I. Pentateuch

1. Názov a obsah

1.1. Názov. Prvých päť kníh Starého zákona sa v gréckej a potom v latinskej kresťanskej tradícii označuje spoločným názvom Pentateuch. Je to grécke slovo s pôvodným významom „päť puzdier“, do akých sa po použití vkladali kožené alebo papyrusové zvitky piatich spisov Biblie, ktoré Židia nazývajú tóra (= zákon, „náuka“). Sú to knihy Genezis, Exodus, Levitikus, NumeriDeuteronómium. Tieto spisy sa často označujú aj názvom „päť kníh Mojžišových“, lebo izraelský národ podľa tradície dostal tóru – zákon prostredníctvom zákonodarcu Mojžiša. Židia vždy pokladali tóru za základ náboženského života s väčšou záväznosťou, ako mali ostatné starozákonné spisy, lebo ona je podstatou zmluvy medzi Bohom a izraelským ľudom. Čítanie tóry je aj dnes základnou časťou židovskej synagogálnej bohoslužby.

1.2. Obsah. Pentateuch opisuje predhistóriu a najstaršie dejiny Izraela: od stvorenia sveta po Mojžišovu smrť pred zaujatím Kanaánu, „zasľúbenej zeme“. Už grécko-latinské názvy jednotlivých kníh Pentateuchu v krátkosti naznačujú ich obsah: začiatky Božieho stvoriteľského diela a dejín spásy opisuje Kniha Genezis (= vznik, pôvod); východ Izraelitov z Egypta pod vedením Mojžiša je témou Knihy Exodus (= odchod, východ); Kniha Levitikus podáva zákony o kultovej službe kňazov a levitov; v Knihe Numeri (= čísla) sa dvakrát spomína sčítanie Izraelitov, respektíve počet bojaschopných mužov jednotlivých izraelských kmeňov a v Knihe Deuteronómium (= druhý zákon) sa opakujú a dopĺňajú „Mojžišove“ zákony.

Židovské názvy piatich kníh tóry sú známe podľa ich prvých slov v hebrejskej Biblii. Podávame ich v poslovenčenej podobe: Berešít (= „Na počiatku“), [Ve élleh] šemót (= „[Toto sú] mená“), Vajjikrá (= „A zavolal“), Bemidbar (= „Na púšti“) a [Élleh ha] debarím (= „[Toto sú] slová“).

Obsah Pentateuchu možno zhrnúť takto: predhistória sveta a človeka (Gn 1 – 11), obdobie patriarchov (Gn 12 – 36), Jozefova „história“ (Gn 37 – 50), vyslobodenie Izraela z Egypta a jeho pochod k vrchu Sinaj (Ex 1 – 18), uzavretie zmluvy a vyhlásenie zákonov na Sinaji (Ex 19Nm 10), cesta Izraelitov od vrchu Sinaj k Jordánu a udalosti v Moabskej krajine (Nm 10 – 36), tri „Mojžišove reči“ a dodatok o jeho smrti (Dt 1 – 34).

Rozdelenie Pentateuchu na päť kníh nenarúša jeho jednotu ako celku, lebo ju zaručuje úzka spojitosť naratívnych tradícii so zákonodarnými predpismi. Preto knihy Pentateuchu možno iba v širšom zmysle slova nazvať „zákonom“. Židovská tradícia kládla však vždy väčší dôraz na zákonnú stránku Pentateuchu, kým kresťanská tradícia v ňom videla skôr opis prvotnej fázy dejín spásy celého ľudstva.

2. Pôvod pentateuchu

2.1. Mojžišovo autorstvo. Podľa židovskej a kresťanskej tradície autorom Pentateuchu bol Mojžiš, ktorý ho napísal, aby poučil vyvolený národ o Božom dejinnom pláne spásy, počnúc od stvorenia sveta až po zaujatie zasľúbenej zeme izraelskými kmeňmi. O Mojžišovom autorstve sa výslovne hovorí v Sir 24,22-39 a na viacerých miestach v Starom zákone sa spomína „Mojžišov zákon“ (porov. 2 Krn 30,16) alebo „Mojžišova kniha“ (porov. 2 Krn 25,4; 35,12; Neh 8,1; 13,1). Aj v Novom zákone sa Pentateuch pripisuje Mojžišovi (porov. Mt 19,3-8Mk 12,26). Vskutku je však v Pentateuchu iba niekoľko veršov, v ktorých sa Mojžiš predstavuje ako pisateľ (porov. Ex 17,14; 24,4; 34,27; Nm 33,2; Dt 31,9.24).

Už v 18. stor. sa na základe literárno-kritického bádania zistili v Pentateuchu rôzne nedôslednosti, dublety, veľké rozdiely v štýle, v slovníku, v používaní Božieho mena, rozličné „teologické“ názory atď., ktoré dali podnet k pochybnostiam o tom, či možno Pentateuch v dnešnej literárnej forme pokladať za Mojžišovo dielo.

2.2. Argumenty. Argumenty, ktoré sa uvádzajú proti jeho autorstvu, sú nielen opis Mojžišovej smrti v Dt 34, ale aj mnohé údaje, ktoré poukazujú na neskoršie historické obdobie redakcie Pentateuchu (porov. napr. poznámku v Dt 34,6: „ale o jeho [Mojžišovom] hrobe nevie nik dodnes“, alebo v Gn 13,7: „v krajine vtedy bývali Kanaánčania“) a viaceré anachronizmy (ako napr. reč o Filištíncoch v Gn 26,14-18) a iné. Prekvapujúcim zjavom je striedavé používanie osobného Božieho mena Jahve so všeobecným označením božstva Elohim. Okrem toho často sa vyskytujú dublety (opakovanie toho istého naratívneho materiálu), ako sa dvakrát opisuje dielo stvorenia (porov. Gn 1,1 – 2,4a a 2,4b-25), odpudenie Agar (porov. Gn 16,6-1621,9-20), povolanie Mojžiša (porov. Ex 3,1 – 4,176,2 – 7,7); dvakrát sa spomína vyvedenie vody zo skaly (porov. Ex 17,1-7Nm 20,1-13) a uvádza text dekalógu (porov. Ex 20,1-17Dt 5,6-21). Výraznejšie sa to javí v troch prípadoch, keď patriarchovia predstavujú manželku ako svoju sestru (v Gn 12,10-2020,1-18 Abrahám Sáru, v Gn 26,6-11 Izák Rebeku).

A v niektorých textoch jasne vidno, že ide o kompiláciu z rozdielnych prameňov ako napr. v opise potopy sveta (porov. Gn 6,5 – 9,17), kde sú očividné štýlové a obsahové rozdiely. Na ilustráciu možno uviesť číselné údaje, ktoré si navzájom protirečia, ako napr. v rozkaze vziať do korába „z každého druhu živočíchov po jednom páre“ (Gn 6,19), kým na inom mieste sa prikazuje vziať „po sedem samcov a samíc“ (Gn 7,2). Takisto sa v jednom texte tvrdí, že potopa trvala „štyridsať dní“ (Gn 7,17), kým v inom sa jej trvanie predlžuje na „stopäťdesiat dní“ (Gn 7,24) atď.

2.3. Vedecké hypotézy. Všetky rozdiely v menách a slovníku, štýle a obsahu Pentateuchu bolo treba vedecky vysvetliť a zdôvodniť. Od 18. stor. bolo vypracovaných a predložených viacero pracovných hypotéz, ktorými sa vedci pokúšali rozriešiť a objasniť pôvod Pentateuchu: J. Astruc (r. 1753) a J. C. Eichhorn (r. 1780) predložili prvú „dokumentárnu hypotézu“; A. Geddes (v r. 1792-1800) a W. M. L. de Wette (r. 1805) „hypotézu fragmentov“ a H. Ewald (v r. 1843-1855) „hypotézu dodatkov“.

Najznámejšia je tzv. Graf-Wellhausenova hypotéza o literárnom vývoji Pentateuchu. Zakladá sa na štúdiách Karola H. Grafa (1815-1869) a Júliusa Wellhausena (1844-1918). Podľa tejto hypotézy Pentateuch vznikol redakciou štyroch hlavných prameňov-dokumentov postupne zlúčených v jeden literárny celok. Túto hypotézu ďalšie vedecké práce v oblasti historicko-kritického bádania modifikovali a prepracovali. Pod menom „teória prameňov Pentateuchu“ alebo „dokumentárna hypotéza“ sa však ešte stále – i napriek vážnym kritickým výhradám – používa ako pracovná hypotéza pri štúdiu a výklade Pentateuchu.

2.4. „Teória prameňov Pentateuchu“. Podrobnou analýzou textov Pentateuchu sa zistilo, že evidentné rozdiely v štýle, slovníku, pojmoch atď. predstavujú určité literárne „konštanty“, z čoho možno uzatvárať, že pri redakcii Pentateuchu boli pravdepodobne použité viaceré pramene (dokumenty), ktoré obsahovali správy, záznamy a iný materiál starších, písomne alebo ústne uchovávaných tradícií. Na rozlišovanie a definovanie týchto prameňov-dokumentov poslúžili najmä ich literárne a pojmové „konštanty“. Niektoré bolo možno ľahko identifikovať v paralelných textoch, v ktorých sa napríklad sústavne používa rozdielne Božie meno. Ak napr. porovnáme dve rozprávania o odohnatí Agar, zistíme, že v jednom (Gn 16,3-14) sa používa meno Jahve (z úcty k nemu nahradené slovom „Pán“), kým v druhom (Gn 21,9-19) je použité bežné meno Elohim. Tieto dve Božie mená sa stali kritériom na rozlišovanie dvoch hypotetických literárnych prameňov-dokumentov, ktoré sa začali označovať ich prvými písmenami: J stalo sa značkou Jahvistického prameňa-dokumentuE značkou Elohistického prameňa-dokumentu. Tieto dva pramene-dokumenty nestačili však na vysvetlenie literárneho bohatstva Pentateuchu. Okrem nich sa v ňom zistili ešte dva veľké literárne bloky: jeden sa nazýva Deuteronomický prameň-dokument, ktorého značkou je D, a druhý Kňazský prameň-dokument, a jeho značka je P (prvé písmeno nemeckého termínu Priesterschrift = „Kňazský spis“). Pentateuch sa tak začal chápať ako veľká zbierka utvorená z viacerých prameňov-dokumentov, ktorých ústne tradície v jadre siahajú do Mojžišových čias (13. stor. pred Kr.) a niektoré až do obdobia patriarchov (18. stor. pred Kr.).

2.5. Redakcia prameňov. Podľa teórie prameňov najstaršie naratívne časti Pentateuchu pochádzajú z prameňa J (okolo r. 950 pred Kr.) a z prameňa E (asi r. 800-750 pred Kr.). Po ich zlúčení [= JE] (v Jeruzaleme okolo r. 700 pred Kr.) boli k nim pripojené Deuteronómium a iné prvky prameňa D, objavené r. 621 pred Kr. [= JED]. V období babylonského zajatia (od r. 586 do 539 pred Kr.) vznikol prameň P, ku ktorému bol pridaný tzv. Kódex svätosti (= Lv 17 – 26). Ich zlúčením s predchádzajúcimi prameňmi v čase náboženskej reformy, ktorú uskutočnil Ezdráš a Nehemiáš okolo r. 450 pred Kr. [= JEDP], Pentateuch dostal definitívnu literárnu podobu, akú má dodnes.

2.6. „Konštanty“ jednotlivých prameňov-dokumentov. Literárna kritika Pentateuchu vyniesla na svetlo „konštanty“ slovníka, štýlu a pojmov, ktoré charakterizujú jednotlivé pramene-dokumenty. Je užitočné poznať ich a mať ich na zreteli pri štúdiu Pentateuchu bez toho, že by sme týmto poznatkom pripisovali absolútnu vedeckú istotu.

2.6.1. Jahvistický prameň-dokument. Jeho názov je odvodený z toho, že sa v ňom na označenie Boha sústavne používa meno Jahve. Vznikol pravdepodobne v Južnom (Júdskom) kráľovstve (v Chebróne [Hebrone]) okolo r. 950 pred Kr., ale obsahuje ústne podania ešte zo staršieho obdobia. Postupne podáva rozprávania od stvorenia človeka po stavbu „babylonskej veže“ a od povolania Abraháma až po obsadenie Kanaánu izraelskými kmeňmi (od Gn 2,4b po Sdc 1).

Charakteristické črty Jahvistického prameňa-dokumentu sú:

1. O Bohu má hlboko náboženskú, ale veľmi primitívnu, antropomorfnú predstavu: Boh myslí, rozpráva a koná ako ľudia a zjavuje sa im v ľudskej podobe (porov. napr. Gn 3,8; 7,16).

2. Vyznačuje sa živým opisom udalostí a ľudských postáv (porov. napr. Gn 9,18-27). Jeho naratívne state sú napísané kvetnatým a príťažlivým štýlom, ktorý nemá páru v celom Starom zákone (porov. napr. Gn 11,1-9).

3. Na rozdiel od Elohistického prameňa-dokumentu, ktorý je silne podfarbený nacionalistickými predstavami, Jahvistický prameň-dokument odzrkadľuje univerzalistické náboženské koncepcie, chápe a vykladá dejiny ľudstva a vyvoleného národa ako dejiny spásy, Jahveho predstavuje ako Pána a Osloboditeľa celého sveta. Život patriarchov a neskoršie Mojžišov život sa opisuje vo funkcii všeobecného Božieho plánu spásy.

4. Podáva správy o pôvode ľudských potrieb a životných prejavov (ako sú odev, remeslá, zvyky, kult a pod.; porov. napr. Gn 4,20-22). Rád vysvetľuje osobné mená (napr. Abrahám v Gn 17,5; Mojžiš v Ex 2,10 atď.) a miestne mená (napr. Bét-El [Betel] v Gn 28,19; Beer-Šeba [Bersabe] v Gn 21,31 atď.), ale veľa ráz sa odchyľuje od tradičného výkladu a podáva vlastnú interpretáciu.

5. Nekladie veľký dôraz na mravné požiadavky, ale má veľmi jasnú predstavu o hriechu (porov. napr. Gn 3 – 4). Etiku predstavuje v protikladoch dobra a zla: Adamov hriech má svoj protiklad v mesiášskom potomstve (porov. Gn 3,15), Kainova zloba v Ábelovej dobrote (porov. Gn 4,3-5), mravná skazenosť sveta a potopa v Noemovej spravodlivosti (porov. Gn 6 – 9), Lótov egoizmus v Abrahámovej veľkodušnosti (porov. Gn 13) atď. Napriek svojmu markantnému realizmu oplýva Jahvistický prameň-dokument optimizmom.

6. Jahvistický prameň-dokument silne nadväzuje na rôzne rodinné tradície, a preto so záľubou rozpráva o manželstvách, o hrdinských činoch patriarchov a o ich náboženských úkonoch na posvätných miestach (porov. napr. Gn 24; 29; 32,25-33). Zdôrazňuje, že kultové ustanovizne a nariadenia majú svoj pôvod už v prastarých časoch: napr. obety sa začali už Kainom a Ábelom (porov. Gn 4,3-5), rozlišovanie medzi čistými a nečistými zvieratami má svoj pôvod v časoch Noema (porov. Gn 7,2-3), orákulum v časoch Izáka (porov. Gn 26,2-5) atď.

2.6.2. Elohistický prameň-dokument. Nazýva sa podľa mena Elohim (vyjadruje Božiu prirodzenosť), ktorým sa v tomto prameni-dokumente označuje Boh. Všeobecne sa uznáva, že vznikol okolo r. 800-750 pred Kr. v prorockých kruhoch Eliáša a Elizea v Izraelskom (Severnom) kráľovstve. Nachádza sa v knihách Pentateuchu od Gn 15 po Nm 25. Podáva správy o patriarchoch a najmä o Mojžišovi a jeho pôsobení. Okrem naratívnych statí uvádza aj zákonné nariadenia, zvlášť tzv. „kódex zmluvy“ (Ex 20,22 – 23,33).

Základné charakteristické črty elohistického prameňa-dokumentu sú tieto:

1. Zdôrazňuje duchovnosť a transcendenciu Boha, ktorého nemožno vidieť ani si ho predstaviť; preto Boh nehovorí človeku priamo, ale dáva mu poznať svoju vôľu v snoch alebo prostredníctvom anjela (porov. napr. Gn 20,1-8; 22,11-18).

2. Nepozná dejiny počiatkov ľudského pokolenia. Pred Abrahámom jestvovala iba modloslužba. So záľubou uvažuje o udalostiach a o ľudských činoch v zmysle teologického ponímania dejín a vo svetle riadenia Božej prozreteľnosti (porov. napr. Gn 20; 45,5-15).

3. Naratívne state tohto prameňa-dokumentu sa vyznačujú zaujímavým a umeleckým opisovaním deja, a preto pôsobia na čitateľa hlbokým dojmom (porov. napr. Gn 22).

4. Podľa tohto prameňa-dokumentu je vyvoleným iba ten národ, ktorý sa zaviazal Bohu osobitnou zmluvou. Preto aj kultový aspekt ustupuje do pozadia a vzťah človeka k Bohu sa uskutočňuje a prejavuje najmä v zachovávaní zmluvy (porov. napr. Ex 20,22 – 23,33).

5. Morálne náhľady sú vyvinutejšie ako v Jahvistickom prameni-dokumente, čo dokazuje ich neskorší pôvod. Mravné požiadavky Božej vôle sú vyjadrené v Božom zjavení a v Zákone, ktorý sa zakladá na Desatore (porov. Ex 20,1-21).

6. V tomto prameni-dokumente sa venuje osobitná pozornosť dejinám Izraela, kmeňom Severného kráľovstva a jeho svätyni v Beteli (porov. napr. Gn 28,11-22). Vidno to aj na obšírnom rozprávaní o Jozefovi, ktorého potomkami boli severné kmene Manasses a Efraim (porov. Gn 41,45-52; 48,8-20).

2.6.3. Deuteronomický prameň-dokument. Tento prameň-dokument sa v skutočnosti stotožňuje s dnešnou Knihou Deuteronómium, ktorá bola spísaná okolo 5. stor. pred Kr., ale jej podstatná časť pochádza z prvej polovice 7. stor. Objavili ju v jeruzalemskom chráme za vlády kráľa Jošiáša [Joziáša] (porov. 2 Kr 22,8). Na jej základe sa potom uskutočnila Joziášova náboženská reforma. Obsahom Deuteronomického prameňa-dokumentu sú „Mojžišove reči“, ktorými náboženský vodca a zákonodarca izraelských kmeňov pripomínal vyvolenému ľudu, že ho Boh miluje osobitnou láskou i napriek jeho opätovným nevernostiam a nevďačnostiam.

Podstatné črty Deuteronomického prameňa-dokumentu sú tieto:

1. Zásadne a jasne sa v ňom zdôrazňuje etický monoteizmus a transcendencia Boha, ostro a radikálne sa odsudzuje akýkoľvek druh osobnej a kolektívnej apostázie alebo modloslužobníctva a neúprosne sa bojuje proti pohanským národom, ktoré sa pokladali za hlavné nebezpečenstvo odpadu izraelského ľudu od viery v Boha (porov. Dt 7,1-11; 13; 17,2-5; 20,16-18).

2. Ľud sa opätovne vyzýva, aby ostal verný v zachovávaní zmluvy a zákona, ktoré sú prameňom Božieho požehnania a blahobytu, ako aj zárukou víťazstva nad nepriateľmi (porov. 4,1-40; 7,12-26; 10,12-22 atď.). Preto sa vyžaduje obnovovať zmluvu každých sedem rokov (porov. Dt 31,10-13).

3. Štýl rečí je naliehavý, napomínajúci, a usiluje sa pohnúť ľudské srdcia k dôvere a láske k Bohu ako dôkaz vďačnosti za prijaté dobrodenia (porov. Dt 6). Preto sa v tradícii stále poukazuje na Božie divy a zásahy v prospech vyvoleného národa (porov. napr. Dt 4,32-40; 13; 17,2-5; 20,16-18).

4. Láska k Bohu a k blížnemu sa objasňuje praktickými a konkrétnymi predpismi. Zdôrazňujú sa povinnosti voči sociálne slabým, cudzincom, otrokom, ba dokonca i voči zvieratám a rastlinám (porov. Dt 6,4-9; 22,1-4.6 n.; 20,19).

5. Hlavné kódexy a zákonníky, ktoré sa v ňom uchovávajú, sú Desatoro (Dt 5,6-21), tzv. Deuteronomický kódex (Dt 12 – 26) a Dvanásť kliatieb na tých, čo prestupujú dôležité predpisy zákona (Dt 27,15-26).

6. Rozprávania historického rázu podávajú udalosti, ktoré sa odohrali počas pochodu izraelského ľudu od vrchu Choreb [Horeb] po obsadenie Zajordánska (porov. Dt 1 – 3), správy a záznamy o poslaní Jozueho, o Mojžišovej smrti, o okolnostiach prednesenia Mojžišovej piesne atď. (porov. Dt 28 -34).

2.6.4. Kňazský prameň-dokument. V chronologickom poradí je posledným prameňom-dokumentom, ktorý prichádza do úvahy pri redakcii Pentateuchu. Vznikol v kňazských kruhoch v exilovom a poexilovom období (asi 570-450 pred Kr.). Obsahuje zákonodarné opatrenia, ako aj program na znovuvybudovanie náboženského života a na organizovanie bohopocty na základe zákona a sinajskej zmluvy. Materiál Kňazského prameňa-dokumentu možno nájsť vo všetkých spisoch Pentateuchu. Najdôležitejšie texty sú: Gn 1,1 – 2,4a; 5 – 13; 17; 23; 25 – 31; 35 – 37; 46 – 50; Ex 6 – 13; 24 – 31; 34 – 40; Lv 1 – 26; Nm 1 – 10; 13 – 17; 25 – 36; Dt 32 – 34.

Charakteristické črty Kňazského prameňa-dokumentu sú tieto:

1. Z teologického hľadiska sa v ňom zdôrazňuje absolútna transcendencia Boha, ktorý zjavuje svoju slávu ľuďom, najčastejšie v oblaku a dáva poznať svoju vôľu prostredníctvom Mojžiša, Árona a kňazov (porov. napr. Ex 24,16-18; 25 – 31 a iné).

2. Mená, ktorými sa označuje Boh, sú charakteristické pre prvotné obdobia biblických dejín: Elohim pre predhistóriu, Él šaddaj (= „Všemohúci“) pre éru patriarchov a Jahve pre Mojžišov čas.

3. Štýl je všedný, stereotypný, schematický a monotónny; veľký dôraz sa kladie na chronologické údaje, rodostromy a iné záznamy, ktorými sa vymedzujú dôležité historické periódy a udalosti izraelského národa (porov. napr. Gn 5; 7,11; 8, 4.13 n.; 17; 23 atď.).

4. Naratívne state chcú iba objasniť a historicky zdôvodniť vznik izraelskej teokracie a pôvod náboženských nariadení a ustanovizní, ako je sobotňajší odpočinok, obriezka, ustanovenie Paschy, sinajská zmluva a najmä božský pôvod izraelskej bohoslužby a kňazstva (porov. napr. Ex 12; 25 – 31; Lv 23, 3-14; Nm 1 – 10; 17).

5. Osobitný dôraz sa kladie na Mojžišovu tradíciu; všetky dôležité nariadenia a ustanovizne sa pripisujú jeho autorite (pozri texty uvedené pod č. 3).

6. Z morálneho hľadiska sa vyzdvihuje fakt, že „svätosť“ pozostáva hlavne v zachovávaní Božích prikázaní. Konkrétne požiadavky a nevyhnutné predpoklady na dosiahnutie svätosti sú podrobne a presne vymedzené v tzv. „Kódexe svätosti“ (Lv 17 – 26).

2.7. Nové vedecké prínosy pre štúdium Pentateuchu. Graf-Wellhausenova „teória prameňov Pentateuchu“ znamenala nesporne veľký pokrok a prínos v oblasti biblických štúdií o pôvode Pentateuchu, stala sa podkladom a východiskom pre ďalšie bádanie v tomto odbore, ale stretla sa aj s ostrou kritikou tak zo strany kresťanských (protestantských a katolíckych), ako aj židovských bádateľov. Wellhausenovi sa predovšetkým vyčítalo, že jeho teória bola silne ovplyvnená Hegelovou ideou o náboženskej evolúcii, podľa ktorej Izrael prešiel od primitívnych foriem náboženských predstáv k vyššiemu stupňu náboženských prejavov. Ona podmienila aj určenie relatívnej chronológie jednotlivých prameňov-dokumentov, ktorá nezodpovedá výsledkom vedeckého bádania v oblasti biblickej archeológie a historickej kritiky. V zásade sa však uznáva platnosť hypotézy štyroch prameňov-dokumentov s ich všeobecnými formálnymi a obsahovými charakteristikami, ktoré tvoria štruktúru Pentateuchu.

2.7.1. História foriem. V rámci „teórie prameňov“ alebo „dokumentárnej hypotézy“ sa H. Gunkel (1862-1932) pokúsil objasniť problém literárnej kompozície Pentateuchu vedeckou metódou „histórie foriem“. Cieľom tejto metódy je identifikovať malé literárne jednotky, z ktorých sú utvorené rozsiahle časti biblických spisov, študovať ich „literárny druh“ a vymedziť ich funkciu, ktorú mali v historickej „životnej situácii“ izraelského národa. Gunkelov komentár ku Knihe Genezis (r. 1902) dal podnet na vedecké štúdium Pentateuchu z hľadiska literárnych foriem a priviedol k záverom, ktoré značne modifikovali výsledky Wellhausenovej „dokumentárnej hypotézy“. Z jednej strany sa zistilo, že v krajinách starovekého Blízkeho východu sa v istom období a kultúrnom prostredí všeobecne používali určité literárne druhy ako primerané a účinné prostriedky na vyjadrenie náboženských predstáv a javov (porov. napr. schému „rozprávania o stvorení sveta“ v biblickom podaní a v starobabylonskom mýte „Enuma eliš“). Napriek tomu sa však na druhej strane potvrdila nielen originálnosť biblických textov, ale najmä ich náboženské koncepcie založené na veľmi dôslednom monoteizme.

Najznámejším a geniálnym pokračovateľom H. Gunkela bol Gerhard von Rad (1901-1971), ktorý sa pokúsil o vysvetlenie kompozície Pentateuchu kombinovaním metód „dokumentárnej hypotézy“ a „histórie foriem“. Náboženské tradície postupne utvárané okolo izraelských svätýň a kultových miest pokladal za základ literárnych foriem, ktoré sa stali jadrom Pentateuchu. Podľa von Rada sa Pentateuch skladá zo štyroch súborov (komplexov) tradícií: z tradície exodu a zaujatia Palestíny, z tradície sinajskej zmluvy, z histórie patriarchov a z histórie počiatkov.

2.7.2. Význam a úloha tradícií. Ďalším pokusom objasniť pôvod a kompozíciu Pentateuchu boli štúdie vedcov „Škandinávskej školy“ s centrom v Uppsale (Švédsko). Oni zásadne zavrhli Wellhausenovu „dokumentárnu hypotézu“ a dokazovali, že pri utváraní Pentateuchu mali hlavnú úlohu ústne tradície. Podľa J. Pedersena (1883-1978) bol prameňom tradícií sociologický činiteľ, kým S. Mowinckel (1884-1965) a I. Engnell (1907-1964) poukazovali na to, že tradície mali svoj pôvod v kulte. Podľa nich sa kompozícia Pentateuchu nezakladá na „dokumentoch“, ale na ústnych tradíciách, ktoré sa postupne Božím zjavením utvárali, modifikovali a obohacovali až do poexilového obdobia, kedy ich istý Redaktor písomne zachytil vo forme dnešného Pentateuchu.

2.8. Cirkevné smernice o otázke Mojžišovho autorstva Pentateuchu:

2.8.1. Encyklika „Divino afflante Spiritu“. Všeobecné princípy na riešenie tejto otázky naznačil pre katolíckych biblistov Pius XII. v encyklike „Divino afflante Spiritu“ (= Vnuknutím Božieho Ducha), vydanej 30. sept. 1943. Exegétom sa v nej odporúča štúdium orientálnych rečí a textovej kritiky, zdôrazňuje sa, že exegéta musí mať pri výklade biblických spisov stále na zreteli osobné vlastnosti svätopisca, obdobie a prostredie, v ktorých žil, a písomné alebo ústne pramene a literárne druhy, ktoré používal pri podávaní biblického posolstva. Encyklika definitívne potvrdzuje potrebu správneho použitia kritických metód pri štúdiu a výklade biblických textov a ponecháva katolíckym exegétom úplnú slobodu bádania v doteraz nevyriešených otázkach, aby ich mohli riešiť v súlade s učením Cirkvi, ako aj s nepochybnými dôkazmi profánnych vied.

2.8.2. List Pápežskej biblickej komisie parížskemu kardinálovi Suhardovi. Smernice Pia XII. podčiarkla a aplikovala Pápežská biblická komisia 16. jan. 1948 v odpovedi parížskemu kardinálovi Suhardovi na otázku o chronológii „dokumentov“ Pentateuchu. V odpovedi sa rozlišujú tri obdobia:

1. Predmojžišovské obdobie: V Pentateuchu sú písomné dokumenty a ústne tradície, ktoré jestvovali už pred Mojžišom. O ich podstatných zložkách, názvoch a čase vzniku sa však nateraz nevie nič určité.

2. Mojžišovo obdobie: Intenzívnym štúdiom, zdravou kritikou a porovnávaním výsledkov pomocných biblických vied sa nepochybne zistí „veľký podiel a hlboký vplyv, ktorý mal Mojžiš ako autor a zákonodarca“ na pôvod Pentateuchu.

3. Pomojžišovské obdobie: V dnešnom Pentateuchu sú redakčné prvky a zvláštnosti, ktoré možno vysvetliť existenciou rôznych prameňov alebo osobitným spôsobom myslenia a vyjadrovania starovekých pisateľov na Blízkom východe, alebo zakomponovaním rôznych literárnych druhov pri redakčnom spracovaní tradovaného materiálu.

No dnes sa už v každom prípade pripúšťa postupný vývin a vzrast mojžišovských zákonov, ktoré sa museli prispôsobiť sociálnym a náboženským podmienkam neskorších čias, ako aj zmene historických faktorov a životných podmienok.

2.9. Predbežné vedecké závery o vzniku Pentateuchu. Na základe prijateľných výsledkov dlhoročného vedeckého bádania o vzniku Pentateuchu možno sa pokúsiť o náčrt predbežného riešenia tohto ťažkého problému v týchto termínoch:

2.9.1. Vo svätyniach, kde sa Izrael zvyčajne zhromažďoval, vznikali paralelné tradície tak historického, ako aj zákonného rázu. Vykladali tam význam slávností, ktoré konali, čiže rozprávali o mimoriadnych Božích činoch a zásahoch v prospech vyvoleného národa a spomínali na hrdinské skutky predkov, ktorí boli predmetom Božieho zaľúbenia. Tak sa vytvárali rôzne cykly paralelných tradícií historického rázu.

2.9.2. Ale vo svätyniach sa utvárali aj zbierky zákonov: zákony, ktoré riadili bohopoctu a povinnosti veriacich, ako aj pravidlá pre kňazov a osoby poverené náboženskými úkonmi. Do svätýň sa chodilo aj s cieľom poznať prostredníctvom kňazov Božiu vôľu a riešiť si otázky mravného a právneho rázu. Tak sa vytvárali rôzne cykly paralelných tradícií zákonného rázu.

2.9.3. Tieto cykly historických a zákonných tradícií prešli do Pentateuchu, ktorého jadro siaha do obdobia, keď sa z izraelských kmeňov vytvoril jeden národ. V tom období mal dominantné postavenie Mojžiš, organizátor vyvoleného ľudu, prvý zákonodarca a pôvodca náboženského zriadenia. Táto jeho činnosť sa stala národnou epopejou, ktorá, i keď nenapísal celú Mojžiš, mala v ňom svoj inšpiračný pôvod a obsahový materiál. Neskoršie úpravy a dodatky boli prispôsobené tak, aby vyhovovali Mojžišovmu duchu. V Mojžišovi sa potom zlúčili aj všetky predošlé tradície. V Pentateuchu sú teda zozbierané cykly tradícií, ktoré jestvovali pred Mojžišom, národná mojžišovská epopeja a mnohé úpravy urobené v neskorších časoch, ale vždy v duchu veľkého zákonodarcu.

2.9.4. Na základe „konštánt“, ktoré sa stále ozývajú a striedajú v celom Pentateuchu, možno pomocou literárnej kritiky definovať v hlavných rysoch jednotlivé cykly tradície, určiť miesto ich pôvodu a chronológiu ich písomného zaznačenia. Spomenuté cykly sa utvorili zo štyroch tradícií: jahvistickej, elohistickej, deuteronomickej a kňazskej, ktorých charakteristické črty sme už opísali vyššie.

2.9.5. Treba zdôrazniť fakt, že moderní biblisti už nehovoria o „prameňoch-dokumentoch“ či o „dokumentárnej hypotéze“ v zmysle Graf-Wellhausenovej teórie, ale o „tradíciách“. I keď sa „pramene-dokumenty“ a „tradície“ môžu často z obsahovej stránky zhodovať, neslobodno ich stotožňovať, ani pokladať za ekvivalentné termíny. Hlavné rozdiely medzi nimi sú tieto:

1. Výrazom „dokumentárna hypotéza“ sa predovšetkým označovali písomné dokumenty, z ktorých vznikol Pentateuch, kým pod termínom „tradície“ sa chápe historicko-náboženský vývojový proces, úzko spätý so životom a dejinami izraelského národa, v ktorom dané tradície vznikali a ústne i písomne sa uchovávali až do času, keď boli použité pri redakcii Pentateuchu.

2. „Dokumentárna hypotéza“ je statická, lebo je viazaná na spisy a na ich rôzne literárne úpravy; teória „tradícií“ je dynamická, lebo sleduje históriu vzniku, vývoja a fixácie daných tradícií v jej ústnej alebo písomnej podobe.

3. „Dokumentárna hypotéza“ vyžaduje rigorózne rozlišovanie textov, presné určenie času ich vydania alebo ich úpravy; pre teóriu „tradícií“ stačí vymedziť kultúrno-náboženské prostredie a približné historické obdobie, v ktorom sa tradície vytvárali.

4. „Dokumentárna hypotéza“ sa nemôže vracať k vývinovým fázam časovo predchádzajúcim napísanie jednotlivých dokumentov, ktoré sa kladie až niekoľko storočí po Mojžišovi. Teória „tradícií“ môže nastoliť zložitý a ťažký problém Mojžišovho autorstva Pentateuchu a pokúsiť sa ho vyriešiť.

5. Závery „dokumentárnej hypotézy“ sú presné a kategorické, ale nereálne; konklúzie teórie „tradícií“ zdajú sa približné a predbežné, ale zhodujú sa so skutočnosťou.

6. V „dokumentárnej hypotéze“ nastáva prírastok materiálu vývojovým skokom, z jednej redakcie dokumentu do druhej; v teórii „tradícií“ sa deje prirodzeným rastom, interakciou ústneho a písomného podania okolo národných svätýň, v rámci podania kultúrno-náboženského vlastníctva izraelských a júdskych kmeňov, slovom, životným spôsobom.

3. Teologický význam Pentateuchu

Je zrejmé, že Pentateuch obsahuje základné udalosti a teológiu Božieho ľudu. Treba však mať stále na zreteli, že tu nejde o teológiu, ktorá vznikla jednoducho v Mojžišovom období. To je skôr kryštalizácia skorších i neskorších teologických názorov o Bohu a o jeho ľude. No akokoľvek raz dopadne problém o pôvode Pentateuchu, poznanie rôznych „tradícií“, ktoré sa v ňom nachádzajú, nesporne prispeje na pochopenie jeho teológie. Tu sa podáva iba krátky náčrt všeobecného teologického významu Pentateuchu.

3.1. Biblická predhistória (Gn 1 – 11). Ona je významným začiatkom Pentateuchu, lebo sa v nej ukazuje ako Izrael chápal seba samého na pozadí svetových dejín. Bytostná dobrota všetkého tvorstva na zemi a dramatické opísanie ľudskej neposlušnosti sú náboženským rámcom pre dejiny spásy, ktoré sa začali Božou iniciatívou pri povolaní Abraháma. Prisľúbenia, ktoré dal Boh tomuto patriarchovi (porov. Gn 12,3), sa tiahnu ako zlatá niť všetkým, čo sa hovorí o patriarchoch. Prisľúbenie syna, veľkého potomstva, zeme atď. sa stáva čoraz zreteľnejším v opakovaní prisľúbení trom „otcom“: Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi (porov. Gn 12,5; 15; 16,10; 17; 22,16-18; 24,7; 26,3-5.24; 28,15; 31,3; 32,10-13). História patriarchov sa tak stala svedectvom a zárukou mimoriadneho Božieho riadenia v dejinách izraelského národa. O tom svedčí aj tesný súvis Genezy s Exodom v slovách zomierajúceho Jozefa, že Boh vyvedie Izraelových synov z Egypta a vovedie ich do krajiny, ktorú sľúbil ich otcom (porov. Gn 50,24Ex 33,1).

3.2. Exodus Izraelitov. Vyslobodenie z egyptského otroctva (porov. Ex 15,1-18; Dt 26,5-9) vyvrcholilo pri vrchu Sinaj, keď sa Izrael stal Božím vyvoleným ľudom. Boh si ho vyvolil, lebo ho miloval (porov. Dt 7,8), aby sa stal svätým národom (porov. Ex 19,6). Izrael mu za to má slúžiť verným zachovávaním prikázaní Desatora a rôznych zákonov, ktoré sa dopodrobna opisujú v kňazskom zákonodarstve, uvedenom v dlhej sekcii Pentateuchu (od Ex 25 cez celý Lv po Nm 10). Všetko závisí od Božej prítomnosti uprostred vyvoleného ľudu, od prítomnosti, ktorá vyzýva na autentickú svätosť: „Buďte svätí, lebo ja, Pán, váš Boh, som svätý!“ (Lv 19,2). Zvolanie: „Ja som Pán!“ silno zaznieva v celej 19. hlave Levitika, aby tým účinnejšie pripomenulo Izraelovi, že jeho Boh je Svätý. V Lv 26 sa mu Boh síce vyhráža trestmi za jeho hriechy, neveru a neposlušnosť, ale zároveň slávnostne vyhlasuje, že ostane verný svojim prisľúbeniam a zmluve, ktorú urobil s jeho otcami (porov. Lv 26,42-45).

3.3. Deuteronómium. Pokyny, ktoré dáva Boh Mojžišovi „na Moabských stepiach“ (porov. Nm 33,50-56), sú prípravou na Mojžišove reči (porov. Dt 1,1 – 4,43; 5,1 – 28,69; 29,1 – 30,20). Deuteronómium je spis náboženskej obnovy, ako o tom svedčí objavenie „Knihy zákona“ v 2 Kr 22,8 (porov. Dt 30,10; 31,26), ktorá bola pravdepodobne jeho prvým písaným dokumentom. Mojžišove reči sú presvedčivé, lebo v nich kladie dôraz na teológiu vyvolenia a teológiu zmluvy, ktorá preniká celým Deuteronómiom. Izrael musel stále, v každej kritickej chvíli svojej existencie, počúvať to opakované „dnes“.

3.4. Celkové zhodnotenie Pentateuchu. Krása a čaro, ale najmä náboženská originálnosť Pentateuchu spočíva v tom, že zbierka jeho spisov je akousi malou sumou hlavných biblických tém. Sú to najmä: Tóra, čiže zjavenie Božej vôle pre Izrael; prisľúbenia dané patriarchom, ktoré sú predzvesťou mesiášskych dobier budúceho Božieho ľudu; bohoslužobné predpisy, ktoré viedli Izrael k pravej úcte jedného a svätého Boha; história ľudskej nevernosti, ale zároveň i Božieho milosrdenstva… A nakoniec naliehavá výzva stále sa vracať k počiatočnému štádiu Božieho zjavenia a dejín spásy, ktoré sa stali prameňom nielen židovskej, ale aj kresťanskej biblickej tradície.

4. Historické zarámovanie udalostí Pentateuchu

Biblia podáva starodávne tradície izraelského ľudu a vo svetle viery náboženské úvahy o jeho pôvode, vyvolení a poslaní v Božom pláne spásy. Neslobodno ju však vytrhnúť z jej historického kontextu, lebo ju možno správne vykladať a pochopiť jej učenie iba v historickom zarámovaní opísaných udalostí. Preto treba načrtnúť hlavné obrysy dejín izraelského národa v geografickom, historicko-politickom a kultúrno-spoločenskom rámci všeobecných dejín antického sveta podľa hlavných biblických období, vymedzených knihami Starého zákona.

Biblické dejiny sa v pravom zmysle slova začínajú až Abrahámom. On je historická postava, i keď nemožno s istotou určiť ani rok jeho narodenia, ani smrti. Možno o ňom povedať iba, že žil pravdepodobne okolo r. 1800 pred Kr. To znamená, že Izrael sa zjavil dosť neskoro na javisku svetových dejín. V čase, keď žil Abrahám, už jestvovali, ba i zanikli viaceré civilizácie.

Strediskom a dejiskom prvej vôbec známej civilizácie boli krajiny, ktoré sa tiahnu od rieky Níl v Egypte cez Palestínu a Sýriu do Mezopotámie až k Perzskému zálivu. Keďže tieto krajiny polohou na mape pripomínajú polmesiac (v poslednej štvrti, C), historici a archeológovia ich nazývajú „Úrodný polmesiac“. V tejto geografickej oblasti vznikla okolo r. 4000 pred Kr. civilizácia egyptsko-semitského (a ázijského) rázu a trvala až do perzského obdobia (r. 550-332 pred Kr.), ktoré je prechodným štádiom ku grécko-rímskej civilizácii. Do tejto starovekej civilizácie patrí aj vznik, vývin a kultúrno-historický rozvoj izraelského národa a biblického písomníctva.

4.1. Mezopotámia, Egypt, Malá Ázia a Palestína

4.1.1. Mezopotámia:

1. Sumeri. Na území pozdĺž súbežných riek Tigrisu a Eufratu sa už v 4. tisícročí pred Kr. vyvinulo stredisko starovekej kultúry. Južnú časť vtedajšej Mezopotámie obýval národ neznámeho pôvodu, Sumeri. O ich vysokej kultúrnej úrovni svedčí aj to, že vynašli a používali obrázkové písmo (z ktorého sa potom vyvinulo klinové písmo) a vytvorili bohatú náboženskú literatúru (epopeje a mýty), ktorá sa však zachovala iba v neskorších akkadských, asýrskych a babylonských odpisoch. Asi v r. 2800-2350 pred Kr. boli politicky organizovaní na malé autonómne mestské štátiky, ktorých strediskom bol Ur.

2. Akkadi. Severnú Mezopotámiu obýval v tom období národ semitského pôvodu, Akkadi. Od Sumerov prebrali kultúru, náboženstvo a klinové písmo, hoci ich reč bola úplne odlišná. Okolo r. 2350 pred Kr. Sargon I. založil Akkadskú veľríšu (2350-2150), ktorá mala dôležitú úlohu v dejinách Babylonie a bola strediskom starosemitskej kultúry s vlastným jazykom (akkadčina) a písmom.

Do Akkadskej ríše vtrhli Gutejci, zaujali ju a založili tu Gutejskú dynastiu (2150-2050). Opäť však zosilneli Sumeri a postupne si podmanili Akkadov i Elamčanov. Toto nové sumerské kráľovstvo sa v dejinách označuje názvom 3. dynastia Ur (2050-1955).

3. Amorejčania. Medzitým sa z Arabskej púšte do krajiny Sumerov nasťahovali početní Amorejčania, „západní Semiti“, ktorým sa podarilo založiť v akkadskom meste Babylone silnú amorejsko-babylonskú dynastiu (1836-1530), tzv. Starobabylonskú ríšu, ku ktorej patrila celá dolná Mezopotámia. Šiestym kráľom tejto dynastie bol Chammurabi (1728-1686), ktorý sa preslávil ako vojenský vojvodca a politik. Zaistil pokoj a jednotu kráľovstva a zaslúžil sa o blahobyt svojich poddaných, ako aj o pokrok v oblasti umenia, vedy a náboženstva. Známy je Chammurabiho zákonník, ktorý sa stal klasickým textom babylonského a asýrskeho zákonodarstva. V Pentateuchu sú viaceré texty, ktoré sa veľmi podobajú nariadeniam Chammurabiho (napr. Ex 21,22-25). Nie je však dokázané, že by izraelské zákonodarstvo záviselo od Chammurabiho zákonníka. Ich podobnosť poukazuje skôr na spoločnú semitskú tradíciu, ktorá bola v staroveku známa na celom Blízkom východe.

Okolo r. 1530 zaujali Starobabylonskú ríšu Kassiti a vládli nad ňou až asi do r. 1150.

4. Mari. Na strednom Eufrate bolo v tomto období dôležitým politickým strediskom nezávislé mesto Mari (1750-1696). V kráľovskom archíve tohto mesta objavili okolo 25 tisíc hlinených tabuliek popísaných klinovým písmom v akkadčine. Podávajú správy o politickej, ekonomickej a administratívnej situácii amorejsko-babylonského kráľovstva a o tom, ako si Chammurabi zaistil nadvládu nad celou Mezopotámiou. Pre štúdium Starého zákona sú tieto dokumenty dôležité najmä tým, že osvetľujú historické a kultúrne prostredie, z ktorého vyšli biblickí patriarchovia.

5. Chorejci. Okolo r. 1500 založili nesemitskí Chorejci spolu s Amorejčanmi ríšu Mitanni (1500-1370), ktorej vplyv siahal až do Palestíny a Egypta. Pri vykopávkach v chorejskom meste Nuzu objavili asi 4000 hlinených tabuliek popísaných klinovým písmom v akkadčine, pochádzajúcich z 15.-14. stor. pred Kr. Tieto texty sú cenným prameňom informácií o spoločenských zvykoch, zákonodarstve a kultúrnom prostredí v časoch patriarchov. Ríša Mitanni podľahla vpádu Asýrčanov, ktorí ju úplne zničili.

6. Asýrčania. Semiti, pomiešaní s inými etnickými skupinami, ktorí už v 3. tisícročí pred Kr. obývali územie na hornom toku rieky Tigris. Bol to výbojný národ a postupne si podmanil okolité krajiny. Najstarším hlavným mestom bol Aššur, neskoršie sa ním stalo Ninive. Ich kultúra bola podstatne ovplyvnená sumerskou a babylonskou kultúrou. Hovorili rečou, ktorá je príbuzná akkadčine, a používali klinové písmo. Asýrčania mali už na sklonku 2. tisícročia obchodné osady v Malej Ázii (Anatólia), ale k politickej moci sa dostali až v polovici 19. storočia pred Kr., keď sa oslobodili od nadvlády Babylonie a založili Staroasýrske kráľovstvo. Ich kráľ Šamši-Adad I. (asi 1748-1716) dobyl kráľovstvo mesta Mari, ale jeho výboje zastavil babylonský kráľ Chammurabi, ktorý si okolo r. 1690 podmanil celé Asýrsko. Panovníci Stredoasýrskej ríše (14. a 13. stor.) bojovali proti Chetitom, Egypťanom a Babylončanom a upevnili politické postavenie svojej krajiny. Za vlády Tiglatpilesara I. (1115-1077) sa Asýrsko stalo veľmocou a rozšírilo svoju nadvládu smerom na západ, takže ovládalo najdôležitejšie obchodné cesty Západnej Ázie. Neskôr pod nájazdmi aramejských kočovníkov ríša upadla.

4.1.2. Egypt

Okolo r. 3000 pred Kr. sa na brehoch rieky Níl utvorila z malých mestských štátikov Stará egyptská ríša. Počas jej prvých šiestich dynastií (asi 3000-2263 pred Kr.) vzniklo egyptské (hieroglyfické) písmo a začalo sa so stavbou stupňovitých a veľkých pyramíd. Náboženstvo Egypťanov bol vyvinutý polyteizmus. Všetky texty z tohto obdobia majú takmer výlučne náboženský charakter.

Po tzv. prvom prechodnom období (asi 2263-2050 pred Kr.), charakterizovanom ustavičným zápasom medzi faraónmi o trón, chaosom sociálneho rázu a veľkou ekonomickou krízou, utvorila XI. a XII. dynastia (asi 2050-1785 pred Kr.) Strednú egyptskú ríšu s hlavným mestom Théby, ktorá je známa ako klasické obdobie výtvarného umenia, egyptskej reči a sapienciálnej literatúry. Súveké egyptské texty spomínajú palestínske mestá Aškalón [Askalon] a Jeruzalem. Palestínu vtedy obývali Amorejčania. Do tohto obdobia zapadajú aj dejiny patriarchov. Pravdepodobne okolo r. 1700 sa Jakubove kmene vysťahovali do Egypta. V XV. a XVI. dynastii (asi 1680-1580 pred Kr.) bol Egypt pod nadvládou ázijských Semitov Hyksósov. Ich strediskom bolo mesto Tanis (pevnosť Avaris).

XVIII. až XX. dynastia (asi 1580-1085 pred Kr.) je érou Novej egyptskej ríše. Faraón Ahmose I. (asi 1580-1558) vyhnal Hyksósov z Egypta, Thutmose III. (asi 1501-1447) ovládol Palestínu a Sýriu, Amenhotep [= Achnaton] (asi 1370-1352) zaviedol v ríši monoteizmus boha Atona a preniesol hlavné mesto z Théb do Achetatonu [Tell el-Amarna]. Za utláčateľa Izraelitov v Egypte sa všeobecne pokladá Ramesse II. (asi 1298-1235), takže faraónom exodu by bol jeho nástupca Merenptah (asi 1235-1224). Stéla (= kamenný stĺp s nápisom) z 5. roku jeho panovania zaznamenáva víťazstvo nad nepriateľmi v Palestíne, medzi ktorými sa spomína aj etnická skupina označená „Izrael“. Preto niektorí vedci kladú odchod Izraelitov z Egypta už do obdobia okolo r. 1275. Ramesse III. (asi 1198-1167) zadržal nápor etnických skupín, ktoré sa v hieroglyfických textoch tohto obdobia nazývajú „národy mora“. Ide o národy, čo sa usadili na ostrovoch a na východných pobrežiach Stredozemia, teda aj v Palestíne. Je pravdepodobné, že k nim patrili i Filištínci. Politická moc Egypta postupne značne oslabla a Palestína sa vymanila spod jeho nadvlády.

4.1.3. Malá Ázia:

1. Chetiti. Staroveký národ indoeurópskeho pôvodu, ktorý v 3. a 2. tisícročí pred Kr. sídlil v strednej časti Malej Ázie (dnešné Turecko). Postupne obsadil oblasť celého „Úrodného polmesiaca“ a založil na tomto území veľkú ríšu (od r. 1700-1200). Hlavným mestom Chetitov bolo Chattušaš, dnešné Boghazköy. Ich náboženstvo bolo synkretické, obsahovalo rôznorodé náboženské prvky podmanených národov. Chetiti v čase Novej egyptskej ríše bojovali s Egypťanmi o nadvládu v Palestíne a v Sýrii. Biblia nespomína veľkú ríšu Chetitov, lebo v čase zaujatia Kanaánu izraelskými kmeňmi bola už pred zánikom. Z viacerých náznakov však možno súdiť, že chetitská kultúra mala istý vplyv na izraelský kult a na niektoré zákonodarné predpisy Levitika a Deuteronómia. Chetitskú ríšu zničili nájazdy „národov mora“.

2. Ugarit. V staroegyptskej literatúre sa často spomína starodávne prístavné mesto na severnom pobreží Sýrie Ugarit (dnešné Ras Šamra), ktoré bolo od 6. tisícročia nepretržite obývané až do r. 1200 pred Kr., keď ho definitívne zničili vpády „národov mora“. Zdrojom jeho prosperity a bohatstva bol námorný obchod. V čase svojho najväčšieho rozkvetu (16.-12. stor. pred Kr.) sa mesto Ugarit nachádzalo pod vplyvom Egypťanov a Chetitov. Ugaritské písmo je najvyššou vývinovou fázou klinového písma: je alfabetické. Ugaritská literatúra má neoceniteľný význam pre objasnenie biblických textov Starého zákona nielen z jazykovedného hľadiska, ale predovšetkým z hľadiska histórie izraelského náboženstva v porovnaní s inými náboženstvami.

3. Hyksósovia. Týmto menom sa v egyptskej literatúre označuje etnicky rôznorodá skupina národov (Semiti, Chetiti, Chorejci), ktorá okolo r. 1750 pred Kr. obsadila Palestínu a od r. 1680 do 1580 pred Kr. aj Egypt, kde utvorila XV. a XVI. dynastiu. Strediskom vlády Hyksósov bola pevnosť Avaris. Ich hlavným božstvom bol Sutech (Seth), uctievaný v meste Tanis. Počas okupácie Egypta sa Hyksósovia usilovali zachovať si nezávislosť od spôsobu života Egypťanov. Prijali však mnohé aj významné prvky egyptskej kultúry, kým oni naučili Egypťanov používať vo vojne kone, vojenské vozy a kosákovito zahnuté meče. Posledný potomok XVII. dynastie Ahmose I. (asi 1580-1558) vyhnal okolo r. 1580 pred Kr. Hyksósov z Egypta a usadili sa v Palestíne. Hoci sa Hyksósovia v Biblii nespomínajú, podľa mienky biblistov sa Jakubovo pokolenie vysťahovalo do Egypta, keď tam oni vládli.

4. Chabiru. V období od 19. do 12. stor. pred Kr. sa v spisoch starovekého Orientu (Mezopotámia, Egypt, Palestína) často spomína etnická skupina Chabiru. Vždy sa o nej hovorí ako o skupine oddelenej od usadeného obyvateľstva jednotlivých krajín a charakterizujú ju ako kmeň kočovníkov, pastierov, plieniteľov a žoldnierov, ktorý sa ukrýval v horách a žil na okraji ľudskej spoločnosti. Pokiaľ ide o bližšie určenie ich etnickej totožnosti, odborníci zastávajú rozličné názory. Niektorí ich stotožňujú so starozákonnými Hebrejmi, iní popierajú tento názor a tvrdia, že názvom Chabiru sa neoznačuje národ, ale rasa. Všeobecne sa však uznáva istá súvislosť medzi Chabiru a starozákonnými Hebrejmi.

4.1.4. Palestína:

1. Kanaán. Začiatok tretieho tisícročia je v Palestíne časom veľkého stavania miest. Boli to malé, ale silne opevnené mestečká, ako dokazujú archeologické vykopávky v Jerichu, Megidde [Magede] a inde. Obyvatelia boli z väčšej časti semitského pôvodu. V mimobiblickej literatúre sa prímorská oblasť Palestíny a Fenície označuje názvom Kanaán a jej obyvatelia, ktorí sa tu usadili už okolo r. 3100 pred Kr., Kanaánčania. Pre svoju zemepisnú polohu medzi starovekým Egyptom a Mezopotámiou, kde sa križovali hlavné obchodné a vojenské cesty, Palestína bola krajinou početných vojenských ťažení a okupácie zo strany mnohých národov. Po r. 2100 sa tu usadili Amorejčania, Chorejci a Hyksósovia, po r. 1500 pred Kr. Chetiti, národ Chabiru a po r. 1200 Filištínci. Nespočetné archeologické vykopávky v Palestíne svedčia o neprestajných zmenách a dôležitých udalostiach, ktoré sa odohrali v tejto krajine v rôznych obdobiach jej rušných dejín.

2. Kanaánčania. Týmto menom sa označuje obyvateľstvo Kanaánu prv, než tam prišli Izraeliti (porov. napr. Gn 10,15-19; 12,6). Izraeliti prevzali od Kanaánčanov reč, písmo, staviteľské umenie, ale aj niektoré náboženské prvky a obyčaje, proti ktorým neskoršie bojovali proroci. Ich jazyk patrí do severozápadnej skupiny semitských jazykov, je podobný hebrejčine a aramejčine, a preto je kanaánčina dôležitou rečou na lepšie pochopenie historického vývoja biblickej hebrejčiny.

3. Feníčania. Obyvatelia starovekej krajiny Blízkeho východu, ktorá zaberá úzky pás zeme medzi Stredozemným morom a pohorím Libanon od vrchu Karmel 300 km na sever. Fenícia bola rozdelená na mestské kráľovstvá s hlavnými mestami Týrus, Sidon a Byblos. Feníčania boli Semiti, hovorili rečou príbuznou hebrejčine a venovali sa najmä námornému obchodu, stavbe lodí a výrobe purpurových látok. Ich náboženstvo sa zakladalo na panteistickej personifikácii prírodných síl. Hlavným božstvom bol dobrý boh slnka Baal, jeho manželka bola Aštarta; zlým bohom slnka bol Moloch, ktorého uzmierovali ľudskými obetami.

4. Filištínci. Príslušníci etnickej skupiny nesemitského pôvodu, patriaci k tzv. „národom mora“, ktorí pochádzali pravdepodobne z balkánskej oblasti, ale dlhšie sa usídlili na ostrove Kréta (bibl. Kaftór, porov. Dt 2,23; Am 9,7; Jer 47,4). Po nevydarenom pokuse vtrhnúť do Egypta, kde ich okolo r. 1190 pred Kr. faraón Ramesse III. porazil, usadili sa na úrodnom pobreží Stredozemného mora v Kanaáne. Neskoršie sa celé územie Kanaánu pomenovalo po nich Palestína (= „Filištínska zem“). Ich ríša sa rozprestierala od mesta Gazy na juhu po vrch Karmel na severe. Jej strediskami bolo päť miest: Gaza, Aškalón [Askalon], Ašdót [Azot], Gat a Ekrón [Akron], ktoré tvorili istý druh štátneho a obchodného zväzku. Vojenská moc Filištíncov sa zakladala hlavne na monopolnom spracovaní železa (porov. 1 Sam 13,19-22). O ich kultúre a reči nevieme veľa, lebo keď sa usadili v Palestíne, prevzali reč, kultúru a náboženstvo tamojších kanaánskych obyvateľov. Ich hlavným božstvom bol semitský boh obilia Dágon (porov. 1 Sam 5,2 n.). Filištínci boli úhlavnými nepriateľmi izraelských kmeňov hneď od ich príchodu do Kanaánu, až kým ich napokon kráľ Dávid nepremohol a definitívne si ich nepodmanil (porov. 2 Sam 5,17-25; 21,15-22).

5. Izrael

Do opísaného historického a kultúrneho prostredia treba teraz zaradiť vznik a prvotné dejiny izraelského národa, ako ich podávajú spisy Pentateuchu. Treba však mať i tu stále na zreteli, že rozprávania o patriarchoch, o ich pobyte a vyslobodení z Egypta, o ich putovaní na púšti až po vstup do „zasľúbenej zeme“ sú zároveň „dejinné“ i ľudové. Sú to dejiny národa, napísané bez ohľadu na všeobecné svetové dejiny a politické súvislosti. Sú to náboženské dejiny, ktoré podávajú a vysvetľujú udalosti z náboženského hľadiska, aby sa dokázalo základné biblické učenie, že izraelský národ si vyvolil jediný Boh, aby ho zaviedol do „zasľúbenej zeme“, do Kanaánu.

Z mimobiblických prameňov však možno jasne dokázať, že tradície, na ktorých sa zakladajú biblické rozprávania, sú nielen pravdepodobné, ale aj v súlade s historickými a archeologickými poznatkami o politickom, sociálnom a kultúrnom prostredí starovekého Blízkeho východu. To, čo sa rozpráva o polokočovníckom živote patriarchov, o ich sociálnych a právnych zvykoch, potvrdzujú texty z Nuzu a zákonné predpisy Chetejcov [Hetejcov] a iných starovekých národov v období 19. a 18. storočia pred Kr.

Aj zemepisný rámec, v ktorom sa rozvíja „história patriarchov“, zodpovedá geografickým údajom mimobiblických prameňov. Praotec izraelského národa Abrahám pochádzal z aramejskej rodiny Teracha [Táre], ktorý sa vysťahoval zo sumerského mesta Ur do Charanu (porov. Gn 11,28-31) v kráľovstve Mari, kde býval aj jeho príbuzný, Aramejčan Laban (porov. Gn 25,20; 27,43). Neskôr sa Abrahám s rodinou na Boží rozkaz presídlil do Kanaánu, kde kočoval so svojimi čriedami a podobne i jeho syn Izák a vnuk Jakub.

Do obdobia vlády Hyksósov v Egypte (asi 1680-1580), ktorí boli semitského pôvodu, možno situovať aj Jozefovu politickú kariéru a príchod Jakubových synov do Egypta. Ich potomci tam bývali až do čias faraónov XIX. dynastie (asi 1310-1200). Za utláčateľa Izraelitov, ktorý ich zotročoval nútenými prácami na výstavbe miest Pitom a Raamses [Rameses] (porov. Ex 1,11), sa pokladá faraón Ramesse II. (1298-1235). Ich odchod z Egypta pod Mojžišovým vedením (porov. Ex 12 – 14) by sa bol teda uskutočnil za panovania jeho nástupcu (porov.