Kán. 1419 – § 1. V každej diecéze a pre všetky kauzy, ktoré právo výslovne nevyňalo, sudcom prvej inštancie je diecézny biskup, ktorý môže vykonávať súdnu moc osobne alebo cez iných podľa nasledujúcich kánonov.
§ 2. Ale ak ide o práva alebo časné majetky právnickej osoby, reprezentovanej biskupom, v prvom stupni súdi odvolací tribunál.
Kán. 1420 – § 1. Každý diecézny biskup je povinný ustanoviť súdneho vikára, čiže oficiála s riadnou mocou súdiť, odlíšeného od generálneho vikára, ak sa pre veľkosť diecézy alebo malý počet káuz neodporúča niečo iné.
§ 2. Súdny vikár tvorí s biskupom jeden tribunál, ale nemôže súdiť kauzy, ktoré biskup vyhradzuje pre seba.
§ 3. Súdnemu vikárovi sa môžu prideliť pomocníci, ktorí sa nazývajú pridelení súdni vikári alebo viceoficiáli.
§ 4. Súdny vikár ako aj pridelení súdni vikári musia byť kňazi bezúhonnej povesti, doktori kánonického práva alebo aspoň licenciáti, ktorí majú najmenej tridsať rokov.
§ 5. Keď je biskupský stolec uprázdnený, ich úloha nezaniká ani diecézny administrátor ich nemôže odvolať; keď však príde nový biskup, potrebujú potvrdenie.
Kán. 1421 – § 1. Biskup má v diecéze ustanoviť diecéznych sudcov, ktorí majú byť klerici.
§ 2. Konferencia biskupov môže dovoliť, aby za sudcov boli ustanovení aj laici, z ktorých jeden, ak je to potrebné, môže byť vybraný na zostavenie kolégia.
§ 3. Sudcovia majú byť bezúhonnej povesti, doktori alebo aspoň licenciáti kánonického práva.