ÚVOD

1. Poslanie Krista Vykupiteľa, zverené Cirkvi, je ešte ďaleko od svojho zavŕšenia. Všeobecný pohľad na ľudstvo ku koncu druhého tisícročia nám ukazuje, že toto poslanie je ešte len v začiatkoch a že sa musíme zasadiť so všetkými silami za službu tomuto poslaniu. Je to Duch, ktorý nás pobáda ohlasovať veľké diela Božie. „Veď ak hlásam evanjelium, nemám sa čím chváliť; to je moja povinnosť a beda mi, keby som evanjelium nehlásal“ (1 Kor 9, 16).

V mene celej Cirkvi cítim povinnosť nanovo zopakovať toto volanie apoštola Pavla. Od začiatku svojho pontifikátu som sa rozhodol cestovať až na kraj sveta, aby som dal výraz tejto misionárskej zodpovednosti. Práve bezprostredný styk s národmi, ktoré Krista ešte nepoznajú, ma presvedčil o naliehavosti tejto činnosti, ktorej je táto encyklika venovaná.

Druhý vatikánsky koncil chcel obnoviť život a činnosť Cirkvi v súlade s potrebami dnešného sveta. Postavil do popredia misionárske poslanie, ktorého dynamiku stavia na samom trojičnom poslaní. Misionársky impulz je teda najhlbšie zakorenený v podstate kresťanského života a dáva smer aj ekumenickému hnutiu: „Aby všetci jedno boli, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal“ (Jn 17, 21).

2. Koncil už doniesol bohaté misionárske ovocie. Vznikli miestne cirkvi s vlastnými biskupmi, klérom a laickými apoštolmi. Kresťanské spoločenstvá sa stále intenzívnejšie zapájajú do života národov. Spojenie cirkví navzájom prináša živú výmenu duchovného a hmotného dobra. Účasť laikov na evanjelizovaní mení cirkevný život. Miestne cirkvi sa otvárajú pre stretnutia, dialóg a spoluprácu s členmi iných kresťanských cirkví a náboženstiev. Predovšetkým sa ukazuje nové povedomie, že misijné poslanie sa týka všetkých kresťanov, všetkých diecéz a všetkých farností, cirkevných inštitúcií a spolkov.

Ale v tejto „novej jari“ kresťanstva nemožno prehliadnuť jednu negatívnu tendenciu, ktorej chce táto encyklika odpomôcť. Vlastné poslanie „ad gentes“ (zámorské misie), zdá sa, poľavuje, čo zaiste nezodpovedá smerniciam koncilu a následným vyjadreniam Učiteľského úradu. Vnútorné i vonkajšie ťažkosti ochromili misionárske nadšenie zamerané na nekresťanov. Nad touto skutočnosťou sa musíme všetci veriaci v Krista zamyslieť. V dejinách Cirkvi plnenie misionárskeho poslania bolo vždy znakom vitality, a naopak, zanedbávanie je znakom krízy viery.1

Dvadsaťpäť rokov po ukončení koncilu a po zverejnení dekrétu o misionárskej činnosti Cirkvi Ad gentes, pätnásť rokov po apoštolskej exhortácii „Evangelii nuntiandi“ blahej pamäti pápeža Pavla VI. chcel by som v pokračovaní Učiteľského úradu mojich predchodcov2 v tejto otázke vyzvať Cirkev na obnovu misionárskej horlivosti. Tento dokument má za vnútorný cieľ obnovu viery a kresťanského života. Misijná činnosť skutočne obnovuje Cirkev, viera a kresťanská identita sa upevňuje a dostáva nové oduševnenie a motiváciu. Viera zosilnieva, keď sa podáva ďalej! Nová evanjelizácia kresťanských národov nájde nový popud a oporu v zasadení sa za svetovú misijnú činnosť.

Ale čo ma ešte viac pohýňa k zdôrazneniu naliehavosti misionárskej evanjelizácie, je skutočnosť, že toto je prednostná služba, ktorú môže Cirkev preukázať každému človekovi a celému dnešnému ľudstvu. Ľudstvo môže síce vykázať podivuhodné výkony, ale zdá sa, že stratilo zmysel pre posledné skutočnosti a pre život sám. „Kristus Vykupiteľ – ako som napísal vo svojej prvej encyklike – zjavuje človekovi jeho samého úplne. Človek, ktorý sa chce pochopiť úplne, musí sa priblížiť ku Kristovi. Vykúpenie, ktoré sa uskutočnilo na kríži, vrátilo definitívne človekovi jeho dôstojnosť a zmysel jeho existencie vo svete.“3

Sú aj iné pohnútky a dôvody: zodpovedať týmto dokumentom mnohé otázky, odstrániť pochybnosti a nejasnosti ohľadom misijnej činnosti ad gentes, posilniť bratov a sestry, ktorí sa venujú misionárskej činnosti, i tých, ktorí im pomáhajú podporovať misionárske povolania, povzbudzovať teológov, aby prehĺbili a systematicky vykladali rôzne aspekty misií, dať nový popud misionárskej činnosti, aby miestne cirkvi, hlavne nové, misionárov vysielali i prijímali, uistiť nekresťanov, hlavne vlády tých krajín, ktorým patrí misionárska činnosť, že jej cieľom je slúžiť človekovi tým, že mu ukazuje lásku Božiu, zjavenú v Ježišovi Kristovi.

3. Všetky národy, otvorte brány Kristovi! Jeho evanjelium neuberá nič na slobode človeka ani na úcte voči inej kultúre, čokoľvek je pozitívneho v inom náboženstve. Keď prijmete Krista, otvoríte sa konečnoplatnému Božiemu Slovu, v ktorom sa Boh dal plno poznať a ukázal nám cestu k sebe.

Počet tých, ktorí nepoznajú Krista a nepatria do Cirkvi, stále rastie, ba dokonca od koncilu sa skoro zdvojnásobil. Tento nesmierny počet ľudí, ktorých Otec miluje a pre ktorých poslal svojho Syna, robí naliehavosť misií očividnou.

Z druhej strany naša doba poskytuje Cirkvi na tomto poli nové možnosti: zrútenie ideológií a utláčajúcich politických systémov, otvorenie hraníc a vznik zjednocujúceho sa sveta vďaka hojnejšej možnosti informácií, presadenie sa u národov tých evanjeliových hodnôt, ktoré Ježiš stelesnil vo svojom živote (pokoj, spravodlivosť, bratstvo, starosť o núdznych), postupná bezduchosť v hospodárstve a technike robí hľadanie pravdy o Bohu, o človekovi, o zmysle života zvlášť naliehavým.

Boh otvára Cirkvi horizonty ľudstva, ktoré je pre semeno evanjelia pripravenejšie. Myslím, že prišiel čas, nasadiť všetky cirkevné sily za novú evanjelizáciu a za misie ad gentes. Nikto, kto verí v Krista, žiadna cirkevná inštitúcia sa nemôže vyhnúť tejto najvyššej povinnosti: Krista treba zvestovať všetkým národom.

I.
JEŽIŠ KRISTUS, JEDINÝ VYKUPITEĽ

4. „Základná úloha Cirkvi vo všetkých epochách a zvlášť v našej – tak som pripomenul v prvej programovej encyklike – je zamerať pohľad človeka, vedomie a skúsenosť celého ľudstva na tajomstvo Krista.“4

Svetové poslanie Cirkvi pochádza z viery v Ježiša Krista, ako to hovorí vyznanie viery v trojjediného Boha: „Verím v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi… On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom.“5 Na udalosti vykúpenia zakladá sa spása všetkých,“ lebo každého sa týka tajomstvo vykúpenia, s každým je Kristus navždy skrze toto tajomstvo spojený.6 Jedine vo viere môžu byť misie pochopené a vo viere majú základ.

A predsa pýtajú sa niektorí, aj vzhľadom na zmeny v modernom svete, aj pre rozširovanie nových teologických ideí: Sú ešte misie medzi nekresťanmi aktuálne? Či nie sú nahradené dialógom medzi náboženstvami? Či napomáhanie v oblasti humánnosti nie je dostatočným cieľom Cirkvi? Či úcta pred svedomím a slobodou nevylučuje každý pokus obracania? Či nemožno byť spasený v každom náboženstve? Načo teda misie?

„Nik neprichádza k Otcovi, ak nie skrze mňa“ (Jn 14, 6)

5. Keď ideme k začiatkom Cirkvi, nachádzame jasné tvrdenie, že Kristus je jediný Vykupiteľ všetkých, jediný, ktorý môže zjaviť Boha a ku nemu viesť. Židovským náboženským vrchnostiam, ktoré vyšetrujú apoštolov pre uzdravenie chromého skrze Petra, ten odpovedá: „V mene Ježiša Krista Nazaretského, ktorého ste vy ukrižovali, ale Boh ho vzkriesil z mŕtvych, stojí tento človek pred vami zdravý… V nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4, 10. 12).

Tento výrok pred veľradou má všeobecnú platnosť, lebo pre všetkých – židov i pohanov – spása môže prísť len od Ježiša Krista.

Univerzálnosť spásy skrze Krista je dosvedčovaná v celom Novom zákone. Pavol uznáva vo vzkriesenom Kristovi Pána. „Lebo aj keď sú takí, čo sa nazývajú bohovia, či už na nebi, alebo na zemi – ako je veľa bohov a veľa pánov –, my máme iba jedného Boha, Otca, od ktorého je všetko a my sme pre neho a jedného Pána, Ježiša Krista, skrze ktorého je všetko, aj my sme skrze neho“ (1 Kor 8, 5 – 6). Jeden Boh a jeden Pán stoja v protiklade množstvu „bohov“ a „pánov“, ktorých ľud uznával. Pavol reaguje na polyteizmus náboženského prostredia svojej doby a vyzdvihuje charakteristiku kresťanskej viery: viera v jediného Boha a v jediného Pána, poslaného od Boha.

V evanjeliu Jána zahrňuje univerzalita Kristovej spásy aspekty jeho poslania ohľadom milosti, pravdy, spásy a zjavenia. „Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet“ (Jn 1, 9). A ďalej: „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť“ (Jn 1, 18). Božie zjavenie stáva sa definitívnym a úplným činnosťou jeho jednorodeného Syna. „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril svet“ (Hebr 1, 1 – 2). V tomto definitívnom Slove svojho zjavenia Boh sa dal poznať svetu dokonalým spôsobom, oznámil svetu, kto je on. A toto definitívne sebazjavenie Boha je najhlbším dôvodom, prečo je Cirkev zo svojej prirodzenosti misionárska. Nemôže nehlásať evanjelium, to jest plnosť pravdy, ktorú nám dal Boh o sebe poznať.

Kristus je jediným prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. „Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Kristus Ježiš, ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých, ako svedectvo v pravom čase. A ja som ustanovený za jeho hlásateľa a apoštola – hovorím pravdu, neklamem –, za učiteľa pohanov vo viere a pravde“ (1 Tim 2, 5 – 7). Ľudia teda nemôžu prísť do spojenia s Bohom, ak nie skrze Ježiša Krista za pôsobenia Ducha Svätého. Týmto jedinečným a univerzálnym prostredníctvom ani zďaleka nie je prekážkou na ceste k Bohu, ale je samým Bohom určenou cestou. Kristus si to dokonale uvedomuje. Všetky sprostredkovania rôzneho druhu a poriadku, ktoré majú účasť na jeho prostredníctve, nie sú vylúčené, ale majú význam a hodnotu len v spojení s Kristovým prostredníctvom a nemôžu sa pokladať za rovnocenné alebo za nutný doplnok.

6. Protirečí kresťanskej viere zavádzať akékoľvek oddelenie medzi Slovom a Ježišom Kristom. Ján hovorí jasne, že Slovo, ktoré bolo na začiatku u Boha, je to isté ako to, čo sa stalo telom (Jn 1, 2. 14). Ježiš je vtelené Slovo, jedna a nerozdeliteľná osoba. Nemožno oddeliť Ježiša od Krista, alebo hovoriť o „Ježišovi dejín“, ktorý by bol odlišný od „Ježiša viery“. Cirkev pozná a vyznáva Ježiša ako „Krista, Syna živého Boha“ (Mt 16, 16). Kristus nie je nikto iný ako Ježiš z Nazaretu a tento je vtelené Božie Slovo na spásu všetkých.

V Kristovi „prebýva všetka plnosť božstva“ a „z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou“ (Jn 1, 16). „Jednorodený Syn, ktorý je v lone Otcovom“ (Jn 1, 18), je „milovaným Synom, v ktorom máme vykúpenie“ (Kol 1, 13 – 14). V Božom pláne spásy nedá sa Slovo oddeliť od Krista: „Lebo Boh chcel, aby v ňom prebývala všetka plnosť a aby skrze neho zmieril všetko so sebou, keď pre jeho krv na kríži priniesol pokoj všetkému, čo je na zemi a čo je na nebi“ (Kol 1, 19 – 20). Práve táto jedinečnosť Krista dáva mu absolútny a univerzálny význam, že je stredom a cieľom dejín, hoci patrí k nim.7 „Ja som AlfaOmega, Prvý a Posledný, Počiatok a Koniec“ (Zjv 22, 13).

Aj keď je možné všímať si rôzne aspekty Kristovho tajomstva, neslobodno stratiť zo zreteľa jeho hodnotu. Keď ideme odhaľovať a hodnotiť Bohom dané dary všetkého druhu, hlavne duchovné, každému národu, nemôžeme ich oddeľovať od Ježiša Krista, ktorý je v centre Božieho plánu spásy. Ako „sa Syn Boží vo vtelení spája s každým človekom, tak musíme pripustiť, že Duch Svätý všetkým dáva možnosť Bohu známym spôsobom prísť do kontaktu s veľkonočným tajomstvom“.8

Je Božím úmyslom „zjednotiť v Kristovi všetko, čo je na nebesiach a čo je na zemi“ (Ef 1, 10).

Viera v Krista je ponuka slobode človeka

7. Naliehavosť misionárskej činnosti vyplýva z radikálnej obnovy života, prinesenej Kristom a živenej jeho učeníkmi. Tento nový život je Božím darom. Zo strany človeka sa vyžaduje tento dar prijať a rozvinúť ho, ak sa chce realizovať zodpovedne svojmu celkovému povolaniu podľa obrazu Krista. Celý Nový zákon je oslavou nového života človeka, ktorý verí v Krista a žije v jeho Cirkvi. Cirkvou dosvedčovaná a hlásaná spása v Kristovi je sebazvestovaním Boha. „Je to láska, ktorá nielen tvorí dobro, ale dáva účasť na živote samého Boha, Otca, Syna a Ducha Svätého. Kto miluje, ten túži darovať seba samého.“9

Boh ponúka človekovi tento nový život. „Možno zavrhnúť Krista a všetko to, čo vniesol do dejín človeka? Samozrejme možno. Človek je slobodný. Ale zostáva zásadná otázka: Či to smie? A v mene čoho to smie?“10

8. V modernom svete má človek sklon všetko zúžiť na kvantitatívnu dimenziu. Ale čo sa stane z človeka bez otvorenia sa pre absolútno? Odpoveď je v dosahu skúsenosti každého človeka, ale je vpísaná aj do dejín ľudstva, krvou preliatou v mene ideológií a politických režimov, ktoré chceli vybudovať „nové ľudstvo“ bez Boha.11

Ostatne Druhý vatikánsky koncil dáva odpoveď tým, ktorým leží na srdci zachovanie slobody svedomia: „Ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda pozostáva v tom, že všetci ľudia musia byť slobodní od všetkého nanucovania tak zo strany jednotlivcov, ako i spoločenských skupín, i od akejkoľvek ľudskej moci tak, že v náboženských veciach nikto nemôže byť nútený konať proti svojmu svedomiu, ani hatený súkromne alebo verejne, ako jednotlivec alebo spolu s inými, konať v patričných hraniciach podľa svojho svedomia.“12

Hlásanie a svedectvo o Kristovi nepoškodzujú túto slobodu, ak sa konajú s úctou pred svedomím. Viera vyžaduje slobodný súhlas človeka. Ale musí byť ponúknutá, lebo „všetci ľudia majú právo spoznať bohatstvo tajomstva Kristovho, v čom podľa našej viery môže ľudstvo nájsť plnosť toho, čo sa snaží spoznať o Bohu hľadajúc a tápajúc, i o človekovi a jeho určení, o živote a smrti a o pravde. Preto sa Cirkev snaží udržať živú misionársku horlivosť, ba ju v dejinnom okamihu dnešných čias ešte zosilniť.“13 Treba však s koncilom znovu povedať, že ľudia, „pretože sú osoby, to jest obdarení rozumom a vôľou, tým samým majú aj ľudskú zodpovednosť, – všetci podľa svojej dôstojnosti – sú svojou prirodzenosťou vedení a zároveň mravnou povinnosťou viazaní hľadať pravdu, tú pravdu, ktorá sa týka náboženstva. Sú tiež povinní poznanej pravdy sa pridŕžať a celý svoj život zariadiť podľa požiadaviek pravdy.“14

Cirkev ako znamenie a nástroj spásy

9. Cirkev ako prvá môže mať úžitok z dobrodenia spásy. Kristus si ju nadobudol vlastnou krvou a ustanovil ju za spolupracovníčku na univerzálnom diele spásy. Naozaj, Kristus žije v nej, je jej ženích, dáva jej vzrast a uskutočňuje skrze ňu svoje poslanie.

Koncil opätovne podrobne zdôraznil úlohu Cirkvi pre spásu ľudstva. Cirkev uznáva, že Boh miluje všetkých ľudí a všetkým dáva možnosť spásy (Tim 2, 4)15, ale verí, že Boh ustanovil Krista ako jediného prostredníka a ju ako sviatosť všeobecnej spásy.16 „Rôznym spôsobom k nej patria alebo sú na ňu zameraní katolícki veriaci, iní v Krista veriaci a napokon všetci ľudia, ktorí sú Božou milosťou povolaní k spáse.“17 Treba mať obe tieto pravdy pred očami, skutočnú možnosť spásy v Kristovi pre všetkých ľudí a nutnosť prítomnosti Cirkvi pre túto spásu. Obe prispievajú k pochopeniu tajomstva spásy. Tak si môžeme uvedomiť Božie milosrdenstvo a našu zodpovednosť. Spása, ktorá je darom Ducha, vyžaduje spoluprácu človeka, tak na dosiahnutie vlastnej spásy, ako i spásy iných. Tak to Boh chcel, preto ustanovil Cirkev a zapojil ju do plánu spásy. „Tento mesiánsky ľud – hovorí koncil – je ustanovený od Krista ako spoločenstvo života, lásky a pravdy. Je od neho prijatý tiež ako nástroj vykúpenia a ako svetlo sveta a soľ zeme poslaný do sveta.“18