3. Za týchto okolností „Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe a.za týchto okolností ju zamýšľal potajomky prepustiť“ (Mt 1, 19). Nevedel, ako sa správať voči Máriinmu podivuhodnému tehotenstvu. Určite hľadal odpoveď na túto znepokojujúcu otázku, no predovšetkým hľadal východisko z preňho ťažkej situácie. „Ako o.tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: ,Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov‘“ (Mt 1, 20 – 21).
Medzi zvestovaním zachyteným v Matúšovom texte a opisom u Lukáša existuje blízka analógia. Boží posol vovádza Jozefa do tajomstva Máriinho materstva. Tá, ktorá je podľa zákona jeho manželkou, sa mocou Ducha Svätého stala matkou, pričom zostala pannou. A keď Syn, ktorého Mária nosí vo svojom lone; príde na svet, má dostať meno Ježiš. Toto meno bolo medzi Izraelitmi známe a niekedy ho dávali svojim synom. V tomto prípade však ide o syna, ktorý v súlade s Božím prisľúbením prináša úplné naplnenie významu mena Ježiš – Yehošua, čo znamená „Boh spasí“.
Posol sa obracia na Jozefa ako manžela Márie, ako toho, kto má v určenom čase dať meno synovi, ktorý sa narodí z nazaretskej panny, jeho manželky. Jozef je teda tým, na koho sa posol obracia, aby mu zveril úlohy pozemského otca vo vzťahu k Máriinmu synovi.
„Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel a prijal svoju manželku“ (Mt 1, 24). Prijal Máriu s celým tajomstvom jej materstva. Prijal ju spolu so Synom, ktorý prišiel na svet mocou Ducha Svätého. Vzhľadom na to, čo od neho Boh prostredníctvom anjela žiadal, preukázal týmto spôsobom podobnú ochotu vôle ako Mária.
4. Keď Mária krátko po zvestovaní odišla do Zachariášovho domu, aby navštívila svoju príbuznú Alžbetu, hneď ako ju pozdravila, počula slová Alžbety, ktorú „naplnil Duch Svätý“ (Lk 1, 41). Popri pozdrave, ktorý nadväzuje na anjelov pozdrav pri zvestovaní, Alžbeta povedala i toto: „A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán“ (Lk 1, 45). Tieto slová boli ústrednou myšlienkou encykliky Redemptoris mater, v ktorej som sa usiloval prehĺbiť učenie Druhého vatikánskeho koncilu, predstavujúceho Preblahoslavenú Pannu, ako „napredovala na ceste viery a verne zotrvala v jednote so svojím Synom až po kríž,“5
pričom predišla6
všetkých, ktorí vo viere nasledujú Krista.
Hneď na začiatku tohto putovania sa Máriina viera stretla s vierou Jozefa. Ak Alžbeta povedala o Vykupiteľovej matke, „blahoslavená je tá, ktorá uverila“, v určitom zmysle možno toto blahoslavenstvo vzťahovať i na Jozefa, pretože pozitívne odpovedal na Božie slovo, keď mu bolo odovzdané v rozhodujúcom momente. Hoci je pravda, že Jozef neodpovedal na anjelovo zvestovanie rovnakým spôsobom ako Mária, „urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku“. To, čo urobil, je najčistejšou poslušnosťou viery (porov. Rim 1, 5; 16, 26; 2 Kor 10, 5 – 6).
Možno povedať, že to, čo Jozef urobil, ho výnimočným spôsobom zjednotilo s Máriinou vierou. Ako pravdu prichádzajúcu od Boha prijal presne to isté, čo Mária prijala už predtým pri zvestovaní. Koncil učí: „Bohu, ktorý dáva zjavenie, treba preukazovať ‚poslušnosť viery‘. Ňou sa celý človek slobodne oddáva Bohu tým, že sa ‚svojím rozumom a vôľou plne podriaďuje Bohu‘ a dobrovoľne prijíma jeho zjavenie.“7
Toto vyhlásenie, ktoré sa dotýka samej podstaty viery, možno dokonale vzťahovať na Jozefa z Nazareta.
15. Od chvíle zvestovania sa Jozef a Mária ocitli, v určitom zmysle, v samom strede tajomstva od vekov skrytého v Bohu, tajomstva, ktoré na seba zobralo telo: „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 14). Prebývalo medzi ľuďmi, uprostred nazaretskej Svätej rodiny – jednej z mnohých rodín v malom galilejskom meste, jednej z mnohých rodín. izraelskej krajiny. Tam Ježiš „rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom“ (Lk 2, 40). Evanjeliá niekoľkými slovami sumarizujú dlhé obdobie Ježišovho skrytého života, počas ktorého sa Ježiš pripravoval na svoje mesiášske poslanie. Jediná epizóda z tohto skrytého života je opísaná v Evanjeliu podľa Lukáša: veľkonočné sviatky v Jeruzaleme, keď mal Ježiš dvanásť rokov. Spolu s Máriou a Jozefom sa Ježiš zúčastnil na sviatkoch ako mladý pútnik. „A keď sa dni slávností skončili a oni sa vracali domov, zostal chlapec Ježiš v Jeruzaleme, čo jeho rodičia nezbadali“ (Lk 2, 43). Po jednom dni cesty si všimli jeho neprítomnosť a začali ho hľadať „medzi príbuznými a známymi“. „Po troch dňoch ho našli v chráme. Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami“ (Lk 2, 47). Mária sa pýtala: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali“ (Lk 2, 48). Ježiš im však odpovedal tak, že „oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril.“ Povedal: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2, 49 – 50).
Túto odpoveď počul aj Jozef, ktorého Mária označila slovami „tvoj otec“. Tak si to mysleli a tak hovorili vlastne všetci. Mysleli si, že je „synom Jozefa“ (Lk 3, 23). Ježišova odpoveď v chráme „zákonnému otcovi“ opäť pripomenula to, čo bol počul v noci pred dvanástimi rokmi. „Jozef,... neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého.“ Od tých čias až dosiaľ si bol vedomý, že je ochrancom Božieho tajomstva. A bolo to presne to tajomstvo, ktoré mu dvanásťročný Ježiš pripomenul: „Musím byť v dome svojho Otca.“