Populorum progressio
(lat. [O] rozvoji národov)
Encyklika pápeža Pavol VI.
biskupom, kňazom, rehoľníkom, veriacim celého katolíckeho sveta a všetkým ľuďom dobrej vôle
o rozvoji národov
 Úrovne výpisu: 1 2 3

Dané v Ríme pri svätom Petrovi 26. marca 1967, na sviatok slávneho Vzkriesenia nášho Pána Ježiša Krista, vo štvrtom roku nášho pontifikátu.

Pavol VI.

Hoci sa zdalo, že po Druhom vatikánskom koncile istý čas nebude potrebné vydávať významné cirkevné dokumenty, Pavol VI. napriek tomu prichádza s vážnou sociálnou encyklikou, v ktorej pristupuje k celej tejto problematike z jedného veľmi konkrétneho a zároveň symptomatického zorného uhla, akým je pojem a prax rozvoja.

Vydanie encykliky súvisí so zriadením pápežskej komisie Iustitia et pax, ktorej úlohou je angažovať sa vo veci pokroku najchudobnejších národov ako požiadavky medzinárodnej spravodlivosti a svetového mieru. Encyklika je akousi slávnostnou formuláciou výzvy Cirkvi „za integrálny rozvoj človeka a za solidárny rozvoj ľudstva“ (PP 5).

Pojem „integrálneho rozvoja“, teda rozvoja celého človeka a každého človeka, je dvojjedinou požiadavkou skutočného rozvoja. Ešte predtým však Pavol VI. odmieta akékoľvek pasívne ponímanie rozvoja a zdôrazňuje povinnosť a zodpovednosť každého človeka za svoj vlastný „osud“ – teda úspech či neúspech. Ba pripomína i teologickú povinnosť rozvíjať sa, dokonca „prekonávať sa“ (PP 16) ako súčasť usmerňovania života každého človeka k Bohu. Na toto ponímanie osobného rozvoja nadväzuje povedomie spoločenského charakteru ľudskej bytosti, ktorý kladie na každého človeka povinnosť spolupatričnosti voči ostatným ľuďom a voči nasledujúcim generáciám. A tak i samotný pojem rozvoja charakterizuje Pavol VI. v tomto „antropologickom“ zmysle ako „prechod z menej ľudských podmienok k ľudskejším podmienkam“ (PP 20). Takéto ponímanie rozvoja nesie so sebou viaceré dôsledky v oblasti užívania a distribúcie dobier zeme v úzkom i širšom zmysle slova. Najmä však „znamená starať sa rovnako tak o sociálny pokrok, ako o hospodársky rast“ (PP 34). V tejto súvislosti sa v encyklike objavujú veľmi vážne varovania pred zredukovaním rozvoja na čisto ekonomickú oblasť a na výlučne kvantitatívne ukazovatele. Priam prorocky vyznievajú potom slová, že „zajtrajšia technokracia môže spôsobiť nemenej strašné zlá ako včerajší liberalizmus“ (tamže). Tu sa ukazuje rozhodujúce miesto výchovy a vzdelávania, ktoré sú neodmysliteľnou úlohou rodiny.

V druhej časti encykliky Pavol VI. rozširuje svoj pohľad na celosvetovú rovinu a rozvíja druhý aspekt „integrálneho rozvoja“, totiž jeho zameranie na každého človeka na „ceste k solidárnemu rozvoju ľudstva“ (názov druhej časti). Pápež tu nadväzuje na „princíp solidarity“, sformulovaný už jeho predchodcom Levom XIII., a to v globálnej perspektíve. Skutočnosť, že niektoré krajiny majú problém s nedostatočnou produkciou, kým iné zas – tiež problém – s nadprodukciou, poukazuje podľa Pavla VI. na jednej strane na nedostatočnú vzájomnú solidaritu a na druhej strane na nevyhnutnosť globálneho plánovania. V tejto súvislosti formuluje myšlienku vytvoriť z časti zbrojárskych výdavkov určitý svetový fond na prekonanie biedy. Táto požiadavka je výsledkom pápežovej reflexie ekonomických (antirozvojových) dôsledkov „studenej vojny“ medzi ekonomickými veľmocami, prebiehajúcej vo forme pretekov v zbrojení.

Na uskutočnenie všetkých tých zmien, ktoré sú nevyhnutné na prebudenie vzájomnej solidarity v celosvetovom meradle, je nevyhnutné prekonať najmä hlavnú „chorobu“ sveta, ktorou je „nedostatok bratstva medzi ľuďmi a medzi národmi“ (PP/em> 66). Prejavy tejto choroby a zároveň jej liečby sú predovšetkým príspevkom k zachovaniu mieru vo svete, keďže „priveľké hospodárske, sociálne a kultúrne rozdiely medzi národmi vyvolávajú napätie a nezhody a ohrozujú mier“ (PP 76).

Záver encykliky, ktorý tvoria výzvy katolíkom, veriacim kresťanom, ľuďom dobrej vôle, štátnikom, mysliteľom a napokon všetkým, „čo začuli volanie trpiacich národov“ (PP 86), vyznieva ako posolstvo nádeje, opierajúce sa o vieru, že napriek všetkým negatívnym javom súčasnej doby svet sa predsa pomaly približuje k Bohu a je potrebné, aby každý na svojom mieste prispel k tomuto celodejinnému dynamizmu. Rozvoj národov je jednou z veľmi dôležitých súčastí tejto cesty a v určitom zmysle je jej vonkajším prejavom.