Úvod do Zjavenia apoštola Jána

1. Názov. V poradí posledná kniha Biblie a jediný prorocký spis Nového zákona má v gréckych rukopisoch názov »Jánova Apokalypsa«. V slovenčine sa používajú názvy »Zjavenie apoštola Jána«, »Kniha zjavenia« a »Apokalypsa«. Názov spisu vyplýva z jeho úvodných slov (porov. 1,1.4) a pod týmto titulom sa uvádza už v Muratoriho kánone inšpirovaných kníh z r. okolo 180 po Kr.

2. Autor. Autor spisu nazýva sám seba menom Ján (porov. 1,1.4.9; 22,8), pokladá sa za kresťanského proroka (pozri 1,4.7.10; 8-11; 22,6-10), ktorý bol „pre Božie slovo a Ježišovo svedectvo na ostrove Patmos“ (1,9) a tam mal videnia a bol vo vytržení (1,10). Starocirkevná tradícia (Justín, Papiáš) ho už od 2. stor. stotožňovala so Zebedejovým synom Jánom, jedným z Dvanástich, autorom štvrtého evanjelia a troch Jánových listov. (O osobe apoštola Jána pozri úvod do Evanjelia podľa Jána.)

Keďže je však medzi štyrmi predchádzajúcimi Jánovými spismi a Jánovou Apokalypsou viac rozdielov ako podobností (rečových, štylistických i obsahových), väčšina moderných biblistov je proti stotožňovaniu autora Knihy zjavenia s apoštolom Jánom a pripisuje knihu istému Jánovi z okruhu tradície apoštola Jána v Efeze. Ako dôvody uvádzajú medzi iným aj to, že autor pokladá čas, v ktorom žili Ježiš a apoštoli, za minulosť (porov. 1,18; 2,8; 5,6.9.12; 13,8; 18,20) a že prenasledovatelia kresťanov nie sú už Židia, ale pohanskí predstavitelia náboženskej a politickej moci (porov. hl. 13; 17-19). Teda otázka autora Apokalypsy zostáva otvorená. Čas vzniku Knihy zjavenia sa kladie do posledných rokov vlády rímskeho cisára Domiciána (81-96 po Kr.), ktorý prenasledoval kresťanov preto, že odmietali božský kult cisára, teda asi do r. 90-95 po Kr.

3. Adresáti a cieľ spisu. Autor sa obracia na sedem ázijských cirkví (porov. 1,4), ale jeho posolstvo sa vzťahuje na všetkých kresťanov a na celú Cirkev. Jeho cieľom je upozorniť cirkevné spoločenstvá na nebezpečenstvá vnútri Cirkvi, hroziace nielen zo strany sektárov nikolaitov, ktorí napádali jednotu viery a čistotu kresťanských mravov (porov. 2,6.14), ale aj z náboženského ochabnutia, ktorého znakom bola vlažnosť (porov. 3,15-16) a zanechanie prvotnej lásky (porov. 2,4); no predovšetkým chce pripraviť veriacich na blížiace sa prenasledovanie, na hodinu skúšky (porov. 3,10). Autor chce svojím spisom povzbudiť kresťanské obce k vytrvalosti v útrapách a pripomenúť im pravdu o konečnom víťazstve Boha, zmŕtvychvstalého Krista a jeho Cirkvi nad všetkými nepriateľmi najmä v zápase posledných dní. Mnohými, dnešnému čitateľovi cudzími výrazovými prostriedkami (videniami, obraznou rečou, symbolmi, najmä číselnou symbolikou, alegorickými scénami a pod.) chce ohlasovať dôležité pravdy o osude Cirkvi i bezbožného sveta a posilniť kresťanov v odvahe aj na mučeníctvo za vieru.

4. Rozdelenie a obsah spisu:

Prológ (1,1-3).

Pozdrav a úvod do knihy (1,4-8).

  1. Prorocká časť: videnia a listy siedmim maloázijským cirkvám (1,9-3,22).
  2. Apokalyptická časť: videnie o posledných udalostiach a o novom svete (4,1-22,5):
    1. Úvodné videnia Boha a Baránka (4,1 – 5,14)
    2. Sedem pečatí (6,1 – 7,17) a sedem poľníc (8,1 – 11,19)
    3. Boj satana proti Božiemu ľudu (12,1 – 14,5)
    4. Súd nad ľudstvom nepriateľským Bohu, sedem čiaš a Kristovo konečné víťazstvo (14,6 – 20,15)
    5. Nový Boží svet a nebeský Jeruzalem (21,1 – 22,5).

Záver zjavenia (22,6-16).

Epilóg (22,17-21).

5. Literárny druh spisu. Kniha zjavenia patrí k literárnemu druhu biblickej apokalyptickej literatúry. Apokalypsa (gréc. apokálypsis = zjavenie, odhalenie) je židovský alebo kresťanský spis, v ktorom sa vo forme zjavenia opisujú udalosti posledných čias a konca sveta, ako aj ich predchádzajúce a sprievodné zjavy. Pri opise eschatologických tajomstiev a skutočností používajú autori apokalyptických spisov menšie literárne formy (videnia, zjavenia anjelov a pod.), symbolické čísla a mená, tajomné obrazné predstavy atď. Pre tieto štylistické zvláštnosti sa apokalyptické texty veľmi ťažko chápu a interpretujú. Obdobie kánonickej apokalyptickej literárnej tvorby siaha asi od r. 165 pred Kr. (Kniha proroka Daniela) do r. 90-95 po Kr. (Jánova Apokalypsa).

Mnohé predstavy v Zjavení apoštola Jána sú podobné židovským apokalypsám, ale rôznorodý materiál je prepracovaný na základe prorockého ducha a živej kresťanskej viery a nádeje. Hoci sa v Jánovej Apokalypse necituje Starý zákon doslovne, autor, vynikajúci znalec hebrejskej Biblie, systematicky používa starozákonné výrazy a pojmy.

Ako v predkresťanských apokalyptických spisoch, tak aj v Jánovej Apokalypse sa zjavenie podáva vo »videniach« a »počúvaniach« nebeských posolstiev. Ich hlavnou témou je nastolenie Božej vlády nad svetom. No kým v starozákonných a židovských apokalypsách sa konečný Boží triumf premieta do budúcnosti, v Jánovej Apokalypse je už skutočnosťou. Základom tohto faktu je istota, že smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiša Krista sa spása ľudstva už uskutočnila a tým bola úplne zlomená moc zla (porov. 12,10).

Z literárnej stránky treba poznamenať, že autor spisu myslí po hebrejsky, ale píše po grécky, takže jeho reč je neohybná a oplýva gramatickými nedôslednosťami. No napriek tomu má štýl spisu slávnostný, priam hieratický ráz, ako o tom svedčia básnicky koncipované modlitby, chvály a hymny (porov. 1,5 n.; 4,8.11; 5,9 n.12; 7,10.12; 11,15.17 n.; 12.10-12; 15,3 n.; 16, 5 n; 19,1 n. 5-8; 22,13).

6. Teologická náuka Knihy zjavenia. Posolstvo posledného spisu Biblie možno zhrnúť takto: Boh v kresťanstve a v Cirkvi uskutočnil dielo spásy pripravované a predpovedané v Starom zákone. Toto dielo sa uskutočňuje v dvoch fázach: založením Kristovho kráľovstva na zemi (mesiášsko-ekleziálna spása) a definitívnym víťazstvom Boha nad všetkými nepriateľskými silami (eschatologická, konečná spása), po ktorom bude »nové nebo a nová zem« (porov. 21,1). Hlavnú úlohu v tomto diele spásy má Boh, Ježiš Kristus a v určitom zmysle aj Cirkev.

a) Boh – pôvodca spásy: Boh je činnou osobou Knihy zjavenia. Označuje sa ako „ten, ktorý je, ktorý bol a ktorý príde“ (1,4), t. j. ten, ktorý bol hlavným činiteľom v diele spásy v minulosti, je ním v prítomnosti a bude ním v budúcnosti až do definitívneho uskutočnenia. Boh je AlfaOmega (porov. 1,8), Počiatok všetkých vecí (porov. 4,11) a ich Koniec (porov. 21,6). Boh je Nesmrteľný, „Žijúci na veky vekov“ (porov. 4,9; 7,2), Všemohúci (gréc. pantokrátor, porov. 1,8; 4,8), Pán vesmíru, ktorý drží v rukách osudy celého sveta. Ako posledný akt v dejinách spásy Boh „urobí všetko nové“ (porov. 21,5) a vtedy zažiari jeho svetlo (porov. 22,5) a jeho sláva (porov. 21,23) nad vyvolenými a on bude navždy ich Bohom, „Boh s nimi“ (porov. 21,3).

b) Kristus – sprostredkovateľ spásy: Kniha zjavenia je „knihou o Kristovi“, lebo Kristus a jeho vykupiteľské dielo majú v nej ústredné miesto; jej obsahom je „zjavenie Ježiša Krista“ (porov. 1,1). Kristus je predovšetkým „Syn človeka“ (porov. 1,13-16), o ktorom je reč v Danielovom proroctve (porov. Dan 7,13-14), a Baránok, „ktorý bol zabitý a svojou krvou vykúpil ľudí z každého kmeňa, jazyka, ľudu a národa“ (porov. 5,9), a tým si zaslúžil „prijať moc, bohatstvo a múdrosť, silu, česť, slávu a dobrorečenie“ (porov. 5,12). Boh je jeho Otcom (porov. 1,6; 2,28; 3,21) a jeho meno je „Božie Slovo“ (porov. 19,13). Aj on je, takisto ako Boh Otec, AlfaOmega, Počiatok a Koniec (porov. 22,14), Prvý i Posledný (porov. 1,17). Vlastnosti, ktoré sa v Starom zákone pripisovali Bohu, sú aj vlastnosťami Ježiša Krista: je »Živý« (porov. 1,18Dan 12,7), »Svätý« (porov. 3,7Lv 11,44), „Verný a Pravdivý“ (porov. 3,7; 19,11Múd 18,15; Iz 11,4; 63, 1-6).

c) Cirkev – „nový Izrael“: Cirkev je dedičkou Izraela, je „Boží ľud“ (porov. 18,4). Starozákonný vzťah medzi Jahvem a Izraelom sa vo vzťahu medzi Kristom a Cirkvou stal novou skutočnosťou: jej členovia sú „služobníci Boha“ (porov. 7,3), „kňazi“ (porov. 5,10; 20,6), „prvotiny Bohu a Baránkovi“ (porov. 14,4) a svojou vierou svedčia o Božom víťazstve nad svetom (porov. 3,10; 14,12). Kristus miluje svoju Cirkev (porov. 15b; 3,9; 7,3-4; 12,6; 19,7-9), svojou krvou ju oslobodil od hriechu (porov. 1,5b; 5,9; 7,14; 14,3-4) a veriacich urobil kráľovstvom a kňazmi Bohu a svojmu Otcovi (porov. 1,6; 5,10; 7,15; 20,4-6). Cirkev je v Knihe zjavenia predstavená ako „Baránkova nevesta“ (porov. 19,7) a ako „sväté mesto, nový Jeruzalem, vystrojené ako nevesta, ozdobená pre svojho ženícha“ (porov. 21,2). Cirkev na svojej pozemskej púti pokračuje v poslaní a diele Ježiša Krista, najmä v jeho utrpení (porov. 6,9; 7,14; 11,7-10; 12,2.4.11; 16,6; 18,24; 20,4), ale má účasť aj na jeho víťazstve a zmŕtvychvstaní (porov. 6,11; 7,16-17; 11,11-12; 12,11; 17,14; 20,4-6).

Kniha zjavenia zvestuje najmä to, že cesta Cirkvi uprostred súžení, utrpení a prenasledovaní nezadržateľne vedie k sláve, znázornenej obrazom nového Jeruzalema (porov. hl. 21-22). Ako svedectvo neochvejnej viery v konečné víťazstvo Krista a jeho verných nasledovníkov sa tento jediný prorocký spis Nového zákona stal nevyčerpateľným prameňom sily a útechy v živote prenasledovanej Cirkvi všetkých čias.