3. Uprostred všetkých týchto procesov – či už ide o poznanie rozoznávania objektívnej sociálnej situácie, alebo o cirkevné učenie v oblasti zložitej a mnohostrannej sociálnej otázky – sa problém ľudskej práce, samozrejme, vyskytuje veľa ráz. Do istej miery je stálym komponentom tak spoločenského života, ako aj učenia Cirkvi. Ostatne, v učení Cirkvi starosť o tento problém siaha oveľa ďalej než je posledných deväťdesiat rokov. Sociálna náuka Cirkvi má svoj zdroj vo Svätom písme, počínajúc Knihou Genezis, ale zvlášť v evanjeliách a listoch apoštolov. Problém práce patril od začiatku do učenia Cirkvi, do jej náuky o človeku, o verejnom živote a zvlášť do náuky o sociálnej morálke, ktorú vypracúvala podľa potrieb rozličných období. Toto dedičstvo tradície prevzali pápeži a rozvinuli ho učením o modernej „sociálnej otázke“, najmä v encyklike Rerum novarum. V súvislosti s touto otázkou sa prehlbovanie problému ľudskej práce stále viac prispôsobovalo novým potrebám a pritom si stále zachováva ten kresťanský základ pravdy, ktorý možno nazvať večným.
Ak sa v tomto dokumente znova vraciame k tomuto problému – pričom, samozrejme, nemáme úmysel dotknúť sa všetkých jeho aspektov –, nie je to preto, aby sme zozbierali a zopakovali to, čo sa už nachádza v učení Cirkvi, ale skôr preto, aby sme – azda viac ako doteraz – zvýraznili, že ľudská práca je kľúčom, a pravdepodobne najpodstatnejším kľúčom k celej sociálnej otázke, pravda, ak sa snažíme pozerať na ňu naozaj pod zorným uhlom dobra človeka. Ak však riešenie, alebo skôr postupné riešenie sociálnej otázky, ktorá sa vždy znova objavuje a stále narastá, má ísť tým smerom, aby sa „ľudský život urobil ľudskejším“,8
potom práve tento kľúč, ktorým je ľudská práca, nadobúda základný a rozhodujúci význam.
4. Cirkev je presvedčená, že práca je základným rozmerom existencie človeka na zemi. V tomto presvedčení sa upevňuje, keď pozerá na výsledky rozličných vied, ktoré sa zaoberajú človekom: antropológie, paleontológie, histórie, sociológie, psychológie a iných; všetky o tom svedčia nezvratným spôsobom. Cirkev však čerpá toto svoje presvedčenie predovšetkým zo zjaveného Božieho slova, aby to, čo je presvedčením rozumu, nadobudlo aj povahu presvedčenia viery. Dôvodom toho je, že Cirkev – hodno to poznamenať už teraz – verí v človeka; myslí na neho a obracia sa k nemu nie iba vo svetle historickej skúsenosti, nie iba pomocou mnohorakých metód vedeckého poznania, ale predovšetkým vo svetle zjaveného slova živého Boha. Vzhľadom na človeka, usiluje sa vyjadriť tie večné plány a ten nadprirodzený údel, ktorý človekovi určil živý Boh, Stvoriteľ a Vykupiteľ.
Prameň svojho presvedčenia o tom, že práca je základným rozmerom existencie človeka na zemi, nachádza Cirkev už na prvých stranách Knihy Genezis. Analýza týchto textov nás upozorňuje, že – napriek neraz archaickému spôsobu vyjadrovania myšlienok – sú v nich vyjadrené zásadné pravdy o človeku už v kontexte slov, ktorými sa opisuje tajomstvo stvorenia. Sú to pravdy, ktoré rozhodujú o človeku od začiatku a zároveň vytyčujú hlavné línie jeho existencie na zemi tak v stave prvotnej spravodlivosti, ako aj po porušení – zapríčinenom hriechom – prvotnej zmluvy, ktorú Stvoriteľ uzavrel prostredníctvom človeka so svojím tvorstvom. Keď človek, stvorený „na Boží obraz… ako muž a žena“,9
počuje slová: „Ploďte sa a množte, naplňte zem a podmaňte si ju…,“10
– aj keď sa nevzťahujú priamo a výslovne na prácu, bezpochyby nepriamo poukazujú na ňu ako na činnosť, ktorú má človek vykonávať vo svete. Ba viac, ukazujú jej najhlbšiu podstatu. Človek je Božím obrazom okrem iného aj preto, že dostal od svojho Stvoriteľa príkaz, aby si podmanil zem a vládol nad ňou. Plnením tohto príkazu človek, každá ľudská bytosť, odzrkadľuje činnosť samého Stvoriteľa vesmíru.
Práca chápaná ako činnosť „prechodná“, t. j. taká, ktorá sa začína v ľudskom subjekte a je zameraná na vonkajší predmet, predpokladá zvláštnu vládu človeka nad „zemou“ a zároveň túto vládu potvrdzuje a rozvíja. Samozrejme, že pod výrazom „zem“, ktorý sa spomína v biblickom texte, treba rozumieť predovšetkým ten zlomok viditeľného vesmíru, ktorého je človek obyvateľom; no v širšom zmysle možno pod týmto slovom rozumieť celý viditeľný svet, pokiaľ sa nachádza v sfére vplyvu človeka a jeho úsilia o uspokojenie vlastných potrieb. Slová „podmaňte si zem“ majú nesmierny dosah. Poukazujú na všetky bohatstvá, ktoré zem (a nepriamo celý viditeľný svet) v sebe skrýva a ktoré môže človek svojou vedomou činnosťou objaviť a cieľavedome využívať. A tak slová, vložené hneď na samý začiatok Biblie, nikdy neprestávajú byť aktuálne. Rovnako sa vzťahujú na všetky minulé obdobia civilizácie a ekonómie, ako aj na celú súčasnú skutočnosť i na budúce fázy rozvoja, ktoré sa azda už v istej miere črtajú, ale zväčša ešte ostávajú pre človeka neznáme a skryté.
Ak sa niekedy hovorí o obdobiach „zrýchlenia“ v ekonomickom živote a v civilizácii ľudstva alebo jednotlivých národov a ak sa tieto „zrýchlenia“ dávajú do súvisu s pokrokom vedy a techniky, najmä s rozhodujúcimi objavmi pre spoločensko-hospodársky život, možno súčasne povedať, že žiadne z týchto „zrýchlení“ neprekonáva podstatný obsah toho, čo bolo povedané v onom prastarom biblickom texte. Človek tým, že sa svojou prácou čoraz väčšmi stáva pánom zeme a potvrdzuje takisto prácou svoju vládu nad viditeľným svetom, v každom prípade a v každej etape tohto procesu ostáva na ceste onoho prvotného ustanovenia, daného Stvoriteľom, ktoré je nevyhnutne a nerozlučne späté so skutočnosťou, že človek bol stvorený, ako muž a žena, „na Boží obraz“. Tento proces je zároveň univerzálny: zahŕňa všetkých ľudí, každú generáciu, každú etepu ekonomického a kultúrneho rozvoja a súčasne je to proces, ktorý sa uskutočňuje v každom človeku, v každom vedomom ľudskom subjekte. Všetci a každý je v ňom zároveň zahrnutý. Všetci a každý má príslušnou mierou a nespočítateľným počtom spôsobov účasť na tomto obrovskom procese, ktorým si človek svojou prácou „podmaňuje zem“.
15. Tak teda zásada prvenstva práce pred kapitálom je požiadavkou patriacou do poriadku sociálnej morálky. Táto požiadavka má svoj kľúčový význam tak v zriadení vybudovanom na zásade súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov, ako aj v zriadení, v ktorom súkromné vlastníctvo týchto prostriedkov bolo obmedzené, a to aj radikálne. Práca je v istom zmysle neoddeliteľná od kapitálu a neznáša v nijakej podobe tú antinómiu, t. j. odlúčenie, a kontrapozíciu vo vzťahu k výrobným prostriedkom; toto zaťažovalo život ľudí v posledných storočiach ako dôsledok výlučne ekonomických predpokladov. Keď človek pracuje pomocou súboru výrobných prostriedkov, pritom zároveň túži, aby plody jeho práce slúžili jemu i druhým a aby v samom výrobnom procese mohol vystupovať ako spoluzodpovedný a spolutvorca na pracovisku, na ktorom pracuje.
Z toho sa rodia isté špecifické práva pracujúcich, ktoré zodpovedajú povinnosti práce. Bude o tom reč ďalej. Ale už treba vo všeobecnosti zdôrazniť, že pracujúci človek netúži iba po náležitej odmene za svoju prácu, ale aj po tom, aby sa aj v samom výrobnom procese vzala do úvahy možnosť, že by pracujúci, aj keď pracuje na spoločnom vlastníctve, mal zároveň povedomie, že pracuje „na svojom“. Tento pocit u neho vyhasína v systéme nadmernej byrokratickej centralizácie, v ktorom sa pracujúci človek cíti skôr ako koliesko vo veľkom mechanizme uvádzanom do pohybu zhora a – z viacerých dôvodov – skôr ako obyčajný výrobný nástroj, nie skutočný subjekt práce obdarený vlastnou iniciatívou. Náuka Cirkvi vždy vyjadrovala hlboké presvedčenie, že ľudská práca sa nezameriava len na ekonómiu, ale aj, ba predovšetkým na osobné hodnoty. Veď aj sám ekonomický systém a výrobný proces získa vtedy, keď sa naplno rešpektujú práve tieto osobné hodnoty. Podľa mienky svätého Tomáša Akvinského25
predovšetkým tento dôvod hovorí v prospech súkromného vlastníctva samých výrobných prostriedkov. Ak prijmeme názor, že pre určité odôvodnené motívy môžu jestvovať výnimky zo zásady súkromného vlastníctva – a v našej dobe sme priam svedkami zavádzania do života zriadenia so „zospoločneným“ vlastníctvom –, jednako personalistický dôvod netratí na svojej sile, a to tak v zásadnej, ako aj v praktickej rovine. Každé rozumné a užitočné zospoločnenie výrobných prostriedkov musí vziať do úvahy tento dôvod. Treba urobiť všetko, aby si človek i v takomto systéme mohol zachovať povedomie, že pracuje „na svojom“. V opačnom prípade v celom ekonomickom procese nevyhnutne vznikajú nevyčísliteľné škody, a to nie iba hospodárske, ale predovšetkým škody v človeku.