúbenou témou prvých ohlasovateľov evanjeliového posolstva (porov. Sk 2,30; 2 Kor 6,18; Hebr 1,5).
Implicitné odkazy sú početnejšie. V spore o sobote Ježiš umlčal farizejov tým, že sa odvolal na prípad, keď Dávid jedol so svojimi spoločníkmi obetované chleby, ktoré nesmel jesť nik, iba kňazi (porov. Mk 2,25-26 s 1 Sam 21,1-6). Jasnou narážkou na Nátanovo proroctvo sú slová, ktoré povedal anjel Márii pri zvestovaní Ježišovho narodenia (porov. Lk 1,31 s 2 Sam 7,14). Máriin chválospev „Magnifikat“ sa výrazmi i obsahom podobá chválospevu Samuelovej matky Anny (porov. Lk 1,46-55 s 1 Sam 2,1-10).
Pre novozákonný Boží ľud sú teda Samuelove knihy životne dôležitými spismi, lebo podávajú vždy platné mravné a vieroučné posolstvo. Z morálneho hľadiska predkladajú Božie požiadavky plnenia jeho vôle a povinnosť úcty k blížnemu a vernosti pravému Bohu. Teologické posolstvo sa zakladá na typologickom význame starozákonných osôb, ustanovizní a prisľúbení, ktoré sa vzťahujú na Krista, na Nový zákon a na kresťanský ľud.