3. Týmto zamýšľame dosiahnuť hlavne dva dosť náročné ciele: z jednej strany vzdať hold tomuto historickému dokumentu Pavla VI. a jeho učeniu; z druhej strany, v línii vytýčenej našimi ctihodnými predchodcami na Petrovom stolci, znova potvrdiť kontinuitu cirkevného sociálneho učenia a zároveň aj jeho ustavičnú obnovu. Kontinuita a obnova sú vlastne novým dôkazom nemeniteľnej platnosti cirkevného učenia.

Tieto dve zložky sú typické pre jej náuku v sociálnej oblasti. Na jednej strane je stála, pretože zostáva rovnaká vo svojej základnej inšpirácii, v „zásadách myslenia“, vo svojich „kritériách hodnotenia“ a v základných „smerniciach pre činnosť“,6 ale predovšetkým vo vernej a životnej závislosti od evanjelia Pána; na druhej strane je stále nová, pretože sa nevyhnutne a vhodne prispôsobuje menlivým historickým pomerom a nepretržitému prúdu nových udalostí, v ktorom prebieha život ľudí a spoločnosti.

4. S presvedčením, že učenie encykliky Populorum progressio, určenej ľuďom a spoločnosti šesťdesiatych rokov, si zachováva všetku silu, ktorou hovorí ľuďom do svedomia aj dnes, na sklonku osemdesiatych rokov, a v snahe určiť vedúce línie dnešného sveta – ale vždy v perspektíve toho inšpirujúceho motívu, akým je rozvoj národov, doteraz ešte ani zďaleka nedosiahnutý – máme v úmysle predĺžiť jej ozvenu a zároveň aj pripojiť rôzne aplikácie na súčasné historické obdobie, ktoré nie je menej dramatické než obdobie spred dvadsiatich rokov.

Čas – ako dobre vieme – prebieha stále určitým rytmom; dnes však máme dojem, akoby podliehal stálemu zrýchľovaniu hlavne preto, že sú stále zložitejšie a početnejšie javy, uprostred ktorých žijeme. I keď si svet, ako sa utváral v priebehu posledných dvadsiatich rokov, udržal niektoré základné prvky, jednako prekonal značné zmeny a prejavuje celkom nové črty.

Terajšie obdobie na vigíliu tretieho kresťanského tisícročia je osobitne preniknuté očakávaním, akoby novým „adventom“,7 ktorý sa určitým spôsobom vzťahuje na všetkých ľudí. To nám poskytuje príležitosť hlbšie vniknúť do učenia encykliky a vidieť, aké obzory otvára do budúcnosti.

Cieľom tejto našej úvahy je pomocou teologického rozboru súčasnej skutočnosti zdôrazniť nevyhnutnosť získať v duchu onej encykliky obsažnejší a podrobnejší obraz o rozvoji a poukázať tiež na niektoré spôsoby jeho uplatňovania.

15. Ale práve načrtnutý obraz by bol neúplný, keby sa k „hospodárskym a sociálnym javom“ nedostatočného rozvoja nepripojili iné, rovnako negatívne ukazovatele, ba vyvolávajúce ešte väčšiu ustarostenosť, počínajúc kultúrnou oblasťou. Také sú: analfabetizmus, ťažkosť alebo nemožnosť pristúpiť k vyššiemu vzdelaniu, neschopnosť zúčastňovať sa na budovaní vlastného štátu, rôzne formy vykorisťovania a útlaku tak sociálneho, politického, ako aj náboženského, ktorému je vystavená ľudská osoba i jej práva, a k tomu ešte aj diskriminácia každého druhu, zvlášť tá najhoršia, založená na rasových rozdieloch. Ak sa aj niektorá z týchto rán prejaví v oblasti rozvinutejšieho Severu, istotne sú tieto rany častejšie, trvácnejšie a oveľa ťažšie odstrániteľné v rozvíjajúcich sa a menej pokročilých krajinách.

Treba zdôrazniť, že v dnešnom svete spolu s inými právami sa často potláča právo na hospodárske podnikanie. A predsa tu ide o dôležité právo nielen pre jednotlivca, ale aj pre spoločné dobro. Skúsenosť nám ukazuje, že popieranie tohto práva alebo jeho obmedzovanie v mene predpokladanej „rovnosti“ všetkých v spoločnosti, v skutočnosti znižuje alebo priamo ubíja ducha podnikavosti, t. j. subjektívnu tvorivosť občana. Takýmto spôsobom potom vzniká nie ozajstná rovnosť, ale „zrovnanie na nižšej úrovni“. Namiesto tvorivej podnikavosti vzniká pasívna nečinnosť, závislosť a podrobenosť byrokratickému aparátu, ktorý ako jediný orgán disponuje a rozhoduje, ak dokonca nie je výhradným vlastníkom všetkých majetkov a výrobných prostriedkov. Tento aparát potom uvádza všetkých do stavu skoro absolútnej závislosti, ktorá sa podobá tradičnej závislosti robotníka-proletára v kapitalizme. To vyvoláva pocit sklamania alebo zúfalstva a vedie k nezáujmu o národný život, pobádajúc mnohých do vysťahovalectva a podporujúc určitú formu takzvanej „psychologickej“ emigrácie.

Taká situácia má svoje následky aj z hľadiska „práv jednotlivých národov“. Často sa naozaj stáva, že určitý národ je pozbavený svojej subjektivity, t. j. „zvrchovanosti“, ktorá mu právom patrí nielen na hospodárskom, ale aj politicko-sociálnom a v určitom zmysle aj kultúrnom poli, pretože v národnom spoločenstve všetky tieto životné rozmery sú vzájomne pospájané.

Okrem toho treba zdôrazniť, že nijaká spoločenská skupina, napríklad politická, nemá právo násilne si prisvojiť úlohu jediného vodcu, pretože to vedie k zničeniu opravdivej subjektivity spoločnosti občanov ako osôb, ako sa to prejavuje v každom totalitnom režime. V takejto situácii človek i národ sa stávajú jednoducho „predmetom“ napriek všetkým vyhlasovaniam a slovným uisťovaniam v opačnom zmysle.

Na tomto mieste je vhodné dodať, že v dnešnom svete jestvujú aj mnohé iné formy chudoby. Vari si nezasluhujú tento názov rôzne nedostatky a druhy biedy? Popieranie alebo obmedzovanie ľudských práv, napríklad práva na náboženskú slobodu, práva zúčastniť sa na budovaní spoločnosti, sloboda združovať sa, zakladať odborové organizácie, osobne podnikať v hospodárstve – vari toto neochudobňuje ľudskú osobu práve tak, ak nie ešte viac, ako keď je pozbavená hmotných majetkov? A rozvoj, ktorý neberie ohľad na plné uplatňovanie týchto práv, je naozaj ľudským rozvojom?

V krátkosti možno povedať, že nedostatočný rozvoj našich dní je nielen hospodársky, ale aj kultúrny, politický, a jednoducho ľudský, ako to už pred dvadsiatimi rokmi zdôrazňovala encyklika Populorum progressio. Ak je to tak, potom sa treba pýtať, či dnešná, taká smutná skutočnosť nie je aspoň čiastočne výsledkom obmedzeného chápania rozvoja, totiž prevažne hospodárskeho?