140. Tí, ktorí sa necvičia v bratskej nezištnosti, robia z vlastnej existencie ťaživý obchod, ktorý stále počíta, čo dáva a čo za to dostáva. Boh, naopak, dáva zadarmo až do tej miery, že pomáha aj tým, ktorí nie sú verní a „dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých“ (Mt 5, 45). Preto Ježiš odporúča: „Keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá, aby tvoja almužna zostala skrytá“ (Mt 6, 3 – 4). Dostali sme život zadarmo, nezaplatili sme zaň. Všetci teda môžeme dávať bez toho, aby sme za to niečo čakali, robiť dobro bez vyžadovania čohokoľvek od osoby, ktorej pomáhame. To je to, čo Ježiš hovoril svojim učeníkom: „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte“ (Mt 10, 8).

141. Skutočná hodnota rozličných krajín sveta sa dá zmerať na základe schopnosti, že myslia nielen na svoju vlasť, ale aj na celú ľudskú rodinu, a to sa ukazuje predovšetkým v kritických obdobiach. Uzavreté nacionalizmy manifestujú neschopnosť dávať bezodplatne a mylné presvedčenie, že môžu profitovať zo skazy druhých a že budú žiť bezpečnejšie, keď sa budú izolovať. Imigrant je vnímaný ako uzurpátor, ktorý nič neponúka. Tak sa dospeje k naivnému mysleniu, že chudobní sú nebezpeční alebo zbytoční a že mocní sú štedrí dobrodinci. Len sociálna a politická kultúra, ktorá zahŕňa bezodplatné prijatie, bude mať budúcnosť.

Lokálny a univerzálny

142. Treba vždy pripomínať, že „medzi globalizáciou a lokalizáciou existuje napätie. Musíme venovať pozornosť globálnemu rozmeru, aby sme neupadli do každodenných malicherností. Zároveň však nie je dobré stratiť zo zreteľa to, čo je lokálne, čo nám pomáha stáť pevne nohami na zemi. Tieto dve veci spojené dohromady nám bránia, aby sme upadli do jedného z dvoch možných extrémov: prvým je, keď ľudia žijú v abstraktnom a globalizujúcom univerzalizme, [...]; druhým je, keď sa stanú folklórnym múzeom eremitov naviazaných na jedno miesto, odsúdených na opakovanie stále tých istých vecí, neschopných nechať sa osloviť niečím, čo je iné, a oceniť krásu, ktorú Boh šíri aj za hranicami ich územia!124 Treba hľadieť na globálnosť, ktorá nás oslobodzuje od domáckej úzkoprsosti. Keď už dom nie je viac rodinou, ale ohradou, kobkou, tak nás globálnosť oslobodzuje, pretože nás priťahuje k plnosti. Zároveň nám musí na srdci ležať lokálna dimenzia, pretože vlastní niečo, čo globálnosť nemá: byť kvasom, obohacovať, spúšťať mechanizmy subsidiarity. Preto univerzálne bratstvo a sociálne priateľstvo vnútri každej spoločnosti sú dva neoddeliteľné a rovnocenné póly. Ich odlúčenie vedie k deformácii a škodlivej polarizácii.

Miestny kolorit

143. Riešením nie je otvorenosť, ktorá sa vzdáva vlastného pokladu. Ako niet dialógu s druhým bez osobnej identity, tak niet otvorenosti medzi národmi, ak sa nezačne od lásky k zemi, národu, vlastným kultúrnym črtám. Nestretnem sa s druhým, ak nemám živnú pôdu, v ktorej som pevne zakorenený, pretože na takomto základe môžem prijať dar druhého a ponúknuť mu niečo autentické. Prijať druhého a uznať jeho originálny prínos môžem len vtedy, ak som sám verne oddaný svojmu národu a jeho kultúre. Každý miluje a stará sa so zvláštnou zodpovednosťou o svoju zem a robí si starosti o svoju krajinu, tak ako musí každý milovať vlastný dom a starať sa oň, aby sa nezrútil, pretože susedia to za mňa neurobia. Aj dobro sveta si žiada, aby každý chránil a miloval vlastnú zem. A naopak, dôsledky pohromy jednej krajiny sa prejavia na celej planéte. To sa zakladá na pozitívnom význame práva na vlastníctvo: starám sa a kultivujem niečo, čo vlastním, aby to mohlo byť príspevkom k spoločnému dobru.

144. Okrem toho je to predpokladom zdravej a obohacujúcej vzájomnosti. Skúsenosť života na určitom mieste a v určitej kultúre je základom, ktorý umožňuje, aby sme pochopili aspekty skutočnosti, aké tí, ktorí nemajú podobnú skúsenosť, nie sú schopní tak ľahko pochopiť. To, čo je univerzálne, nemusí byť homogénnou, uniformnou a štandardizovanou doménou jedinej prevládajúcej kultúrnej formy, ktorá napokon stratí farby mnohostenu a pôsobí odpudivo. Je to pokušenie, ktoré vychádza zo starovekého rozprávania o Babylonskej veži. Stavba veže, ktorá mala siahať až do neba, nevyjadrovala jednotu medzi rozličnými národmi, ktoré sú schopné komunikovať na základe svojej rôznosti. Naopak, bola scestným pokusom, zrodeným z pýchy a ľudskej ambície vytvoriť jednotu odlišnú od tej, ktorú chcel Boh pre národy vo svojom prozreteľnom projekte (porov. Gn 11, 1 – 9).

145. Existuje falošná otvorenosť pre univerzálnosť, ktorá vychádza z prázdnej povrchnosti tých, ktorí nie sú schopní preniknúť do hĺbky, aby naozaj pochopili svoju vlasť, alebo tých, ktorí si so sebou nesú nevyriešenú roztrpčenosť voči vlastnému národu. V každom prípade „treba vždy rozširovať perspektívu, aby sme spoznali väčšie dobro, ktoré prinesie ovocie nám všetkým. Treba to však robiť bez toho, aby sme sa snažili zutekať; bez vykorenenia. Je nevyhnutne potrebné zapustiť korene do úrodnej pôdy a do dejín vlastnej zeme, ktorá je darom od Boha. Pracujeme v malom, s tým, čo máme nablízku, ale so širšou perspektívou. [...] Nie je to ani globálna sféra, ktorá berie osobitosť, ani izolovaná zvláštnosť, ktorá vedie k neplodnosti“,125 je to mnohosten, pri ktorom síce platí, že je rešpektovaná každá jeho časť a zároveň „celok je viac než jedna časť a je tiež viac ako len jednoduchý súčet“.126

Univerzálny horizont

146. Existuje lokálny narcizmus, ktorý nevyjadruje zdravú lásku k vlastnému národu a vlastnej kultúre. Za týmto fenoménom sa skrýva uzavretý duch, ktorý pre určitú neistotu a strach voči druhému stavia radšej obranné múry, aby chránil sám seba. Nemôžeme však myslieť zdravo lokálne bez úprimnej a srdečnej otvorenosti pre to, čo je univerzálne – aby sme si nekládli otázky, čo sa deje inde; aby sme sa nedali obohatiť inými kultúrami a aby sme neboli solidárni s utrpením iných národov. Takýto nesprávny lokálpatriotizmus sa nasilu obmedzuje na niekoľko málo myšlienok, zvykov, istôt. Je neschopný vidieť množstvo rozličných možností a všetku krásu navôkol, ktoré svet ponúka, a chýba mu autentickejšia a štedrejšia solidarita. V tejto podobe nebude život na lokálnej úrovni naozaj viac otvorený, nenechá sa dopĺňať druhými; obmedzí sa na vlastné možnosti rozvoja, stane sa statickým a ochorie. Pretože v skutočnosti je každá zdravá kultúra vo svojej prirodzenosti otvorená a prijímajúca, takže „kultúra bez univerzálnych hodnôt nie je skutočná kultúra“.127

147. Konštatujeme, že čím má človek menšiu šírku myslenia a cítenia, tým menej bude schopný interpretovať bezprostrednú skutočnosť, ktorá ho obklopuje. Bez vzťahu a konfrontácie s tými, ktorí sú iní, je náročné požadovať jasné a úplné poznanie seba a vlastnej zeme, pretože iné kultúry nie sú nepriateľmi, pred ktorými sa treba brániť, ale rôznymi spôsobmi odrážajú nevyčerpateľné bohatstvo ľudského života. Tým, že sa na seba pozerám z pohľadu druhého, toho, kto je odlišný, môžem lepšie spoznať jedinečnosť vlastnej osoby a kultúry: jej bohatstvo, možnosti, ale aj limity. Skúsenosť z jedného miesta sa môže rozvíjať iba v „kontraste“ a „súzvuku“ so skúsenosťami druhých, ktorí žijú v rozdielnych kultúrnych kontextoch.128

148. Zdravá otvorenosť v skutočnosti nikdy neprotirečí vlastnej identite. Keď sa živá kultúra obohacuje prvkami odlišného pôvodu, nebude ich kopírovať alebo opakovať, ale ich integruje novým spôsobom. To vedie k zrodu novej syntézy, ktorá napokon prináša úžitok všetkým, pretože kultúra, z ktorej tieto príspevky pochádzajú, má z toho sama úžitok. Preto som povzbudzoval pôvodné národy, aby pestovali vlastné korene a kultúru svojich predkov, no zároveň som chcel spresniť, že mojím cieľom nie je predkladať „domorodú kultúru ako celkom uzavretú, ahistorickú, statickú či takú, ktorá sa štíti akejkoľvek formy zmiešania“, keďže „vlastná kultúrna identita sa prehlbuje a obohacuje dialógom o rozličných skutočnostiach a autentický spôsob, ako ju uchovať, nie je izolácia, ktorá ochudobňuje“.129 Svet rastie a napĺňa sa novou krásou vďaka postupným syntézam, ktoré sa vytvárajú medzi otvorenými kultúrami mimo akéhokoľvek kultúrneho diktátu.

149. Na stimulovanie zdravého vzťahu medzi láskou k vlasti a vnútorným spojením s celým ľudstvom je dobré pripomenúť, že svetová spoločnosť nie je výsledkom súčtu rôznych krajín, ale je samotným spoločenstvom, ktoré medzi nimi existuje; je vzájomnou inklúziou, ktorá je predchodcom každej jednotlivej skupiny. V tomto prieniku univerzálneho spoločenstva sa integruje každá ľudská skupina a nachádza tam vlastnú krásu. Preto každý človek, ktorý sa narodil do určitého kontextu, vie, že patrí do väčšej rodiny, bez ktorej nie je možné naplno pochopiť seba samého.