Úvod do Listu Galaťanom

1. Adresáti: kresťanské spoločenstvá v Galácii. Galácia v užšom zmysle slova je hornatá krajina v strede Malej Ázie. Pôvodne ju obývali Kelti alebo Galovia, ktorí sa ta prisťahovali v 3. stor. pred Kr. a založili kráľovstvo s mestami Ancyra (dnešné hlavné mesto Turecka Ankara), Pesinus a Tavium. V r. 25. pred Kr. ich posledný kráľ Amynta zanechal kráľovstvo ako dedičstvo Rimanom, ktorí z neho urobili rímsku provinciu Galáciu s hlavným mestom Ancyra a pripojili k nej aj susedné krajiny Pizídiu, Likaóniu a časť Frýgie, Paflagónie a Pontu. List, ktorý Pavol napísal "galatským cirkvám" (porov. Gal 1,3) alebo Galaťanom (porov. Gal 3,1), bol podľa mienky väčšiny biblistov adresovaný kresťanom v severnej, etnickej Galácii (tzv. »severogalatská teória«). Podľa Skutkov apoštolov 18,23 tam boli kresťanské spoločenstvá, ktoré založil Pavol pravdepodobne na začiatku svojej druhej misijnej cesty (r. 49-52; porov. Sk 16,6), a dostal tam nepríjemnú chorobu (maláriu?). Pavol znova navštívil galatský kraj na svojej tretej misijnej ceste (r. 53-58) a "povzbudzoval všetkých učeníkov" (porov. Sk 18,23). Niektorí autori však zastávajú mienku, že List Galaťanom bol adresovaný cirkvám južnej časti rímskej provincie Galácie (tzv. »juhogalatská teória«), ktorú Pavol navštívil už na svojej prvej misijnej ceste (r.47-48) a založil tam cirkevné obce v Derbe, Lystre, Ikóniu a v pizídskej Antiochii (porov. Sk hl. 13-14).

Situácia v galatských cirkvách. Z rozboru Listu Galaťanom možno v hlavných rysoch rekonštruovať situáciu galatských cirkví od ich založenia až po náboženskú krízu, na ktorú Pavol pohotovo a energicky reaguje svojím listom. Galaťania pred Pavlovým príchodom nepoznali pravého Boha a otrocky slúžili zbožšteným živlom sveta (porov. 4,8-9). Keď Apoštol prišiel k nim ohlasovať evanjelium, prijali jeho posolstvo "z poslušnosti viery" (porov. 3,1.5) i napriek tomu, že im hlásal "Ježiša Krista ukrižovaného" (porov. 3,1b). Ich viera bola rozhodnou odpoveďou na Božie povolanie (porov. 1,6; 5,8.13), stali sa Božími synmi (porov. 3,26), "obliekli" si Ježiša Krista (porov. 3,27) a vstúpili do spoločenstva s Duchom Svätým (porov. 3,2-5). Boli vyslobodení z poddanstva božstiev a z otroctva "živlov sveta" (porov. 4,8-9), ako aj z vlastného egocentrizmu (porov. 5,24) a spod kliatby zákona (porov. 3,13).

Po Pavlovom odchode sa však votreli do galatských kresťanských obcí judaizátori, ktorí tvrdili, že viera v Ježiša Krista má spasiteľnú platnosť iba vtedy, ak sa zakladá na obriezke a ak ju sprevádza zachovávanie obradného Zákona. Pavol dostal nečakane zdrvujúcu správu: títo noví »misionári« natoľko pomiatli Galaťanov (porov. 1,7; 5,10.12), že boli ochotní prijať obriezku (porov. 5,2; 6,12n.) i jarmo Mojžišovho zákona (porov. 4,21) a zachovávať židovské "dni, mesiace, obdobia a roky" (porov. 4,21), len aby si zaistili spásu. Zdá sa, že niektorí judaizátori vystupovali aj proti Pavlovej autorite tvrdením, že nie je pravým apoštolom a že má evanjelium z druhej ruky (porov. 1,1.10n.19n.22; 2,1n.). Pavol si uvedomil, že tu ide o falšovanie evanjelia a ohrozenie jeho apoštolskej autority. Preto bezodkladne napísal galatským cirkvám ostrý, polemický, ale po teologickej stránke významný list, aby obránil kresťanskú slobodu a postavil sa proti podvratnej propagande judaizátorov.

2. Čas a miesto napísania listu. Datovanie listu a určenie miesta jeho vzniku závisí od toho, či je list adresovaný kresťanom severnej, etnickej Galácie, alebo južnej, politickej Galácie. Podľa tzv. »juhogalatskej teórie« by spis bol prvým Pavlovým listom, odoslaným r. 49 z Antiochie alebo r. 50 z Macedónska, prípadne z Korintu. Podľa »severogalatskej teórie«, ktorú zastáva väčšina moderných autorov, list bol napísaný r. 56/57 v Efeze. Táto teória sa zakladá na fakte, že adresátmi listu sú kresťania z pohanstva (porov. 4,8; 5,2 n; 6,12 n.), že Pavol si dovolil osloviť ich "nerozumní Galaťania" (porov. 3,1), ale najmä na tom, že List Galaťanom po obsahovej stránke predchádza List Rimanom (porov. Gal 5,13-25 s Rim 8,2-25), napísaný r. 57/58, a že spory s judaizátormi majú tie isté črty ako spory v Druhom liste Korinťanom (porov. Gal 1,6.10; 2,4 s 2 Kor 11,4; 5,11; 11,26).

3. Cieľ listu. Pavol sa týmto polemickým spisom usiluje získať späť galatské cirkevné obce a dôvodí tým, že jeho povolanie za apoštola, ako aj »jeho evanjelium« pochádzajú priamo od Boha (porov. 1,1; 1,11) a že to uznali aj rozhodujúce jeruzalemské autority, predovšetkým Peter (porov. 2,1-10). Najmä však chce Galaťanov presvedčiť, že spásu si nemožno zaslúžiť skutkami podľa Zákona, ale jedine vierou v Ježiša Krista (porov. 2,16). Človeka môže spasiť iba Božia milosť, ktorú nadobúda vierou; všetko ostatné je bezúčelné a zotročuje človeka (porov. hl. 3-4). Preto Pavol neúprosne odsudzuje židovčiacich agitátorov, preklína ich posolstvo ako »iné evanjelium« (porov. 1,6-10) a pranieruje ich nečestnosť, chorobnú túžbu po sebauplatnení a zradu Kristovho kríža (porov. 5,7-12; 6,12 n.).

4. Rozdelenie listu. List Galaťanom je z hľadiska štruktúry jediný list, v ktorom Pavol v úvode vynecháva vďakyvzdanie Bohu za duchovný stav adresátov a uistenie o modlitbe za nich. Okrem toho pred zvyčajným rozdelením listu na náukovú a parenetickú (morálno-poučnú) časť podáva historický dôkaz o platnosti svojho evanjelia. List má teda tri hlavné časti:

Úvod (1,1-10):

  1. Adresa a pozdrav (1,1-5)
  2. Podnet na napísanie listu (1,6-10).
  1. Historická časť: Pavlova obrana (1,11 - 2,21):
    1. Pavlovo evanjelium pochádza priamo od Boha (1,11-24)
    2. Pavlov apoštolát a jeho evanjelium uznali apoštoli v Jeruzaleme (2,1-10)
    3. Pavol obhájil svoje evanjelium v spore s judaizátormi v Antiochii (2,11-21).
  2. Náuková časť: spása prichádza skrze milosť a vieru, a nie zo skutkov podľa Zákona (3,1 - 4,31):
    1. Výzva Galaťanom; dôkaz o pôsobení Ducha medzi nimi (3, 1-5)
    2. Prvý dôkaz z Písma: Abrahámova viera a prisľúbenia jeho potomstvu (3,6-18)
    3. Dočasná uloha Zákona (3,19-25)
    4. Viera v Božie synovstvo (3,26 - 4,7)
    5. Výstraha, aby Galaťania neupadli do starého otroctva (4,8-20)
    6. Druhý dôkaz z Písma: dve zmluvy - Agar a Sára (4,21-31).
  3. Parenetická (morálno-poučná) časť: uplatnenie kresťanskej slobody (5,1 - 6,10):
    1. Prijať obriezku znamená odvrátiť sa od Krista (5,1-12)
    2. Sloboda sa uskutočňuje v láske (5,13-15)
    3. Skutky »tela« a kritériá života »v Duchu« (5,16-26)
    4. Rozličné napomenutia (6,1-10).

Záver (6,11-18).

5. Teologická náuka listu. Historická časť listu je v podstate autobiografickou apológiou. Pavol v nej obhajuje pravosť svojho evanjelia a apoštolskú autoritu, s ktorou ho ohlasuje. Často sa pritom odvoláva na apoštola Petra. V stati 1,11 - 2,21 Pavol zdôrazňuje, že v ohlasovaní evanjelia je nezávislý od Petra (1,18), apoštolskou autoritou je rovný Petrovi (2,7-8), a keď treba, vie vystúpiť aj proti Petrovi (2,11-14). Treba však pripomenúť, že tzv. »antiochijský spor« s Petrom mal praktický, nie náukový ráz; išlo o otázku ortopraxe, nie ortodoxie.

V náukovej časti Pavol argumentuje dôkazmi zo Starého zákona. Prvým dôkazom z Písma (3,6-29) ukazuje Galaťanom, že Abrahámova viera a prisľúbenia jeho potomstvu boli predzvesťou Božieho plánu ospravodliviť pohanov skrze vieru v Ježiša Krista a že Zákon mal iba úlohu udržiavať Židov vo viere v jedného Boha a v jeho prisľúbenia a v túžbe po Mesiášovi. Keď sa všetky prisľúbenia splnili v Kristovi, Zákon skončil svoju úlohu ako »vychovávateľ« (gr. paidagogós - otrok, ktorý mal za úlohu sprevádzať deti do školy). Pavol chcel týmto starozákonným dôkazom Galaťanom ukázať, že pravé evanjelium je evanjelium bez zachovávania Zákona. Druhou argumentáciou z Písma (4,21-31), založenou na alegórii Abrahámových žien Sáry a Agary a ich synov Izáka a Izmaela, Pavol načrtol zmysel dvoch zmlúv. Tak ako mal Abrahám dvojaké potomstvo, aj Boh vzbudil synov Zákona a synov prisľúbenia.

V tretej, parenetickej časti sa Pavol usiluje predísť chybnému chápaniu kresťanskej slobody, a preto zdôrazňuje, že evanjeliová sloboda je darom a povolaním. Je to sloboda, ktorá angažuje celého človeka, a preto sa má prejaviť v celom jeho správaní, najmä v láske a v službe bratom, teda už nie v egoistickom postoji človeka, ktorý sleduje svoje prirodzené náklonnosti (porov. 5,13-15). V tejto časti vynikajú dva zoznamy: v jednom sa vypočítavajú skutky »tela« (gr. sárx, t.j. egocentrická sila, ktorá uzaviera človeka do seba samého; porov. 5,19-21) a v druhom sa vymenúvajú plody kresťanského života pod vedením Ducha (gréc. to pnéuma, porov. 5,22-23).

V závere Pavol vlastnou rukou pripísal niekoľko slov, ktorými zhrňuje tému listu a končí krátkym požehnaním, ktorého posledným slovom je láskavé oslovenie »bratia«.

List Galaťanom je dôležitým dokumentom pre štúdium a správne pochopenie nielen dejín prvotnej Cirkvi a kresťanstva, ale aj protestantskej reformy, v ktorej zohral dôležitú úlohu. V dnešnom ekumenickom hnutí môže tento Pavlov spis a jeho relektúra nemálo prispieť k zjednoteniu kresťanských cirkví.