3. Vďaka tejto úzkej spojitosti s pravdou možno lásku považovať za autentický prejav ľudskosti a za prvok, ktorý má základný význam v ľudských vzťahoch, a to aj vo verejných. Len v pravde žiari aj láska a možno ju autenticky žiť. Pravda je svetlo, ktoré dáva láske zmysel a hodnotu. Toto svetlo je svetlom rozumu a viery, vďaka ktorému myseľ objavuje prirodzenú a nadprirodzenú povahu lásky: chápe jej význam darovania, prijatia a spoločenstva. Bez pravdy láska ľahko skĺzne do sentimentalizmu. Láska sa stáva prázdnou škrupinou, ktorú možno ľubovoľne naplniť. V kultúre bez pravdy to znamená ohrozenie lásky. Stáva sa obeťou emócií a svojvoľných názorov, zneužívaným slovom, ktoré napokon nadobúda celkom opačný význam. Pravda oslobodzuje lásku od úskalí emotivizmu, ktorý ju oberá o sociálny rozmer a o rozmer vzťahu, ako aj od rizika fideizmu, ktorý jej odníma ľudský a univerzálny rozlet. V pravde láska odráža osobnú a zároveň verejnú dimenziu viery v biblického Boha, ktorý je zároveň „Agápe“ a „Lógos“: Láska a Pravda, Láska a Slovo.

4. Pretože je láska plná pravdy, človek ju môže spoznať v jej bohatstve hodnôt, mať na nej účasť a deliť sa o ňu. Pravda je totiž „lógos“, ktorý tvorí „diá-logos“, teda komunikáciu a spoločenstvo. Tým, že pravda umožňuje ľuďom vyjsť zo subjektívnych pocitov, pomáha im povzniesť sa nad kultúrne a historické determinácie a zhodnúť sa v posudzovaní hodnôt a v podstate vecí. Pravda otvára a zjednocuje mysle v lógos lásky: v tomto spočíva kresťanské ohlasovanie a svedectvo lásky. V súčasnom sociálnom a kultúrnom kontexte, v ktorom sa rozšírila tendencia relativizovať, čo je pravda, vedie život v láske a v pravde k uvedomeniu si, že prijatie hodnôt kresťanstva je nielen užitočné, ale aj nevyhnutné na budovanie dobrej spoločnosti a pravého integrálneho ľudského rozvoja. Kresťanstvo lásky bez pravdy by sa ľahko mohlo zmeniť na znôšku dobrých pocitov, osožných pre dobré sociálne spolužitie, ale okrajových. V takom prípade by však nebolo vo svete skutočné miesto pre Boha. Bez pravdy sa láska viaže na úzke prostredie, zbavené vzťahov s druhým človekom. Takto je vylúčená z procesov budovania ľudského rozvoja univerzálneho významu v dialógu poznania a činnosti.

15. Ďalšie dva dokumenty Pavla VI., ktoré nesúvisia striktne so sociálnou náukou – encyklika Humanae vitae (25. júla 1968) a apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi (8. decembra 1975) –, sú veľmi dôležité na vytýčenie plne ľudského zmyslu rozvoja, ako ho predkladá Cirkev. Preto je vhodné čítať aj tieto texty vo vzťahu s Populorum progressio.

Encyklika Humanae vitae zároveň zdôrazňuje zjednocujúci i plodivý význam sexuality a za základ spoločnosti tak kladie manželský pár, muža a ženu, ktorí sa navzájom prijímajú v rozlíšení a v komplementarite; teda pár otvorený pre život.27 Nejde o čisto individuálnu morálku: Humanae vitae poukazuje na silné putá jestvujúce medzi etikou života a sociálnou etikou. Otvára tým tematiku magistéria, ktorá postupne našla výraz v rôznych dokumentoch, naposledy v encyklike Jána Pavla II. Evangelium vitae.28

Cirkev naliehavo presadzuje toto spojenie medzi etikou života a sociálnou etikou. Uvedomuje si, že „nemôže mať solídny základ spoločnosť, ktorá – hoci hovorí o hodnotách ako dôstojnosť osoby, spravodlivosť a pokoj – sama sebe radikálne protirečí, keď prijíma alebo toleruje najrozličnejšie formy ponižovania a narušovania ľudského života, najmä života slabých a vysunutých na okraj spoločnosti“.29

Apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi má zo svojej strany tiež veľmi intenzívny vzťah k rozvoju, lebo „evanjelizácia by nebola úplná – napísal Pavol VI. –, ak by nebrala do úvahy aj vzájomný úzky vzťah medzi evanjeliom a konkrétnym osobným a spoločenským životom človeka“.30 „Medzi evanjelizáciou a povznesením človeka – rozvojom a oslobodením – sú totiž veľmi hlboké putá.“31 Vychádzajúc z tohto vedomia, Pavol VI. jasne poukázal na vzťah medzi ohlasovaním Krista a povznesením ľudskej osoby v spoločnosti. Svedectvo Kristovej lásky prostredníctvom diel spravodlivosti, pokoja a rozvoja je súčasťou evanjelizácie, pretože Ježišovi Kristovi, ktorý nás miluje, leží na srdci celý človek. Na týchto dôležitých pravdách sa zakladá misionársky aspekt32 sociálnej náuky Cirkvi ako základný prvok evanjelizácie.33 Sociálna náuka Cirkvi je zvesťou a svedectvom viery. Je nástrojom a nenahraditeľným prostriedkom výchovy k nej.