130. Z toho vyplývajú niektoré nevyhnutné odpovede, predovšetkým vo vzťahu k tým, ktorí utekajú z oblastí veľkých humanitárnych kríz. Napríklad zvyšovať počet víz a zjednodušovať ich udeľovanie; vytvárať súkromné i komunitné podporné programy; otvárať humanitárne koridory pre najviac ohrozených utečencov; poskytnúť primerané a slušné ubytovanie; garantovať osobnú bezpečnosť a prístup k nevyhnutným službám; zabezpečiť primeranú konzulárnu asistenciu, právo mať so sebou vždy osobné identifikačné doklady, nestranný prístup k justícii, možnosť otvorenia bankového účtu a zabezpečenia všetkých vecí potrebných na prežitie; slobodu pohybu a možnosť pracovať; chrániť maloletých a zabezpečiť im pravidelný prístup k vzdelaniu; pre nich sú dôležité aj programy dočasnej starostlivosti alebo ubytovania; garantovať náboženskú slobodu; podporovať sociálne zaradenie; napomáhať zjednotenie rodín a pripravovať miestne spoločenstvá na procesy integrácie.111
131. Pre tých, čo prišli už pred časom a sú včlenení do spoločenskej štruktúry, je dôležité aplikovať koncept „občianstva“, ktorý „je založený na rovnosti práv a povinností, pričom pod ich záštitou požívajú všetci rovnakú spravodlivosť. Preto je v našej spoločnosti potrebné usilovať sa o nastolenie konceptu plnoprávneho občianstva a vzdať sa diskriminačného používania termínu menšina, ktorý so sebou nesie zárodky pocitu izolovanosti a menejcennosti. Tento termín pripravuje pôdu na nepriateľstvo a nezhody, pričom odníma výdobytky náboženských a občianskych práv niektorým občanom, čím ich diskriminuje“.112
132. Okrem rôznych nevyhnutných opatrení nemôžu samotné štáty rozvíjať primerané riešenia, „pretože dôsledky rozhodnutí každého jedného nevyhnutne dopadajú na celé medzinárodné spoločenstvo“. Preto „môžu byť odpovede len ovocím spoločnej práce“,113
pričom sa vytvára globálna legislatíva (governance) pre migráciu. V každom prípade je potrebné „vypracovať strednodobé a dlhodobé plány, ktoré budú siahať ďalej ako len po odpoveď na krízovú situáciu. Na jednej strane by mali efektívne pomáhať integrácii migrantov do krajín, ktoré ich prijímajú, a zároveň napomáhať rozvoj krajín, odkiaľ prichádzajú, so solidárnymi politickými líniami. Tie by však nemali podrobiť formy pomoci takým stratégiám a praktikám, ktoré sú ideologicky cudzie alebo protichodné vo vzťahu ku kultúre národov, na ktoré sú zamerané“.114
133. Príchod rôznych ľudí, ktorí pochádzajú z odlišného životného a kultúrneho kontextu, sa premieňa na dar, pretože „príbehy migrantov sú však aj príbehmi stretnutia medzi ľuďmi a kultúrami. Pre komunity a spoločnosť, do ktorých prichádzajú, sú príležitosťou na obohatenie a na integrálny ľudský rozvoj všetkých“.115
Preto „prosím zvlášť mladých, aby nepadali do siete tých, čo ich chcú postaviť proti iným mladým prichádzajúcim do ich krajín, keď ich opisujú ako nebezpečné subjekty, ako keby nemali tú istú neodcudziteľnú dôstojnosť ľudskej bytosti“.116
134. Okrem toho keď zo srdca prijmeme iného človeka, umožní mu to, aby naďalej zostal sám sebou a zároveň sa ďalej rozvíjal. Rôzne kultúry, ktoré vytvárali svoje bohatstvo v priebehu stáročí, musia byť zachované, aby sa svet neochudobnil. Navyše musia byť nevyhnutne motivované, aby v stretnutí s novou realitou mohlo vzniknúť niečo nové. Neslobodno ignorovať riziko, že sa staneme obeťou kultúrnej sklerózy. Preto „potrebujeme komunikovať, objavovať bohatstvo každého, dať vyniknúť to, čo nás spája, a s úctou ku všetkým sa pozerať na rozdiely ako na možnosť rastu. Nevyhnutný je trpezlivý a dôverujúci dialóg tak, aby osoby, rodiny a spoločenstvá mohli odovzdávať hodnoty vlastnej kultúry a prijímať dobro pochádzajúce zo skúsenosti druhých“.117
135. Vrátim sa k príkladom, ktoré som spomenul pred časom. Kultúra Latinskoameričanov je „kvasom hodnôt a možností, ktorý môže priniesť mnoho dobrého Spojeným štátom americkým [...]. Masívna imigrácia napokon vždy poznačí a premení kultúru každého miesta. [...] V Argentíne ovplyvnila intenzívna talianska imigrácia kultúru spoločnosti a v kultúre Buenos Aires jasne poznať prítomnosť približne dvestotisíc Židov. Imigranti sú, ak sa im pomôže integrovať, požehnaním, bohatstvom a novým darom, ktorý pozýva spoločnosť rásť“.118
136. V širšom kontexte sme si s veľkým imámom Ahmadom Al-Tayyebom pripomenuli, že „vzťahy medzi Západom a Východom sú vzájomnou nevyhnutnosťou, ktorú nemožno nahradiť a už vôbec nie prehliadať, aby sa obe strany mohli navzájom obohatiť prostredníctvom dialógu a vzájomnej kultúrnej výmeny. Západ by mohol nájsť v kultúre Východu liek na niektoré svoje duchovné a náboženské choroby, spôsobené prevládajúcim materializmom. A Východ by mohol nájsť v kultúre Západu mnohé prvky, ktoré by mu pomohli uchrániť sa od slabosti, rozdelenia, konfliktu či vedeckého, technického a kultúrneho úpadku. Dôležité je venovať pozornosť náboženským, kultúrnym a historickým rozdielom, ktoré sú podstatným prvkom formovania osobnosti, ako aj kultúry a civilizácie Východu. Rovnako je však dôležité upevňovať všeobecné a spoločné ľudské práva, ktoré prispievajú k zaisteniu dôstojného života pre všetkých ľudí na Východe i na Západe, a vyhnúť sa používaniu politiky dvojakého metra“.119
137. Vzájomná pomoc medzi krajinami v konečnom dôsledku prináša úžitok všetkým. Krajina, ktorá napreduje na základe vlastnej pôvodnej kultúry, je pokladom pre celé ľudstvo. Potrebujeme, aby sa posilnilo vedomie, že problémy dnešných čias musíme zdolať buď spoločne, alebo ich nezdoláme. Chudoba, úpadok, utrpenie jednej časti zeme sú tichou živnou pôdou na problémy, ktoré sa napokon budú týkať celej planéty. Ak nás znepokojuje zánik niektorých druhov, malo by nás viac trápiť aj pomyslenie na to, že všade jestvujú ľudia alebo národy, ktoré nemôžu rozvíjať svoj potenciál a svoju krásu pre chudobu alebo iné štrukturálne obmedzenia. Pretože to napokon vedie k ochudobneniu nás všetkých.
138. Ak to bolo vždy zrejmé, o to jasnejšie ako kedykoľvek predtým je to dnes vo svete, ktorý je vďaka globalizácii tak veľmi navzájom poprepájaný. Potrebujeme, aby svetové právne, politické a ekonomické usporiadanie „posilňovalo a orientovalo medzinárodnú spoluprácu k solidárnemu rozvoju všetkých národov“.120
To napokon prospeje celej planéte, pretože „pomoc chudobným krajinám“ je nástrojom „tvorby bohatstva pre všetkých“.121
Z pohľadu integrálneho rozvoja to predpokladá, že sa umožní, aby „aj najchudobnejšie krajiny mali účinný hlas pri spoločných rozhodnutiach“,122
a že sa vyvinie úsilie „podnietiť prístup k medzinárodnému trhu krajinám poznačeným chudobou a nedostatočným rozvojom“.123
139. V žiadnom prípade by som nechcel tento prístup zredukovať na nejakú formu utilitarizmu. Existuje totiž aj bezodplatnosť. Je to schopnosť robiť niektoré veci len preto, že sú samy osebe dobré, bez očakávania, že z toho niečo vyťažíme; bez očakávania, že okamžite za to niečo dostaneme. Umožňuje to prijať cudzinca, aj keď v danom okamihu neprináša hmatateľný benefit. A predsa existujú krajiny, ktoré chcú prijímať len vedcov a investorov.