Ctihodným bratom a milovaným synom pozdrav a apoštolské požehnanie!
1. Cirkev pozorne sleduje rozvoj národov, najmä tých, čo sa usilujú uniknúť hladu, biede, endemickým chorobám a nevedomosti, čo hľadajú širšiu účasť na plodoch civilizácie a činnejšie uplatnenie svojich ľudských schopností, čo odhodlane smerujú k svojmu plnému rozmachu. Po Druhom vatikánskom koncile obnovené vedomie požiadaviek blahozvesti evanjelia jej ukladá za povinnosť dať sa do služieb ľudí, aby im pomáhala pochopiť plný rozsah tohto vážneho problému a aby ich presvedčila o naliehavosti jednotného postupu na tejto rozhodujúcej zákrute ľudských dejín.
2. Naši predchodcovia vo svojich veľkých encyklikách: Lev XIII. v Rerum novarum,1
Pius XI. v Quadragesimo anno,2
Ján XXIII. v Mater et magistra3
a v Pacem in terris4, nehovoriac o posolstvách Pia XII. k svetu5, nezanedbali povinnosť svojho úradu – postaviť do svetla evanjelia sociálne otázky svojej doby.
3. Dnes si každý musí uvedomiť dôležitú skutočnosť, že sociálna otázka sa stala celosvetovou. Ján XXIII. to vyhlásil jednoznačne6
a koncil to opakuje po ňom vo svojej pastorálnej konštitúcii o Cirkvi v súčasnom svete.7
Toto učenie je vážne a jeho uplatnenie naliehavé. Hladujúce národy sa dnes obracajú dramatickým spôsobom na národy žijúce v nadbytku. Cirkev sa chveje pri tomto úzkostnom volaní a vyzýva každého, aby s láskou odpovedal na hlas svojho brata.
4. Pred naším povýšením na najvyššie kňazstvo dve cesty, jedna do Latinskej Ameriky (1960) a druhá do Afriky (1962), nás dali do bezprostredného kontaktu s pálčivými problémami, ktoré zvierajú svetadiely plné života a nádeje. Odetý hodnosťou univerzálneho otcovstva, za ďalších ciest do Svätej zeme a do Indie mali sme možnosť vidieť na vlastné oči a takpovediac dotknúť sa svojimi rukami veľmi vážnych ťažkostí, ktoré doliehajú na národy dávnej civilizácie, zápasiace s rozvojovými problémami. Keď v Ríme zasadal Druhý vatikánsky koncil, prozreteľnostné okolnosti nás priviedli obrátiť sa priamo na valné zhromaždenie Spojených národov: vystúpili sme pred týmto rozsiahlym areopágom ako obhajca chudobných národov.
5. Napokon v ostatnom čase v túžbe splniť želanie koncilu a konkretizovať prínos Svätej stolice, čo sa týka veľkej problematiky rozvojových národov, pokladali sme si za povinnosť zriadiť medzi ústrednými cirkevnými ustanovizňami pápežskú komisiu poverenú „vzbudiť vo všetkom Božom ľude plné vedomie úlohy, ktorú terajšie časy od neho vyžadujú, a tak sa pričiniť o pokrok tých najchudobnejších národov, napomáhať sociálnu spravodlivosť medzi národmi a poskytnúť menej rozvinutým národom pomoc, vďaka ktorej by sa mohli samy pre seba postarať o svoj vlastný pokrok“8: Spravodlivosť a mier je meno a program tejto komisie. Myslíme, že tento program môže, ba musí združiť ľudí dobrej vôle s našimi katolíckymi synmi a kresťanskými bratmi. Práve preto adresujeme dnes všetkým túto slávnostnú výzvu na súladnú spoluprácu za integrálny rozvoj človeka a za solidárny rozvoj ľudstva.
6. Vymaniť sa z biedy, mať bezpečnejšie živobytie, zdravie, stále zamestnanie; mať zvýšenú účasť na zodpovednosti, byť bez akéhokoľvek útlaku, byť chránení pred položením, ktoré uráža ľudskú dôstojnosť; byť vzdelanejší; slovom, viac pracovať, vedieť a vlastniť, a tak aj viac byť: o to sa usilujú dnešní ľudia, zatiaľ čo mnohí z nich sú odsúdení žiť v podmienkach, ktoré robia túto oprávnenú túžbu iluzórnou. Okrem toho národy, ktoré si nedávno nadobudli národnú nezávislosť, pociťujú potrebu spojiť túto politickú slobodu s autonómnym a dôstojným sociálnym a takisto hospodárskym rastom, aby zabezpečili svojim občanom plný ľudský rozvoj a zaujali miesto, ktoré im patrí v spoločenstve národov.
7. Vzhľadom na rozsiahlosť a naliehavosť diela, ktoré treba uskutočniť, nechýbajú ani prostriedky, čo ako nedostatočné, zdedené z minulosti. Isteže, treba uznať, že kolonizačné mocnosti často sledovali svoje vlastné záujmy, svoju moc alebo svoju slávu a ich odchod zavše nechal po sebe zraniteľnú hospodársku situáciu, viazanú napríklad na výnos jedinej plodiny, podliehajúci náhlym a ďalekosiahlym zmenám. No i keď treba priznať výčiny určitého kolonializmu a jeho neblahé následky, treba zároveň vzdať hold schopnostiam a realizáciám kolonizátorov, ktorí toľkým zanedbaným krajinám priniesli svoju vedu a techniku a zanechali blahodarné ovocie svojej prítomnosti. Vytvorené štruktúry, čo ako neúplné, zostávajú a pohli do ústupu nevedomosť a choroby, vybudovali užitočné komunikácie a zlepšili životné podmienky.
8. To sa teda nezamlčuje a uznáva. No je až príliš jasné, že toto vybavenie je vyložene nedostatočné, aby mohlo čeliť tvrdej skutočnosti modernej ekonomiky. Ak sa ponechá len na svoj vlastný beh, jej mechanizmus privádza svet k zhoršeniu, a nie k vyrovnávaniu rozdielov životnej úrovne: bohaté národy sa tešia rýchlemu rozmachu, kým chudobné sa rozvíjajú pomaly. Nerovnováha sa zväčšuje: poniektoré národy produkujú prebytočné množstvo potravinových dobier, ktoré kruto chýbajú iným, zatiaľ čo tieto vidia, ako sa ich vlastný vývoz stáva neistým.
9. Sociálne spory zároveň nadobudli svetové rozmery. Živý nepokoj, ktorý sa zmocnil chudobných tried v krajinách na ceste spiemyselňovania, zachvacuje teraz krajiny s takmer výlučne agrárnym hospodárstvom; aj roľníci si začínajú uvedomovať svoju nezaslúženú biedu.9
K tomu sa pripája pohoršenie krikľavých rozdielov nielen v užívaní majetkov, ale ešte viac pri uplatňovaní moci. Zatiaľ čo v niektorých krajoch istá oligarchia sa teší rafinovanej civilizácii, ostatné obyvateľstvo, chudobné a rozptýlené, „nemá takmer nijakú možnosť konať z vlastnej iniciatívy a na vlastnú zodpovednosť, ba často sa nachádza v životných a pracovných podmienkach, ktoré sú nedôstojné človeka“.10