Úvod do Knihy náreky

1. Názov, miesto v kánone, pôvod nárekov

1.1. Názov. V hebrejskej Biblii má kniha názov podľa svojho prvého slova: ékáh = »Ach!«, »Ako len!« alebo podľa obsahu a literárneho druhu kínót = »Náreky« či »Žalospevy«. V Septuaginte sa uvádza pod titulom Thrénoi [Ieremíu] = »Žalospevy [Jeremiášove]« a v polatinčenej forme Threni, id est Lamentationes [Ieremiae] = »Žalospevy, čiže Náreky [Jeremiášove]« aj vo Vulgáte, kým v Novej Vulgáte len jednoducho Lamentationes = »Náreky«.

1.2. Miesto v kánone. V židovskom kánone sa kniha uvádza v jeho tretej časti ketubím (Spisy) ako tretí spis medzi piatimi zvitkami (megillót). V synagogálnej liturgii ho Židia čítali na 9. deň piateho mesiaca Ab (júl/august), keď sa postili z príležitosti smutného výročia zrúcania jeruzalemského chrámu Títom r. 70 po Kr. V Septuaginte a vo Vulgáte sa kniha pripisuje prorokovi Jeremiášovi, a preto sa uvádza (i v Novej Vulgáte) hneď po jeho proroctve.

1.3. Autor Nárekov. Na začiatku Septuaginty a Vulgáty sa spomína, že „Jeremiáš týmito žalospevmi nariekal nad Jeruzalemom“. Toto tvrdenie sa zakladá na poznámke v 2 Krn 35,25 a je určite pomýlené, lebo v poznámke sa hovorí o lamentácii nad Jošiášovou [Joziášovou] smrťou (text Novej Vulgáty tento úvod vynecháva). Autorom nemôže byť Jeremiáš, lebo jeho negatívne hodnotenie kráľa Sidkiáša (porov. Jer 24,8; pozri aj 23,6) sa vôbec nezrovnáva s chválou v 4,20 a zasa náuka o odplate v 5,7 je v jasnom rozpore s proroctvom Jer 31,29-30, podobne aj názor o egyptskej pomoci v 4,17Jer 37,5-7 (porov. Jer 2,18Nár 5,6). A je neisté, či Jeremiáš mohol vysloviť výrok v 2,9; okrem toho tento text svedčí o tom, že žalospevy boli zložené v Palestíne, kým Jeremiáš bol už v tom čase násilne odvedený do Egypta (porov. Jer 43,6). V Nárekoch sa opisuje beznádejná situácia bez náznaku, že nastane obrat k lepšiemu (porov. 3,43-54), čo sa protiví veľkej dôvere v Božiu pomoc, akou sa vyznačoval prorok Jeremiáš (porov. napr. Jer 31,31-40; 33,7-9). Proti Jeremiášovmu autorstvu svedčí aj fakt, že v Knihe je viacero literárnych foriem, ktoré on nikdy nepoužíval, ako napr. dôsledná väzba veršov abecedným pravidlom. Autorom (autormi) Nárekov je (sú) pravdepodobne básnik (básnici) z kňazských kruhov, ktorý(í) zložil(i) tieto žalospevy v žiali nad hmotnou a duchovnou biedou politickej a náboženskej katastrofy, spôsobenej dvojnásobným obliehaním Jeruzalema a konečným spustošením mesta a chrámu babylonským vojskom. Je možné, že sa žalospevy používali v židovskej liturgii v exilovom období.

1.4. Čas vzniku Nárekov. Čas vzniku jednotlivých žalospevov možno určiť iba približne. Prvý vznikol pravdepodobne po prvej deportácii kráľa Jójakina a popredných obyvateľov Jeruzalema do Babylonie r. 597 pred Kr. (porov. 2 Kr 24,10-16), lebo sa v ňom spomína len plienenie, nie však spustošenie mesta a chrámu. Druhý a štvrtý žalospev predpokladajú očitého svedka zániku Júdskeho kráľovstva, mesta a chrámu r. 587/6 (porov. 2,20; 4,10). V treťom náreku niet ani náznaku nejakého historicky overiteľného faktu; ide zrejme o individuálny žalospev, v ktorom sa básnik v mene celého trpiaceho národa modlí a vylieva svoj žiaľ nad zánikom mesta a chrámu, pravdepodobne v prvých rokoch babylonského zajatia. Piaty žalospev predpokladá dramatickú situáciu druhého obliehania Jeruzalema Babylončanmi a vyjadruje úzkosť a strach pred konečnou katastrofou.

2. Literárny druh, forma a obsah nárekov

2.1. Literárny druh. Tieto básnické útvary patria k literárnym druhom elégie a žalospevu. Elégia je lyrická báseň, v ktorej sa oplakáva smrť drahej osoby, alebo sa bedáka nad nešťastím, ktoré postihlo národ či jednotlivca. Charakteristickou črtou elégie je zvolanie ékáh, »Ach!«, »Ako len!«, ktorým sa začína 1., 2. a 4. nárek. Tretí nárek možno viac-menej pokladať za individuálny žalospev, lebo sa v ňom jednotlivec obracia na Boha s prosbou, aby mu v útrapách prišiel na pomoc. Piaty nárek je ešte aj v dnešnej forme kolektívnym žalospevom, v ktorom básnik oplakáva stratu všetkých náboženských hodnôt národa.

2.2. Literárna forma. Náreky sú zbierkou piatich žalospevov napísaných v tzv. »qína metrum« (pozri: Hebrejská poézia: 2.1. Rytmus alebo metrum na str. 912). Prvý druhý, štvrtý a piaty žalospev má 22 veršov [počet písmen hebrejskej abecedy], kým tretí má 3 x 22 veršov. Prvý, druhý a štvrtý žalospev je zostavený na spôsob abecednej básne, v ktorej sa prvé slovo jednotlivých veršov začína vždy iným písmenom podľa abecedného poriadku hebrejského jazyka, a to postupne od prvého až po posledné písmeno, čím sa zvýrazňuje, že námet básne je spracovaný kompletne, od začiatku do konca (porov. naše od A po Z). V treťom žalospeve sa tri verše začínajú tým istým písmenom abecedy. Iba v piatom žalospeve sa nezachováva abecedné pravidlo. Touto štylistickou formou sa nielen zdôraznila ľubozvučnosť nárekov a zvýšila ich umelecká hodnota, ale sa aj uľahčilo ich zapamätanie. Je zrejmé, že formu abecednej básne nemožno zachovať v preklade nárekov, čím sa, pravda, uberá na ich literárnej hodnote.

2.3. Obsah nárekov. Jednotlivé žalospevy majú takýto obsah:

Prvý žalospev vyjadruje žiaľ a bolesť nad nešťastím Jeruzalema (1,1-12) vo forme zosobneného náreku mesta (1,12-22). Predstavuje sa Jeruzalem – personifikovaný v ženskom rode –, ktorý priatelia opustili a nepriatelia naň zaútočili. Mesto sa z veľkej politickej a náboženskej slávy dostalo do hlbokého poníženia. Preto úpenlivo prosí Boha, aby sa nad ním zľutoval a doprial mu povstať z tejto biedy.

Druhý žalospev. Básnik vyznáva, že nešťastie na mesto dopustil sám Pán, lebo Sion sa od neho odvrátil svojimi hriechmi. Preto ponížene prosí o zmilovanie a odpustenie (2,1-22).

Tretí žalospev. Básnik vo forme individuálneho žalospevu opisuje svoje osobné utrpenie a biedu, symbolizujúce útrapy celého národa, a s dôverou prosí o pomoc Jahveho, ktorý je hrozne spravodlivý, ale aj nekonečne dobrý a milosrdný (3,1-66).

Štvrtý žalospev. Básnik opisuje zničenie Jeruzalema a smutný osud jeho obyvateľov. Vyznáva, že príčinou tejto hroznej tragédie boli hriechy politických a náboženských predstaviteľov národa: kráľa, kňazov a prorokov. Nárek končí trpkými výčitkami Edomčanom, ktorí sa s Babylončanmi zúčastnili na plienení mesta (4,1-22).

Piaty žalospev. Je vrúcna modlitba, v ktorej básnik vypočítava Jahvemu všetky útrapy, ktoré doľahli na Sväté mesto a obracia sa na neho s prosbou o milosrdenstvo (5,1-22).

3. Teologické posolstvo nárekov

3.1. Povedomie a vyznanie hriechu. Z historicko-náboženského hľadiska majú Náreky v Písme dôležité miesto, lebo tento biblický spis, i napriek svojej krátkosti, podáva hlboko precítený teologický výklad najhroznejšej skúšky v dejinách izraelského národa, ktorou bol pád Jeruzalema a babylonské zajatie. Sväté mesto si vo svojom veľkom zármutku a ponížení uvedomuje množstvo hriechov svojho ľudu (porov. napr. 1,5.8.14.22; 3,39.42; 4,22; 5,7.16) – ktoré prevyšujú zlobu Sodomy (porov. 4,6) a páchali ich aj proroci a kňazi (porov. 2,14; 4,13) – a úprimne ich vyznáva (porov. 3,42; 5,7.16). Toto povedomie a vyznanie hriechu bolo ovocím úvah o Božom treste, ktorý sa prejavil ako Boží hnev na každé zlo (porov. 1,12; 2,1.3.6.21.22; 3,43.66; 4,11) a ako nepriateľ na neverný Izrael (porov. 2,4-5; 3,1-18.43-45).

3.2. Obrátenie. Spravodlivý Boh (porov. 1,18; 3,34-36) však ostáva stále so svojím ľudom (porov. 3,57), počúva (porov. 3,56.61) a vidí ho (porov. 1,11.20; 2,20; 3,50.59.60.63; 5,1) a myslí naň (porov. 3,19; 5,1.20). Preto sa ľud môže spoľahnúť na Boha, lebo je spravodlivý (porov. 1,18; 3,34-36), všemohúci (porov. 3,37-38; 5,19), milosrdný (porov. 3,32), je Spasiteľom a Vykupiteľom (porov. 3,26; 3,58), ktorého láskavosť a milosť sa obnovuje každým ránom (porov. 3,22-23). Trest, ktorý je následkom hriechu, je zároveň aj milosťou, lebo privádza človeka k vyznaniu svojej viny a k obráteniu. Toto obrátenie nie je však dielom človeka (porov. 3,40), ale úkonom, ku ktorému privádza iba Boh: „Obráť nás, Pane, k sebe, vrátime sa, naše dni obnov ako dávno!“ (5,21) Tento výkrik možno pokladať za vrchol teologického posolstva knihy a zároveň za hlboký prejav viery v Božiu dobrotu k svojmu ľudu.

Preto je táto starozákonná knižočka vždy aktuálna pre všetkých, čo ju čítajú, lebo každý veriaci človek skúsi vo svojom živote, ako kedysi Jeruzalem, „aké je zlé a trpké opustiť Pána, svojho Boha“ (Jer 2,19) a naopak „aký dobrý je Pán a šťastný je človek, čo sa utieka k nemu“ (Ž 34,9; pozri aj Jer 31,13).