ÚVOD

1. Matka Vykupiteľa má v pláne spásy svoje presné miesto, lebo „keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom a aby sme dostali adoptívne synovstvo. Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: „Abba, Otče!“ (Gal 4, 4 – 6).

Týmito slovami apoštola Pavla, ktoré Druhý vatikánsky koncil uvádza v dogmatickej konštitúcii Lumen gentium na začiatku náuky o preblahoslavenej Panne Márii,1 chcem aj ja začať svoje úvahy o význame, ktorý má Mária v tajomstve Krista, a o jej aktívnej a príkladnej prítomnosti v živote Cirkvi. Tieto slová totiž spoločne velebia lásku Otca, poslanie Syna, dar Ducha, ženu, z ktorej sa zrodil Vykupiteľ, i naše Božie synovstvo v tajomstve „plnosti času“.2

Táto plnosť určuje od celej večnosti stanovenú chvíľu, v ktorej Otec poslal svojho Syna, „aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16). Označuje blaženú chvíľu, keď „Slovo, ktoré bolo u Boha… sa stalo telom a prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 1. 14) a stalo sa naším bratom. Značí chvíľu, keď Duch Svätý, ktorý už predtým naplnil milosťou Máriu z Nazareta, utvoril v jej panenskom lone Kristovu ľudskú prirodzenosť. Ukazuje chvíľu, v ktorej vstúpila večnosť do času a tým bol aj sám čas vykúpený a naplnený tajomstvom Krista stal sa definitívne „časom spásy“. A je napokon tajomným začiatkom putovania Cirkvi. V liturgii totiž Cirkev pozdravuje Máriu ako svoj počiatok,3 lebo v nepoškvrnenom počatí vidí spásonosnú veľkonočnú milosť, anticipovanú v jej najvznešenejšom úde, ale hlavne preto, že v udalosti vtelenia stretáva nerozlučne spojených Krista a Máriu: toho, ktorý je Pánom a hlavou Cirkvi, a tú, ktorá sa svojím fiat – staň sa, prvým v Novom zákone, stáva predobrazom jej postavenia ako nevesty a matky.

2. Cirkev, posilňovaná Kristovou prítomnosťou (porov. Mt 28, 20), kráča v čase k zavŕšeniu vekov a v ústrety Pánovi, ktorý prichádza. Hneď však pripomínam, že na tejto ceste ide v šľapajach Panny Márie, ktorá „napredovala na ceste viery a verne zotrvala v jednote so Synom až po kríž“.4

Opakujem tieto obsahovo bohaté a podnetné slová z konštitúcie Lumen gentium, ktorá vo svojej záverečnej časti prináša účinný súhrn cirkevného učenia o Kristovej Matke. Cirkev si ju vždy uctievala ako svoju milovanú matku a ako svoj obraz vo viere, nádeji a láske.

Krátko po koncile aj môj veľký predchodca si želal hovoriť o najsvätejšej Panne. V encyklike Christi Matri a potom v apoštolských exhortáciách Signum magnumMarialis cultus5 vyložil základy a kritériá tejto jedinečnej úcty, ktorej sa Kristovej Matke dostáva v Cirkvi, ako aj rozličné formy mariánskej zbožnosti – liturgickej, ľudovej i súkromnej – zodpovedajúce duchu viery.

3. Okolnosť, ktorá ma pohýna znovu hovoriť o tejto otázke je blížiaci sa rok 2000, v ktorom dvetisíce výročie narodenia Ježiša Krista usmerňuje náš pohľad i na jeho matku. V posledných rokoch sa ozvali rozličné hlasy, podľa ktorých by bolo vhodné, aby tomuto výročiu predchádzalo podobné jubileum venované oslave Máriinho narodenia.

I keď nie je možné chronologicky určiť dátum narodenia Panny Márie, Cirkev si stále uvedomuje, že Mária sa objavila na obzore dejín spásy skôr ako Kristus.6 Je jasné, že zatiaľ, čo sa definitívne blížila „plnosť času“, čiže spásny príchod Emanuela, existovala už na svete tá, ktorá bola od večnosti určená za jeho matku. Skutočnosť, že „predchádzala“ Kristov príchod, nachádza každý rok svoj ohlas v adventnej liturgii. Ak teda posledné roky druhého tisícročia a začiatok tretieho tisícročia po Kristovi sa dávajú do spojitosti s pradávnym historickým očakávaním Spasiteľa, je celkom pochopiteľné, že sa v tomto období radi obraciame k tej, ktorá ešte v „noci“ očakávania príchodu Spasiteľa zažiarila ako opravdivá „ranná hviezda“ (Stella matutina). Ako táto hviezda spolu s úsvitom predchádza východ slnka, tak aj Mária od svojho nepoškvrneného počatia predchádzala príchod Spasiteľa, ktorý bol východom „slnka spravodlivosti“ v dejinách ľudstva.7

Jej prítomnosť v izraelskom ľude – taká nenápadná, že si ju súčasníci skoro ani nevšimli – však jasne žiarila pred večným Bohom, ktorý pripojil túto skrytú „dcéru Siona“ (porov. Sof 3, 14; Zach 2, 14) k spásnemu plánu, zahŕňujúcemu celé ľudské dejiny. My kresťania, ktorí vieme, že prozreteľnostný plán Najsvätejšej Trojice je ústrednou skutočnosťou zjavenia a viery, právom cítime na konci tohto tisícročia potrebu zdôrazniť jedinečnú prítomnosť Kristovej Matky v dejinách, najmä v týchto rokoch na konci druhého tisícročia.

4. Pripravuje nás na to aj Druhý vatikánsky koncil, keď vo svojom učení predstavuje Božiu Matku v tajomstve Krista a Cirkvi. Ak je totiž pravda – ako hlása tento koncil8 – že „tajomstvo človeka sa popravde naozaj vyjasňuje jedine v tajomstve vteleného Slova“, treba vzťahovať túto zásadu osobitným spôsobom na túto výnimočnú „dcéru ľudstva“, na túto mimoriadnu „ženu“, ktorá sa stala Kristovou Matkou. Len v tajomstve Krista sa totiž plne vyjasňuje i tajomstvo Márie. Tak sa to ostatne už od začiatku usilovala vykladať aj Cirkev.

Tajomstvo vtelenia jej umožnilo stále viac prenikať a vyjasňovať tajomstvo Matky vteleného Slova. Pri tomto prehlbovaní mal rozhodujúci význam Efezský koncil (r. 431), na ktorom na veľkú radosť kresťanov bola slávnostne vyhlásená za pravdu viery celej Cirkvi pravda o Bohorodičkinom materstve. Mária je Božou Matkou, Bohorodičkou (Theotókos), lebo pôsobením Ducha Svätého počala vo svojom panenskom lone a porodila Ježiša Krista, Božieho Syna, jednej podstaty s Otcom.9 „Boží Syn… narodený z Márie Panny sa naozaj stal jedným z nás“.10 Stal sa človekom. Preto teda prostredníctvom tajomstva Krista plne žiari na obzore viery Cirkvi tajomstvo jeho Matky. A tak dogma o Máriinom Božom materstve pre Efezský koncil bola a pre celú Cirkev je pečaťou dogmy o vtelení, v ktorom Slovo skutočne prijíma v jednote svojej osoby ľudskú prirodzenosť bez toho, aby ju tým zrušilo.

5. Tým, že Druhý vatikánsky koncil uvádza Máriu v tajomstve Krista, nachádza aj cestu k hlbšiemu poznaniu tajomstva Cirkvi. Ako Kristova Matka je Panna Mária osobitným spôsobom spojená s Cirkvou, „ktorú Pán ustanovil ako svoje telo“.11 Koncilný text výrazne približuje túto pravdu o Cirkvi ako o Kristovom tele (podľa učenia Pavlových listov) k pravde, že Boží Syn sa „pôsobením Ducha Svätého narodil z Panny Márie“. Skutočnosť vtelenia sa takmer predlžuje do tajomstva Cirkvi, Kristovho tela. A nemožno myslieť na túto skutočnosť vtelenia a nemyslieť pritom na Máriu, matku vteleného Slova.

Pri týchto úvahách mám však na mysli onú „púť viery“, na ktorej „preblahoslavená Panna napredovala“ a verne zotrvala v jednote s Kristom.12 Týmto spôsobom toto dvoje puto, ktoré viaže Božiu Matku ku Kristovi a k Cirkvi, nadobúda historický význam. Nejde tu len o život panenskej Matky, o jej osobnú púť viery, ale aj o dejiny celého Božieho ľudu, o všetkých, ktorí kráčajú tou istou „cestou viery“.

Koncil vyjadruje túto myšlienku, keď na inom mieste hovorí, že Mária „predchádzala“, keď sa stala „predobrazom Cirkvi… v poriadku viery, lásky a dokonalej jednoty s Kristom“.13 Toto jej „predchádzanie“ ako predobraz alebo vzor sa vzťahuje na samo vnútorné tajomstvo Cirkvi, ktorá plní svoje spásne poslanie a je, podobne ako Mária, matkou a zároveň pannou. Je pannou, ktorá „zachováva neporušenú a čistú vernosť svojmu Ženíchovi“ a je aj „matkou, lebo… rodí pre nový a nesmrteľný život deti, počaté z Ducha Svätého a zrodené z Boha“.14

6. Toto všetko prebieha vo veľkom historickom procese, a aby sme tak povedali, „na pochode“. „Cesta viery“ ukazuje na vnútorné dejiny, mohli by sme povedať na dejiny duší. Tieto dejiny sú však aj dejinami ľudí, ktorí, vsunutí do dejinného rozmeru, podliehajú dočasnosti. V nasledujúcich úvahách by sme sa radi sústredili predovšetkým na súčasné obdobie, ktoré samo v sebe ešte nie je históriou, no predsa ju nepretržite utvára, a to aj v zmysle dejín spásy. Tu sa otvára rozsiahly priestor, v ktorom preblahoslavená Panna Mária bez prestania „predchádzala“ Boží ľud. Jej jedinečná púť viery je pre Cirkev trvalým orientačným bodom. A je ním aj pre jednotlivcov, pre obce veriacich, pre ľud i národy a v určitom zmysle pre celé ľudstvo. Je skutočne ťažko obsiahnuť a zmerať jej rozsah.

Koncil zdôrazňuje, že Božia Matka je už teraz eschatologickým dovŕšením Cirkvi. „Zatiaľ čo v preblahoslavenej Panne Cirkev už dosiahla dokonalosť, ktorou je bez poškvrny a bez vrásky (porov. Ef 5, 27), veriaci sa ešte usilujú vzrastať vo svätosti, bojujúc proti hriechu. A preto upierajú svoje oči k Márii, ktorá žiari celej vospolnosti vyvolených ako vzor čností.“15 Bohorodička už svoju púť viery dokončila. Oslávená vedľa svojho Syna v nebi prekročila už prah medzi vierou a videním „z tváre do tváre“ (1 Kor 13, 12). Súčasne však Mária ani v tomto eschatologickom dovŕšení neprestáva byť „hviezdou morskou“ (Maris Stella)16 pre všetkých, ktorí ešte kráčajú cestou viery. Ak dvíhajú k nej svoje oči na rozličných miestach svojho pozemského života, je to preto, že ona „porodila Syna, ktorého Boh určil za prvorodeného medzi mnohými bratmi“ (Rim 8, 29),17 a aj preto, že „pri zrode a výchove“ týchto bratov a sestier „spolupracuje s materinskou láskou“.18

I.
MÁRIA V TAJOMSTVE KRISTA

1. Milosti plná

7. „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním“ (Ef 1, 3). Tieto slová Listu Efezanom zjavujú večný plán Boha Otca, jeho plán spasiť človeka v Kristovi. Je to plán univerzálny, ktorý sa vzťahuje na všetkých ľudí, stvorených na Boží obraz a podobu (porov. Gn 1, 26). Ako boli všetci na začiatku zahrnutí do stvoriteľského Božieho diela, tak sú večne zahrnutí aj do Božieho plánu spásy, čo sa má plne prejaviť „v plnosti času“, keď príde Kristus. List Efezanom potom pokračuje: Tento Boh, ktorý je „Otcom nášho Pána Ježiša Krista… v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske; on nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptívnymi synmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaroval v milovanom Synovi. V ňom máme vykúpenie skrze jeho krv, odpustenie hriechov podľa bohatstva jeho milosti“ (Ef 1, 4 – 7).

Boží plán spásy, ktorý nám bol plne zjavený Kristovým príchodom na svet, je večný. Podľa učenia, obsiahnutého v tomto i v iných Pavlových listoch (porov. Kol 1, 12 – 14; Rim 3, 24; Gal 3, 13; 2 Kor 5, 18 – 29) tento plán sa večne viaže na Krista. Vzťahuje sa na všetkých ľudí, ale jedinečné miesto je v ňom vyhradené „žene“, ktorá je Matkou toho, ktorému Boh zveril dielo spásy.19 Ako píše Druhý vatikánsky koncil „ona sa prorocky naznačuje už v prísľube, danom naším prarodičom po páde do hriechu, ako sa hovorí v Knihe Genezis (porov. Gn 3, 15). Aj podľa slov proroka Izaiáša (porov. Iz 7, 14) „ona je tá Panna, čo počne a porodí Syna a ktorého meno bude Emanuel“.20 Takto Starý zákon pripravuje „plnosť času“, v ktorom „Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy… aby sme dostali adoptívne synovstvo“. O príchode Božieho Syna na svet hovoria prvé hlavy evanjelií podľa Lukáša a podľa Matúša.

8. Mária sa definitívne uvádza do tajomstva Krista práve touto udalosťou – anjelovým zvestovaním. Dochádza k nemu v Nazarete za presne vymedzených okolností v dejinách izraelského národa, ktorému ako prvému boli určené Božie prisľúbenia. Boží posol hovorí Panne: „Zdravas‘, milosti plná. Pán s tebou!“ (Lk 1, 28). Mária „sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav“ (Lk 1, 29). Čo vlastne mali znamenať tieto divné slová a najmä výraz „plná milosti“ (kecharitoméne)?21

Ak chceme spolu s Máriou rozjímať o týchto slovách a osobitne o výraze „plná milosti“, môžeme nájsť dôležité potvrdenie práve v citovanom mieste Listu Efezanom. Skutočnosť, že po zvestovaní nebeského posla nazaretská Panna je nazvaná „požehnanou medzi ženami“ (porov. Lk 1, 42), sa vysvetľuje oným požehnaním, ktorým nás „Boh Otec“ zahrnul „v nebi, v Kristovi“. Je to duchovné požehnanie, ktoré sa vzťahuje na všetkých ľudí a obsahuje plnosť a univerzálnosť („každé požehnanie“), ktoré pramení v láske, ktorá v Duchu Svätom spája Otca so Synom tej istej podstaty. Súčasne je to požehnanie, ktoré skrze Ježiša Krista prechádza celými dejinami ľudstva až do konca: na všetkých ľudí. Na Máriu sa však toto požehnanie vzťahuje osobitnou a mimoriadnou mierou; a skutočne, Alžbeta ju pozdravila ako „požehnanú medzi ženami“.

Dôvod tohto dvojakého pozdravu spočíva v tom, že v duši tejto „dcéry Siona“ sa v určitom zmysle prejavila všetka „sláva milosti“; tej milosti, ktorú „nám Otec dal vo svojom milovanom Synovi“. A vskutku posol pozdravuje Máriu ako „plnú milosti“: nazýva ju tak, ako by toto bolo jej pravé meno. Nenazýva ju menom, pod akým je vedená v pozemských záznamoch: Miryam (=Mária), ale týmto novým menom: „plná milosti“. Čo znamená toto meno? Prečo volá anjel takto nazaretskú Pannu?

V biblickej reči „milosť“ znamená osobitný dar, ktorý podľa Nového zákona má svoj prameň v živote samého trojjediného Boha, Boha, ktorý je Láska (porov. Jn 4, 8). Ovocím tejto lásky je vyvolenie – to, o ktorom hovorí List Efezanom. Z Božej strany je toto vyvolenie večnou vôľou spasiť človeka prostredníctvom účasti na jeho božskom živote (porov. 2 Pt 1, 4) v Kristovi: je to spása v účasti na nadprirodzenom živote. Účinok tohto večného daru, tejto milosti vyvolenia človeka Bohom je akoby zárodok svätosti, alebo prameň, ktorý prúdi do duše ako dar samého Boha. Boh touto milosťou oživuje a posväcuje svojich vyvolených. Týmto spôsobom sa dovršuje, to znamená, že sa stáva skutočnosťou, ono požehnanie človeka „všetkým duchovným požehnaním“, ono prijatie za Božie deti v Kristovi, v ňom, ktorý je večne „milovaným Synom“ Otca.

Keď čítame, že anjel oslovuje Máriu „milosti plná“, z evanjeliového kontextu, v ktorom sa zbiehajú dávne zjavenia a prisľúbenia, chápeme, že tu ide o jedinečné požehnanie medzi všetkými „duchovnými požehnaniami v Kristovi“. V tajomstve Krista je Mária prítomná už „pred stvorením sveta“ ako tá, ktorú Boh „vyvolil“ za Matku svojho Syna vo vtelení. A spolu s Otcom si ju zvolil i Syn, ktorý ju naveky zveril Duchu svätosti. Mária je týmto úplne osobitným a výnimočným spôsobom spojená s Kristom a tak isto je aj od večnosti milovaná v tomto „milovanom Synovi“, ktorý je jednej podstaty s Otcom, a v ktorom je sústredená všetka „sláva milosti“. Súčasne však Panna Mária je a ostáva dokonale otvorená tomuto „daru zhora“ (porov. Jak 1, 17). Ako učí koncil, Mária „vyniká medzi poníženými a chudobnými Pána, čo s dôverou čakajú a dosahujú od neho spasenie“.22

9. Ak pozdrav a oslovenie „milosti plná“ znamená toto všetko, v súvislosti anjelského zvestovania sa predovšetkým vzťahujú na voľbu Márie za Matku Božieho Syna. Súčasne však plnosť milosti dokazuje aj všetku nadprirodzenú štedrosť, ktorej sa Mária teší, že bola vyvolená a určená za Kristovu Matku. Ak toto vyvolenie je základným prvkom na uskutočnenie spásnych Božích plánov s ľudstvom, a ak táto večná voľba v Kristovi a určenie k dôstojnosti adoptívnych detí sa vzťahuje na všetkých ľudí, tak vyvolenie Panny Márie je čosi úplne výnimočné a jedinečné. Z toho vyplýva aj jedinečnosť a osobitosť postavenia, ktoré zaujíma v tajomstve Krista.

Boží posol jej hovorí: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš Syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho“ (Lk 1, 30 – 32). A keď sa Panna, vzrušená týmto neobyčajným pozdravom pýta: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“, anjel jej potvrdzuje a vysvetľuje predošlé slová. Gabriel jej hovorí: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa sa bude volať svätým, bude to Boží Syn“ (Lk 1, 35).

Zvestovanie je teda zjavením vtelenia na samom začiatku jeho uskutočnenia na zemi. Spásny dar, ktorým darúva Boh sám seba i svoj život určitým spôsobom celému tvorstvu a priamo človekovi, dosahuje v tajomstve vtelenia jeden zo svojich vrcholov. Je to naozaj vrcholný dar milosti v dejinách ľudstva a vesmíru. Mária je „milosti plná“, lebo vtelenie Slova, hypostatické spojenie Božieho Syna s jeho ľudskou prirodzenosťou sa uskutočňuje a naplňuje práve v nej. Ako hovorí koncil, Mária „je matkou Božieho Syna a preto aj milovanou dcérou Otca a svätyňou Ducha Svätého. Týmto vynikajúcim darom milosti ďaleko prevyšuje všetky nebeské i pozemské stvorenia“.23