Unitatis redintegratio – Dekrét o ekumenizme   –   UR 15. 3. 4
Vzťahy oddelených bratov ku Katolíckej cirkvi

3.  V tejto jedinej Božej Cirkvi vznikli hneď na začiatku niektoré roztržky15, ktoré apoštol Pavol prísne karhá ako odsúdeniahodné16. No v neskorších storočiach sa vyskytli ešte väčšie spory a nemalé spoločenstvá sa oddelili od plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou, niekedy vinou ľudí z jednej i druhej strany. Ale tých, ktorí prichádzajú na svet v týchto spoločenstvách teraz a v nich sú vychovaní vo viere v Krista, nemožno obviňovať z hriechu rozkolu a Katolícka cirkev ich objíma s bratskou úctou a láskou. Lebo tí, ktorí veria v Krista a boli riadne pokrstení, sú v istom, hoci nedokonalom spoločenstve s Katolíckou cirkvou. Pre isté rozmanité rozdiely, ktoré jestvujú medzi nimi a Katolíckou cirkvou vo vieroučnej a zavše i disciplinárnej oblasti, i čo sa týka štruktúry Cirkvi, plnému cirkevnému spoločenstvu sa stavajú do cesty mnohé a dakedy závažné prekážky. Tie sa snaží prekonať ekumenické hnutie. Napriek tomu sú členovia v krste ospravedlnení skrze vieru a tým privtelení ku Kristovi17, a preto právom majú česť nazývať sa kresťanmi a synovia Katolíckej cirkvi ich oprávnene uznávajú za bratov v Pánovi18.

Okrem toho niektoré, ba mnohé a význačné prvky a hodnoty, z ktorých sa vo svojom celku buduje a živí sama Cirkev, možno nájsť aj mimo viditeľného okruhu Katolíckej cirkvi: písané Božie slovo, život v milosti, viera, nádej a láska, ako aj iné vnútorné dary Ducha Svätého i viditeľné prvky. Všetky tieto veci, ktoré pochádzajú od Krista a vedú k nemu, právom patria jedinej Kristovej Cirkvi.

U našich oddelených bratov sa koná aj nemálo posvätných úkonov kresťanského náboženstva, ktoré môžu rozličným spôsobom bezpochyby vzbudiť skutočný život v milosti, podľa rozmanitého charakteru jednotlivých cirkví alebo spoločenstiev. Treba ich teda pokladať za schopné otvárať vstup do spoločenstva spásy.

Preto tieto oddelené cirkvi19 a spoločenstvá, hoci majú podľa nás nedostatky, predsa v tajomstve spásy majú zmysel i význam, lebo Kristov Duch sa ich nezdráha používať ako nástroje spásy, ktorých účinnosť sa odvodzuje z plnosti milosti a pravdy zverenej Katolíckej cirkvi.

Napriek tomu sa od nás oddelení bratia, tak jednotlivci, ako aj ich spoločenstvá a cirkvi, netešia tej jednote, ktorú chce Ježiš Kristus štedro udeliť všetkým, ktorých preporodil na jedno telo a spoločne vzkriesil k novému životu, jednote, ktorú hlása Sväté písmo i Posvätná tradícia Cirkvi. Dokonalá plnosť prostriedkov spásy sa dá totiž dosiahnuť jedine skrze Kristovu Katolícku cirkev, ktorá je všeobecným nástrojom spásy. Lebo veríme, že výlučne apoštolskému zboru, na ktorého čele stojí Peter, Pán zveril všetky poklady novej zmluvy na budovanie jediného Kristovho tela na zemi, do ktorého sa majú plne začleniť všetci, ktorí už nejakým spôsobom patria do Božieho ľudu. A tento ľud, hoci je za svojho pozemského putovania vo svojich členoch vystavený hriechu, predsa vzrastá v Kristovi a Boh ho láskavo vedie podľa svojich tajomných plánov, kým s radosťou nedosiahne plnosť večnej slávy v nebeskom Jeruzaleme.

Ekumenizmus

4.  Keďže dnes sa pod vplyvom milosti Ducha Svätého vo viacerých častiach sveta modlitbou, slovom i skutkom vyvíjajú mnohé úsilia, aby sa dosiahla plnosť jednoty, ktorú chce Ježiš Kristus, tento posvätný cirkevný snem vyzýva všetkých katolíckych veriacich, aby pochopili znamenia čias a horlivo sa podieľali na diele ekumenizmu.

Pod ekumenickým hnutím sa rozumejú aktivity a podujatia, ktoré vznikajú podľa rozličných potrieb Cirkvi a rôznych okolností našich čias a zameriavajú sa na jednotu kresťanov. Medzi ne patria na prvom mieste všetky úsilia o odstránenie slov, postojov a skutkov, ktoré podľa spravodlivosti a pravdy nezodpovedajú situácii oddelených bratov, a preto hatia vzájomné vzťahy s nimi. Ďalej sem patrí dialóg medzi náležite pripravenými odborníkmi na stretnutiach usporiadaných v náboženskom duchu medzi kresťanmi rozličných cirkví a spoločenstiev. Pri tomto dialógu každý dôkladne vyloží svoje učenie a jasne podá jeho charakteristické črty a tak všetci nadobudnú pravdivejšie poznanie a nestrannejšie hodnotenie učenia a života zúčastnených spoločenstiev. Vtedy tieto spoločenstvá dosiahnu aj užšiu spoluprácu v akejkoľvek činnosti pre spoločné dobro, ktorú požaduje každé kresťanské svedomie. Keď je to možné, spoločenstvá sa schádzavajú aj na spoločnú modlitbu. Napokon všetci skúmajú svoju vernosť Kristovej vôli, čo sa týka Cirkvi, a odhodlane sa podujímajú na dielo obnovy a reformy.

Toto všetko slúži spravodlivosti a pravde, svornosti a spolupráci, bratskému duchu a jednote, ak to veriaci Katolíckej cirkvi uskutočňujú múdro a trpezlivo pod starostlivým vedením duchovných pastierov, aby sa touto cestou všetci kresťania po prekonaní prekážok, čo sa stavajú do cesty dokonalej cirkevnej jednote, mohli postupne zísť na spoločné slávenie Eucharistie zjednotení v jedinej jednej Cirkvi, v jednote, ktorou Kristus obdaroval svoju Cirkev od prvopočiatku, o ktorej veríme, že neprestajne pretrváva v Katolíckej cirkvi a ktorá – ako dúfame – bude sa čoraz väčšmi prehlbovať až do skončenia vekov.

Je však zrejmé, že príprava a návrat jednotlivcov, túžiacich po plnom katolíckom spoločenstve sa svojou povahou líšia od ekumenického diela, ale nie je tu nijaké protirečenie, pretože jedno i druhé vzniká obdivuhodným Božím riadením.

Katolícki veriaci sa majú v ekumenickej činnosti bezpochyby starať o oddelených bratov, modliť sa za nich, zhovárať sa s nimi o veciach týkajúcich sa Cirkvi, urobiť k nim prvé kroky. Ale predovšetkým musia sami úprimne a pozorne uvažovať o tom, čo treba obnoviť a podniknúť vo vlastnej katolíckej rodine, aby svojím životom vydávala vernejšie a jasnejšie svedectvo o učení a ustanoveniach, ktoré jej prostredníctvom apoštolov zveril Kristus.

Hoci totiž Katolícka cirkev dostala všetku od Boha zjavenú pravdu a všetky prostriedky milosti, predsa jej členovia si nimi neslúžia s potrebnou horlivosťou, takže tvár Cirkvi sa javí našim oddeleným bratom i celému svetu menej žiarivou a tým sa spomaľuje rast Božieho kráľovstva. Preto sa všetci katolíci majú usilovať o kresťanskú dokonalosť20 a každý z nich sa má podľa svojich možností snažiť, aby sa Cirkev, nosiac na svojom tele Kristovo uponíženie a umieranie21, deň čo deň očisťovala a obnovovala, kým si ju Kristus nepripraví slávnu, bez škvrny a vrásky22.

V Cirkvi nech si všetci – podľa úloh, ktoré boli každému zverené – v rozličných formách duchovného života a disciplíny, v rozmanitosti liturgických obradov, a dokonca aj v teologickom rozvinutí zjavených právd ponechajú potrebnú slobodu, v nutných veciach zachovávajú jednotu a vo všetkom nech si prejavujú lásku. Takým spôsobom budú totiž oni sami v čoraz plnšej miere prejavovať pravú katolíckosť a apoštolskosť Cirkvi.

Na druhej strane je potrebné, aby katolíci s radosťou uznávali a vážili si ozajstné kresťanské hodnoty, prameniace v spoločnom dedičstve, ktoré sa nachádzajú u našich oddelených bratov. Je správne a spasiteľné uznávať Kristove bohatstvá a cnostné skutky v živote iných, ktorí vydávajú svedectvo o Kristovi, niekedy až po vyliatie krvi: Boh je totiž vždy obdivuhodný a nevyspytateľný vo svojich dielach.

Nesmieme zabudnúť ani na to, že čokoľvek sa u oddelených bratov uskutočňuje milosťou Ducha Svätého, môže slúžiť aj na náš rast. Čokoľvek je naozaj kresťanské, nikdy sa neprieči pravému dobru viery, ba vždy môže viesť k dokonalejšiemu prijatiu samého tajomstva Krista a Cirkvi.

Rozdelenosť kresťanov však prekáža Cirkvi uskutočniť jej vlastnú plnosť katolicity u tých členov, ktorí sú k nej síce pridružení krstom, ale sú oddelení od jej plného spoločenstva. Ba i samej Cirkvi je takto ťažšie prejaviť v každom ohľade plnosť katolíckosti v konkrétnom živote.

Tento posvätný cirkevný snem s radosťou pozoruje, že účasť katolíckych veriacich na ekumenickej činnosti zo dňa na deň vzrastá, a biskupom celého sveta odporúča, aby ju starostlivo rozvíjali a múdro viedli.

Liturgická a duchovná tradícia východných cirkví

15.  Takisto je všeobecne známe, s akou láskou slávia východní kresťania liturgiu, najmä Eucharistiu, zdroj života pre Cirkev a preddavok budúcej slávy. Prostredníctvom nej majú veriaci, zjednotení s biskupom, prístup k Bohu Otcovi skrze Syna, vtelené Slovo, ktorý trpel a bol oslávený, a vyliatím Ducha Svätého dosahujú spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou, lebo sa stali „účastnými na Božej prirodzenosti“ (2 Pt 1, 4). A tak slávením Pánovej Eucharistie v týchto jednotlivých cirkvách sa tak buduje a vzrastá Božia Cirkev26 a koncelebráciou sa prejavuje ich spoločenstvo.

V tomto liturgickom kulte východní kresťania prekrásnymi chválospevmi velebia Máriu, vždy Pannu, ktorú Efezský koncil slávnostne vyhlásil za Najsvätejšiu Bohorodičku, aby bol Kristus, v súlade so Svätým písmom, uznaný v pravom a vo vlastnom zmysle za Božieho Syna a Syna človeka. A spoločne uctievajú i mnohých svätých; medzi nimi aj otcov všeobecnej Cirkvi.

Pretože tieto cirkvi, i keď sú oddelené, majú pravé sviatosti, a najmä – mocou apoštolského nástupníctva (vi successionis apostolicae) – kňazstvo a Eucharistiu, ktorými sú s nami ešte stále spojené veľmi tesnými zväzkami, je istá spoluúčasť na svätých veciach (communicatio in sacris) nielen možná, ale za vhodných okolností a so schválením cirkevnej vrchnosti sa aj odporúča.

Na Východe sa nachádzajú aj poklady duchovných tradícií, ktoré zvýraznilo predovšetkým mníšstvo. Tam totiž už od slávnych čias svätých otcov prekvitala mníšska spiritualita, ktorá potom prenikla aj na Západ, takže latinské rehoľníctvo z nej povstalo ako zo svojho prameňa a aj neskoršie z nej neraz čerpalo nové sily. Preto sa vrelo odporúča, aby katolíci častejšie načierali do týchto duchovných pokladov východných otcov, ktoré povznášajú celého človeka ku kontemplácii Božích vecí.

Nech si všetci uvedomia, že poznať, ctiť si, uchovávať a pestovať drahocenné liturgické a duchovné dedičstvo Východu má veľmi veľký význam pre verné zachovanie kresťanskej tradície v jej plnosti a pre dosiahnutie zmierenia východných a západných kresťanov.