Úvod do Druhého listu Solúnčanom

1. Okolnosti a cieľ spisu. Podnet na napísanie Druhého listu Solúnčanom dali Pavlovi nové správy, ktoré dostal zo solúnskej cirkevnej obce: prenasledovania neprestávali (porov. 1, 4 n.), niektorí agitátori učili, že Pánov deň už nastáva (porov. 2, 2), čo mnohých zviedlo k tomu, že prestali pracovať a zaháľali; tým zapríčinili v spoločenstve nepokoj a neporiadok (porov. 3, 6-15). Zdá sa, že spomínaní agitátori sa odvolávali na zjavenia, na Pavlove slová, ba i na jeho údajný list (alebo listy; porov. 2, 2 n.). Svojím Druhým listom Solúnčanom chce Pavol urobiť koniec tejto nebezpečnej situácii, a to jednak teologickými argumentmi a jednak disciplinárnymi predpismi. List napísal v Korinte krátko po Prvom liste Solúnčanom asi r. 51/52.

2. Rozdelenie listu:

Adresa a pozdrav (1,1-2).

  1. Apoštolova starosť o kresťanskú obec (1,3-12):
    1. Uistenie, že prenasledovaní budú oslávení v deň Božieho súdu (1,3-10)
    2. Apoštolova modlitba za veriacich (1,11-12).
  2. Kresťanská nádej a Pánov príchod (2,1-17):
    1. Pánov deň ešte nenadišiel (2,1-2)
    2. Znaky, ktoré budú predchádzať parúziu (2,3-12)
    3. Povzbudenie vytrvať vo viere (2,13-17).
  3. Ponaučenia a napomenutia (3,1-15):
    1. Prosba o modlitbu (3,1-5)
    2. Napomenutia tým, čo zaháľajú (3,6-15).

Požehnanie a pozdrav (3,16-18).

3. Autentickosť listu. Biblisti sa už dávno prú o Pavlovo autorstvo Druhého listu Solúnčanom. Niektorí ho popierajú pre obsahové a štylistické rozdiely medzi Prvým a Druhým listom Solúnčanom. Z obsahovej stránky vyzdvihujú odlišnosti v eschatologických predstavách o druhom príchode Ježiša Krista. Ťažko vraj zosúladiť tvrdenie Druhého listu Solúnčanom, že parúziu majú predchádzať zjavy (odpadnutie od viery a zhubná činnosť "človeka neprávosti a syna zatratenia", porov. 2 Sol 2,3-4.8-9), s tvrdením o bezprostrednom Pánovom dni v Prvom liste Solúnčanom (porov. 1,10; 2,19; 3,19; 4,11-18), ktorý príde bez akýchkoľvek predzvestných znamení (porov. 5,1-3). Z druhej strany je zvláštne, že viaceré výrazy a celé verše v Druhom liste Solúnčanom sú také podobné textu Prvého listu Solúnčanom, že sa zdá, akoby boli z neho prebraté (porov. napr. 2 Sol 1,3 s 1 Sol 1,2n.; 1,5 s 2,12; 1,7 s 3,13; 2,16n. s 3,11-13; 3,8 s 2,9; 3,16 s 5,23; 3,18 s 5,28). To by vraj nasvedčovalo, že neskorší neznámy autor použil Prvý list Solúnčanom pri písaní druhého listu solúnskym kresťanom. Ako štylistické odlišnosti sa uvádzajú niektoré slová, ktoré sa nevyskytujú v iných Pavlových listoch, opis udalostí posledných čias na spôsob apokalyptickej literatúry, schematická reč, chudobná na Pavlove výrazy atď.

Tieto obsahové a literárne rozdiely však nestačia na to, aby sa Druhý list Solúnčanom mohol jednoducho pripísať neznámemu autorovi, ktorý by bol písal v Pavlovom mene. Pavlovo autorstvo tak po obsahovej, ako aj formálnej stránke je v súlade s Pavlovým učením a rečou v iných jeho listoch. Preto uvedené dôvody nemajú takú váhu, aká sa im prisudzuje. Obidva listy Solúnčanom sa pripisujú Pavlovi už od 2. stor. (napr. Ignác Antiochijský, Hermov Pastier, Polykarp, Marcionov kánon, Muratoriho kánon). Preto väčšina biblistov tvrdí, že obidva listy napísal Pavol, a to v takom poradí, v akom sú uvedené v kánone inšpirovaných spisov.

4. Teologický význam listu. Myšlienkovým centrom spisu je apokalyptická stať 2,1-12, v ktorej Pavol bojuje proti pomýlenému chápaniu svojho učenia o druhom Kristovom príchode, akoby Pánov deň bol časove blízko. Upozorňuje najmä na to, že pred parúziou má vystúpiť Kristov osobný odporca ("človek neprávosti"; porov. 2,3 n.) s veľkou mocou a slávou. Jeho skazonosná činnosť sa už začala (porov. 2,7), ale jeho verejnému vystúpeniu stojí v ceste "to" (=pravdepodobne Boží plán spásy) a "ten" (= pravdepodobne Boh), "čo ho teraz zadŕža" (porov. 2, 6.7). Tohto "zločinca" však Pán Ježiš "zabije dychom svojich úst a zničí jasom svojho príchodu" (porov. 2,8). Pavol zároveň povzbudzuje solúnskych kresťanov, aby pokračovali vo svojom živote na zemi s nádejou a činorodou vierou (porov. 2, 13-17), aby sa poctivo venovali svojej práci a zarábali si na chlieb prácou svojich rúk (porov. 3, 6-16).

Význam Druhého listu Solúnčanom spočíva teda najmä v tom, že chápe dejiny podľa Božieho plánu, v ktorom aj zlo slúži na Božie ciele, a to až do druhého príchodu Ježiša Krista. Medzitým si kresťania majú svedomite a zodpovedne plniť svoje pozemské povinnosti a neoddávať sa prepiatym a iluzórnym eschatologickým ašpiráciám, ktoré ich odvádzajú od prítomných konkrétnych zodpovedností.