Mater et magistra
(lat. Matka a učiteľka)
Encyklika pápeža Jána XXIII.
Ctihodným bratom patriarchom, prímasom, arcibiskupom, biskupom a ostatným ordinárom nažívajúcim v pokoji a spoločenstve s Apoštolskou stolicou, ako aj všetkému duchovenstvu a veriacim celého sveta
o novšom vývoji sociálnej otázky
vo svetle kresťanského učenia
 Úrovne výpisu: 1 2 3
III. Nové aspekty sociálnej otázky

Dané v Ríme pri svätom Petrovi 15. mája 1961, v treťom roku nášho pontifikátu.

Ján XXIII.

Pápež Ján XXIII. prináša do komunikácie Cirkvi so „svetom“ nové prvky, ktoré sa obzvlášť zreteľne prejavujú v jeho sociálnej náuke. Povedomie „materského“ a „učiteľského“ poslania Cirkvi voči každému človekovi je podkladom na jej neustálu sociálnu prax a v ostatných desaťročiach i náuku, pričom hybným motívom je vždy láska a pocit zodpovednosti, ktorý je jej neodmysliteľnou súčasťou.

Dokument, publikovaný na sedemdesiate výročie encykliky Rerum novarum, je charakteristický analogickou vnútornou štruktúrou, akú sme mohli sledovať pri encyklike Quadragesimo anno (a nájdeme ju i pri nasledujúcich „výročných“ dokumentoch). Spolu s vďakou za odvážny a zároveň nevyhnutný dokument Leva XIII. pápež v prvej časti vyjadruje presvedčenie o trvalej platnosti základných téz tohto dokumentu, najmä prístupu k sociálnej problematike ako takej. Aj on zdôrazňuje primát morálneho aspektu všetkých sociálnych „vecí“ a spolu s tým aj konštatovanie, že bez zmeny v tejto oblasti všetky iné reformné kroky budú len akýmisi kozmetickými úpravami bez trvácnosti, kým v skutočnosti sa sociálne problémy budú ďalej rozširovať a prehlbovať. Osobitnú zmienku venuje javu šíriacej sa „socializácie“, ktorá však nie je začleňovaním jednotlivca do spoločenstiev a vytváraním siete sociálnych vzťahov, ale skôr narastajúcim prenikaním verejnej moci do jednotlivých spoločenských oblastí, čo môže mať negatívny dopad na slobodu človeka. V tejto súvislosti formuluje princíp „spoločného dobra“, presnejšie povedané, definuje tento pojem – nie ako prienik individuálnych záujmov (dobier), ale ako „sústavu spoločenských podmienok“ (MM 51) umožňujúcich integrálny rozvoj.

Spolu s týmto povedomím kontinuity sociálnej náuky Cirkvi Ján XXIII. v ďalšej časti prináša aj niektoré významné postrehy a podnety pre sociálnu problematiku, ako sa predstavuje v aktuálnych podmienkach. V období obnovy po druhej svetovej vojne najmä západné krajiny prežívajú priam „boom“ rozvoja priemyslu a služieb. Ján XXIII. však upozorňuje na to, že pokiaľ tento rozvoj neprebieha rovnomerným tempom aj v poľnohospodárstve, skôr či neskôr sa zabrzdí aj v priemysle a službách. Avšak na druhej strane cielený rozvoj poľnohospodárstva by prispel aj k väčšiemu odbytu pre priemyselné výrobky a služby. Toto isté konštatuje aj v súvislosti s nerovnomerným rozvojom jednotlivých oblastí – či už na vnútroštátnej rovine, alebo v celosvetovom meradle. Na všetkých týchto troch rovinách ponúka nielen formuláciu postoja a argumentov, prijateľných aj pre tých, ktorí neprijímajú kresťanskú vieru, ale aj viacero veľmi konkrétnych ekonomických nástrojov, ako v danej situácii pomôcť spravodlivosti a v konečnom dôsledku i prosperite.

V rámci reflexie medzinárodnej rozvojovej pomoci sa obzvlášť pristavuje pri demografickom probléme. Nezatvára si oči pred jeho existenciou, avšak pozerá sa naň v širších súvislostiach, odmieta najmä riešenie tohto problému „metódami a prostriedkami, ktoré nie sú dôstojné človeka“ (MM 178).

Spolu s konštatovaním stále väčšej vzájomnej závislosti jednotlivých krajín na celosvetovej úrovni podotýka atmosféru nedôvery, ktorá sa šíri vo forme studenej vojny a zasahuje postupne celý svet. Pápež v tom vidí akoby „zamorenie“ onoho potenciálu solidarity, ktorý v sebe nesie šíriaca sa vzájomná závislosť v celosvetovom meradle.

Posledná časť encykliky je opätovným podčiarknutím nevyhnutného teologického rozmeru akéhokoľvek riešenia súčasnej situácie, pokiaľ má mať trvácny charakter: „Na svete nebude ani spravodlivosť, ani mier, kým sa ľudia nevrátia k dôstojnosti Božích tvorov a detí“ (MM 200). Preto vyznieva ako nezmyselný každý pokus o usporiadanie spoločnosti bez ohľadu na Boha, alebo dokonca proti Bohu. Z tohto konštatovania vyplýva potreba dôkladného štúdia učenia Cirkvi v spoločenskej oblasti, aby jeho šírenie a uvádzanie do praxe bolo skutočne autentické. Jeho základným princípom je tzv. „princíp ľudskej osoby“, podľa ktorej človek musí byť na prvom mieste pri formulovaní všetkých spoločenských ustanovizní a nesmie sa nikdy stať nástrojom na dosahovanie akéhokoľvek cieľa.

V závere ešte ponúka praktickú metódu aplikácie sociálnych princípov do praxe cestou troch krokov: vidieť, zhodnotiť, konať. Vo vedomí toho, že aj medzi katolíkmi môžu pri uskutočňovaní týchto troch krokov nastať nezhody, vyzýva na rozumné hľadanie možného pred jalovými diskusiami o optimálnom riešení. Je nevyhnutné vytvoriť si a neustále sledovať pravú hierarchiu hodnôt a do nej na správne miesto zasadiť aj výdobytky modernej civilizácie, aby človeka nezotročovali, ale slúžili mu.