Úvod do Knihy Kazateľ

1. Názov a miesto v kánone

1.1. Názov knihy. Podľa hebrejského nadpisu kniha obsahuje slová autora, zvaného Qohelet [vyslov: Kohelet]. Je to záhadný výraz. V gréckom preklade Septuaginta ho interpretovali zvláštnou formou príčastia ženského rodu, odvodenou z hebrejského kahál (= zhromaždenie), a preložili ho slovom Ekklesiastés. Názov knihy prešiel v polatinčenej forme Ecclesiastes aj do Vulgáty (i do Novej Vulgáty) a označuje sa ním »ten, čo riadi zhromaždenie« alebo »hovorí v zhromaždení«, čiže »hovorca«, »rečník«, »kazateľ«. Hoci názov Qohelet - Kazateľ nebol pôvodne osobným menom, ale titulom muža, ktorý v zhromaždení zastával úrad kazateľa, po čase sa stal menom autora starozákonného spisu knihy Kazateľ. Grécko-latinský názov Ecclesiastes (skratka Eccle), v poslovenčenej forme Ekleziastes, sa síce ešte stále používa v latinskej liturgii (porov. Novú Vulgátu), ale v moderných prekladoch sa zaužíval pôvodný hebrejský názov Qohelet (skratka Qoh), aby sa vyhlo častej zámene s Knihou Ecclesiasticus (skratka Eccli), v poslovenčenej forme Ekleziastikus, ktorá sa z tých istých dôvodov nazýva Kniha Sirachovcova (skratka Sir).

1.2. Miesto v kánone. Hebrejská Biblia uvádza Knihu Kazateľ v tretej časti hebrejskej Biblie medzi »Spismi« (ketubím) ako štvrtý z piatich, tzv. »sviatočných zvitkov« (megillót). Tento spis sa čítal na tretí deň sviatku Stánkov (porov. Lv 23,34-36.39-43; Dt 16,13-15), ktorý dostal meno od príbytkov z vetiev a ratolestí, pod ktorými mali Izraeliti bývať po celý čas tejto slávnosti (porov. Lv 23,40; Neh 8,15). Tým si mali pripomenúť, že po vyslobodení z Egypta bývali štyridsať rokov na púšti pod stanmi (porov. Lv 23,42 n.). Sviatok Stánkov bola slávnosť oberačiek (porov. Sdc 9,27) a zberu úrody (porov. Ex 23,16), pri ktorej Izraeliti ďakovali Bohu za úrodu na poli a vo vinici (porov. Dt 26) a čítanie zvitku Knihy Kazateľ ich malo upozorniť, že radosti pozemskej existencie sú pominuteľné. Vo Vulgáte a v Novej Vulgáte sa Kniha Kazateľ uvádza na štvrtom mieste medzi poučnými knihami Starého zákona.

2. Problematika spisu a mentalita kazateľa

2.1. Problematika knihy. Sapienciálne, poučné spisy Starého zákona sa zaoberajú otázkou, v čom pozostáva pravá životná múdrosť a ako možno získať úspech, pokoj a šťastie na tomto svete. Kým sa Kniha Jób obmedzuje a hľadá odpoveď na mučivú otázku, prečo trpí spravodlivý a aký je vôbec zmysel ľudského utrpenia, Kniha Kazateľ hľadá riešenie základného životného problému, aký zmysel a cieľ má sama ľudská existencia, keď sa nevyhnutne končí smrťou a keď je všetko na svete nestále, pominuteľné a márne. Tieto úvahy, skúsenosti a názory Kazateľa nemajú nejaký užší súvis, ani nie sú v Knihe logicky usporiadané, takže je veľmi ťažké zhrnúť čo len v hlavných rysoch základnú tému a určiť jednotlivé časti knihy.

2.2. Mentalita Kazateľa. Ťažko vystihnúť a definovať mentalitu Kazateľa, ktorá je duchovným pozadím jeho vynikajúcej osobnosti a prejavuje sa rozličným spôsobom v jeho snahe riešiť rôznorodé otázky danej problematiky. Keďže sa zdá, že Kazateľ vyzdvihuje viac negatívne ako pozitívne aspekty života, niektorí biblisti ho považujú za pesimistu, prípadne za skeptika, alebo ho obviňujú, že je hlásateľom fatalizmu, ktorý hľadá potechu v hedonizme. Iní naopak dochádzajú z jeho učenia k poznaniu, že život je dobrý a schopný urobiť človeka šťastným, a vidia v ňom optimistu a hlboko veriaceho muža, ktorý vie správne hodnotiť ľudskú prácu a námahu. Všetky tieto smery sa bezpochyby zakladajú na výrokoch Knihy, ale ani jeden nevystihuje ducha, ktorý ju oživuje.

Kazateľ nie je skeptik. Je nábožný človek, ktorý verí v Božiu spravodlivosť a ktorý s presvedčením vyznáva dôveru v Božiu prozreteľnosť (porov. 3,11.14-15; 8,17; 11,5). A nie je ani hedonista. Isteže ho nemožno pokladať za askétu v kresťanskom zmysle slova; on požíva radosti a slasti tohto života, lebo ich považuje za Božie dary (porov. 2,24; 3,13; 5,18; 9,7), ale radikálne zavrhuje každé ich zneužitie (porov. 2,1-2; 11,8.10). Kazateľ hovorí aj o pesimizme, ale pesimistom nie je. On sa úprimne teší zo svetla, ktoré obšťastňuje časný život (porov. 11,7) a verí, že konečným cieľom človeka je Boh (porov. 6,10; 12,7). Kazateľ ohlasuje striedmy realizmus viery, s ktorým sa usiloval nájsť pravý zmysel svojej ľudskej existencie aj napriek sklamaniam a záhadám života, bezúčelnosti a márnosti svojich námah, i bezcennosti a pominuteľnosti pozemských hodnôt. I keď nemohol dať uspokojivú a presvedčivú odpoveď na pálčivú otázku o zmysle a cieli života, jeho spis vzbudil túžbu po jej definitívnom a autoritatívnom vyriešení, ktoré prinieslo novozákonné zjavenie.

3. Pôvod knihy: autor, čas a jednotný ráz spisu

3.1. Autor a čas. Titul knihy (porov. 1,1) stotožňuje autora so Šalamúnom (pozri aj 1,12.16; 2,4-10), ale to je iba literárna fikcia, ktorou anonymný pôvodca kladie svoje slová do úst najmúdrejšiemu izraelskému kráľovi (porov. 1 Kr 5,9-14). Pripisovanie diela vynikajúcim historickým alebo náboženským osobnostiam (pseudoepigrafia = písanie pod nepravým menom) bolo rozšírenou literárnou praxou za čias helenizmu, čím chceli anonymní autori zabezpečiť svojim literárnym výtvorom väčšiu autoritu a prestíž. Pôvodca Knihy Kazateľ je teda neznámy židovský učiteľ, ktorý žil v Palestíne (Jeruzaleme) a svoj spis napísal niekedy v r. 300-200 pred Kr. O tomto čase svedčí skutočnosť, že reč Knihy oplýva aramaizmami a novohebrejskými výrazmi. Potvrdzujú to aj fragmenty objavené v štvrtej qumránskej jaskyni, ktoré pochádzajú z polovice 2. stor. pred Kr.

3.2. Jednotný ráz spisu. V Knihe Kazateľ je viacero logických nedôsledností, zdanlivých protirečení a náhlych prechodov z jednej úvahy do druhej, ktoré donedávna privádzali k názoru, že na vzniku knihy mali zásluhu viacerí autori. Dnes sa všeobecne uznáva jednotný ráz spisu tak po formálnej ako aj obsahovej stránke, čo jednoznačne ukazuje na jediného pôvodcu Knihy Kazateľ. Myšlienkový svet autora, jeho štýl a spôsob vyjadrovania a najmä jeho stanovisko, ktoré osciluje medzi tradičným náboženským presvedčením a kritickým chápaním skutočnosti, je nielen príčinou, ale aj dostatočným vysvetlením jeho rozdielnych náhľadov a zdanlivo protikladných tvrdení. Treba tiež mať stále na zreteli, že autor stojí pred záhadami a ťažko riešiteľnými problémami ľudskej existencie, na ktoré sa usiluje dať uspokojivú odpoveď. Preto na ne hľadí pod rozličným uhlom v nádeji, že sa mu podarí zachytiť aspoň nejaký záblesk hľadanej pravdy.

4. Náboženská náuka Knihy Kazateľ

Na lepšie pochopenie náboženskej náuky spisu môžu poslúžiť tri kľúčové myšlienkové okruhy, ako pozadie autorových konštatácií, úvah a tvrdení:

1. Ľudský život je plný protikladov a všetko, čo je na svete, je chvíľkové, nestále, dočasné, a preto márne (porov. 1,3; 2,22; 3,9; 5,5 atď.). Na vyjadrenie tohto pojmu používa autor tematické slovo »márnosť« (hebr. hebel = para, dych, vánok a vôbec všetko, čo uniká, nemá stálosť a je pominuteľné), ktoré sa v knihe vyskytuje 37-krát. Rámcom všetkých jeho úvah je slávny výrok: »Márnosť, len márnosť - všetko je iba márnosť«, ktorý sa opakuje ako antifóna na začiatku a na konci knihy (porov. 1,2 a 12,8). Na zdôvodnenie tohto tvrdenia sa autor stotožňuje so Šalamúnom (porov. 1,1), ktorý mal na tomto svete všetko, čo si len človek mohol zažiadať: múdrosť, moc, slávu, bohatstvo, rozkoše, povesť a prestíž u súčasníkov i u potomkov, ale nemohlo ho nič uspokojiť. Nepopierateľným činiteľom ľudskej existencie je smrť, ktorá nakoniec neúprosne olúpi každého človeka o všetko, čo vytvoril a nazhromaždil svojou príčinlivosťou a prekríži všetky jeho plány. A tak je konečným údelom človeka záhadný a neistý posmrtný osud (porov. 3,22; 7,14; 8,7; 9,12; 10,14).

2. Iba Boh, Pán stvorenia, ktorý od vekov pevne určil nezmeniteľný poriadok diania vo svete, pozná zmysel života a sveta, ktorý je pre človeka tajomstvom (porov. 2,24-3,15; 8,17; 11,5). Keďže Boh svojou mocou všetko riadi a múdrosťou usmerňuje na dobré a v jeho rukách spočíva aj osud ľudí, aj osud celého sveta, prichádza Kazateľ k záveru, že jediná múdrosť je podrobiť sa s bázňou Božiemu zákonu (porov. 3,17 n.; 8,1-9; 9,1).

3. Zo skutočnosti, že človek celým svojím bytím závisí od Boha a nemôže pochopiť jeho plány ani svet za hrobom (porov. 3,11; 8,17; 11,5), vyvádza Kazateľ niektoré praktické dôsledky. Vyhlasuje, že život a pozemské radosti sú nezaslúžené Božie dary, ktoré má človek prijímať so zadosťučinením a požívať tak, ako ich dostáva (porov. 8,15; 9,7; 11,9), ale s vedomím, že sa raz musí dostaviť pred Boží súd (porov. 3,17; 11,9; 12,14).

* * *

Kniha Kazateľ má trvalú náboženskú hodnotu, lebo privádza aj moderného čitateľa k tomu, aby sa vážne zamyslel nad najzákladnejšími otázkami ľudskej existencie, ktoré sa v dnešnom svete pociťujú s novou nástojčivosťou: Čo je človek? Aký zmysel má život, bolesť, zlo a smrť? V čom pozostáva opravdivý pokoj, radosť a šťastie? Čo bude po tomto pozemskom živote?… Pálčivé otázky, na ktoré Kazateľ pre neschopnosť ľudského rozumu nevedel dať uspokojivú odpoveď, ale prišiel k správnemu záveru, že ju treba hľadať mimo seba, t.j. u Boha…